Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a53/361910.2280bf.pdf
PDF · 142.47 KB
No categories available
3Cdo/283/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 283/2009
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. P., bývajúcej v P.,
zastúpenej Mgr. M. M., advokátkou so sídlom v P., proti žalovanej C. C., s.r.o., so sídlom
v P., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M. a spol., s.r.o. so sídlom v B., o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde
Trnava pod sp. zn. 16 C 49/2005, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave z 19. mája 2009 sp. zn. 10 Co 342/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania 72,44 € na
účet Advokátskej kancelárie M. a spol., s.r.o., vedený v U., a.s. B., č.ú. X. do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa žalobou zo 6. mája 2005 domáhala určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktoré jej bolo doručené 6. apríla 2005 a náhrady mzdy z titulu
neplatného skončenia pracovného pomeru od 7. apríla 2005 do času, kedy jej žalovaná
umožní pokračovať v práci. V priebehu konania viackrát návrh na náhradu mzdy rozšírila.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 4. decembra 2006
sp. zn. 11 Co 211/2006 potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava z 25. mája 2006 č.k.
16 C 49/2009-73 vo veci samej v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, ktorým (opätovne) žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov. Vo zvyšku napadnutý
rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že dôvody, pre
ktoré žalovaná okamžite skončila so žalobkyňou pracovný pomer, boli v jej právnom úkone
vymedzené ako viacnásobné porušenie pracovnej disciplíny v pomerne krátkodobom období
pred 31. marcom 2005, pričom každé jednotlivé porušenie pracovnej disciplíny je v ňom
vymedzené dostatočne konkrétnym a nezameniteľným spôsobom. Žalovaná so žalobkyňou
opodstatnene okamžite skončila pracovný pomer, i keď nie zo všetkých uplatnených
dôvodov; dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru nemohlo byť oneskorené
odovzdanie daňových priznaní, ani výkon inej zárobkovej činnosti bez písomného súhlasu
žalovanej, ktorý ani nebol v konaní preukázaný. Závažného porušenia pracovnej disciplíny sa
žalobkyňa dopustila svojvoľným opustením miesta výkonu práce 31. marca 2005 okolo
14.00 hod na čas prekračujúci 10 minút a do práce sa už nevrátila, pričom nepreukázala, že aj
po opustení miesta výkonu práce plnila pracovné povinnosti pre žalovanú, alebo že ich
neplnila z ospravedlniteľného dôvodu. So zreteľom na snahu žalobkyne ospravedlniť
neprítomnosť na pracovisku potvrdením, u ktorého sa ukázalo jeho falšovanie, dospel
odvolací súd k záveru, že prinajmenšom neospravedlnenú absenciu žalobkyne
(s prihliadnutím na jej pracovné zaradenie a čas, kedy došlo k porušeniu pracovnej disciplíny)
na pracovisku treba považovať za dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru
v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok
v tejto časti potvrdil. Vo zvyšnej časti (t.j. v časti náhrady mzdy) rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, lebo žaloba od počiatku trpela vadou (nebola
v nej vyčíslená požadovaná náhrady mzdy), ktorá nebola odstránená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, konajúc o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky podaného na základe podnetu žalobkyne, rozsudkom
z 11. decembra 2007 sp. zn. 3 M Cdo 14/2007 rozhodol tak, že zrušil 1/ výrok rozsudku
Krajského súdu v Trnave zo 4. decembra 2006 sp. zn. 11 Co 211/2006, ktorým bol v časti
o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru potvrdený rozsudok
Okresného súdu Trnava z 25. mája 2006 č.k. 16 C 49/2004-73, 2/ výrok rozsudku Okresného
súdu Trnava z 25. mája 2006 č.k. 16 C 49/2004-73, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a vec v rozsahu zrušenia vrátil
Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie. Dovolací súd nepovažoval za dôvodné
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v časti, ktorou bolo odvolaciemu súdu
vytýkané, že v potrebnej miere nezisťoval a nezohľadňoval individuálne znaky konania
žalobkyne, so zreteľom na ktoré s ňou bol okamžite skončený pracovný pomer. Podľa
právneho názoru dovolacieho súdu má totiž znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny
v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce aj lživé tvrdenie zamestnanca o existencii
osobnej prekážky v práci na jeho strane v zmysle § 141 ods. 2 písm. a/ bod 1. Zákonníka
práce (teda o tom, že sa v pracovnej dobe podrobil vyšetreniu v zdravotnom zariadení) a tiež
konanie zamestnanca, ktorý na vysvetlenie dôvodu svojej neprítomnosti na pracovisku
v určitom čase predložil zamestnávateľovi tlačivo priepustky, na rub ktorého si sám k skôr
obstaranému odtlačku pečiatky zdravotníckeho zariadenia vpísal v rozpore so skutočnosťou
údaje o návšteve tohto zariadenia v uvedenom čase, ku ktorej preukázateľne nedošlo.
Najvyšší súd považoval dovolanie za opodstatnené pokiaľ dovolateľ vytýkal, že súdy
nezisťovali, či je splnená hmotnoprávna podmienka platnosti skončenia pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa podľa § 74 Zákonníka práce, keďže obsah spisu svedčí o tom, že
súdy rozhodli bez obstarania dostatočných podkladov pre záver o splnení tejto podmienky
platného skončenia pracovného pomeru. Zároveň vyslovil názor, že k účinnému prerokovaniu
okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce, a tým aj
k splneniu uvedenej hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, musí dôjsť pred doručením zrušovacieho prejavu zamestnancovi.
Okresný súd Trnava rozsudkom z 24. júna 2008 č.k. 16 C 49/2005-212 opätovne
žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy
zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania 113 772 Sk
(3 776,54 €). Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil § 68 ods. 1 písm. b/ a § 74 Zákonníka
práce (zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení, platného a účinného
v čase urobenia prejavu žalovanej smerujúceho k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru) a vecne názorom o nedôvodnosti žaloby pri preukázaní závažného porušenia
pracovnej disciplíny žalobkyňou uvedeného v okamžitom skončení, pričom takýto, už skôr
vyslovený a aj odvolacím súdom akceptovaný názor, považoval za správny aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky. Ten v zrušujúcom rozhodnutí z 11. decembra 2007 sp. zn.
3 M Cdo 14/2007 vytkol súdom len nezisťovanie splnenia hmotnoprávnej podmienky
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúcej v prerokovaní okamžitého
skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom s príslušným odborovým orgánom. Splnenie
tejto podmienky v ďalšom konaní mal súd preukázané výsluchmi svedkov I. a M., ktorý bol
zástupcom zamestnancov činným aj v zamestnaneckej rade. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na úspech žalovanej v konaní.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 19. mája 2009 sp. zn.
10 Co 342/2008 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (týkajúcej sa neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru) potvrdil (I.). Vo zvyšku (t.j. v časti náhrady
mzdy) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (II.).
Pokiaľ ide o samotné závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré bolo dôvodom (jedným
z dôvodov - svojvoľné opustenie miesta výkonu práce 31. marca 2005 a následné konanie
žalobkyne, ktorým sa snažila zastrieť skutočný dôvod neprítomnosti falšovanou priepustkou)
okamžitého skončenia pracovného pomeru, odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť či
opakovať dokazovanie so zreteľom na zhodný názor súdov všetkých stupňov na konanie
žalobkyne, ktoré považovali závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou za
preukázané. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že po doplnení
dokazovania výsluchom svedkov I. a M. bolo preukázané aj splnenie hmotnoprávnej
podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka
práce. Odvolací súd považoval okamžité skončenie pracovného pomeru za platný právny
úkon a žalobu za nedôvodnú, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
potvrdil. Vo zvyšku, t.j. v časti náhrady mzdy a v časti trov konania rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie, pretože rozsudok je
nepreskúmateľný a predčasný v dôsledku nevyčíslenia požadovanej náhrady mzdy.
Rozsudok krajského súdu žalobkyňa napadla dovolaním a žiadala ho v celom rozsahu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala vadu konania v zmysle § 237 písm. g/
O.s.p., nakoľko rozhodoval vylúčený sudca. Poukázala na zásady prijaté judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná (,Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“). V zmysle uvedeného podľa § 14 ods. 1 O.s.p. bude z konania
vylúčený ten sudca, u ktorého vzhľadom k spôsobu jeho správania sa v priebehu konania je
možné objektívne pochybovať o jeho nezaujatosti; tieto pochybnosti môžu byť vyvolané aj
viacerými procesnými pochybeniami sudcu závažne poškodzujúcimi niektorého účastníka, že
vzhľadom na jeho predpokladanú úroveň profesionálnych znalostí a skúseností sa tieto
procesné porušenia javia ako možnosť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na
vylúčenie je aj správanie sudkyne okresného súdu, ktorá sa dopustila v priebehu konania
mnohých procesných pochybení, napr. keď rozhodnutie vo veci samej odôvodnila
nepreukázaním naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, hoci pri sporoch
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru ide o tzv. prezumovaný naliehavý právny záujem
daný priamo Zákonníkom práce, nerozhodla o viacerých zmenách žaloby podľa § 95 ods. 1
O.s.p. pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy, žalobkyňu nesprávne vyzvala k úhrade súdneho
poplatku za žalobu, hoci vzhľadom na charakter uplatnených nárokov je v konaní zo zákona
od súdneho poplatku oslobodená, tiež viackrát žalobkyni, ani jej právnej zástupkyni
nedoručila vyjadrenia žalovanej (konkrétne vyjadrenie z 27. marca 2008, z 5. júna 2008)
a právnej zástupkyni nedoručila ani predvolanie na pojednávanie určené na 27. marca 2008,
o ktorom sa žalobkyňa dozvedela náhodne pri telefonickom zisťovaní informácie o termíne
pojednávania. Na procesné pochybenia prvostupňového súdu upozornila žalobkyňa
v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu z 23. júla 2008, čím namietala nedostatok
vierohodnosti, nezaujatosti a nezávislosti súdu v konaní. Odvolací súd sa týmito
skutočnosťami nezaoberal, pričom podľa § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je rozhodovanie
vylúčeným sudcom dôvodom na zrušenie rozsudku vo veci samej. Dovolateľka tiež
namietala, že súdy sa odchýlili od právneho názoru vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2
O.s.p.) Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku z 11. decembra 2007 sp. zn.
3 M Cdo 14/2007, ktorým boli zrušené rozsudky súdov nižších stupňov a vec bola vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že súdy nezisťovali splnenie hmotnoprávnej
podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 74 Zákonníka práce
a v ktorom vyslovil názor, že k účinnému prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného
pomeru musí dôjsť pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru
zamestnancovi. Súdy však svoje rozhodnutie vo veci samej nezaložili na posúdení splnenia
tejto hmotnoprávnej podmienky, vykonaným dokazovaním okamih prerokovania nebol
preukázaný a pri rozhodovaní vychádzali zo splnenia uvedenej hmotnoprávnej podmienky
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa dovolateľky je konanie pred
súdmi postihnuté aj inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keďže sa odchýlili od právneho názoru vysloveného v rozsudku
dovolacieho súdu a na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nevykonali všetky navrhnuté dôkazy a tým nezistili riadne skutkový stav.
Dovolateľka tiež namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
pretože súdy nesprávne posúdili splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru podľa § 74 Zákonníka práce. V ďalšej časti dovolania
podrobne vyhodnotila výpovede svedkov R. I. a V. M. a zaujala podrobné stanovisko aj
k samotnému porušeniu pracovnej disciplíny v súvislosti s odchodom z pracoviska dňa
31. marca 2005.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žiadala dovolanie ako neprípustné odmietnuť
a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Námietku žalobkyne, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p) považovala za nedôvodnú; súdne konanie pred
konajúcou sudkyňou bolo štandardné, dôvody uvádzané žalobkyňou nie sú dôvodom, aby
bola považovaná za vylúčenú v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. s poukazom na § 14 ods. 3 O.s.p.
Pokiaľ dovolateľka nevyužila § 14 a nasl. O.s.p. v súvislosti s obsahom jej odvolania voči
rozsudku z 23. júla 2008, v ktorom namietala nedostatok vierohodnosti, nezaujatosti
a nezávislosti súdu, jej námietka je irelevantná. Neopodstatnená je aj ďalšia námietka, že
krajský súd sa odchýlil od právneho názoru najvyššieho súdu, pretože po zrušení veci
najvyšším súdom sa súdy nižších stupňov vyporiadali s právnym usmernením najvyššieho
súdu týkajúcim sa posúdenia (ne)platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne bolo preukázané, čo potvrdil
prvostupňový a odvolací súd, pričom poukázal aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 11. decembra 2007 sp. zn. 3 M Cdo 14/2007, ktorý sa nestotožnil
s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora v časti, v ktorej odvolaciemu súdu
vytýkal, že v potrebnej miere nezisťoval a nezohľadnil znaky konania žalobkyne, so zreteľom
na ktoré s ňou žalovaná okamžite skončila pracovný pomer. K prerokovaniu okamžitého
skončenia pracovného pomeru sa vo svojej svedeckej výpovedi vyjadril svedok M. ako
zástupca zamestnancov, ktorý prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru
potvrdil bez uvedenia bližších časových údajov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. sú
vymedzené znaky rozsudkov, pri danosti ktorých zákon (bez ohľadu na povahu prejednávanej
veci alebo predmetu konania) vyjadril svoj zámer, aby určité rozsudky bolo možné napadnúť
dovolaním. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), ani potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné ani rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Zostávalo posúdiť, či dovolanie nie je prípustné podľa § 238 ods. 2 O.s.p., ktoré
pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval
záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Táto procesná situácia
ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom
rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný
a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle
§ 238 ods. 2 O.s.p. nemožno považovať pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po
procesnej stránke, ale ani dovolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej povahy, ktoré
mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu nižšieho stupňa bez znakov
kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec
rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o záväzný právny názor
v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
Dovolateľka na odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia uviedla,
že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru, ktorý v prejednávanej veci vyslovil Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozsudku z 11. decembra 2007 sp. zn. 3 M Cdo 14/2007, ktorým
boli rozsudok odvolacieho súdu zo 4. decembra 2006 sp. zn. 11 Co 211/2004 v časti o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a rozsudok prvostupňového súdu o zamietnutí
žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru z 25. mája 2004 zrušené a vec
vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom súdom vytkol, že nezisťovali
splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia v zmysle § 74 Zákonníka
práce, ktorý formuluje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, nesplnenie ktorej
v nadväznosti na § 17 ods. 2 Zákonníka práce zakladá neplatnosť výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru. V posudzovanej veci dovolací súd svoj skorší zrušujúci
rozsudok odôvodnil existenciou inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
pretože súdy rozhodli bez obstarania dostatočných podkladov pre záver o splnení
hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, neplatnosti
ktorého sa žalobkyňa domáha. Nakoľko závery zaujaté dovolacím súdom v tomto rozhodnutí
nemajú znaky vyššie uvedeného imperatívu, prípustnosť dovolania žalobkyne preto nemožno
vyvodiť ani z § 238 ods. 2 O.s.p. Dovolaním žalobkyne je tak napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.;
prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Naviac treba dodať, že súdy
nižších stupňov postupovali v ďalšom konaní v intenciách zrušujúceho rozhodnutia
dovolacieho súdu.
Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania žalobkyne prichádzala do úvahy, len ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až f/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie nie je zaťažené vadou
podľa § 237 písm. g/ O.s.p. Dovolateľka v dovolaní poukázala na to, že v danej veci na súde
prvého stupňa konala a rozhodovala vylúčená sudkyňa so zreteľom na viaceré procesné
pochybenia, ktorých sa dopustila v priebehu konania (konkretizované v dovolaní) a na ktoré
upozornila už v odvolaní z 23. júla 2008 proti (poslednému) rozsudku súdu prvého stupňa,
keď „namietala nedostatok vierohodnosti, nezaujatosti a nezávislosti súdu v konaní“, ktorými
sa však odvolací súd nezaoberal, ani sa k nim nevyjadril, pričom rozhodovanie vylúčeným
sudcom je dôvodom pre zrušenie rozsudku vo veci samej.
Podľa § 237 písm. g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
V zmysle § 15a ods. 1 O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 O.s.p.
uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa § 15a
ods. 3 O.s.p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý
má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode
vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd
neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5
O.s.p. v znení do účinnosti novely danej zákonom č. 328/2008 Z.z. (do 15. októbra 2008)
platí, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O.s.p.), súd na námietku zaujatosti neprihliada;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Z obsahu odvolania žalobkyne z 23. júla 2008 (č.l. 221 a nasl. spisu) smerujúceho
proti rozsudku súdu prvého stupňa z 24. júna 2008 č.k. 16 C 49/2005-212 vyplýva, že
žalobkyňa v ňom okrem iného vytýkala súdu prvého stupňa procesné vady, ku ktorým došlo
v konaní pred súdom prvého stupňa (ako nerozhodnutie o opakovanom rozšírení žaloby na
náhradu mzdy, o nevrátení súdneho poplatku uhradeného na základe nesprávnej výzvy súdu,
nedoručenie viacerých vyjadrení žalovanej, nepredvolanie na termín pojednávania 27. marca
2008) a v tejto súvislosti doslovne uviedla: „tieto skutočnosti neprispievajú k vierohodnosti,
nezaujatosti a nezávislosti súdu v tomto konaní a rovnako neprispievajú k presvedčivosti
rozsudku“.
Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené skutočnosti nesvedčia o existencii právne
relevantného vzťahu sudkyne k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich
zástupcom (viď § 14 ods. 1 O.s.p.), ale o tom, že žalobkyňa zaujatosť sudkyne okresného
súdu vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní. Opakovane dovolací súd považuje za
potrebné uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe
sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O.s.p.), súd na námietku zaujatosti vôbec
neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá a zrejme z týchto
dôvodov na toto podanie žalobkyne odvolací súd neprihliadol. Argumentácia žalobkyne, že
v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, nie je opodstatnená. Nedôvodná je preto
jej námietka, že konanie je v dôsledku toho zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237
písm. g/ O.s.p.
Dovolací súd pre úplnosť k veci dodáva, že neopodstatnená jej aj námietka
dovolateľky, že jej nebolo doručené predvolanie na pojednávanie určené na deň 27. marca
2008. Z obsahu spisu vyplýva, že súd predvolanie na pojednávanie doručoval poštou právnej
zástupkyni žalobkyne, ktorá však nebola zastihnutá a zásielka bola súdu vrátená 27. marca
2008 (č.l. 147 spisu); na tomto pojednávaní sa zúčastnila žalobkyňa aj jej právna zástupkyňa.
Z uvedeného je zrejmé, že nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu súdu, ktorým by jej
prípadne bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
Z dovolania vyplýva tiež názor žalobkyne, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav a že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd k tomu uvádza, že neúplnosť alebo
nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný
dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.); samo nesprávne právne posúdenie veci nie je totiž procesnou vadou
konania v zmysle § 237 O.s.p. To znamená, že i keby (prípadne) rozsudok odvolacieho súdu
nebol podložený úplnými skutkovými podkladmi a spočíval by na nesprávnom právnom
posúdení veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.
Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z § 238 ods. 2 O.s.p. ani
z § 237 O.s.p., ani zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd
Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie smerujúce proti výroku I. rozsudku odvolacieho
súdu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jej vecnej správnosti.
Žalobkyňa dovolaním napadla okrem výroku I., ktorým krajský súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej (týkajúcej sa neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru) aj výrok II., ktorým odvolací súd vo zvyšku (t.j. náhrady mzdy a trov konania)
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K dovolaniu žalobkyne voči výroku II. dovolací súd uvádza, že táto časť dovolania
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale
charakter uznesenia a tento charakter nestráca, aj keď rozhodnutie o zrušení veci a jej vrátení
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do
neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia dovolacieho súdu
treba prípustnosť dovolania, ktoré proti nemu smeruje (podľa obsahu dovolaním žalobkyňa
napadla rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu), posudzovať podľa ustanovení, ktoré
vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu v zmysle § 239 O.s.p. Dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2
O.s.p. Keďže ani vo vzťahu k výroku II. nebola zistená procesná vada konania v zmysle § 237
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v tejto časti ako neprípustné tiež
odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Žalobkyňa napadla uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu
prvého stupňa v časti o náhrade mzdy a trovách konania a vec vrátená prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie. Takéto uznesenie nevykazuje znaky niektorého z uznesení uvedených
v § 239 ods. 1, 2 O.s.p., preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
V dovolacom konaní (procesne) úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaná uplatnila nárok na
náhradu trov dovolacieho konania a ich výšku vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu trov
dovolacieho konania za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu z 29. septembra
2009) podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 209/2009 vo výške 53,49 €, čo s náhradou
výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 6,95 €)] a zvýšením odmeny a náhrady o daň
z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkom 72,44 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková