Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 329/2011
PDF · 147.72 KB
No categories available
II. ÚS 329/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Z. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica pod
sp. zn. 13 C 161/2009, Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 85/2010
a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 232/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Z. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2011
doručená sťažnosť Mgr. Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 161/2009, Krajským súdom v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 14 Co 85/2010 a Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 232/2010. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 15. júna 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala okresnému súdu žalobu
proti B., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), o nahradenie prejavu vôle žalovanej s uzavretím
zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 161/2009-108
z 11. januára 2010 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 85/2010-
136 z 27. apríla 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu
č. k. 2 Cdo 232/2010-199 z 28. februára 2011 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté.
Pre posúdenie predmetu konania boli podstatné tieto skutočnosti:
Žalovaná je výlučnou vlastníčkou bytu v bytovom dome, ako aj spoluvlastníckych
podielov jednak na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu, ako aj
na pozemku, na ktorom obytný dom stojí. Jediným spoločníkom žalovanej ako spoločnosti
s ručením obmedzeným je mesto B. Žalovaná má teda postavenie obchodnej spoločnosti
s majetkovou účasťou obce. Žalovaná nehnuteľnosti nadobudla kúpnou zmluvou
z 23. októbra 1997, pričom vklad vlastníctva bol povolený 11. novembra 1997. V čase
nadobudnutia išlo o internát. Po nadobudnutí vlastníctva došlo k vytvoreniu 37 bytových
jednotiek. Sťažovateľka má so žalovanou uzavretú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú,
predmetom ktorej je užívanie sporného bytu. Žalovaná listom z 15. júna 2009 vyzvala
sťažovateľku na uzavretie kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bude prevod sporného bytu,
ako aj spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
2
obytného domu a na pozemku, a to za cenu 531,12 € za jeden mpodlahovej plochy bytu.
Na uzavretie zmluvy určila termín do 30. septembra 2009. Sťažovateľka listom z 21. júla
2009 žalovanej oznámila, že s ňou chce uzavrieť kúpnu zmluvu, ale žiadala, aby sa kúpna
cena stanovila v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“).
Podľa názoru okresného súdu, ktorý žalobu zamietol, ustanovenia § 16, § 17 a § 18
zákona o vlastníctve bytov nemožno vykladať tak, že sa vzťahujú na všetky byty, resp.
bytové domy nadobudnuté kedykoľvek pred alebo po účinnosti zákona o vlastníctve bytov
bez ohľadu na spôsob a podmienky ich nadobudnutia. Do 3. septembra 1998 išlo o budovu
internátu, na ktorú sa právny režim zákona o vlastníctve bytov nevzťahoval. Nešlo totiž
o bytový dom. Preto žalovaná nie je viazaná zákonom o vlastníctve bytov.
V rámci odvolacieho konania sťažovateľka predložila stanovisko Ministerstva
financií Slovenskej republiky, podľa ktorého jej vznikol nárok na prevod bytu za
regulovanú cenu podľa § 29b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov.
Podľa názoru krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil, žalovaná
bytový dom nadobudla ako internát, a preto jej nevznikla povinnosť predať byt
sťažovateľke za regulovanú cenu.
Napokon podľa názoru najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľky
proti rozsudku krajského súdu, neboli zistené žiadne dôvody prípustnosti dovolania.
Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy porušili jej označené ústavné právo,
keďže zákon o vlastníctve bytov sa na daný prípad vzťahuje. Ustanovenie § 125
Občianskeho zákonníka ponecháva právnu úpravu vlastníctva bytov na osobitný zákon,
ktorým je zákon o vlastníctve bytov. Preto žalovaná bola povinná byt predať tak, aby cena
bytu neprevýšila cenu určenú podľa § 18, § 18a a § 18b zákona o vlastníctve bytov.
Postupom všeobecných súdov bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, a to
jednak nevykonaním dôkazov, ktoré navrhla, ale aj nesprávnym právnym posúdením veci.
Krajský súd pochybil aj tým, že nerozhodol o návrhu sťažovateľky na pripustenie dovolania
pre prípad potvrdenia rozsudku okresného súdu.
Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 13 C 161/2009, krajským
súdom pod sp. zn. 14 Co 85/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 232/2010 s tým, aby
uznesenie najvyššieho súdu z 28. februára 2011, rozsudok krajského súdu z 27. apríla 2010
a rozsudok okresného súdu z 11. januára 2010 boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie okresnému súdu. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške
3 319 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou vo výške 261,82 €, a to
spoločne a nerozdielne.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 85/2010-136 z 27. apríla 2010 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 161/2009-108 z 11. januára 2010.
Podľa názoru krajského súdu zo zisteného skutkového stavu nesporne vyplynulo, že
žalovaná spornú nehnuteľnosť kúpila v roku 1997, pričom v tom čase išlo o internát, nie
teda o bytový dom, ktorý vznikol až neskoršou prestavbou, o ktorej svedčí kolaudačné
rozhodnutie z 2. septembra 1998. Žalovaná nehnuteľnosť nadobudla za trhovú cenu
stanovenú dohodou, a preto prevod na žalovanú spĺňa podmienky nadobudnutia vlastníctva
podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov. Ak žalovaná nehnuteľnosť podstatným
spôsobom zhodnotila investovaním svojich finančných prostriedkov, na zistenie ceny bytu
je potrebné aplikovať ustanovenie § 18 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Pretože žalovaná
nenadobudla vlastníctvo k stavbe ako k bytovému domu pred 2. júnom 1998 (§ 29a ods. 3
zákona o vlastníctve bytov) a ani ho nenadobudla prevodom od štátneho podniku, štátnej
rozpočtovej organizácie alebo štátnej príspevkovej organizácie (§ 29 ods. 6 zákona
o vlastníctve bytov), nevznikla jej povinnosť byt sťažovateľke predať na jej žiadosť
a k tomu za cenu podľa § 18 zákona o vlastníctve bytov.
Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 232/2010-199 z 28. februára 2011 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
14 Co 85/2010 z 27. apríla 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľkou tvrdená
prípustnosť dovolania [postupom súdu jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku] nie je daná. Podľa ustálenej súdnej
praxe totiž nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie je postupom, ktorým
by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. V súvislosti s namietaným
nesprávnym právnym posúdením veci treba uviesť, že k tejto vade konania by bolo možné
prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
(podľa doložky právoplatnosti) 15. apríla 2011.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 13 C 161/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného
súdu by bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc
poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky vo vzťahu voči okresnému súdu mal
krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Treba tiež dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila.
Odlišná je situácia čo sa týka tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam
vedeným krajským súdom pod sp. zn. 14 Co 85/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn.
2 Cdo 232/2010. Sťažnosť v týchto častiach treba považovať (s jedinou výnimkou uvedenou
nižšie) za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľke nevzniklo právo na
odkúpenie bytu a rovnako na odkúpenie bytu za regulovanú cenu, treba považovať za úplnú
a presvedčivú. V nijakom prípade ju preto nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne
neodôvodnenú. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do záverov krajského súdu
zasiahol. Na uvedenom závere nič nemôže zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na právne
posúdenie prípadu odlišný názor ako krajský súd.
Nič nemožno vytknúť ani najvyššiemu súdu, ktorý v súlade s ustálenou praxou
uviedol, že nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom konania nezakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, a rovnako, že právne
posúdenie veci odvolacím súdom môže dovolací súd preskúmať iba v prípade dovolania
prípustného podľa § 238 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku.
Napokon námietku sťažovateľky, podľa ktorej jej postupom krajského súdu, ktorý
nijakým spôsobom nerozhodol o jej návrhu na pripustenie dovolania, bola odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, treba považovať
za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Je síce pravdou (z formálneho pohľadu vzaté), že sťažovateľka podala proti rozsudku
krajského súdu dovolanie, avšak uvedenú námietku v ňom neuplatnila. Preto z materiálneho
hľadiska nevyčerpala účinným spôsobom možnosť podať dovolanie ako opravný
prostriedok, čo zakladá neprípustnosť sťažnosti.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že účinnému vyčerpaniu
opravného prostriedku bránil dôvod hodný osobitného zreteľa. Preto ani neprichádza do
úvahy zo strany ústavného súdu postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2011