Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 303/2011
PDF · 105.19 KB
No categories available
III. ÚS 303/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., V., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
V-2 9 C 100/1994 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Co/12/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011
doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 100/1994 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co/12/2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom konania vedeného okresným súdom
od 19. apríla 1994 je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode
manželstva.
Sťažovateľ podal v tejto veci proti postupu okresného súdu v januári 2010 sťažnosť
na ústavnom súde, ktorý ju odmietol uznesením z 9. septembra 2010 sp. zn.
II. ÚS 356/2010, ale podľa jeho názoru okresný súd a ani krajský súd v jeho veci riadne
nekonali. Od predloženia spisu (14. január 2010) krajský súd bol nečinný viac ako jeden
rok, čím spôsobil v odvolacom konaní zbytočné prieťahy.
O odvolaní navrhovateľa z 1. mája 2009 bolo rozhodnuté krajským súdom
rozsudkom, ktorý ho sťažovateľovi doručil až 26. apríla 2011, teda po dvoch rokoch od
podania odvolania.
Sťažovateľ uvádza, že prípadný argument, že spis sa z dôvodu podania ústavnej
sťažnosti navrhovateľom sp. zn. II. ÚS 356/2010 nachádzal od júna 2010 na ústavnom súde,
v žiadnom prípade neobstojí.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
postupom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jeho základného právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, žiada
priznať finančné zadosťučinenie v sume 850 € a náhradu trov konania v sume 314,18 €.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je
zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho,
že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom
už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS
184/06, III. ÚS 316/2010).
Ústavný súd sťažnosť na konanie pred okresným súdom odmietol pre neprípustnosť
podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, pretože nečinnosť okresného súdu posudzoval ústavný súd už v konaní
sp. zn. II. ÚS 356/2010. Podľa tohto ustanovenia návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené a v danom
prípade nedošlo k zmene podmienok.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní aj
pred krajským súdom, ktorý vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Co/12/2010
už 9. marca 2011, pričom jeho rozhodnutie vo zvyšnej časti v spojení s rozhodnutím
okresného súdu z 1. apríla 2009 nadobudlo právoplatnosť ešte 26. apríla 2011.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza k
porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.
K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
Vzhľadom na skončenie odvolacieho konania ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu nemôže už dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. svojím obsahom obdobného
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že samotný sťažovateľ počas údajnej
nečinnosti krajského súdu ani nepodal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi
krajského súdu podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, teda nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov
(v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), teda v tejto časti mohla byť jeho sťažnosť
odmietnutá aj pre neprípustnosť.
Uvedené skutočnosti teda zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa aj
pre jej neprípustnosť (obdobne napr. I. ÚS 369/2010 a III. ÚS 101/2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2011