Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 324/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A. B., Č., zastúpenej advokátom JUDr. C. S., Advokátska

kancelária, Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením z 30. marca 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011

doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením z 30. marca 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená bez príloh (okrem splnomocnenia

na zastupovanie, pozn.), vyplýva, že „rozsudkom Okresného súdu v Čadci č.

zo dňa 25.3.2009 súd zrušil právo spoločného nájmu účastníkov k družstevnému bytu v Č. a

jediným nájomcom, ktorý ho bude ako člen družstva užívať a ktorému pripadne členský

podiel v bytovom družstve bola určená sťažovateľka A. B. Navrhovateľka A. B. bola

povinná zaplatiť odporcovi na vyporiadanie hodnoty členského podielu družstevného bytu

sumu 8.300,- eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a odporcovi nebol priznaný

nárok na bytovú náhradu. Odporcovi bola uložená povinnosť vypratať predmetný byt do 15

dní od zaplatenia odplaty za vyporiadanie hodnoty členského podielu.“.

Ďalej sťažovateľka uvádza, že v rámci odvolacieho konania „rozsudkom Krajského

súdu v Žiline č. zo dňa 11.3.2010 bol rozsudok OS Čadca č.

zo dňa 25.3.2009 vo výroku, ktorým som bola zaviazaná zaplatiť odporcovi na vyporiadanie

hodnoty členského podielu predmetného družstevného bytu v Č. 8.300,-eur v lehote 30 dní

od právoplatnosti rozsudku, vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť vypratať byt

do 15 dní od zaplatenia odplaty za vyporiadanie hodnoty členského podielu a vo výroku

o trovách konania potvrdený. Výroku, ktorým súd zrušil právo spoločného nájmu bytu

účastníkov a za jedinú nájomníčku a členku bytového družstva určil navrhovateľku a

výroku, že odporca nemá nárok na bytovú náhradu sa nedotkol a žiadnemu z účastníkov

nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.“.

Sťažovateľka proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Žiline podala dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením „č. zo dňa

30.3.2011“, ktorým odmietol jej dovolanie.

Sťažovateľka uvádza, že v dovolaní namietala, že „Krajský súd v Žiline vo svojom

rozsudku zo dňa 11.3.2010 sa nezaoberal účinne mojimi námietkami voči

prvostupňovému rozsudku. Namietala som, že podľa ust. / . súd môže

prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak sa konanie

mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkmi. Namietala som, že z toho ustanovenia vyplýva, že okrem v ňom

uvedených prípadoch platí pravidlo, že súd je návrhmi účastníkov viazaný. Tým, že OS

v Čadci nad rámec návrhu resp. vzájomného návrhu odporcu určil povinnosť odporcu

vypratať predmetný byt do 15 dní od zaplatenia odplaty za vyporiadanie hodnoty členského

podielu, rozhodol nad rámec návrhu a konanie má vadu, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Touto mojou námietkou sa ani KS v Žiline a ani NS SR vo svojom

uznesení zo dňa 30.3.2011 nevysporiadal a zrozumiteľne, jasne nezdôvodnil, prečo moju

námietku nezobral na zreteľ.

Vo svojom dovolaní zo dňa 25.5.2010 som taktiež namietala, že rozhodnutie KS

Žilina musí byť riadne odôvodnené, aby sa preukázala správnosť súdneho rozhodnutia a

tým sa umožnila jeho kontrola v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom

prostriedku. Namietala som, že som vzniesla námietku premlčania a to podľa § 100 ods. 1/

Občianskeho zákona, / a , pričom som argumentovala, že

premlčanie začalo plynúť ihned1 po právoplatnosti rozsudku o rozvode t.j. 18.5.2002 a

právo sa premlčalo po 3 rokoch, t.j. 18.5.2005. Namietala som, že plynutie premlčacej

lehoty nieje viazané na zánik spoločného členstva v družstve, aleje viazané na možnosť

vykonať predmetné právo po prvý raz, t.j. ihneď po právoplatnosti rozsudku o rozvode

manželstve 18.5.2002. Ani s touto mojou námietkou sa NS SR vo svojom uznesení

zo 30.3.2011 jasne a zrozumiteľne nevysporiadal.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že „postupom NS SR, ktorý spočíva vtom, že svoje

uznesenie riadne, zrozumiteľne a presvedčivo nezdôvodnil, mi bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Podľa ustálenej judikatúry sa mi tým znemožnila realizácia mojich procesných

práv, ktoré mi priznáva za účelom obhájenia a ochrany mojich

práv a právom chránených záujmov.

Týmto došlo k porušeniu môjho základného práva podľa články 46 ods. 1/

SR, ktorým je právo zákonom ustanoveným spôsobom domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde. Taktiež bolo porušené moje právo podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru na to, aby moja vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo A. B. na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1/

a podľa článku 6 ods. 1/ Dohovoru bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní porušené.

2. Uznesenie NS SR zo dňa 30.3.2011 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy tohto

konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať, a to aj vzhľadom na kvalifikované

právne zastúpenie sťažovateľky advokátom, na viaceré nedostatky sťažnosti, konkrétne (1)

nepripojenie rozhodnutia, ktoré sťažovateľka zamýšľala napadnúť, (2) nesprávna

identifikácia napadnutého konania jej spisovou značkou (sťažovateľka uviedla sp. zn. 6 Cdo

93/2011) a tiež (3) skutočnosť, že hoci z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že podľa

sťažovateľky k porušeniu jej označených práv došlo najmä uznesením najvyššieho súdu,

ktorého správne označenie je sp. zn. z 30. marca 2011, v petite sťažnosti

namietala (z hľadiska porušenia práv) iba postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní,

pričom žiadala predmetné uznesenie zrušiť.

Aj keď ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce

ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom (m. m. ,

), v tomto prípade nevyzýval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov

sťažnosti ani ju neodmietol z dôvodov chýbajúcich zákonom predpísaných náležitostí.

Pokiaľ ide o neurčitosť petitu, ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti

ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia. Preskúmanie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zase umožnilo jeho zverejnenie na internetovej

stránke najvyššieho súdu.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a

namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého uzneseniu najvyššieho súdu, čím jej

mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, pričom najvyššiemu súdu vyčíta, že sa

nevysporiadal s viacerými jej námietkami v dovolaní.

Ústavný súd v prvom rade nezistil žiadnu možnosť namietaného porušenia

označených práv sťažovateľky postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, pretože je

zrejmé, že najvyšší súd postupoval zákonným spôsobom v súlade s Občianskym súdnym

poriadkom, keď dovolanie riadne prerokoval a vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, ktoré

viedli k výroku o odmietnutí dovolania sťažovateľky.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu poukazuje

hlavne na to, že ide o procesné rozhodnutie, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľky pre jeho neprípustnosť. Z tohto pohľadu ústavný súd konštatuje, že

odôvodnenie tohto uznesenia je dostatočné, zrozumiteľné a presvedčivé. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho uznesenia, keď navyše

sťažovateľka odôvodnila dovolanie (a podobne aj sťažnosť) prevažne vecnými dôvodmi,

resp. svojimi polemickými názormi na právne posúdenie niektorých otázok v konaní o jej

veci. Najvyšší súd okrem jasne a zrozumiteľne prezentovaných dôvodov, pre ktoré

považoval dovolanie za procesne neprípustné, primerane reagoval na námietky

sťažovateľky predostreté v podanom dovolaní, vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným

s požiadavkami na kvalitu odôvodnenia súdnych rozhodnutí vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1

i dohovoru, takže odôvodnenie jeho uznesenia poskytuje dostatočný

základ pre jeho výrok.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne relevantnej

súvislosti medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu v napadnutom konaní a

sťažovateľkiným základným právom na súdnu ochranu ( ) a jej právom

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšou požiadavkou sťažovateľky nastolenou v sťažnostnom petite

(priznanie nároku na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011