Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 313/2011
PDF · 239.08 KB
No categories available
II. ÚS 313/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť A. P., P., zastúpenej advokátkou Mgr. M. M., P., vo veci
namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co
342/08 z 19. mája 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
283/09 z 24. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011
doručená sťažnosť A. P., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 342/08 z 19. mája 2009 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 283/09
z 24. februára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Trnava
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 49/05 sa sťažovateľka v procesnom postavení
žalobkyne domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené jej
6. apríla 2005 z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny je neplatné. Okresný súd rozsudkom
z 25. mája 2006 žalobný návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol, a to aj z dôvodu
absencie naliehavého právneho záujmu na predmetnom určení na strane sťažovateľky,
a súčasne predmetným rozsudkom okresný súd sťažovateľke uložil zaplatiť žalovanému
zamestnávateľovi trovy konania. Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 211/06
zo 4. decembra 2006 rozsudok okresného súdu v meritórnom výroku ako vecne
správny potvrdil a vo zvyšku (trovy konania) rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu
v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Na základe mimoriadneho dovolania
prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
3 M Cdo 14/07 z 11. decembra 2007 zrušil jednak výrok rozsudku krajského súdu, ktorým
potvrdil rozsudok okresného súdu, a jednak zrušil aj meritórny výrok rozsudku okresného
súdu a vec vrátil na ďalšie konania a opätovné rozhodnutie okresnému súdu. V predmetnom
rozhodnutí najvyšší súd síce konštatoval, že konanie sťažovateľky voči jej zamestnávateľovi
možno kvalifikovať ako „závažné“ porušenie pracovnej disciplíny, čo je nevyhnutný
predpoklad na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, súčasne však najvyšší súd konštatoval dôvodnosť mimoriadného
dovolania z toho dôvodu, že tak okresný súd, ako ani krajský súd dostatočne nezisťovali,
resp. sa nezaoberali tým, či bol naplnený aj ďalší zákonný predpoklad platného okamžitého
skončenia pracovného pomeru, a to, či zamestnávateľ prerokoval okamžité skončenie
pracovného pomeru sťažovateľky so zástupcom zamestnancov v zmysle zákonnej
požiadavky uvedenej v § 74 Zákonníka práce.
Okresný súd po vrátení veci vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 C 49/05
z 24. júna 2008, ktorým žalobný návrh sťažovateľky opätovne zamietol s tým, že podľa
okresného súdu bolo výpoveďami svedkov potvrdené, že zamestnávateľ oznámil zástupcovi
zamestnancov okamžité skončenie pracovného pomeru so sťažovateľkou, takže bola
naplnená aj dikcia § 74 Zákonníka práce. O odvolaní sťažovateľky proti uvedenému
rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napádaným rozsudkom sp. zn. 10 Co 342/08
z 19. mája 2009, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil.
Najvyšší súd sťažovateľkou podané dovolanie proti rozsudku okresného súdu odmietol
uznesením sp. zn. 3 Cdo 283/09 z 24. februára 2011 z dôvodu, že bolo podané proti
rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že najvyšší súd
nesprávne posúdil prípustnosť dovolania, pretože podľa jej názoru bolo dovolanie prípustné
jednak z dôvodu, že v jej veci na okresnom súde rozhodovala zaujatá sudkyňa, s čím sa
podľa jej názoru krajský súd vôbec nevysporiadal, a jednak z dôvodu, že krajský súd
rozhodujúci o jej druhom odvolaní sa odchýlil „... od právneho názoru dovolacieho súdu
v tejto veci“. Zaujatosť sudkyne okresného súdu sťažovateľka odvodzuje z tohto, že táto
sudkyňa sa v konaní o jej veci dopustila viacerých procesných pochybení, keď napr. prvým
vo veci vyhláseným rozsudkom zamietla jej žalobu z dôvodu nepreukázania naliehavého
právneho záujmu na určení, čo napokon napravil krajský súd v odvolacom konaní, ako aj
tým, že sudkyňa okresného súdu nerozhodla „... o viacerých zmenách žaloby“, tiež tým, že
vyzvala sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za žalobný návrh aj napriek tomu, že
podľa zákona bola sťažovateľka od tejto povinnosti oslobodená, a napokon aj tým, že
okresný súd opakovane nedoručil sťažovateľke vyjadrenia žalovaného. Pokiaľ ide o druhý
dovolací dôvod, sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Najvyšší súd SR tu vyslovil právny názor, že k účinnému prerokovaniu okamžitého
skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce, a tým aj k splneniu
hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, musí dôjsť
pred rozhodným okamihom, a to pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru
zamestnancovi. Tu podľa mňa bol vyslovený právny názor na výklad ustanovenia § 74
Zákonníka práce, t.j. ako konkrétne ho interpretovať, a preto, ak krajský súd (ani
prvostupňový súd) nezaložili svoje rozhodnutie vo veci samej na splnení tejto
hmotnoprávnej podmienky, ignorovali názor Najvyššieho súdu SR už vyslovený v konaní.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
(správne má byť uvedené rozsudkom, pozn.) Krajského súdu Trnava zo dňa 19. 05. 2009,
sp. zn. 10 Co/342/2008, a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 02. 2011, sp. zn.
3 Cdo 283/2009 porušené bolo.
2. Uznesenie (správne má byť uvedené rozsudok, pozn.) Krajského súdu Trnava zo
dňa 19. 05. 2009, sp. zn. 10 Co/342/2008 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 02.
2011, sp. zn. 3 Cdo 283/2009 sa zrušujú a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume
264,82 € (za dva úkony právnej služby... na účet jej právnej zástupkyne do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 342/08
z 19. mája 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 283/09 z 24. februára 2011.
K namietanému rozhodnutiu krajského súdu
V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 10 Co 342/08
z 19. mája 2009 sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal
s tým, že v jej veci v konaní na prvom stupni rozhodovala zaujatá sudkyňa okresného súdu,
a tiež to, že krajský súd sa odchýlil od právneho názoru vysloveného už skôr dovolacím
súdom v tejto veci, pričom obidve uvedené námietky boli súčasne aj námietkami
dovolacími, s ktorými sa podrobne vysporiadal najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.
3 Cdo 283/09 z 24. februára 2011, ktoré bolo taktiež predmetom preskúmania ústavným
súdom (pozri bod 2).
V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp
subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,
môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých
je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa názoru ústavného súdu sa na základe sťažovateľkou podaného dovolania
najvyšší súd musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu
krajského súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred
ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu
k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu
V súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade
podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
(§ 238 ods. 1 O. s. p.), ani potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné ani rozsudok, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Zostávalo posúdiť, či dovolanie nie je prípustné podľa § 238 ods. 2 O. s. p., ktoré
pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval
záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Táto procesná situácia
ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom
rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a
ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle
§ 238 ods. 2 O. s. p. nemožno považovať pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po
procesnej stránke, ale ani dovolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej povahy,
ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu nižšieho stupňa bez
znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba
vec rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o záväzný právny
názor v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p.
Dovolateľka na odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia
uviedla, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru, ktorý v prejednávanej veci vyslovil
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 11. decembra 2007 sp. zn. 3 M Cdo 14/2007,
ktorým boli rozsudok odvolacieho súdu zo 4. decembra 2006 sp. zn. 11 Co 211/2004 v časti
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a rozsudok prvostupňového súdu o
zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru z 25. mája 2004
zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom súdom vytkol, že
nezisťovali splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia v zmysle
§ 74 Zákonníka práce, ktorý formuluje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať so
zástupcami zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru,
nesplnenie ktorej v nadväznosti na § 17 ods. 2 Zákonníka práce zakladá neplatnosť
výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. V posudzovanej veci dovolací
súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil existenciou inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p., pretože súdy rozhodli bez obstarania dostatočných podkladov pre
záver o splnení hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, neplatnosti ktorého sa žalobkyňa domáha. Nakoľko závery zaujaté dovolacím
súdom v tomto rozhodnutí nemajú znaky vyššie uvedeného imperatívu, prípustnosť
dovolania žalobkyne preto nemožno vyvodiť ani z § 238 ods. 2 O. s. p. Dovolaním
žalobkyne je tak napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov
uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p.; prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva. Naviac treba dodať, že súdy nižších stupňov postupovali v ďalšom konaní v
intenciách zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu.
Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania žalobkyne prichádzala do úvahy, len ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak...
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie nie je zaťažené
vadou podľa § 237 písm. g/ O. s. p. Dovolateľka v dovolaní poukázala na to, že v danej veci
na súde prvého stupňa konala a rozhodovala vylúčená sudkyňa so zreteľom na viaceré
procesné pochybenia, ktorých sa dopustila v priebehu konania (konkretizované v dovolaní)
a na ktoré upozornila už v odvolaní z 23. júla 2008 proti (poslednému) rozsudku súdu
prvého stupňa, keď „namietala nedostatok vierohodnosti, nezaujatosti a nezávislosti súdu v
konaní", ktorými sa však odvolací súd nezaoberal, ani sa k nim nevyjadril, pričom
rozhodovanie vylúčeným sudcom je dôvodom pre zrušenie rozsudku vo veci samej.
Podľa § 237 písm. g/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
V zmysle § 15a ods. 1 O. s. p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1
O. s. p. uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje,
dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti
o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd
neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5
O. s. p. v znení do účinnosti novely danej zákonom č. 328/2008 Z. z. (do 15. októbra 2008)
platí, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v
konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v
tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Z obsahu odvolania žalobkyne z 23. júla 2008 (č. l. 221 a nasl. spisu) smerujúceho
proti rozsudku súdu prvého stupňa z 24. júna 2008 č. k. 16 C 49/2005-212 vyplýva, že
žalobkyňa v ňom okrem iného vytýkala súdu prvého stupňa procesné vady, ku ktorým došlo
v konaní pred súdom prvého stupňa (ako nerozhodnutie o opakovanom rozšírení žaloby na
náhradu mzdy, o nevrátení súdneho poplatku uhradeného na základe nesprávnej výzvy
súdu, nedoručenie viacerých vyjadrení žalovanej, nepredvolanie na termín pojednávania
27. marca 2008) a v tejto súvislosti doslovne uviedla: „tieto skutočnosti neprispievajú k
vierohodnosti, nezaujatosti a nezávislosti súdu v tomto konaní a rovnako neprispievajú k
presvedčivosti rozsudku“.
Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené skutočnosti nesvedčia o existencii právne
relevantného vzťahu sudkyne k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich
zástupcom (viď § 14 ods. 1 O. s. p.), ale o tom, že žalobkyňa zaujatosť sudkyne okresného
súdu vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní. Opakovane dovolací súd považuje za
potrebné uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe
sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.), súd na námietku zaujatosti vôbec
neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá a zrejme z týchto
dôvodov na toto podanie žalobkyne odvolací súd neprihliadol. Argumentácia žalobkyne, že
v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, nie je opodstatnená. Nedôvodná je
preto jej námietka, že konanie je v dôsledku toho zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237
písm. g/ O. s. p.
Dovolací súd pre úplnosť k veci dodáva, že neopodstatnená jej aj námietka
dovolateľky, že jej nebolo doručené predvolanie na pojednávanie určené na deň 27. marca
2008. Z obsahu spisu vyplýva, že súd predvolanie na pojednávanie doručoval poštou
právnej zástupkyni žalobkyne, ktorá však nebola zastihnutá a zásielka bola súdu vrátená
27. marca 2008 (č. l. 147 spisu); na tomto pojednávaní sa zúčastnila žalobkyňa aj jej
právna zástupkyňa. Z uvedeného je zrejmé, že nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu
súdu, ktorým by jej prípadne bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
Z dovolania vyplýva tiež názor žalobkyne, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav a že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolací súd k tomu uvádza, že neúplnosť
alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237
O. s. p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
je relevantný, dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesné prípustné
dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); samo nesprávne právne posúdenie veci nie je totiž
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. To znamená, že i keby (prípadne)
rozsudok odvolacieho súdu nebol podložený úplnými skutkovými podkladmi a spočíval by
na nesprávnom právnom posúdení veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania podľa §
237 O. s. p.
Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z § 238 ods. 2 O. s. p. ani z
§ 237 O. s. p., ani zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd
Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie smerujúce proti výroku I. rozsudku odvolacieho
súdu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jej vecnej
správnosti.»
Z citovanej časti rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že s prvou námietkou
sťažovateľky smerujúcou proti rozhodnutiu krajského súdu sa najvyšší súd vysporiadal
poukázaním, resp. odvolaním sa na ustanovenie § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
účinné v čase rozhodovania krajského súdu, a teda aj v čase podania dovolania
sťažovateľkou, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach.
Vzhľadom na uvedené sa tak závery najvyššieho súdu nejavia ako svojvoľné,
neodôvodnené alebo arbitrárne, preto ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky
považoval jej sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd odchýlil od
záväzného právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného už skôr v danej veci, podľa
názoru ústavného súdu sa najvyšší súd aj s touto námietkou sťažovateľky vysporiadal
ústavne akceptovateľným spôsobom. Najvyšší súd ako súd dovolací v konaní o prvom
dovolaní sťažovateľky v danej veci totiž nevyslovil záväzný právny názor, ako má po
vrátení veci krajský súd rozhodnúť, iba konštatoval, že krajský súd, tak ako aj pred ním
okresný súd rozhodli bez tohto, aby zisťovali, či okamžité skončenie pracovného pomeru
sťažovateľky je aj platné, t. j. či bola naplnená aj hmotno-právna podmienka podľa § 74
Zákonníka práce, podľa ktorej sa pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru
vyžaduje, aby bolo zamestnávateľom čo i len oznámené zástupcovi zamestnancov. Inými
slovami, dovolací súd svojím skorším rozhodnutím dal pokyn jemu podriadeným súdom,
aby skúmali, či uvedená hmotno-právna podmienka bola splnená aj v prípade sťažovateľky,
pričom tento pokyn tak okresný súd, ako aj krajský súd rešpektovali a doplnením
dokazovania (výsluchom svedkov) dospeli k odôvodnenému záveru, že uvedená podmienka
v danom prípade splnená bola.
Na margo uvedeného, ako aj v súvislosti s nespokojnosťou sťažovateľky
spočívajúcou v jej nesúhlase s vyhodnotením dôkazov všeobecnými súdmi v uvedenom
smere ústavný súd podotýka, že nie je súdom skutkovým, t. j. v jeho právomoci nie je
prehodnocovať skutkové závery všeobecných súdov ani ich nahrádzať svojimi vlastnými
závermi. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť, či všeobecné súdy svoje skutkové zistenia
odôvodnili ústavne akceptovateľným spôsobom, pričom v danom prípade podľa názoru
ústavného súdu krajský súd dostatočne logickými úvahami vysvetlil závery svojho
hodnotenia zisteného skutkového stavu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj vo vzťahu k tejto
námietke odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov
právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011