Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 293/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. N., V., zastúpeného advokátkou JUDr. S. K., L., vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného v postupom Okresného súdu Spišská

Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. júla 2010, ako

aj postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2011

doručená sťažnosť J. N., V. (ďalej len sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15.

júla 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. sa

žalobou podanou okresnému súdu 30. októbra 2009 žalobca (M. B.) domáhal proti

žalovanej v 1. rade (J. B.) a proti sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade určenia

neplatnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len

„BSM“) a určenia vlastníckeho práva. V priebehu konania okresný súd uznesením

zo 4. marca 2010 pripustil na strane žalovaných ako žalovaného v 3. rade aj Mesto L.

V merite veci okresný súd rozhodol rozsudkom z 15. júla 2010 a to tak, že určil, že dohoda

o vyporiadaní BSM uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade je neplatná a konanie

o zvyšku žalobného návrhu žalobcu okresný súd vylúčil na samostatné konanie, pričom

súčasne toto konanie prerušil až do doby právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti dohody

o vyporiadaní BSM.

Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie sťažovateľ v procesnom postavení

žalovaného v 2. rade, ktoré odôvodnil tým, že voči jeho osobe mal okresný súd žalobu

žalobcu zamietnuť, pretože podľa jeho názoru na jeho strane je nedostatok pasívnej

procesnej legitimácie, keďže sťažovateľ nebol účastníkom dohody o vyporiadaní BSM.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 10. februára 2011, ktorým odvolanie sťažovateľa proti určovaciemu výroku rozsudku

okresného súdu odmietol z dôvodu, že bolo podané osobou na to neoprávnenou a súčasne

potvrdil výrok rozsudku okresného súdu o vylúčení zostatku žalobného návrhu na

samostatné konanie a o jeho prerušení.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ v prvom rade namieta porušenie

svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorého malo dôjsť

tým, že okresný súd v konaní o neplatnosť dohody o vyporiadaní BSM s ním konal ako

s účastníkom konania aj napriek tomu, že sťažovateľ nebol zmluvnou stranou tejto dohody,

pričom aj krajský súd tým, že odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sčasti

odmietol a sčasti rozhodnutie okresného súdu potvrdil, tento postup okresného súdu

verifikoval, takže v konečnom dôsledku aj krajský súd je porušovateľom tohto základného

práva sťažovateľa. Okrem tohto sťažovateľ namieta, že tak okresný súd, ako aj krajský súd

porušili aj jeho základné právo na rovnosť účastníkov v konaní, a to tým, že prihliadali

výlučne iba na argumenty žalobcu bez tohto, aby sa relevantne vysporiadali aj s jeho

argumentmi.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Vo vyhlásenom rozsudku vo vzťahu k prvému výroku žalobného návrhu mala

samosudkyňa OS v SNV, podľa právneho názoru sťažovateľa, žalobu vo vzťahu k jeho

osobe zamietnuť, čím by samosudkyňa ústavne konformným spôsobom naplnila účel a

zmysel zákonných ustanovení , lenže práve naopak, samosudkyňa so sťažovateľom ako

žalovaným v 2. rade konala, čo malo za následok porušenie sťažovateľovho ústavného

práva na spravodlivé súdne konanie a porušenie práva na súdnu ochranu, čo mu garantuje

SR. ...

Sťažovateľ tvrdí, že prvostupňový súd mu uprel v konaní aj SR garantovanú

zásadu rovností strán v spore – SR, pričom z odôvodnenia rozsudku

prvostupňového súdu nesporne vyplýva, že súd prihliadal výlučne na argumentáciu žalobcu,

resp. jeho súdom ustanoveného právneho zástupcu z radov advokátov, bez toho, aby

objektívne zhodnotil argumenty a dôvody uvádzané sťažovateľom ako žalovaným v 2. rade,

resp. sa s nimi náležité a zákonne v odôvodnení rozsudku vyporiadal. ...

Podľa právneho názoru sťažovateľa, odvolací súd tým, že odmietol jeho odvolanie

proti výroku ktorým žalobe bolo čiastočne vyhovené, len právne potvrdil, že sťažovateľ

nebol pasívne legitimovaný pre konanie o neplatnosti dohody o vyporiadaní BSM a určenie

vlastníckeho práva, nakoľko podľa odôvodnenia rozsudku KS v KE z 10.02.2011 sťažovateľ

nebol oprávnený na podanie odvolania z dôvodu, že nebol účastníkom dohody o

vyporiadaní BSM uzavretej medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade a teda nie je osobou

oprávnenou na podanie odvolania voči výroku, ktorým bolo rozhodované o platnosti resp.

neplatnosti tejto dohody.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Ústavný súd SR vyhovuje v celom rozsahu podanej sťažnosti a vyslovuje, že

postupom a právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi č. 6 C

206/2009-81 z 15. 07. 2010 v spojení s postupom a právoplatným rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. -125 7609215468 z 10. 02. 2011 boli porušené základné

ústavné práva sťažovateľa J. N. a to právo na spravodlivé súdne konanie, právo na súdnu

ochranu podľa SR a právo na rovnosť strán v spore podľa

SR.

2. Ústavný súd SR v celom rozsahu zrušuje právoplatný rozsudok Okresného súdu v

Spišskej Novej Vsi č. -81 z 15. 07. 2010 a zrušuje právoplatný rozsudok

Krajského súdu v Košiciach č. -125 7609215468 z 10. 02. 2011 a vec vracia

Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi J. N. finančné zadosťučinenie v celkovej

výške 3.000.- € (slovom: tritisíc eur), ktoré je povinný porušovateľ jeho základného

ústavného práva - Okresný súd v Spišskej Novej Vsi zaplatiť mu naraz a to poštovou

poukážkou na adresu sťažovateľovho trvalého bydliska... V... a to v lehote do 3 dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré

budú z jeho strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu

SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v , a to

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 15. júla 2010, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. februára 2011.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený

kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv ( a ) iba

v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami (postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudok z 15. júla 2010, ako aj postup krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok z 10. februára 2011), ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Tvrdenia o porušení označených práv v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo postupmi

(uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 4. marca 2010, resp. konanie o dovolaní

proti tomuto uzneseniu; uznesenie okresného súdu sp. zn. z 18. augusta 2010,

resp. konanie o odvolaní proti tomuto uzneseniu), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho

argumentácie (napr. , , ).

K namietanému postupu a rozhodnutiu okresného súdu

V súvislosti s namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 15. júla 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného

, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím okresného súdu

sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na

základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného postupu a rozhodnutia okresného súdu sp. zn. z 15. júla 2010

využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to

vyplýva aj zo sťažnosti) aj využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský

súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu

okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké

sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným

súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu

V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu ústavný súd

v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo

nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k dovolaniu sťažovateľa, t. j. žalovaného

v 2. rade odôvodnil takto:

„Právo podať odvolanie prináleží len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím

súdu spôsobená určitá ujma.

V danom prípade ako to konštatuje aj žalovaný v 2. rade vo svojom odvolaní,

žalovaný v 2. rade nebol účastníkom dohody o vyporiadaní BSM uzavretej medzi žalobcom

a žalovanou v 1. rade, preto výrokom rozsudku, ktorým žalobe v tejto časti bolo vyhovené,

žalovaný v 2. rade nebol dotknutý na svojich právach, uvedeným rozsudkom mu nebola

uložená žiadna povinnosť, preto nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania voči

výroku, ktorým bolo rozhodované o platnosti resp. neplatnosti tejto dohody.

Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného v 2. rade podané proti

výroku rozsudku ktorým bolo žalobe o neplatnosť dohody o vyporiadaní BSM uzavretej

medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade vyhovené podľa cit.

odmietol.

Keďže žalovaný v 2. rade odvolaním napadol aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa prerušil konanie vo veciach, ktoré boli vylúčené na samostatné

konanie, odvolací súd preskúmaval aj správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto

časti.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Citovaným zákonným ustanovením je daná súdu voľba, či konanie preruší alebo

urobí iné vhodné opatrenie.

V danom prípade, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, o

prerušení konania nárokov uplatnených v predmetnom konaní, ktoré boli vylúčené na

samostatné konanie, súd prvého stupňa rozhodol z dôvodu, že rozhodnutie o týchto

vylúčených nárokoch závisí od posúdenia, resp. od záveru o tom, či dohoda o vyporiadaní

BSM medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade j e platná alebo nie.

Uvedený záver súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za správny, pretože bez

rozhodnutia o tom, či dohoda o vyporiadaní BSM žalobcu a žalovanej v 1. rade je platná

alebo nie je platná, nemožno posúdiť dôvodnosť ďalších uplatnených nárokov, ktoré priamo

súvisia s dôsledkami, ktoré vyvolala dohoda o vyporiadaní BSM.

Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj v tejto napadnutej časti

t.j. vo výroku, ktorým súd prvého stupňa prerušil konanie o vylúčených nárokoch do

právoplatného skončenia konania vo veci o určenie platnosti, resp. neplatnosti dohody o

vyporiadaní BSM žalobcu a žalovanej v 1. rade.“

Z citovanej časti rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd dal za pravdu

tvrdeniam sťažovateľa, že sťažovateľ nebol účastníkom konania o vyporiadanie BSM medzi

žalobcom a žalovanou v 1. rade, preto jeho odvolanie proti tejto časti rozsudku okresného

súdu odmietol ako podané neoprávnenou osobou. V súvislosti s uvedeným je však

sťažovateľ tej mienky, že z uvedeného dôvodu, t. j. z dôvodu nedostatku pasívnej procesnej

legitimácie na jeho strane v konaní o neplatnosť vyporiadania BSM, mal krajský súd

napraviť pochybenie okresného súdu a v tejto časti žalobu žalobcu proti nemu zamietnuť,

avšak keďže to krajský súd neučinil, sťažovateľ považuje jeho rozhodnutie za arbitrárne.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že predmet súdneho

konania vymedzuje účastník konania, a to návrhom, ktorým súdne konanie iniciuje,

konkrétne petitom tohto návrhu. V danom prípade žaloba žalobcu obsahovala kumulovaný

petit, pretože v ňom kumuloval dva určovacie žalobné návrhy, a to jednak určenie

neplatnosti dohody o vyporiadanie BSM, ktorého určenia sa domáhal iba voči žalovanej

v 1. rade, a jednak určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom

žalobcom tvrdeného neplatného vyporiadania BSM a ktoré sa medzičasom stali

vlastníctvom nielen žalovanej v 1. rade, ale aj vlastníctvom sťažovateľa ako žalovaného

v 2. rade a Mesta L. ako žalovaného v 3. rade, takže určenia vlastníckeho práva sa žalobca

domáhal voči všetkým trom žalovaným.

Z uvedeného teda vyplýva, že tak okresný súd, ako ani následne krajský súd nemohli,

resp. nemali oprávnenie rozhodnúť nad rámec žalobnej žiadosti (petitiu) žalobcu, ktorý

určovací petit týkajúci sa neplatnosti dohody o vyporiadanie BSM smeroval iba voči

žalovanej v 1. rade, nie však voči sťažovateľovi. Inými slovami, ak by krajský súd zamietol

v tejto časti žalobu žalobcu voči sťažovateľovi, konal by tak ultra petitum žalobného

návrhu, ktorý v tejto časti, t. j. v časti neplatného vyporiadania BSM voči sťažovateľovi

vôbec nesmeroval.

Vzhľadom na uvedené sa závery krajského súdu v súvislosti s námietkou sťažovateľa

nejavia ako svojvoľné, arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, resp. také, ktoré by boli

spôsobilé porušiť základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené

v . Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Okrem toho sťažovateľ namietal, že postupom, ako aj rozhodnutím krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené aj jeho základné právo na

rovnosť účastníkov v konaní zaručené v , a to z toho dôvodu, že krajský

súd sa podľa neho nevysporiadal s jeho argumentáciou o nedostatku pasívnej procesnej

legitimácie na jeho strane v konaní o neplatnosť vyporiadania BSM, ale v tomto smere

prihliadal iba na argumentáciu žalobcu.

Vzhľadom na nezistené porušenie základného práva na spravodlivé odôvodnenie

rozhodnutia zaručeného v vo vzťahu k otázke účastníctva v konaní

o neplatnosť vyporiadania BSM, nemohlo vzhľadom na obsah námietky sťažovateľa dôjsť

ani k porušeniu jeho základného práva zaručeného v . Okrem toho

ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ, ako účastník konania o časti žalobného návrhu

vylúčenej na samostatné konanie, bude mať dostatočný priestor predkladať svoje návrhy

a vyjadrenia na ochranu svojich záujmov a práv.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú odmietol ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia a úhrady trov právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa

touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011