Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 355/2011
PDF · 167.26 KB
No categories available
III. ÚS 355/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti O., a. s., B., zastúpenej
advokátom JUDr. B. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla 2010 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti O., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti O., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na rovnosť účastníkov
súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkami Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla 2010
a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája
2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca sa žalobou zo 6. februára 2008
domáhal od sťažovateľky v procesnom postavení žalovanej zaplatenia istiny 2 323,57 €
s prísl. z titulu údajného nevyplatenia provízií za sprostredkovateľskú službu.
Žalobca neskôr niekoľkokrát upravoval petit žaloby, naposledy 7. apríla 2010,
a žiadal, aby okresný súd zaviazal sťažovateľku na úhradu 1 309,92 € s prísl. a náhradu trov
konania.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla 2010 v takto
vymedzenom rozsahu vyhovel žalobe, vo zvyšku konanie zastavil a zaviazal sťažovateľku
na náhradu trov konania. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka 29. júna 2010
odvolanie, v ktorom namietala chybné rozhodnutie okresného súdu nezodpovedajúce
skutkovému stavu ustálenému v konaní, nevysporiadanie sa so skutočnosťami, ktoré mali
podstatný vplyv na posúdenie veci a správne zistenie skutkového stavu.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011 napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil.
Podľa sťažovateľky krajský súd sa vôbec nezaoberal jej argumentmi uvedenými
v odvolaní, ani skutočnosťou, že niektoré závery, resp. výroky rozsudku okresného súdu
neboli súdom prvého stupňa odôvodnené a niektoré dôkazy boli vyhodnotené v absolútnom
rozpore s ich obsahom.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu vydať
nález, ktorým vysloví, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla
2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011 boli porušené
základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3
listiny a práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené rozsudky okresného súdu a
krajského súdu, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
domáhať sa svojho základného práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3
listiny rozsudkami okresného súdu sp. zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla 2010 a krajského
súdu sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu sp.
zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla 2010
V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na
skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý
vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu
sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na
základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného rozsudku okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku, a to
odvolania, ktoré napokon aj využila. Na základe ňou podaného odvolania sa krajský súd
v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku
okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké
sťažovateľka na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným
súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 281/2010
z 10. mája 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 26 Cb 23/2008
z 30. apríla 2010, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade so
základnými právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej
hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj
k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť
navrhovateľovi 1.309,92 euro s 14,25 % úrokom z omeškania zo sumy 663,88 euro odo dňa
21. 10. 2007 do zaplatenia, zo sumy 185,88 euro odo dňa 21. 06. 2007 do zaplatenia, zo
sumy 110,86 euro odo dňa 21. 07. 2007 do zaplatenia a zo sumy 349,30 euro odo dňa 21.
11. 2007 do zaplatenia, ako aj trovy konania v sume 500,69 euro a trovy právneho
zastúpenia v sume 1.553,57 euro. V časti istiny v sume 7.036,72 euro konanie zastavil. Vo
zvyšku žalobu zamietol.
Rozhodol tak s poukazom na znenie ust. § 642, § 652, § 658, § 659, § 660, § 662,
§ 663, § 668, § 671 Obchodného zákonníka, ako aj § 365 a § 369 ObZ, keď konštatoval, že
z vykonaného dokazovania mal preukázané platné uzavretie sprostredkovateľskej zmluvy
medzi účastníkmi dňa 31. 01. 2005...
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca.
Vo svojom odvolaní zdôraznil, že pohľadávka navrhovateľa zanikla v dôsledku započítania.
V odvolaní poukázal na znenie ust. § 663 ods. 2, 3 ObZ s tým, že obchodný zástupca je
povinný pre potreby zastúpeného uschovať doklady, ktoré nadobudol v súvislosti so svojou
činnosťou, po dobu, po ktorú tieto doklady môžu byť významné pre ochranu záujmov
zastúpeného. Mal zato, že záver súdu o nezrozumiteľnosti a neurčitosti ust. čl. 7 bod 7.5.
zmluvy o sprostredkovaní a jeho neplatnosti, je nesprávny. V danej súvislosti poukázal na
znenie bodu 6.6. zmluvy, z ktorého vyplývala povinnosť navrhovateľa vrátiť odporcovi
podklady, analýzy a poradenské protokoly svojich klientov, poisťovacie podklady, poistky,
provízne listy a poistné podmienky, doklady o bankových poplatkoch. Mal zato, že takéto
vymedzenie dokumentov je dostatočné a vyčerpávajúce...
Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa vysporiadal v odôvodnení
svojho rozhodnutia so všetkými námietkami, uvedenými v odvolaniach účastníkov, správne
vyhodnotil vykonané dôkazy vo veci a na ich základe vyvodil aj správny právny záver...
Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci, týkajúcej sa zmluvnej pokuty,
čl. 6.6. a 7.5 zmluvy, že predmetné ustanovenia sú neplatné v zmysle § 37 ods. 1 OZ, pre ich
neurčitosť a nezrozumiteľnosť, preto nemohlo dôjsť zo strany odporcu k platnému
započítaniu. Naviac z výpovede svedka p. H. vyplynulo, že navrhovateľ vrátil odporcovi
podklady, nevedel sa však vyjadriť k ich počtu. Pokiaľ sa týka stornoprovízie, odporca tiež
neuniesol svoje dôkazné bremeno, pretože z predložených dokladov nevyplývalo, že sa
jednalo o záväzky odporcu voči tretím osobám, vzniknutých na základe sprostredkovateľskej
činnosti navrhovateľa.
Odvolací súd sa tiež stotožnil s právnym posúdením veci v časti, týkajúcej sa
priznaných trov konania, keď úspešnému navrhovateľovi priznal len účelne vynaložené
trovy právneho zastúpenia. Súd prvého stupňa sa tiež vysporiadal s nepriznaním úroku
z omeškania 14,5 % zo sumy 1.121,16 euro za obdobie odo dňa 22. 01. 2008 do dňa 07. 04.
2009, s čím sa odvolací súd stotožnil.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd neporušil označené
základné práva sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 323/2011).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany krajského súdu,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011