Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 320/2011
PDF · 248.24 KB
No categories available
II. ÚS 320/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna
2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.
J. H., Advokátska kancelária, spol. s r. o., B., vedené Ústavným súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. Rvp 1316/2011, sp. zn. Rvp 1317/2011, sp. zn. Rvp 1320/2011, sp. zn.
Rvp 1358/2011, sp. zn. Rvp 1361/2011 a sp. zn. Rvp 1365/2011 vo veci namietaného
porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 105/2010 z 28. mája 2010,
sp. zn. 17 CoE 59/2011 z 28. februára 2011, sp. zn. 15 CoE 151/2010 z 30. júna 2010, sp.
zn. 13 CoE 74/2011 z 10. marca 2011, sp. zn. 17 CoE 91/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. 41
CoE 86/2010 z 23. februára 2011, sp. zn. 15 CoE 120/2010 z 10. júna 2010, sp. zn. 1 CoE
64/2011 z 23. februára 2011, sp. zn. 17 CoE 122/2010 z 28. júna 2010, sp. zn. 1 CoE
43/2011 zo 7. februára 2011, sp. zn. 12 CoE 168/2010 z 29. júna 2010 a sp. zn. 14 CoE
74/2011 z 8. marca 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1316/2011, sp.
zn. Rvp 1317/2011, sp. zn. Rvp 1320/2011, sp. zn. Rvp 1358/2011, sp. zn. Rvp 1361/2011 a
sp. zn. Rvp 1365/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. a 6. júna
2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo
veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 105/2010 z 28.
mája 2010, sp. zn. 17 CoE 59/2011 z 28. februára 2011, sp. zn. 15 CoE 151/2010 z 30. júna
2010, sp. zn. 13 CoE 74/2011 z 10. marca 2011, sp. zn. 17 CoE 91/2010 z 28. mája 2010,
sp. zn. 41 CoE 86/2010 z 23. februára 2011, sp. zn. 15 CoE 120/2010 z 10. júna 2010, sp.
zn. 1 CoE 64/2011 z 23. februára 2011, sp. zn. 17 CoE 122/2010 z 28. júna 2010, sp. zn. 1
CoE 43/2011 zo 7. februára 2011, sp. zn. 12 CoE 168/2010 z 29. júna 2010 a sp. zn. 14 CoE
74/2011 z 8. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v období od 7. októbra 2002 do 6. januára 2005 (ďalej len „zmluva“)
poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € až 663,88 €, ktoré spolu
s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v trinástich dvojtýždňových splátkach (vec
vedená pod sp. zn. Rvp 1316/2011, sp. zn. Rvp 1317/2011, sp. zn. Rvp 1358/2011, sp. zn.
1265/2011), v dvadsiatich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 1320/2011) a v desiatich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe
idúce splátky, boli v období od 27. marca 2003 do 24. júla 2005 notárom spísané notárske
zápisnice, ktoré podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
1. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke J. M. (sp. zn. Rvp 1316/2011) podala 18. mája
2003 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý na základe poverenia
udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 23. júna 2003
začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu
exekútora, ktorému bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 727/2003
z 11. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho
exekútora okresný súd nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 105/2010 z 28. mája
2010 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.
Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 727/2003 z 22. novembra 2010
exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 59/2011 z 28. februára 2011 tak,
že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
2. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi J. K. (sp. zn. Rvp 1317/2011) podala 4. júna
2003 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý na základe poverenia
udeleného okresným súdom 6. augusta 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28.
októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené
poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 918/2003 z 28. januára 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodoval.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 15 CoE 151/2010 z 30. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové
rozhodnutie ako vecne a právne správne.
Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 918/2003 zo 16. novembra 2010
exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 74/2011 z 10. marca 2011 tak, že
rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
3. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi J. Z. (sp. zn. Rvp 1320/2011) podala
19. novembra 2004 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe
poverenia udeleného okresným súdom 13. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.
Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému okresný súd
vyhovel uznesením z 23. decembra 2009. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 1588/2004 z
5. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 91/2010 z
28. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.
Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 1588/2004 z 11. augusta 2010
exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 41 CoE 86/2010 z 23. februára 2011 tak,
že rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.
4. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi E. S. (sp. zn. Rvp 1358/2011) podala
13. februára 2004 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe
poverenia udeleného okresným súdom 12. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.
Dňa 8. februára 2007 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému okresný súd
vyhovel. Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala ďalší návrh na zmenu exekútora.
Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 242/2004 z 8. marca 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE 120/2010 z 10. júna 2010 tak, že potvrdil
prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.
Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 242/2004 z 15. novembra 2010
exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 64/2011 z 23. februára 2011 tak, že
rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.
5. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke B. K. (sp. zn. Rvp 1361/2011) podala
24. novembra 2005 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý na základe
poverenia udeleného okresným súdom 12. januára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia.
Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo
udelené poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 2803/2005 z 9. februára 2010
vyhlásil exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd
nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 122/2010 z 28. júna 2010 tak, že potvrdil
prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.
Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 2803/2005 z 23. novembra 2010
exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 43/2011 zo 7. februára 2011 tak, že
rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.
6. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke J. K. (sp. zn. Rvp 1365/2011) podala 6. apríla
2004 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý na základe poverenia
udeleného okresným súdom 27. apríla 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28.
októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené
poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 505/2004 z 9. februára 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodoval.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 12 CoE 168/2010 z 29. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové
rozhodnutie ako vecne a právne správne.
Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 505/2004 z 22. novembra 2010
exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE 74/2011 z 8. marca 2011 tak, že
rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.
Sťažovateľka v odôvodnení sťažností okrem iného uviedla:
„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi
i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok -
pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv.
exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)
a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania
o vyhlásení neprípustnosti exekúcie, bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie
neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania... o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...
Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu
konania na vyhlásenie neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie... je vykonanie
dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným
preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere.
V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k
vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by
zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. ...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok. ...
Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhla, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci
vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1316/2011, sp. zn. Rvp 1317/2011, sp. zn. Rvp 1320/2011, sp. zn. Rvp 1358/2011,
sp. zn. Rvp 1361/2011 a sp. zn. Rvp 1365/2011 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto
sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu sp. zn. 17 CoE 105/2010
z 28. mája 2010, sp. zn. 15 CoE 151/2010 z 30. júna 2010, sp. zn. 17 CoE 91/2010
z 28. mája 2010, sp. zn. 15 CoE 120/2010 z 10. júna 2010, sp. zn. 17 CoE 122/2010
z 28. júna 2010 a sp. zn. 12 CoE 168/2010 z 29. júna 2010
Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu uvedenými uzneseniami krajského súdu, ktorými boli potvrdené
uznesenia okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského
súdu sp. zn. 17 CoE 105/2010 z 28. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 11. augusta 2010,
uznesenie krajského súdu sp. zn. 15 CoE 151/2010 z 30. júna 2010 nadobudlo
právoplatnosť 7. septembra 2010, uznesenie krajského súdu sp. zn. 17 CoE 91/2010
z 28. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 22. júla 2010, uznesenie krajského súdu sp. zn.
15 CoE 120/2010 z 10. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2010, uznesenie
krajského súdu sp. zn. 17 CoE 122/2010 z 28. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť
28. septembra 2010 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 CoE 168/2010 z 29. júna 2010
nadobudlo právoplatnosť 14. septembra 2010. Sťažnosti ústavnému súdu boli podané
na poštovú prepravu 30. mája 2011 a 2. júna 2011, čo je zjavne po uplynutí lehoty
ustanovenej podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažnosti v týchto častiach preto
ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podané.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu sp. zn. 17 CoE 59/2011
z 28. februára 2011, sp. zn. 13 CoE 74/2011 z 10. marca 2011, sp. zn. 41 CoE 86/2010
z 23. februára 2011, sp. zn. 1 CoE 64/2011 z 23. februára 2011, sp. zn. 1 CoE 43/2011
zo 7. februára 2011 a sp. zn. 14 CoE 74/2011 z 8. marca 2011
Krajský súd týmito uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňového súdu o zastavení
exekúcie po právoplatnosti uznesení krajského súdu, ktorými potvrdil uznesenia okresného
súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd
označenými uzneseniami neprípustne zasiahol do jej práva na spravodlivý proces tým, že
verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka
mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného
konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na
vrátenie majetku od povinných.
2.1 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,
čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená“.
Ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd musí konanie podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastaviť, avšak predpokladom je vydanie rozhodnutia
o neprípustnosti exekúcie (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 51/2004
z 29. septembra 2005).
Krajský súd v označených uzneseniach potvrdil uznesenia okresného súdu ako vecne
správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP, keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutých uznesení súdu prvého stupňa. Z odôvodnení rozhodnutí krajského súdu
vyplýva, že rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nadobudli právoplatnosť, z logického výkladu dikcie
tohto ustanovenia vyplýva, že okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď exekúcie
zastavil. Krajský súd sa preto stotožnil s právnym názorom okresného súdu a sťažovateľkou
napadnuté uznesenia o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdil.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už
z povahy veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa
zákona oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia
účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek
spravodlivého procesu ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie
sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami
poskytol náležitú ochranu právu sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté
rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami
Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.
Z uvedených dôvodov, s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
2.2 K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcií došlo
zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere,
pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie
nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Aj
keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušného okresného súdu,
ktorými boli exekúcie zastavené, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom
súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných
peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť
medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na
ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011