Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 320/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna

2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.

J. H., Advokátska kancelária, spol. s r. o., B., vedené Ústavným súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného

porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. mája 2010,

sp. zn. z 28. februára 2011, sp. zn. z 30. júna 2010, sp.

zn. z 10. marca 2011, sp. zn. z 28. mája 2010, sp. zn. 41

CoE 86/2010 z 23. februára 2011, sp. zn. z 10. júna 2010, sp. zn. 1 CoE

64/2011 z 23. februára 2011, sp. zn. z 28. júna 2010, sp. zn. 1 CoE

43/2011 zo 7. februára 2011, sp. zn. z 29. júna 2010 a sp. zn. 14 CoE

74/2011 z 8. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. a 6. júna

2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo

veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28.

mája 2010, sp. zn. z 28. februára 2011, sp. zn. z 30. júna

2010, sp. zn. z 10. marca 2011, sp. zn. z 28. mája 2010,

sp. zn. z 23. februára 2011, sp. zn. z 10. júna 2010, sp.

zn. z 23. februára 2011, sp. zn. z 28. júna 2010, sp. zn. 1

CoE 43/2011 zo 7. februára 2011, sp. zn. z 29. júna 2010 a sp. zn. 14 CoE

74/2011 z 8. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v období od 7. októbra 2002 do 6. januára 2005 (ďalej len „zmluva“)

poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € až 663,88 €, ktoré spolu

s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v trinástich dvojtýždňových splátkach (vec

vedená pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

1265/2011), v dvadsiatich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn.

) a v desiatich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.

).

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe

idúce splátky, boli v období od 27. marca 2003 do 24. júla 2005 notárom spísané notárske

zápisnice, ktoré podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke J. M. (sp. zn. ) podala 18. mája

2003 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý na základe poverenia

udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 23. júna 2003

začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu

exekútora, ktorému bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 11. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho

exekútora okresný súd nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 28. mája

2010 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. z 22. novembra 2010

exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 28. februára 2011 tak,

že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi J. K. (sp. zn. ) podala 4. júna

2003 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý na základe poverenia

udeleného okresným súdom 6. augusta 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28.

októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené

poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn. z 28. januára 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodoval.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové

rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2010

exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 10. marca 2011 tak, že

rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi J. Z. (sp. zn. ) podala

19. novembra 2004 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe

poverenia udeleného okresným súdom 13. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému okresný súd

vyhovel uznesením z 23. decembra 2009. Okresný súd uznesením sp. zn. z

5. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z

28. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. z 11. augusta 2010

exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 23. februára 2011 tak,

že rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

4. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi E. S. (sp. zn. ) podala

13. februára 2004 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe

poverenia udeleného okresným súdom 12. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

Dňa 8. februára 2007 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému okresný súd

vyhovel. Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala ďalší návrh na zmenu exekútora.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. marca 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 10. júna 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. z 15. novembra 2010

exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 23. februára 2011 tak, že

rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

5. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke B. K. (sp. zn. ) podala

24. novembra 2005 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý na základe

poverenia udeleného okresným súdom 12. januára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia.

Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo

udelené poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn. z 9. februára 2010

vyhlásil exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd

nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. z 23. novembra 2010

exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. februára 2011 tak, že

rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

6. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke J. K. (sp. zn. ) podala 6. apríla

2004 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý na základe poverenia

udeleného okresným súdom 27. apríla 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28.

októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené

poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn. z 9. februára 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodoval.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 29. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové

rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. z 22. novembra 2010

exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 8. marca 2011 tak, že

rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažností okrem iného uviedla:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi

i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok -

pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv.

exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)

a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania

o vyhlásení neprípustnosti exekúcie, bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie

neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania... o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na vyhlásenie neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie... je vykonanie

dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným

preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere.

V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k

vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by

zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. ...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok. ...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhla, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci

vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto

sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 28. mája 2010, sp. zn. z 30. júna 2010, sp. zn.

z 28. mája 2010, sp. zn. z 10. júna 2010, sp. zn.

z 28. júna 2010 a sp. zn. z 29. júna 2010

Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu uvedenými uzneseniami krajského súdu, ktorými boli potvrdené

uznesenia okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (

).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 28. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 11. augusta 2010,

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2010 nadobudlo

právoplatnosť 7. septembra 2010, uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 28. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 22. júla 2010, uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 10. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2010, uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť

28. septembra 2010 a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2010

nadobudlo právoplatnosť 14. septembra 2010. Sťažnosti ústavnému súdu boli podané

na poštovú prepravu 30. mája 2011 a 2. júna 2011, čo je zjavne po uplynutí lehoty

ustanovenej podľa . Sťažnosti v týchto častiach preto

ústavný súd odmietol podľa ako oneskorene podané.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2011, sp. zn. z 10. marca 2011, sp. zn.

z 23. februára 2011, sp. zn. z 23. februára 2011, sp. zn.

zo 7. februára 2011 a sp. zn. z 8. marca 2011

Krajský súd týmito uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňového súdu o zastavení

exekúcie po právoplatnosti uznesení krajského súdu, ktorými potvrdil uznesenia okresného

súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd

označenými uzneseniami neprípustne zasiahol do jej práva na spravodlivý proces tým, že

verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka

mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného

konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na

vrátenie majetku od povinných.

2.1 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor

krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným

titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,

čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená“.

Ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd musí konanie podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastaviť, avšak predpokladom je vydanie rozhodnutia

o neprípustnosti exekúcie (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2005).

Krajský súd v označených uzneseniach potvrdil uznesenia okresného súdu ako vecne

správne v súlade s a , keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutých uznesení súdu prvého stupňa. Z odôvodnení rozhodnutí krajského súdu

vyplýva, že rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nadobudli právoplatnosť, z logického výkladu dikcie

tohto ustanovenia vyplýva, že okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď exekúcie

zastavil. Krajský súd sa preto stotožnil s právnym názorom okresného súdu a sťažovateľkou

napadnuté uznesenia o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdil.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už

z povahy veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa

zákona oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia

účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek

spravodlivého procesu ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie

sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami

poskytol náležitú ochranu právu sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté

rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami

Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov, s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

2.2 K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcií došlo

zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere,

pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie

nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Aj

keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušného okresného súdu,

ktorými boli exekúcie zastavené, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom

súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných

peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť

medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na

ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011