Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 331/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. K., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozsudkami Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 9. decembra

2010 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 3. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011

doručená sťažnosť P. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a na súdnu a inú právnu ochranu podľa rozsudkami

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 9. decembra 2010 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 3. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa

v katastrálnom území obce S.

Okresný súd rozsudkom podielové spoluvlastníctvo navrhovateľky (R. K.)

k nehnuteľnostiam zrušil a vyporiadal ho tak, že nehnuteľnosti prikázal do výlučného

vlastníctva navrhovateľke s povinnosťou zaplatiť sťažovateľovi „na odstupujúcom

spoluvlastníckom podiele“ sumu 43 599,77 € na tom skutkovom základe, že mal za

preukázané, že účastníci daného konania sa nevedia dohodnúť, navrhovateľka jednoznačne

nechce zotrvať v podielovom spoluvlastníctve so sťažovateľom a sťažovateľ nepreukázal,

že je na jeho strane dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý by mal byť návrh navrhovateľky

zamietnutý, pričom aj zo záveru znaleckého posudku vyplýva, že reálna deľba sporných

nehnuteľností nie je možná.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré odôvodnil tým,

že okresný súd pri rozhodovaní nepostupoval „v súlade s ust.

, v zmysle ktorého musí pri procesnom postupe dodržať poradie a

podmienky použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva,

nakoľko nebral do úvahy účelné využitie veci (rodinného domu, súp. č..., postaveného na

parcele č...) z hľadiska jej dispozičného riešenia.“.

V danej súvislosti dal sťažovateľ odvolaciemu súdu do pozornosti možnosť, ktorou

sa tak ako znalec Ing. Ľ. D. v znaleckom posudku č..., ani prvostupňový súd nezaoberal, a to

možnosť reálneho horizontálneho rozdelenia stavby (rodinného domu, súp. č..., postaveného

na parcele č...) na jednotlivé byty či nebytové priestory s tým, že spoločné časti či

zariadenia stavby by zostali v spoluvlastníctve vlastníkov bytov tak, ako je to možné podľa

o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že „Uvedený spôsob deľby

nehnuteľností rieši rozsudok NS SR spis. zn. (64/2004 ZSP), ako aj

rozsiahly komentár k ust. -

prelamujúci doterajšiu prax spočívajúcu v možnosti delenia stavieb výlučne v technickom

zmysle, v zmysle ktorého rozhodnutia sa reálnym rozdelením rozumie vznik samostatných

vecí v právnom zmysle, a to v záujme ochrany vlastníckeho práva všetkých

spoluvlastníkov“.

Sťažovateľ nesúhlasí so závermi všeobecných súdov, ktoré neskúmali jednotlivé

dôvody hodné osobitného zreteľa na jeho strane a to, že si musel zobrať úver 23 235 €

na vyriešenie svojej nepriaznivej bytovej situácie a vyrovnanie dedičov a v súčasnosti

po rozhodnutí krajského súdu nie je reálne, aby po vyplatení podielu 43 599,77 € a zaplatení

dane z príjmu mohol nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva inú nehnuteľnosť

zodpovedajúcu jeho spoluvlastníckemu podielu na rodinnom dome. Nesúhlasil ani

so závermi znaleckého posudku a s odôvodnením krajského súdu, že považoval jeho

dôvody za menej významné ako záujem navrhovateľky, pričom ona sa dlhodobo zdržiava

v zahraničí, kde žije a pracuje, pričom do obce chodí len sporadicky.

V dôsledku toho bude „zbavený vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré mu

mohli vyriešiť bytovú situáciu“ a za získané finančné prostriedky primeranú nehnuteľnosť

nenadobudne.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Vydaním rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -120 zo

dňa 03. 05. 2011 a rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -98 zo dňa

09. 12. 2010 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd garantovaných v čl. 20

ods. 1 ... a k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

garantovanú v ...

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -120 zo dňa

03. 05. 2011 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -98 zo dňa

09. 12. 2010 - sa zrušuje.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o 1ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach

a až , pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej

podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného

súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného

práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(mutatis mutandis , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci

krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie

napadnutého rozsudku okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity

zakotveným v , lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania

patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného

základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie

postupu krajského súdu (obdobne , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti citovanému

rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie označených

základných práv uznesením krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie

prvostupňového súdu a rozhodol v jeho neprospech tým, že nezohľadnil jeho argumenty

a podľa neho nesprávne aplikoval ustanovenia a ,

teda vec nesprávne právne posúdil.

Podľa tohto ustanovenia súd z dôvodov hodných osobitného

zreteľa nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom

veci a rozdelením výťažku.

Sťažovateľ v konaní poukazoval na svoju zlú bytovú situáciu, na ktorú mal súd

prihliadnuť a podielové vlastníctvo z toho dôvodu nezrušiť a nevyporiadať.

Krajský súd poukázal vo svojom rozhodnutí na odôvodnenie rozsudku okresného

súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, a zistil, že reálna deľba rodinného domu nie je

možná, čo vyplývalo z posudku znalca. Obaja spoluvlastníci prejavili iný záujem

o nehnuteľnosti (žalobkyňa prikázaním do jej vlastníctva, sťažovateľ reálnou deľbou

a možnosťou užívania). Žalobkyňa má väčšinový spoluvlastnícky podiel (2/3). Zároveň

dodal, že «„Spôsob zrušenia podielového spoluvlastníctva a vyporiadania spoluvlastníkov,

ak medzi nimi nedôjde k dohode, upravuje ust. . Toto ustanovenie uvádza nielen

jednotlivé možné spôsoby zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ale udáva aj poradie, v

ktorom ich súd môže použiť. Poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov zrušenia

a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sú pre súd záväzné. Súd má predovšetkým vec

rozdeliť medzi spoluvlastníkov podľa výšky podielov a iba ak rozdelenie veci nie je dobre

možné, môže súd prikázať vec za primeranú náhradu spoluvlastníkovi. Tretí spôsob

zrušenia a vyporiadania a to nariadenie predaja a rozdelenie výťažku podľa podielov je

poslednou možnosťou, ktorá prichádza do úvahy, ak žiadny zo spoluvlastníkov vec nechce.

Predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v súdenej veci je rodinný

dom s pozemkom. Rodinný dom je trojpodlažný, pozostáva z podzemného podlažia, prvého

nadzemného podlažia a druhého nadzemného podlažia. V dome sú dva štvorizbové byty.

Dom je využívaný na bývanie. Vychádzajúc z posudku znalca... reálna deľba

rodinného domu nie je možná.

Pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle §118

ods. 2 je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané

právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je

predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov

ako byty. Horizontálna deľba rodinného domu preto neprichádza do úvahy. Súd preto

správne aplikoval v poradí druhú možnosť zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva a to prikázaním veci za primeranú náhradu niektorému zo spoluvlastníkov.

Podľa ust. „z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a

nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a

rozdelením výťažku“.

Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa treba rozumieť skutočnosti takého významu a

intenzity, ktoré bránia zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva. Musia

spočívať v okolnostiach takej povahy, že pri nich záujem žalovaného ponechať

spoluvlastnícky stav nezmenený sa v porovnaní so záujmom žalobcu zrušiť podielové

spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší.

Z účelu ust. , slúžiacemu na ochranu toho, koho spoluvlastnícke

práva majú vyporiadaním zaniknúť, vyplýva, že dôvodmi hodnými osobitného zreteľa sú

okolnosti viac-menej subjektívneho charakteru, ktoré z hľadiska úspechu v spore vyznievajú

buď na prospech žalovaného alebo v neprospech žalobkyne.

V súdenej veci na prospech žalobkyne svedčí najmä vek, stav jej odkázanosti na

bývanie v spornom dome, nedostatok možnosti uspokojiť svoje potreby inde, osobné väzby

na nehnuteľnosti a to najmä citové, ktoré vyplývajú z dĺžky času, po ktorý táto rodinný dom

užívala (od roku 1980, teda viac ako 30 rokov), spôsob nadobudnutia. U žalobkyne sú

potom značné osobné väzby na nehnuteľností.

V neprospech žalovaného vyznieva skutočnosť, že tento je podielovým

spoluvlastníkom rodinného domu len od roku 2008, nikdy ho neužíval. Žalovaný nepopiera,

že medzi podielovými spoluvlastníkmi sú možné sporné užívacie vzťahy. Tieto v prípade

užívania rodinného domu podielovými spoluvlastníkmi môžu na intenzite narastať.

Nebol potom dôvod nezrušiť spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam.

Žalobkyni bola uložená povinnosť vyplatiť žalovanému na vyrovnanie sumu 43

599,77 eura v lehote dva mesiace od právoplatnosti rozsudku. Uvedená suma je

dostatočnou zárukou, aby si žalovaný vyriešil svoju bytovú otázku.

Odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil».

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a spisového materiálu okresného súdu zistil, že

všeobecné súdy dostatočne ozrejmili, čím sa riadili pri posúdení možností vyporiadania,

resp. nevyporiadania spoluvlastníctva a pri posúdení existencie dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Ide o okolnosti, o ktorých je oprávnený podľa okolností konkrétneho

prípadu rozhodnúť iba všeobecný súd. Je jeho úlohou vyhodnotiť dôkaznú situáciu

a ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietaný

rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený,

resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd sa

vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré sú v značnej časti obdobné s tými,

ktoré uplatnil aj v sťažnosti na ústavnom súde.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd ani nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného

súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten

bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd nezistil na strane krajského súdu také pochybenia, ktorým by bolo možné

pripísať ústavnoprávny rozmer, keďže medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť

porušenie práva sťažovateľa v prípade jej prijatia na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákon

o ústavnom súde), jeho sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 3. mája 2011) odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú

neopodstatnenosť podľa (obdobne napr. ,

).

3. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok..., ktoré vidí v tom, že bol

rozhodnutím krajského súdu zbavený majetku a za získanú náhradu si nebude môcť vyriešiť

svoju bytovú situáciu.

K tomu ústavný súd poznamenáva, že prerokovávanie a rozhodovanie sporov

týkajúcich sa vlastníckeho práva patrí vo všeobecnosti do právomoci všeobecných súdov,

a nie do právomoci ústavného súdu. Sťažovateľ sa síce domnieva, že rozhodnutím krajského

súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa , ale keďže

všeobecné súdy postupovali v súlade s právnymi predpismi a za jeho spoluvlastnícky podiel

mu bola priznaná aj povinnosť žalobkyne vyplatiť mu primeranú náhradu, ktorej výšku

v konaní pred všeobecnými súdmi a ústavným súdom nijako nespochybnil, ústavný súd

v okolnostiach prípadu nezistil ani žiadnu príčinnú súvislosť s namietaným základným

právom sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011