Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 323/2011
PDF · 174.4 KB
No categories available
II. ÚS 323/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti O., a. s., B., právne zastúpenej advokátom JUDr.
B. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010 a rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave č. k. 1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti O., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011
doručená sťažnosť spoločnosti O., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv zaručených v
čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010 a rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca žalobou zo 6. februára 2008 sa
domáhal od sťažovateľky v procesnom postavení žalovanej zaplatenia istiny 1 261,36 €
s prísl. z titulu údajného nevyplatenia provízií za sprostredkovateľskú službu. Žalobca
v rámci svojej procesnej dispozície so žalobným návrhom niekoľkokrát upravoval petit
žaloby, naposledy 8. apríla 2010 požadoval, aby okresný súd zaviazal sťažovateľku
na úhradu sumy 1 118,68 € s prísl. a náhradu trov konania. Okresný súd rozsudkom č. k.
42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010 v takto vymedzenom rozsahu vyhovel žalobe,
vo zvyšku konanie zastavil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania. Proti
predmetnému rozsudku podala sťažovateľka 29. júna 2010 odvolanie, v ktorom namietala
chybné rozhodnutie okresného súdu, nezodpovedajúce skutkovému stavu ustálenému
v konaní, nevysporiadanie sa so skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na posúdenie
veci a správneho zistenia skutkového stavu.
Krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011 napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Podľa sťažovateľky krajský súd sa vôbec nezaoberal jej argumentmi uvedenými
v odvolaní ani skutočnosťou, že niektoré závery, resp. výroky rozsudku okresného súdu
neboli súdom prvého stupňa odôvodnené a niektoré dôkazy boli vyhodnotené v absolútnom
rozpore s ich obsahom.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu vydať
nález, ktorým vysloví, že rozsudkom okresného súdu č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája
2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011 boli
porušené základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, v čl. 36 ods. 1
a čl. 37 ods. 3 listiny a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené rozsudky okresného súdu
a krajského súdu, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 12,
čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3
ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo
6. mája 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k.
42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010
V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu zo 6. mája 2010 ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“),
ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom (sťažovateľkou) označených práv
alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho (jej)
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu
sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na
základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného rozsudku okresného súdu č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010 využitím
riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľka napokon aj využila. Na
základe ňou podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho
revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku okresného súdu v podstate vyrovnať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka na adresu tohto
rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.
1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu z 27. januára 2011,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2010, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v jeho napadnutej časti, prejednal odvolanie
navrhovateľa v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
po oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi vykonanými súdom prvého stupňa ä dôvodmi
odvolania dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil ako nárok navrhovateľa na zaplatenie provízie
na základe zmluvy o sprostredkovaní uzavretej podľa ust. § 642 a nasl. Obchodného
zákonníka. V priebehu konania navrhovateľ menil (upravoval) svoj nárok po čiastočných
úhradách odporcom a predmetom konania zostala len čiastka 663,88 Eur, ktorá
predstavovala zmluvnú pokutu, ktorá bola odporcom započítaná proti nárokom,
uplatneným, navrhovateľom a čiastka 454,80 Eur titulom stornoprovízií.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k názoru, že odporcovi
nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty 663,88 Eur (a teda jej započítanie), pretože
odporca ničím nepreukázal, že navrhovateľ porušil svoju zmluvnú povinnosť vrátiť po
zániku zmluvy doklady odporcovi, keď k okolnostiam vrátenia dokladov vypočul svedka J.
Ď., ktorý ako nadriadený navrhovateľa potvrdil, že mu tieto doklady odovzdal, nie však
proti podpisu. K povinnosti odporcu vyplatiť navrhovateľovi sumu 454,80 Eur správne súd
prvého stupňa uviedol, že provízie, ktoré boli zo strany zmluvných partnerov odporcu v tejto
výške stornované, nemožno započítať voči nároku navrhovateľa na vyplatenie kladných
provízií. Nesporne podmienky pozastavenia vyplácania provízií sprostredkovateľovi
vyplývajú z čl. 4, bod 4.3, písm. b) zmluvy a v spojení s či. 4. bod. 4.5 zmluvy tento článok sa
použije výlučne pri špeciálne vybraných produktoch, ktoré sú predmetom sprostredkovania.
Odporca v konaní nepreukázal, že práve takéto špeciálne produkty boli sprostredkované
navrhovateľom a boli porušené zo strany tretích osôb. Takéto dôkazy odporca v konaní
nepredložil.
Z uvedených dôvodov je teda nárok navrhovateľa na vyplatenie provízie dôvodný a je
v súlade s podmienkami zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. Súd prvého stupňa sa riadne
vysporiadal v odvolaní aj s priznanými úrokmi z omeškania a to ich výškou a dobou
omeškania jednotlivých nárokov.
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné
dokazovanie, vyvodil z neho i správny právny záver a správne vo veci rozhodol, preto podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a
stotožnil sa i s dôvodmi uvedenými v tomto rozsudku.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 37 ods. 3 listiny
Keďže ústavný súd nezistil porušenie práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2011