Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 323/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti O., a. s., B., právne zastúpenej advokátom JUDr.

B. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde zaručeného v ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a základných práv zaručených v Slovenskej

republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II č. k. -192 zo 6. mája 2010 a rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave č. k. -234 z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti O., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011

doručená sťažnosť spoločnosti O., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

zaručeného v (ďalej len „“),

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv zaručených v

a listiny rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -192 zo 6. mája 2010 a rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -234 z 27. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca žalobou zo 6. februára 2008 sa

domáhal od sťažovateľky v procesnom postavení žalovanej zaplatenia istiny 1 261,36 €

s prísl. z titulu údajného nevyplatenia provízií za sprostredkovateľskú službu. Žalobca

v rámci svojej procesnej dispozície so žalobným návrhom niekoľkokrát upravoval petit

žaloby, naposledy 8. apríla 2010 požadoval, aby okresný súd zaviazal sťažovateľku

na úhradu sumy 1 118,68 € s prísl. a náhradu trov konania. Okresný súd rozsudkom č. k.

-192 zo 6. mája 2010 v takto vymedzenom rozsahu vyhovel žalobe,

vo zvyšku konanie zastavil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania. Proti

predmetnému rozsudku podala sťažovateľka 29. júna 2010 odvolanie, v ktorom namietala

chybné rozhodnutie okresného súdu, nezodpovedajúce skutkovému stavu ustálenému

v konaní, nevysporiadanie sa so skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na posúdenie

veci a správneho zistenia skutkového stavu.

Krajský súd rozsudkom č. k. -234 z 27. januára 2011 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľky krajský súd sa vôbec nezaoberal jej argumentmi uvedenými

v odvolaní ani skutočnosťou, že niektoré závery, resp. výroky rozsudku okresného súdu

neboli súdom prvého stupňa odôvodnené a niektoré dôkazy boli vyhodnotené v absolútnom

rozpore s ich obsahom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu vydať

nález, ktorým vysloví, že rozsudkom okresného súdu č. k. -192 zo 6. mája

2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. -234 z 27. januára 2011 boli

porušené základné práva zaručené v a , v

a čl. 37 ods. 3 listiny a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené rozsudky okresného súdu

a krajského súdu, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 12,

čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3

a listiny rozsudkom okresného súdu č. k. -192 zo

6. mája 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. -234 z 27. januára 2011.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k.

-192 zo 6. mája 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu zo 6. mája 2010 ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“),

ktorý vyplýva z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom (sťažovateľkou) označených práv

alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho (jej)

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu

sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na

základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozsudku okresného súdu č. k. -192 zo 6. mája 2010 využitím

riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľka napokon aj využila. Na

základe ňou podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho

revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku okresného súdu v podstate vyrovnať

s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka na adresu tohto

rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.

-234 z 27. januára 2011

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu z 27. januára 2011,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2010, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v ,

čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Krajský súd ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa podľa v jeho napadnutej časti, prejednal odvolanie

navrhovateľa v zmysle ust. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a

po oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi vykonanými súdom prvého stupňa ä dôvodmi

odvolania dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil ako nárok navrhovateľa na zaplatenie provízie

na základe zmluvy o sprostredkovaní uzavretej podľa ust. § 642 a nasl. Obchodného

zákonníka. V priebehu konania navrhovateľ menil (upravoval) svoj nárok po čiastočných

úhradách odporcom a predmetom konania zostala len čiastka 663,88 Eur, ktorá

predstavovala zmluvnú pokutu, ktorá bola odporcom započítaná proti nárokom,

uplatneným, navrhovateľom a čiastka 454,80 Eur titulom stornoprovízií.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k názoru, že odporcovi

nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty 663,88 Eur (a teda jej započítanie), pretože

odporca ničím nepreukázal, že navrhovateľ porušil svoju zmluvnú povinnosť vrátiť po

zániku zmluvy doklady odporcovi, keď k okolnostiam vrátenia dokladov vypočul svedka J.

Ď., ktorý ako nadriadený navrhovateľa potvrdil, že mu tieto doklady odovzdal, nie však

proti podpisu. K povinnosti odporcu vyplatiť navrhovateľovi sumu 454,80 Eur správne súd

prvého stupňa uviedol, že provízie, ktoré boli zo strany zmluvných partnerov odporcu v tejto

výške stornované, nemožno započítať voči nároku navrhovateľa na vyplatenie kladných

provízií. Nesporne podmienky pozastavenia vyplácania provízií sprostredkovateľovi

vyplývajú z čl. 4, bod 4.3, písm. b) zmluvy a v spojení s či. 4. bod. 4.5 zmluvy tento článok sa

použije výlučne pri špeciálne vybraných produktoch, ktoré sú predmetom sprostredkovania.

Odporca v konaní nepreukázal, že práve takéto špeciálne produkty boli sprostredkované

navrhovateľom a boli porušené zo strany tretích osôb. Takéto dôkazy odporca v konaní

nepredložil.

Z uvedených dôvodov je teda nárok navrhovateľa na vyplatenie provízie dôvodný a je

v súlade s podmienkami zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. Súd prvého stupňa sa riadne

vysporiadal v odvolaní aj s priznanými úrokmi z omeškania a to ich výškou a dobou

omeškania jednotlivých nárokov.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné

dokazovanie, vyvodil z neho i správny právny záver a správne vo veci rozhodol, preto podľa

ust. , rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a

stotožnil sa i s dôvodmi uvedenými v tomto rozsudku.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v

a čl. 37 ods. 3 listiny

Keďže ústavný súd nezistil porušenie práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základných práv zaručených v a listiny. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011