Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 313/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A. P., P., zastúpenej advokátkou Mgr. M. M., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co

342/08 z 19. mája 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

283/09 z 24. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011

doručená sťažnosť A. P., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. mája 2009 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Trnava

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka v procesnom postavení

žalobkyne domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené jej

6. apríla 2005 z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny je neplatné. Okresný súd rozsudkom

z 25. mája 2006 žalobný návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol, a to aj z dôvodu

absencie naliehavého právneho záujmu na predmetnom určení na strane sťažovateľky,

a súčasne predmetným rozsudkom okresný súd sťažovateľke uložil zaplatiť žalovanému

zamestnávateľovi trovy konania. Následne krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. decembra 2006 rozsudok okresného súdu v meritórnom výroku ako vecne

správny potvrdil a vo zvyšku (trovy konania) rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Na základe mimoriadneho dovolania

prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 11. decembra 2007 zrušil jednak výrok rozsudku krajského súdu, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu, a jednak zrušil aj meritórny výrok rozsudku okresného

súdu a vec vrátil na ďalšie konania a opätovné rozhodnutie okresnému súdu. V predmetnom

rozhodnutí najvyšší súd síce konštatoval, že konanie sťažovateľky voči jej zamestnávateľovi

možno kvalifikovať ako „závažné“ porušenie pracovnej disciplíny, čo je nevyhnutný

predpoklad na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b)

, súčasne však najvyšší súd konštatoval dôvodnosť mimoriadného

dovolania z toho dôvodu, že tak okresný súd, ako ani krajský súd dostatočne nezisťovali,

resp. sa nezaoberali tým, či bol naplnený aj ďalší zákonný predpoklad platného okamžitého

skončenia pracovného pomeru, a to, či zamestnávateľ prerokoval okamžité skončenie

pracovného pomeru sťažovateľky so zástupcom zamestnancov v zmysle zákonnej

požiadavky uvedenej v .

Okresný súd po vrátení veci vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 24. júna 2008, ktorým žalobný návrh sťažovateľky opätovne zamietol s tým, že podľa

okresného súdu bolo výpoveďami svedkov potvrdené, že zamestnávateľ oznámil zástupcovi

zamestnancov okamžité skončenie pracovného pomeru so sťažovateľkou, takže bola

naplnená aj dikcia . O odvolaní sťažovateľky proti uvedenému

rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napádaným rozsudkom sp. zn.

z 19. mája 2009, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil.

Najvyšší súd sťažovateľkou podané dovolanie proti rozsudku okresného súdu odmietol

uznesením sp. zn. z 24. februára 2011 z dôvodu, že bolo podané proti

rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že najvyšší súd

nesprávne posúdil prípustnosť dovolania, pretože podľa jej názoru bolo dovolanie prípustné

jednak z dôvodu, že v jej veci na okresnom súde rozhodovala zaujatá sudkyňa, s čím sa

podľa jej názoru krajský súd vôbec nevysporiadal, a jednak z dôvodu, že krajský súd

rozhodujúci o jej druhom odvolaní sa odchýlil „... od právneho názoru dovolacieho súdu

v tejto veci“. Zaujatosť sudkyne okresného súdu sťažovateľka odvodzuje z tohto, že táto

sudkyňa sa v konaní o jej veci dopustila viacerých procesných pochybení, keď napr. prvým

vo veci vyhláseným rozsudkom zamietla jej žalobu z dôvodu nepreukázania naliehavého

právneho záujmu na určení, čo napokon napravil krajský súd v odvolacom konaní, ako aj

tým, že sudkyňa okresného súdu nerozhodla „... o viacerých zmenách žaloby“, tiež tým, že

vyzvala sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za žalobný návrh aj napriek tomu, že

podľa zákona bola sťažovateľka od tejto povinnosti oslobodená, a napokon aj tým, že

okresný súd opakovane nedoručil sťažovateľke vyjadrenia žalovaného. Pokiaľ ide o druhý

dovolací dôvod, sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Najvyšší súd SR tu vyslovil právny názor, že k účinnému prerokovaniu okamžitého

skončenia pracovného pomeru v zmysle , a tým aj k splneniu

hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, musí dôjsť

pred rozhodným okamihom, a to pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru

zamestnancovi. Tu podľa mňa bol vyslovený právny názor na výklad ustanovenia § 74

, t.j. ako konkrétne ho interpretovať, a preto, ak krajský súd (ani

prvostupňový súd) nezaložili svoje rozhodnutie vo veci samej na splnení tejto

hmotnoprávnej podmienky, ignorovali názor Najvyššieho súdu SR už vyslovený v konaní.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

(správne má byť uvedené rozsudkom, pozn.) Krajského súdu Trnava zo dňa 19. 05. 2009,

sp. zn. , a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 02. 2011, sp. zn.

porušené bolo.

2. Uznesenie (správne má byť uvedené rozsudok, pozn.) Krajského súdu Trnava zo

dňa 19. 05. 2009, sp. zn. a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 02.

2011, sp. zn. sa zrušujú a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume

264,82 € (za dva úkony právnej služby... na účet jej právnej zástupkyne do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. mája 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2011.

K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 19. mája 2009 sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal

s tým, že v jej veci v konaní na prvom stupni rozhodovala zaujatá sudkyňa okresného súdu,

a tiež to, že krajský súd sa odchýlil od právneho názoru vysloveného už skôr dovolacím

súdom v tejto veci, pričom obidve uvedené námietky boli súčasne aj námietkami

dovolacími, s ktorými sa podrobne vysporiadal najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.

z 24. februára 2011, ktoré bolo taktiež predmetom preskúmania ústavným

súdom (pozri bod 2).

V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp

subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného ,

môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých

je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa názoru ústavného súdu sa na základe sťažovateľkou podaného dovolania

najvyšší súd musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu

krajského súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred

ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu

k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

V súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade

podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu

( ), ani potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné ani rozsudok, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Zostávalo posúdiť, či dovolanie nie je prípustné podľa , ktoré

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval

záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Táto procesná situácia

ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom

rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a

ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle

nemožno považovať pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po

procesnej stránke, ale ani dovolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej povahy,

ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu nižšieho stupňa bez

znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba

vec rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o záväzný právny

názor v zmysle

Dovolateľka na odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia

uviedla, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru, ktorý v prejednávanej veci vyslovil

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 11. decembra 2007 sp. zn. ,

ktorým boli rozsudok odvolacieho súdu zo 4. decembra 2006 sp. zn. v časti

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a rozsudok prvostupňového súdu o

zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru z 25. mája 2004

zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom súdom vytkol, že

nezisťovali splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia v zmysle

, ktorý formuluje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať so

zástupcami zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru,

nesplnenie ktorej v nadväznosti na zakladá neplatnosť

výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. V posudzovanej veci dovolací

súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil existenciou inej vady konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ , pretože súdy rozhodli bez obstarania dostatočných podkladov pre

záver o splnení hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru, neplatnosti ktorého sa žalobkyňa domáha. Nakoľko závery zaujaté dovolacím

súdom v tomto rozhodnutí nemajú znaky vyššie uvedeného imperatívu, prípustnosť

dovolania žalobkyne preto nemožno vyvodiť ani z Dovolaním

žalobkyne je tak napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov

uvedených v až 3 ; prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva. Naviac treba dodať, že súdy nižších stupňov postupovali v ďalšom konaní v

intenciách zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu.

Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania žalobkyne prichádzala do úvahy, len ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak...

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie nie je zaťažené

vadou podľa Dovolateľka v dovolaní poukázala na to, že v danej veci

na súde prvého stupňa konala a rozhodovala vylúčená sudkyňa so zreteľom na viaceré

procesné pochybenia, ktorých sa dopustila v priebehu konania (konkretizované v dovolaní)

a na ktoré upozornila už v odvolaní z 23. júla 2008 proti (poslednému) rozsudku súdu

prvého stupňa, keď „namietala nedostatok vierohodnosti, nezaujatosti a nezávislosti súdu v

konaní", ktorými sa však odvolací súd nezaoberal, ani sa k nim nevyjadril, pričom

rozhodovanie vylúčeným sudcom je dôvodom pre zrušenie rozsudku vo veci samej.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V zmysle účastníci majú právo z dôvodov podľa

uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje,

dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti

o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd

neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5

v znení do účinnosti novely danej (do 15. októbra 2008)

platí, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v

konaní o prejednávanej veci ( ), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v

tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Z obsahu odvolania žalobkyne z 23. júla 2008 (č. l. 221 a nasl. spisu) smerujúceho

proti rozsudku súdu prvého stupňa z 24. júna 2008 č. k. -212 vyplýva, že

žalobkyňa v ňom okrem iného vytýkala súdu prvého stupňa procesné vady, ku ktorým došlo

v konaní pred súdom prvého stupňa (ako nerozhodnutie o opakovanom rozšírení žaloby na

náhradu mzdy, o nevrátení súdneho poplatku uhradeného na základe nesprávnej výzvy

súdu, nedoručenie viacerých vyjadrení žalovanej, nepredvolanie na termín pojednávania

27. marca 2008) a v tejto súvislosti doslovne uviedla: „tieto skutočnosti neprispievajú k

vierohodnosti, nezaujatosti a nezávislosti súdu v tomto konaní a rovnako neprispievajú k

presvedčivosti rozsudku“.

Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené skutočnosti nesvedčia o existencii právne

relevantného vzťahu sudkyne k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich

zástupcom (viď ), ale o tom, že žalobkyňa zaujatosť sudkyne okresného

súdu vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní. Opakovane dovolací súd považuje za

potrebné uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe

sudcu v konaní o prejednávanej veci ( ), súd na námietku zaujatosti vôbec

neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá a zrejme z týchto

dôvodov na toto podanie žalobkyne odvolací súd neprihliadol. Argumentácia žalobkyne, že

v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, nie je opodstatnená. Nedôvodná je

preto jej námietka, že konanie je v dôsledku toho zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237

písm. g/

Dovolací súd pre úplnosť k veci dodáva, že neopodstatnená jej aj námietka

dovolateľky, že jej nebolo doručené predvolanie na pojednávanie určené na deň 27. marca

2008. Z obsahu spisu vyplýva, že súd predvolanie na pojednávanie doručoval poštou

právnej zástupkyni žalobkyne, ktorá však nebola zastihnutá a zásielka bola súdu vrátená

27. marca 2008 (č. l. 147 spisu); na tomto pojednávaní sa zúčastnila žalobkyňa aj jej

právna zástupkyňa. Z uvedeného je zrejmé, že nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu

súdu, ktorým by jej prípadne bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

)

Z dovolania vyplýva tiež názor žalobkyne, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav a že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Dovolací súd k tomu uvádza, že neúplnosť

alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne

právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej

vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

je relevantný, dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesné prípustné

dovolanie ( ); samo nesprávne právne posúdenie veci nie je totiž

procesnou vadou konania v zmysle To znamená, že i keby (prípadne)

rozsudok odvolacieho súdu nebol podložený úplnými skutkovými podkladmi a spočíval by

na nesprávnom právnom posúdení veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania podľa §

237

Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z ani z

, ani zo žiadneho ustanovenia , Najvyšší súd

Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie smerujúce proti výroku I. rozsudku odvolacieho

súdu podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jej vecnej

správnosti.»

Z citovanej časti rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že s prvou námietkou

sťažovateľky smerujúcou proti rozhodnutiu krajského súdu sa najvyšší súd vysporiadal

poukázaním, resp. odvolaním sa na ustanovenie

účinné v čase rozhodovania krajského súdu, a teda aj v čase podania dovolania

sťažovateľkou, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach.

Vzhľadom na uvedené sa tak závery najvyššieho súdu nejavia ako svojvoľné,

neodôvodnené alebo arbitrárne, preto ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky

považoval jej sťažnosť za zjavne neopodstatnenú ( ).

Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd odchýlil od

záväzného právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného už skôr v danej veci, podľa

názoru ústavného súdu sa najvyšší súd aj s touto námietkou sťažovateľky vysporiadal

ústavne akceptovateľným spôsobom. Najvyšší súd ako súd dovolací v konaní o prvom

dovolaní sťažovateľky v danej veci totiž nevyslovil záväzný právny názor, ako má po

vrátení veci krajský súd rozhodnúť, iba konštatoval, že krajský súd, tak ako aj pred ním

okresný súd rozhodli bez tohto, aby zisťovali, či okamžité skončenie pracovného pomeru

sťažovateľky je aj platné, t. j. či bola naplnená aj hmotno-právna podmienka podľa § 74

, podľa ktorej sa pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru

vyžaduje, aby bolo zamestnávateľom čo i len oznámené zástupcovi zamestnancov. Inými

slovami, dovolací súd svojím skorším rozhodnutím dal pokyn jemu podriadeným súdom,

aby skúmali, či uvedená hmotno-právna podmienka bola splnená aj v prípade sťažovateľky,

pričom tento pokyn tak okresný súd, ako aj krajský súd rešpektovali a doplnením

dokazovania (výsluchom svedkov) dospeli k odôvodnenému záveru, že uvedená podmienka

v danom prípade splnená bola.

Na margo uvedeného, ako aj v súvislosti s nespokojnosťou sťažovateľky

spočívajúcou v jej nesúhlase s vyhodnotením dôkazov všeobecnými súdmi v uvedenom

smere ústavný súd podotýka, že nie je súdom skutkovým, t. j. v jeho právomoci nie je

prehodnocovať skutkové závery všeobecných súdov ani ich nahrádzať svojimi vlastnými

závermi. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť, či všeobecné súdy svoje skutkové zistenia

odôvodnili ústavne akceptovateľným spôsobom, pričom v danom prípade podľa názoru

ústavného súdu krajský súd dostatočne logickými úvahami vysvetlil závery svojho

hodnotenia zisteného skutkového stavu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj vo vzťahu k tejto

námietke odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov

právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky

( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011