Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 329/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Z. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica pod

sp. zn. , Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Z. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2011

doručená sťažnosť Mgr. Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , Krajským súdom v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 15. júna 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala okresnému súdu žalobu

proti B., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), o nahradenie prejavu vôle žalovanej s uzavretím

zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Rozsudkom okresného súdu č. k. -108

z 11. januára 2010 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 85/2010-

136 z 27. apríla 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu

č. k. -199 z 28. februára 2011 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté.

Pre posúdenie predmetu konania boli podstatné tieto skutočnosti:

Žalovaná je výlučnou vlastníčkou bytu v bytovom dome, ako aj spoluvlastníckych

podielov jednak na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu, ako aj

na pozemku, na ktorom obytný dom stojí. Jediným spoločníkom žalovanej ako spoločnosti

s ručením obmedzeným je mesto B. Žalovaná má teda postavenie obchodnej spoločnosti

s majetkovou účasťou obce. Žalovaná nehnuteľnosti nadobudla kúpnou zmluvou

z 23. októbra 1997, pričom vklad vlastníctva bol povolený 11. novembra 1997. V čase

nadobudnutia išlo o internát. Po nadobudnutí vlastníctva došlo k vytvoreniu 37 bytových

jednotiek. Sťažovateľka má so žalovanou uzavretú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú,

predmetom ktorej je užívanie sporného bytu. Žalovaná listom z 15. júna 2009 vyzvala

sťažovateľku na uzavretie kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bude prevod sporného bytu,

ako aj spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

2

obytného domu a na pozemku, a to za cenu 531,12 € za jeden mpodlahovej plochy bytu.

Na uzavretie zmluvy určila termín do 30. septembra 2009. Sťažovateľka listom z 21. júla

2009 žalovanej oznámila, že s ňou chce uzavrieť kúpnu zmluvu, ale žiadala, aby sa kúpna

cena stanovila v zmysle o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“).

Podľa názoru okresného súdu, ktorý žalobu zamietol, ustanovenia § 16, § 17 a § 18

zákona o vlastníctve bytov nemožno vykladať tak, že sa vzťahujú na všetky byty, resp.

bytové domy nadobudnuté kedykoľvek pred alebo po účinnosti zákona o vlastníctve bytov

bez ohľadu na spôsob a podmienky ich nadobudnutia. Do 3. septembra 1998 išlo o budovu

internátu, na ktorú sa právny režim zákona o vlastníctve bytov nevzťahoval. Nešlo totiž

o bytový dom. Preto žalovaná nie je viazaná zákonom o vlastníctve bytov.

V rámci odvolacieho konania sťažovateľka predložila stanovisko Ministerstva

financií Slovenskej republiky, podľa ktorého jej vznikol nárok na prevod bytu za

regulovanú cenu podľa § 29b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov.

Podľa názoru krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil, žalovaná

bytový dom nadobudla ako internát, a preto jej nevznikla povinnosť predať byt

sťažovateľke za regulovanú cenu.

Napokon podľa názoru najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľky

proti rozsudku krajského súdu, neboli zistené žiadne dôvody prípustnosti dovolania.

Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy porušili jej označené ústavné právo,

keďže zákon o vlastníctve bytov sa na daný prípad vzťahuje. Ustanovenie § 125

ponecháva právnu úpravu vlastníctva bytov na osobitný zákon,

ktorým je zákon o vlastníctve bytov. Preto žalovaná bola povinná byt predať tak, aby cena

bytu neprevýšila cenu určenú podľa § 18, § 18a a § 18b zákona o vlastníctve bytov.

Postupom všeobecných súdov bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, a to

jednak nevykonaním dôkazov, ktoré navrhla, ale aj nesprávnym právnym posúdením veci.

Krajský súd pochybil aj tým, že nerozhodol o návrhu sťažovateľky na pripustenie dovolania

pre prípad potvrdenia rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. , krajským

súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby

uznesenie najvyššieho súdu z 28. februára 2011, rozsudok krajského súdu z 27. apríla 2010

a rozsudok okresného súdu z 11. januára 2010 boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie

konanie okresnému súdu. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške

3 319 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou vo výške 261,82 €, a to

spoločne a nerozdielne.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -136 z 27. apríla 2010 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -108 z 11. januára 2010.

Podľa názoru krajského súdu zo zisteného skutkového stavu nesporne vyplynulo, že

žalovaná spornú nehnuteľnosť kúpila v roku 1997, pričom v tom čase išlo o internát, nie

teda o bytový dom, ktorý vznikol až neskoršou prestavbou, o ktorej svedčí kolaudačné

rozhodnutie z 2. septembra 1998. Žalovaná nehnuteľnosť nadobudla za trhovú cenu

stanovenú dohodou, a preto prevod na žalovanú spĺňa podmienky nadobudnutia vlastníctva

podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov. Ak žalovaná nehnuteľnosť podstatným

spôsobom zhodnotila investovaním svojich finančných prostriedkov, na zistenie ceny bytu

je potrebné aplikovať ustanovenie § 18 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Pretože žalovaná

nenadobudla vlastníctvo k stavbe ako k bytovému domu pred 2. júnom 1998 (§ 29a ods. 3

zákona o vlastníctve bytov) a ani ho nenadobudla prevodom od štátneho podniku, štátnej

rozpočtovej organizácie alebo štátnej príspevkovej organizácie (§ 29 ods. 6 zákona

o vlastníctve bytov), nevznikla jej povinnosť byt sťažovateľke predať na jej žiadosť

a k tomu za cenu podľa § 18 zákona o vlastníctve bytov.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -199 z 28. februára 2011 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 27. apríla 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľkou tvrdená

prípustnosť dovolania [postupom súdu jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle ] nie je daná. Podľa ustálenej súdnej

praxe totiž nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie je postupom, ktorým

by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. V súvislosti s namietaným

nesprávnym právnym posúdením veci treba uviesť, že k tejto vade konania by bolo možné

prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť

(podľa doložky právoplatnosti) 15. apríla 2011.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného

súdu by bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc

poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky vo vzťahu voči okresnému súdu mal

krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Treba tiež dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila.

Odlišná je situácia čo sa týka tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam

vedeným krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

. Sťažnosť v týchto častiach treba považovať (s jedinou výnimkou uvedenou

nižšie) za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľke nevzniklo právo na

odkúpenie bytu a rovnako na odkúpenie bytu za regulovanú cenu, treba považovať za úplnú

a presvedčivú. V nijakom prípade ju preto nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne

neodôvodnenú. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do záverov krajského súdu

zasiahol. Na uvedenom závere nič nemôže zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na právne

posúdenie prípadu odlišný názor ako krajský súd.

Nič nemožno vytknúť ani najvyššiemu súdu, ktorý v súlade s ustálenou praxou

uviedol, že nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom konania nezakladá prípustnosť

dovolania podľa , a rovnako, že právne

posúdenie veci odvolacím súdom môže dovolací súd preskúmať iba v prípade dovolania

prípustného podľa a .

Napokon námietku sťažovateľky, podľa ktorej jej postupom krajského súdu, ktorý

nijakým spôsobom nerozhodol o jej návrhu na pripustenie dovolania, bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle , treba považovať

za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Je síce pravdou (z formálneho pohľadu vzaté), že sťažovateľka podala proti rozsudku

krajského súdu dovolanie, avšak uvedenú námietku v ňom neuplatnila. Preto z materiálneho

hľadiska nevyčerpala účinným spôsobom možnosť podať dovolanie ako opravný

prostriedok, čo zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že účinnému vyčerpaniu

opravného prostriedku bránil dôvod hodný osobitného zreteľa. Preto ani neprichádza do

úvahy zo strany ústavného súdu postup podľa .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011