Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 318/2011
PDF · 206.08 KB
No categories available
II. ÚS 318/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. V., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., Advokátska
kancelária, K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Nitre č. k. 8 Co 295/2010-132 z 10. februára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011
doručená sťažnosť M. V., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sťažovateľ namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 295/2010-132
z 10. februára 2011, ktorou žiadal vydať tento nález:
„I. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 10.2.2011 sp. zn. 8 Co 295/2010-132,
ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 30.7.2010 sp. zn. 11 C 220/2008-
98, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 10.2.2011 sp. zn. 8 Co 295/2010-132 sa
zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania vo výške 154,58 € do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. P. H. č. ...“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovateľ sa domáhal ako žalobca v konaní
vedenom Okresným súdom Levice (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 220/2008
proti A. S. (ďalej len „žalovaný“) za účasti vedľajšieho účastníka S. (ďalej len „vedľajší
účastník“) určenia rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným
úrazom a žiadal, aby súd určil, že za poškodenie zdravia sťažovateľa je zodpovedný
žalovaný zamestnávateľ v rozsahu 100 %. Rozhodovanie o tomto návrhu bolo uznesením
okresného súdu č. k. 7 C 131/2004-80 z 10. novembra 2008 vylúčené na samostatné
konanie z konania okresného súdu sp. zn. 7 C 131/2004, v ktorom sa žalobca pôvodne
domáhal proti žalovanému za účasti vedľajšieho účastníka náhrady škody z pracovného
úrazu (240 000 Sk), mimoriadneho zvýšenia bolestného (1 916 250 Sk) a mimoriadneho
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia (9 375 000 Sk) s príslušenstvom. Z posudkov o
bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia N. K. zo 14. septembra 2004 vyplýva, že
sťažovateľ pri úraze vo veku 28 rokov utrpel rozdrvenie miechy, zlomeninu 12. hrudného
stavca s vykĺbením a pretrhnutie Achillovej šľachy s tým, že nie je plne sebestačný vo
všedných denných úkonoch, je odkázaný trvale na používanie invalidného mechanického
vozíčka, nie je schopný žiť normálnym pohlavným životom, trpí zápalmi močových ciest
pri inkontinencii, nedomykavosťou ritných zvieračov, poúrazovým obmedzením hybnosti
chrbtice, bolesťami, unikaním moča, psychickým strádaním a poúrazovou paraplégiou. K
pracovnému úrazu malo dôjsť tak, že 2. apríla 2004 sťažovateľ ako zamestnanec žalovaného
pri tankovaní traktora ZŤS 12145 EVČ ... na hospodárskom dvore N. naštartoval cez
otvorené dvere kabíny motor, následkom čoho sa traktor dostal do pohybu a sťažovateľa
kolesom pritlačil o čerpacie zariadenie. K pohybu traktora došlo (podľa tvrdenia
sťažovateľa) z dôvodu, že nebol vybavený funkčným zariadením na zabránenie spustenia
motora pri zaradenom prevodovom stupni, a žalovaný napriek tomu poveril sťažovateľa
prácou na takomto traktore. K vylúčeniu časti predmetu konania na samostatné konanie
vedené okresným sudom pod sp. zn. 11 C 220/2008 došlo potom, ako okresný súd pre
nedostatok právomoci zastavil konanie v časti nároku o náhradu škody za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia v základnej výške (teda okrem nároku na zvýšenie bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia, o ktorom má súd právomoc konať) a postúpil vec na
rozhodnutie vedľajšiemu účastníkovi (uznesením č. k. 7 C 131/2004-37 z 21. decembra
2006), ktorý sťažovateľovi nárok na úrazový príplatok nepriznal s poukazom na to, že ak sa
zamestnávateľ celkom zbaví zodpovednosti za škodu na zdraví zamestnanca, nevzniká
zamestnancovi nárok na žiadne úrazové dávky, a rozhodnutiami č. 300-510/2008,
1108030894 a č. 300-511/2008, 1108030895 z 22. augusta 2008 rozhodol o tom, že žalobca
nemá nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom poukázal na
to, že sťažovateľ nedoručil pobočke vedľajšieho účastníka doklad o podaní návrhu na súd
vo veci určenia miery zavinenia poškodeného a rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za
škodu v dôsledku pracovného úrazu. Potom, ako sťažovateľ preukázal vedľajšiemu
účastníkovi, že takýto návrh súdu podal, bolo konanie vedené vedľajším účastníkom
prerušené. Podľa tvrdení sťažovateľa určenie miery jeho zavinenia žalovaným v rozsahu
100 % neobstojí, pretože príčinou vzniku škody na zdraví sťažovateľa bol chybný stav
traktora, sťažovateľ nebol žalovaným preškolený, k pracovnému úrazu došlo v deň
nasledujúci po nástupe sťažovateľa do pracovného pomeru. Zamestnávateľ v takýchto
prípadoch zodpovedá aj za prostú náhodu (objektívna zodpovednosť) a k liberácii môže
dôjsť iba v prípade zavineného protiprávneho konania zamestnanca. Nezaškolený
sťažovateľ konal tak, ako bolo u žalovaného bežnou praxou, a nebol upozornený na poruchu
traktora.
Žalovaný sa bránil tým, že sťažovateľ bol riadne poučený, pracovný úraz bol
zapríčinený hrubým porušením bezpečnostných predpisov, počas tankovania naštartoval
motor traktora, traktor pritom nezaistil proti pohybu, a to ani zatiahnutím ručnej brzdy,
a konal navyše v rozpore s návodom na obsluhu traktora. Preto bol žalovaný toho názoru, že
sa zodpovednosti za škodu na zdraví sťažovateľa zbavil. Vedľajší účastník poukázal na to,
že konanie sťažovateľa bolo zjavne ľahkomyseľné, zavinené a protiprávne, čo vyplýva aj
zo šetrenia Inšpektorátu práce Nitra (ďalej len „inšpektorát práce“). Z obsahu protokolu
č. INA-6-21-2/P-J42-04 z 11. mája 2004 inšpektorátu práce (ďalej len „protokol“) vyplýva,
že inšpektorátom práce boli zistené nedostatky, a to tak na strane sťažovateľa (konal
v rozpore s návodom na obsluhu traktora, hoci s ním bol oboznámený), ako aj na strane
žalovaného (poveril sťažovateľa prácou na traktore s nefunkčným zariadením na zabránenie
spustenia motora pri zaradenom prevodovom stupni). Vedľajší účastník bol preto toho
názoru, že bezpečnostné predpisy porušil aj žalovaný, a tak mieru zavinenia majú obaja
účastníci, súd by ju mal určiť a vedľajší účastník na základe rozhodnutia súdu bude môcť
pokračovať v prerušenom konaní vedenom pred ním.
Okresný súd o návrhu sťažovateľa na určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu vzniknutú pracovným úrazom, ktorým sťažovateľ žiadal, aby súd určil, že za
poškodenie zdravia sťažovateľa je zodpovedný zamestnávateľ v rozsahu 100 %, rozhodol
rozsudkom č. k. 11 C 220/2008-98 z 30. júla 2010 tak, že žalobu zamietol a náhradu trov
konania žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. Okresný súd považoval za
preukázané, že sťažovateľ pracoval u žalovaného v pracovnom pomere (pracovná zmluva),
ako aj to, že sťažovateľ sa zúčastnil školenia o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci
1. apríla 2003) a aj to, že z návodu na obsluhu traktora výslovne vyplýva, že dopĺňať
pohonné hmoty možno len pri zastavenom chode motora (bod 20 návodu na obsluhu).
Okresný súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru cestnej dopravy
a strojárstva, ktorý v znaleckom posudku predloženom okresnému súdu dospel k záveru, že
s časovým odstupom už nie je objektívne možné posúdiť technický stav traktora ani
funkčnosť parkovacej (ručnej) brzdy a ani príčinu nefunkčnosti zariadenia na zabránenie
spustenia motora, resp. jeho existenciu. Okresný súd preto uzavrel, že jedinou príčinou
ťažkého pracovného úrazu sťažovateľa bolo hrubé porušenie právnych predpisov z oblasti
bezpečnosti práce a návodu na obsluhu traktora zo strany sťažovateľa, pričom sťažovateľ
traktor nezaistil proti pohybu ani ručnou brzdou a nepresvedčil sa o tom, či nie je zaradená
rýchlosť (z návodu na obsluhu traktora je zrejmé, že pred naštartovaním motora je potrebné
sa presvedčiť, či je traktor dobre zabrzdený a páka riadenia je v neutrále). Okresný súd sa
nestotožnil so záverom inšpektorátu práce, podľa ktorého žalovaný poveril sťažovateľa
prácou na traktore s nefunkčným zariadením na zabránenie spustenia motora, pretože takúto
skutočnosť nepotvrdil ani ustanovený znalec. Žalovaný naplnil liberačný dôvod podľa § 196
ods. 1 Zákonníka práce.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorým navrhol zmeniť rozsudok
okresného súdu a žalobe vyhovieť s poukazom na to, že okresný súd nesprávne posúdil
skutkový stav a nesprávne právne vec posúdil [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho
súdneho poriadku]. Poukázal na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
podstatnou príčinou vzniku škody bolo spustenie motora, ktorý nemal funkčné zariadenie
na zabránenie pohybu traktora (ktoré bolo povinnou súčasťou traktora), teda chybný stav
traktora – aj zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že ak by bol traktor v bezchybnom
technickom stave, nemohlo by dôjsť k jeho pohybu. Už len v dôsledku toho sa žalovaný
nemohol zodpovednosti zbaviť. Žalovaný sťažovateľa neupozornil na túto poruchu traktora,
čo je potvrdené aj protokolom inšpektorátu práce, v ktorom sa konštatuje, že poverenie
prácou sťažovateľa zo strany žalovaného bez overenia technického stavu traktora
žalovaným je v rozpore s právnymi predpismi. Okresný súd nezistil skutočnú náplň školenia
o bezpečnosti práce, ktoré sťažovateľ u žalovaného mal absolvovať. Boli splnené všetky
predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu (§ 195 Zákonníka práce),
a naopak, neboli preukázané predpoklady (úplnej ani čiastočnej) liberácie žalovaného z jeho
zodpovednosti (§ 196 ods. 1 a 2 v spojení s § 196 ods. 3, 4 a 5 Zákonníka práce), pretože
v konaní nebolo preukázané, že by niektorá z tam uvedených skutočností bola jedinou
príčinou škody.
Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 295/2010-132 z 10. februára 2011 rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil a trovy konania nepriznal žalovanému ani
vedľajšiemu účastníkovi.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sťažovateľ
odôvodnil tým, že tento rozsudok je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, hlboko
zasahuje do práv sťažovateľa a popiera samotné princípy právneho štátu a nevysporiadal sa
s dôvodmi sťažovateľovho odvolania. Mylný je názor krajského súdu, keď opísal postup
štartovania, ktorý nebol predmetom sporu, ale ani vadou stroja – vadou stroja neboli
problémy so štartovaním, ale nefunkčné zariadenie na zabránenie spustenia motora pri
zaradenom prevodovom stupni. Príčinou úrazu bolo spustenie motora, ktorý mal nefunkčné
zariadenie na zabránenie spustenia motora pri zaradenom prevodovom stupni, ktoré malo
zabrániť pohybu traktora (povinný bezpečnostný prvok), teda chybný stav stroja. Ide
o nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, keď na správne zistený skutkový stav
bol súdom aplikovaný správny právny predpis, avšak bol nesprávne vyložený. Ani krajský
súd sa nevysporiadal s právne záväznou skutočnosťou, a to, že pokiaľ by bol traktor
vybavený funkčným zariadením na zabránenie spustenia motora, tak by aj pri nesprávnom
postupe štartovania sťažovateľom k pracovnému úrazu nedošlo. Sťažovateľ ďalej
v sťažnosti zopakoval svoje argumenty uvedené v jeho odvolaní proti rozsudku okresného
súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť
rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 295/2010-132 z 10. februára 2011 jednak v dôsledku
toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že
rozhodnutie založil na takej aplikácii právnych noriem, ktorá popiera ich účel a pravidlá
ústavne konformného výkladu.
Krajský súd rozsudok č. k. 8 Co 295/2010-132 z 10. februára 2011 odôvodnil takto:
«Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212
ods. 1 OSP, v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že je
potrebné rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť,
keď súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vec správne posúdil i po právnej
stránke.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa, na toto ako na svoje vlastné iba poukazuje a preto ho
opakovať nebude v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP.
K veci odvolací súd iba dodáva:
... súd prvého stupňa v dostatočnej miere vec právne posúdil z hľadiska ust. § 195
a § 196 Zák. práce. Aj odvolací súd má za to, že jedinou a priamou príčinou škody na
zdraví navrhovateľa bolo, že štartoval traktor stojac mimo vozidla, pri jeho tankovaní, t. j.
neštartoval v súlade s návodom na obsluhu, podľa ktorého sa mal skôr ako naštartuje
presvedčiť, či je traktor dobre zabrzdený.
Za daných okolností potom tvrdenie navrhovateľa, že bez zariadenia na zabránenie
spustenia motora traktora pri zaradenom prevodovom stupni je traktor nefunkčný a táto
nefunkčnosť je v príčinnej súvislosti so vznikom škody na zdraví navrhovateľa je právne
neopodstatnené.
K úrazu navrhovateľa nedošlo v dôsledku „nefunkčnosti“ traktora, ale v dôsledku
nesprávneho štartovania traktora navrhovateľom, a to v rozpore s návodom na obsluhu
vozidla.
Návod na obsluhu vozidla v jeho časti „postup štartovania“ jasne uvádza:
1. Zošliapnite pedál spojky, páku riadenia dajte do polohy neutrál,
2. Páku násobiča krútiaceho momentu (obr. 19/2) preraďte do polohy
„korytnačka“ a páku otáčok vývodového hriadeľa (obr. 14/4) do polohy neutrál.
3. Nastavte nulovú dávku paliva a štartujte 10s.
4. Po prestávke 5s nastavte maximálnu dávku paliva. Štartujte počas 20s. Ak sa
motor nepodarí naštartovať, opakujte jednotlivé štarty 3 x vždy po 5 s.
Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ by bol navrhovateľ štartoval vozidlo s súlade
s návodom, sediac na mieste vodiča (viď 1/ zošliapnite pedál spojky...) a nestál by vedľa
traktora a načiahnutím ruky by nespúšťal štartér, nebol by nastal dôsledok – pritlačenie
navrhovateľa traktorom o čerpacie zariadenie a teda poškodenie zdravia navrhovateľa.
Pokiaľ by aj boli pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že nebol zaškolený, tieto skutočnosti by
nemali za dôsledok za daných okolností objektívnu zodpovednosť odporcu ako
zamestnávateľa navrhovateľa v zmysle § 195 ods. 1 Zákonníka práce. Spôsob štartovania
vozidla nie je iba povinnosťou pracovníka vyplývajúcou z návodu na obsluhu, ale tiež
jednou zo základných vedomostí – gramotností – vodiča súvisiacich s poznatkami
nadobudnutými v autoškole, ktorú navrhovateľ ako držiteľ vodičského preukazu absolvoval.
Tvrdenia navrhovateľa o „nefunkčnom“ traktore, ktorý bol príčinou jeho úrazu,
považuje odvolací súd za absurdný výklad príčinnej súvislosti za situácie, keď navrhovateľ
je „vodič, absolvent autoškoly a dlhoročný sezónny pracovník na traktore“ a nie neškolený
laik.
Konanie navrhovateľa nebolo bežnou neopatrnosťou a nemožno ho hodnotiť ani ako
konanie vyplývajúce z rizika práce.
Pokiaľ sa týka školení pracovníkov u odporcu, navrhovateľ sa snaží i túto povinnosť
odporcu dostať do roviny merateľných hodnôt intelektu poškodeného pracovníka, teda,
či „navrhovateľ pochopil obsah školení“.
Ak by sa mal súd s touto úvahou zaoberať, musí opätovne uviesť tak, ako to už bolo
uvedené vyššie, že pochybenie navrhovateľa pri štartovaní, v dôsledku ktorého utrpel úraz
a v dôsledku ktorého sa odporca ako zamestnávateľ zbavil zodpovednosti celkom, bolo
elementárnou chybou, ktorú nemôže urobiť vodič ani so „základným vzdelaním“ v tejto
profesii, t. j. pri získaní vodičského preukazu.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.»
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský
súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, t. j. otázku
naplnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu a predpokladov liberácie.
Takto krajský súd reagoval na jednotlivé čiastkové tvrdenia sťažovateľa, ktorými sťažovateľ
poukazoval na naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu
a nenaplnenie predpokladov liberácie žalovaného. Krajský súd neponechal teda bez
povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný
význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo
základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdil, že tento je
založený na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich
účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
V tomto prípade nešlo o prípad tak, ako to naznačuje sťažovateľ, v ktorom by krajský
súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd
naopak dôsledne zvažujúc predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu na
strane sťažovateľa a predpoklady liberácie žalovaného z jeho objektívnej zodpovednosti
poskytol ochranu právam účastníkom v ústavou i zákonom predpokladanej kvalite. V tomto
prípade od krajského súdu ani účel zákona alebo niektorý z ústavnoprávných princípov
nevyžadovali vykladať aplikované zákonné predpisy inak, ako to urobil krajský súd.
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa
ani v tejto časti.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Na základe toho ústavný súd konštatuje, že rozsudkom krajského súdu č. k.
8 Co 295/2010-132 z 10. februára 2011 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011