Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 249/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. A., S., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr.

S., s. r. o., P., za ktorú koná JUDr. J. S., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na obhajobu podľa a základného práva na

súdnu ochranu podľa , ako aj porušenia

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd opatrením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 14. septembra 2009, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 15. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca

2011 doručená sťažnosť Ing. Š. A. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie

základného práva na obhajobu podľa (ďalej len

„ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) opatrením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 14. septembra 2009, uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. októbra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. augusta 2007 uznaný

vinným v bode 1 rozsudku z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005 a v bode 2 rozsudku z pokračujúceho trestného činu

podvodu podľa a účinného do 31. decembra

2005. Za tieto trestné činy bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 5 rokov. Okresný súd zároveň podľa

účinného do 31. decembra 2005 zaradil sťažovateľa na výkon trestu do

I. nápravnovýchovnej skupiny a uložil mu povinnosť nahradiť poškodenému škodu

vo výške 2 403 000 Sk. Sťažovateľ mal v tejto trestnej veci dvoch obhajcov, pre skutok

v bode 1 a bode 2 druhom a treťom odseku rozsudku okresného súdu mal zvoleného

obhajcu JUDr. J. S.. Pre skutok, ktorý bol uvedený v bode 2 prvom odseku, vo vzťahu

k poškodenému L. B. mal sťažovateľ ustanoveného obhajcu JUDr. J. M.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré písomne

odôvodnili obaja obhajcovia.

V priebehu konania o podanom odvolaní krajský súd opatrením sp. zn.

zo 14. septembra 2009 (ďalej len „opatrenie krajského súdu“) zrušil opatrenie o ustanovení

obhajcu JUDr. J. M. z 5. septembra 2003. Sťažovateľ s týmto procesným postupom

nesúhlasil a svoje stanovisko predložil krajskému súdu 14. októbra 2009.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

uznesením sp. zn. z 15. októbra 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“),

ktorým odvolanie sťažovateľa podľa účinného do 31. decembra

2005 zamietol.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, a to z dôvodov porušenia

práva na obhajobu podľa a z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia skutku alebo nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia

podľa . Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa

uznesením sp. zn. zo 7. októbra 2010 odmietol podľa § 382 písm. c)

, pretože dovolacie dôvody uplatnené sťažovateľom neboli naplnené.

3. Podľa sťažovateľa bolo porušené jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 opatrením krajského súdu, uznesením krajského súdu a následne uznesením

najvyššieho súdu zo 7. októbra 2010 ako súdu dovolacieho.

Opatrenie, ktorým bolo zrušené opatrenie o ustanovení obhajcu JUDr. J. M., vydal

krajský súd podľa analógie účinného do 31. decembra

2005. Podľa sťažovateľa „Postup odvolacieho súdu nemá... zákonnú oporu, pretože

citované ustanovenie neumožňuje zrušiť ustanoveného obhajcu v prípade spojenia dvoch

trestných vecí, kde v jednej je ustanovený obhajca a v druhej je obhajca zvolený, ako tomu

bolo v tomto prípade“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Opatrenie Krajského súdu o zrušení

ustanoveného obhajcu s poukazom na uvedené je v rozpore so zákonom, ktorým je súd

viazaný, a to preto, že súd nemôže vytvárať nové pravidlá v procesnom postupe na základe

analógie, ktorá v tomto prípade nie je prípustná, keď tieto sú na ťarchu sťažovateľa a

porušujú jeho ústavné právo na spravodlivý súdny proces a takýto postup je ústavne

nekonformný. Krajský súd svojim postupom porušil princípy materiálneho právneho štátu,

pretože ustanovenie si nesprávne vyložil tak, že toto je možné použiť aj

na zvoleného obhajcu.“. V súvislosti s opatrením krajského súdu zo 14. septembra

2009 sťažovateľ zdôraznil, že „... si nezvolil obhajcu pre skutok, ktorý je uvedený pod prvou

odrážkou skutku 2/ rozsudku, teda vo vzťahu k poškodenému L. B. a ani JUDr. J. S. v

priebehu odvolacieho konania neprevzal obhajobu sťažovateľa pre tento skutok.“

Podľa sťažovateľa bolo základné právo podľa porušené aj

uznesením krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa. V súlade

s účinného do 31. decembra 2005 musel mať sťažovateľ

obhajcu na verejnom zasadnutí o odvolaní aj vo vzťahu ku skutku v bode 2 prvom odseku

vo vzťahu k poškodenému L. B. Opatrením krajského súdu bolo zrušené ustanovenie

ustanoveného obhajcu JUDr. J. M., ktorá sťažovateľa v súvislosti s týmto skutkom

obhajovala. Z dôvodu, že zvolený obhajca JUDr. J. S. obhajoval sťažovateľa pre ostatné

skutky a neprevzal obhajobu pre skutok vedený v bode 2 prvom odseku, bolo podľa

sťažovateľa jeho odvolanie, ktoré podal aj ku skutku v bode 2 prvom odseku, prejednané

bez obhajcu. Preto podľa neho „Postupom odvolacieho súdu bolo porušené právo

sťažovateľa na spravodlivý proces, pretože sťažovateľovi bola odňatá reálna a efektívna

(nielen formálna či faktická) možnosť konať pred odvolacím súdom na verejnom zasadnutí

spočívajúca v práve z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecnej a

procesnej stránke rozhodovanej veci a namietať nesprávnosť záverov súdu prvého stupňa

pri hodnotení dôkazov a právnej kvalifikácii vo vzťahu k skutku pod bodom 2) prvá

odrážka.“.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie aj z dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c) . Podľa sťažovateľa najvyšší súd tým, že

dovolanie uznesením zo 7. októbra 2010 odmietol, postupoval nezákonne, arbitrárne

a súčasne porušil princíp právneho štátu. Podľa sťažovateľa síce najvyšší súd v odôvodnení

uznesenia zo 7. októbra 2010 odôvodnil záver, že právo na obhajobu nebolo porušené

zásadným spôsobom, avšak podľa sťažovateľa sú tieto dôvody v rozpore s § 39

ods. 2 účinného do 31. decembra 2005. Sťažovateľ opäť poukázal na

to, že „... nielenže po spojení veci neprejavil vôľu, aby ho aj pre skutok, pre ktorý ho

obhajovala ustanovená obhajkyňa JUDr. M., obhajoval zvolený obhajca ale ani po zrušení

ustanoveného obhajcu nedal najavo, že ho bude pre všetky žalované skutky obhajovať

zvolený obhajca a preto odvolací súd nemal žiadny zákonný dôvod ustanoveného obhajcu

sťažovateľovi zrušiť, resp. na námietku sťažovateľa mu mal obhajcu opätovne ustanoviť

(pre čiastkový skutok pod bodom 2/ rozsudku prvá odrážka).“ Sťažovateľ vyjadril svoj

názor, že najvyšší súd tiež porušil princíp „... spočívajúci v zákaze retroaktivity právneho

predpisu“, pretože na spôsob zrušenia ustanoveného obhajcu aplikoval § 41 Trestného

poriadku (účinného od 1. januára 2006).

4. Sťažovateľ v sťažnosti namietal tiež porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktoré mali byť porušené uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu zo 7. októbra 2010. Krajský súd mal tieto práva porušiť v súvislosti so zrušením

ustanoveného obhajcu JUDr. J. M. V dôsledku tohto postupu bolo verejné zasadnutie

o odvolaní sťažovateľa pre skutok v bode 2 prvom odseku vykonané v neprítomnosti

obhajcu. Najvyšší súd uznesením zo 7. októbra 2010 porušil uvedené práva tým, že toto

rouzhodnutie trpí nedostatočným odôvodnením a nepreskúmateľnosťou. Sťažovateľ

najvyššiemu súdu vyčíta, že dovolanie, ktoré podal aj z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.

i) bolo odmietnuté s odôvodnením, že „... najvyšší súd v konaní

nemôže prehodnocovať skutkové zistenia vo veci konajúcich súdov a vyhodnocovať

vykonané dôkazy z pohľadu toho, či ich súd správne vyhodnotil. Môže tak urobiť len v tom

prípade, keby za ustáleného skutkového stavu malo byť konanie obvineného inak

kvalifikované podľa iného ustanovenia , alebo kvalifikované tak, že

obvinený nespáchal trestnú činnosť, jeho konanie nenapĺňa zákonné znaky skutkovej

podstaty trestného činu tak, ako to ustálili súdy v doterajších konaniach.“. Ako sťažovateľ

uvádza, on v podanom dovolaní namietal skutkové zistenia okresného a krajského súdu, len

ako „dôsledok v rámci namietaného porušenia jeho práva na obhajcu zásadným spôsobom

(posledný odsek v texte II. dovolania), t. j. len skutkové zistenia vo vzťahu k skutku pod

bodom2) prvá odrážka...“. Sťažovateľ však v ostatných častiach odôvodnenia jeho

dovolania namietal „... len nesprávne právne posúdenie zistených skutkov a nesprávne

právne použitie iného hmotného právneho ustanovenia...“. Preto sa sťažovateľovi

odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu zo 7. októbra 2010 javí tak, akoby najvyšší súd

nepoznal obsah dovolania sťažovateľa.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na obhajobu vyplývajúce z SR

opatrením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 14.09.2009, uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 15.10.2009 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k . zo dňa 07. októbra 2010 p o r u š e n é

bolo.

2. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 15. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Tdo

15/2010 zo dňa 07. októbra 2010 p o r u š e n é bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

07. októbra 2010 a uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 15. októbra

2009 a opatrenie Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 14.9.2009 o zrušení

ustanoveného ohajcu JUDr. J. M. s a z r u š u j e a v e c sa vracia Krajskému súdu

v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.“

Alternatívne sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd:

„Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 07.

októbra 2010 sa z r u š u j e a v e c sa vracia Najvyššiemu súdu SR na nové konanie

a rozhodnutie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi vo výške 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc eur) na účet právneho zástupcu

sťažovateľa.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vyčíslené v Náleze Ústavného súdu v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 3

opatrením krajského súdu, uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

zo 7. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažovateľ sa však v sťažnosti

dovoláva tiež základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ktoré mali byť porušené uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu.

K porušeniu opatrením krajského súdu zo 14. septembra 2009

9. Týmto opatrením krajský súd zrušil opatrenie okresného súdu z 5. septembra 2003,

ktorým bola obvinenému ustanovená JUDr. J. M. za obhajcu. Ústavný súd z obsahu spisu

zistil, že predmetné opatrenie bolo obhajcovi sťažovateľa JUDr. J. S. doručené už

21. septembra 2009. Sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 9. marca 2011.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty

odpustiť (napr. , ). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25

ods. 2 ).

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v časti, v ktorej

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

opatrením krajského súdu, podaná oneskorene. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť

odmietol podľa ako oneskorene podanú.

K porušeniu a a dohovoru uznesením

krajského súdu z 15. októbra 2009

10. Krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 27. augusta 2007 uznesením z 15. októbra, ktorým odvolanie

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie.

Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol uznesením zo 7. októbra 2010, ktorým dovolanie

sťažovateľa odmietol. Najvyšší súd rozhodol podľa ,

pretože po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že neboli splnené

dôvody dovolania. Z uvedeného preto vyplýva, že uznesenie krajského súdu bolo v rámci

konania o dovolaní ako o mimoriadnom opravnom prostriedku posúdené najvyšším súdom

z hľadiska možných hmotnoprávnych aj procesnoprávnych nedostatkov.

11. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

12. Sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu už teda bolo predmetom

posúdenia najvyšším súdom pri rozhodovaní o jeho dovolaní. Najvyšší súd potom dospel

k záveru, že dovolanie sťažovateľa je potrebné odmietnuť, pretože neboli naplnené dôvody

prípustnosti dovolania. Sťažovateľ dovolanie podal z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c)

(porušenie práva na obhajobu) a Trestného

poriadku (nesprávne právne posúdenie skutku alebo nesprávne použitie iného

hmotnoprávneho ustanovenia), pričom aj v podanej sťažnosti na ústavnom súde poukazuje

v podstate najmä na porušenie základného práva na obhajcu podľa ,

ktoré malo mať za následok aj porušenie a dohovoru. Preto

vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu bolo plne v právomoci najvyššieho súdu poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa. Tú možnosť sťažovateľ aj reálne využil podaním

dovolania, o ktorom bolo najvyšším súdom rozhodnuté. Vzhľadom na uvedený princíp

subsidiarity potom dospel ústavný súd k záveru, že nemá dostatok právomoci na

rozhodovanie o namietanom porušení práv sťažovateľa uznesením krajského súdu.

13. Preto bolo potrebné sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

svojich práv uznesením krajského súdu, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prejednanie.

K porušeniu a a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu zo 7. októbra 2010

14. Najvyšší súd rozhodol uznesením o dovolaní sťažovateľa tak, že toto dovolanie

odmietol, pretože dospel k záveru, že dovolacie dôvody uplatnené sťažovateľom neboli

naplnené. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku najvyšší súd zhodnotil, že v konaní na krajskom súde nebolo porušené právo

sťažovateľa na obhajobu zásadným spôsobom. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd týmto

dopustil porušenia jeho základného práva podľa .

Sťažovateľ podal dovolanie aj z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku, ku ktorému najvyšší súd zaujal stanovisko, že ani tento dovolací dôvod nebol

naplnený. Podľa najvyššieho súdu nebolo rozhodnutie súdov nižšieho stupňa založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia tak, ako to tvrdil sťažovateľ v dovolaní. Najvyšší súd zároveň

zdôraznil, že ako dovolací súd nemôže prehodnocovať skutkové zistenia vo veci konajúcich

súdov a ani vyhodnocovať vykonané dôkazy. Sťažovateľ poukázal na to, že on v podanom

dovolaní namietal skutkové zistenia iba v súvislosti so skutkom voči poškodenému L. B.

(bod 2 prvý odsek rozsudku okresného súdu). Vo vzťahu k ostatným skutkom sťažovateľ

namietal iba ich nesprávne právne posúdenie. Podľa sťažovateľa tým najvyšší súd porušil

jeho práva podľa a dohovoru, pretože sa nezaoberal

účinne jeho námietkami a argumentmi.

15. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie všetkými orgánmi

verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane

a . Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha

chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

(vrátane a ) s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo

odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu krajského súdu.

16. Najvyšší súd sa dostatočne podrobne zaoberal dovolacím dôvodmi, ktoré

sťažovateľ uplatnil a podrobne preskúmal konanie na krajskom súde z hľadiska možného

porušenia práva sťažovateľa na obhajobu a právne korektne odôvodnil svoj záver, že právo

na obhajobu nebolo porušené zásadným spôsobom. Z uvedeného dôvodu preto ani nebol

daný dovolací dôvod podľa . Ústavný súd považuje

stanovisko najvyššieho súdu týkajúce sa práva sťažovateľa na obhajobu za plne ústavne

akceptovateľné.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa ,

najvyšší súd správne upozornil sťažovateľa, že nemôže ako dovolací súd prehodnocovať

skutkové zistenia vo veci konajúcich súdov a ani vyhodnocovať vykonané dôkazy.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že on v dovolaní nenamietal skutkové zistenia (okrem

skutku voči poškodenému L. B.; bod 2 prvý odsek rozsudku okresného súdu), iba ich

nesprávne právne posúdenie. Po oboznámení sa s obsahovo rozsiahlym dovolaním, ktoré

sťažovateľ v prílohe ústavnému súdu predložil, je zrejmé, že sťažovateľ skutočne namietal

správnosť zisteného skutkového stavu, hodnotil výpovede svedkov a rôzne súvisiace

skutočnosti z hľadiska, či boli, alebo neboli správne zistené. Preto, aj keď formálne

uviedol, že dovolanie podáva tiež z dôvodu podľa ,

v skutočnosti však namietal správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu, ktorý však

dovolací súd nemohol skúmať ani meniť. Napriek tejto skutočnosti však najvyšší súd

rozhodnutia súdov nižšieho stupňa preskúmal aj z hľadiska správnosti posúdenia zisteného

skutku a správnosti použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd pritom

nezistil žiadne takéto pochybenie. Aj keď najvyšší súd svoj záver v tejto časti bližšie

neodôvodnil, nespôsobuje táto skutočnosť sama osebe pochybnosti o ústavnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu nemožno označiť za všeobecné či povrchné,

naopak najvyšší súd sa pozorne vysporiadal s dôvodmi dovolania sťažovateľa a jeho

závery sú logickým a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy.

17. Podľa ústavného súdu nemožno uznesenie najvyššieho súdu v žiadnom prípade

považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto niet príčinnej súvislosti medzi

týmto uznesením, prípadne konaním najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Zároveň ústavný súd

nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu a právom sťažovateľa

na obhajobu.

18. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť v časti, v ktorej smeruje proti

uzneseniu najvyššieho súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

).

19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je

potrebné z dôvodov podľa v celom rozsahu odmietnuť.

Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v podanej sťažnosti, ktoré sú viazané na

skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011