Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 331/2011
PDF · 193.83 KB
No categories available
III. ÚS 331/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. K., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkami Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 14 C/27/2010 z 9. decembra
2010 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/45/2011 z 3. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011
doručená sťažnosť P. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkami
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C/27/2010
z 9. decembra 2010 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
13 Co/45/2011 z 3. mája 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa
v katastrálnom území obce S.
Okresný súd rozsudkom podielové spoluvlastníctvo navrhovateľky (R. K.)
k nehnuteľnostiam zrušil a vyporiadal ho tak, že nehnuteľnosti prikázal do výlučného
vlastníctva navrhovateľke s povinnosťou zaplatiť sťažovateľovi „na odstupujúcom
spoluvlastníckom podiele“ sumu 43 599,77 € na tom skutkovom základe, že mal za
preukázané, že účastníci daného konania sa nevedia dohodnúť, navrhovateľka jednoznačne
nechce zotrvať v podielovom spoluvlastníctve so sťažovateľom a sťažovateľ nepreukázal,
že je na jeho strane dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý by mal byť návrh navrhovateľky
zamietnutý, pričom aj zo záveru znaleckého posudku vyplýva, že reálna deľba sporných
nehnuteľností nie je možná.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že okresný súd pri rozhodovaní nepostupoval „v súlade s ust. § 142 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého musí pri procesnom postupe dodržať poradie a
podmienky použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva,
nakoľko nebral do úvahy účelné využitie veci (rodinného domu, súp. č..., postaveného na
parcele č...) z hľadiska jej dispozičného riešenia.“.
V danej súvislosti dal sťažovateľ odvolaciemu súdu do pozornosti možnosť, ktorou
sa tak ako znalec Ing. Ľ. D. v znaleckom posudku č..., ani prvostupňový súd nezaoberal, a to
možnosť reálneho horizontálneho rozdelenia stavby (rodinného domu, súp. č..., postaveného
na parcele č...) na jednotlivé byty či nebytové priestory s tým, že spoločné časti či
zariadenia stavby by zostali v spoluvlastníctve vlastníkov bytov tak, ako je to možné podľa
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že „Uvedený spôsob deľby
nehnuteľností rieši rozsudok NS SR spis. zn. 2 M Cdo 3/2004 (64/2004 ZSP), ako aj
rozsiahly komentár k ust. § 142 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka -
prelamujúci doterajšiu prax spočívajúcu v možnosti delenia stavieb výlučne v technickom
zmysle, v zmysle ktorého rozhodnutia sa reálnym rozdelením rozumie vznik samostatných
vecí v právnom zmysle, a to v záujme ochrany vlastníckeho práva všetkých
spoluvlastníkov“.
Sťažovateľ nesúhlasí so závermi všeobecných súdov, ktoré neskúmali jednotlivé
dôvody hodné osobitného zreteľa na jeho strane a to, že si musel zobrať úver 23 235 €
na vyriešenie svojej nepriaznivej bytovej situácie a vyrovnanie dedičov a v súčasnosti
po rozhodnutí krajského súdu nie je reálne, aby po vyplatení podielu 43 599,77 € a zaplatení
dane z príjmu mohol nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva inú nehnuteľnosť
zodpovedajúcu jeho spoluvlastníckemu podielu na rodinnom dome. Nesúhlasil ani
so závermi znaleckého posudku a s odôvodnením krajského súdu, že považoval jeho
dôvody za menej významné ako záujem navrhovateľky, pričom ona sa dlhodobo zdržiava
v zahraničí, kde žije a pracuje, pričom do obce chodí len sporadicky.
V dôsledku toho bude „zbavený vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré mu
mohli vyriešiť bytovú situáciu“ a za získané finančné prostriedky primeranú nehnuteľnosť
nenadobudne.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Vydaním rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co/45/2011-120 zo
dňa 03. 05. 2011 a rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14 C/27/2010-98 zo dňa
09. 12. 2010 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd garantovaných v čl. 20
ods. 1 Ústavy... a k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
garantovanú v čl. 46 ods. 1 Ústavy...
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co1/45/2011-120 zo dňa
03. 05. 2011 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14 C/27/2010-98 zo dňa
09. 12. 2010 - sa zrušuje.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o 1ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach
§ 20 a § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej
podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného
súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného
práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(mutatis mutandis IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III.ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci
krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie
napadnutého rozsudku okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity
zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania
patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného
základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie
postupu krajského súdu (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti citovanému
rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie označených
základných práv uznesením krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie
prvostupňového súdu a rozhodol v jeho neprospech tým, že nezohľadnil jeho argumenty
a podľa neho nesprávne aplikoval ustanovenia § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
teda vec nesprávne právne posúdil.
Podľa tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka súd z dôvodov hodných osobitného
zreteľa nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom
veci a rozdelením výťažku.
Sťažovateľ v konaní poukazoval na svoju zlú bytovú situáciu, na ktorú mal súd
prihliadnuť a podielové vlastníctvo z toho dôvodu nezrušiť a nevyporiadať.
Krajský súd poukázal vo svojom rozhodnutí na odôvodnenie rozsudku okresného
súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, a zistil, že reálna deľba rodinného domu nie je
možná, čo vyplývalo z posudku znalca. Obaja spoluvlastníci prejavili iný záujem
o nehnuteľnosti (žalobkyňa prikázaním do jej vlastníctva, sťažovateľ reálnou deľbou
a možnosťou užívania). Žalobkyňa má väčšinový spoluvlastnícky podiel (2/3). Zároveň
dodal, že «„Spôsob zrušenia podielového spoluvlastníctva a vyporiadania spoluvlastníkov,
ak medzi nimi nedôjde k dohode, upravuje ust. § 142 OZ. Toto ustanovenie uvádza nielen
jednotlivé možné spôsoby zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ale udáva aj poradie, v
ktorom ich súd môže použiť. Poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sú pre súd záväzné. Súd má predovšetkým vec
rozdeliť medzi spoluvlastníkov podľa výšky podielov a iba ak rozdelenie veci nie je dobre
možné, môže súd prikázať vec za primeranú náhradu spoluvlastníkovi. Tretí spôsob
zrušenia a vyporiadania a to nariadenie predaja a rozdelenie výťažku podľa podielov je
poslednou možnosťou, ktorá prichádza do úvahy, ak žiadny zo spoluvlastníkov vec nechce.
Predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v súdenej veci je rodinný
dom s pozemkom. Rodinný dom je trojpodlažný, pozostáva z podzemného podlažia, prvého
nadzemného podlažia a druhého nadzemného podlažia. V dome sú dva štvorizbové byty.
Dom je využívaný na bývanie. Vychádzajúc z posudku znalca... reálna deľba
rodinného domu nie je možná.
Pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle §118
ods. 2 OZ je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané
právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je
predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov
ako byty. Horizontálna deľba rodinného domu preto neprichádza do úvahy. Súd preto
správne aplikoval v poradí druhú možnosť zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva a to prikázaním veci za primeranú náhradu niektorému zo spoluvlastníkov.
Podľa ust. § 142 ods. 2 OZ „z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a
nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a
rozdelením výťažku“.
Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa treba rozumieť skutočnosti takého významu a
intenzity, ktoré bránia zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva. Musia
spočívať v okolnostiach takej povahy, že pri nich záujem žalovaného ponechať
spoluvlastnícky stav nezmenený sa v porovnaní so záujmom žalobcu zrušiť podielové
spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší.
Z účelu ust. § 142 ods. 2 OZ, slúžiacemu na ochranu toho, koho spoluvlastnícke
práva majú vyporiadaním zaniknúť, vyplýva, že dôvodmi hodnými osobitného zreteľa sú
okolnosti viac-menej subjektívneho charakteru, ktoré z hľadiska úspechu v spore vyznievajú
buď na prospech žalovaného alebo v neprospech žalobkyne.
V súdenej veci na prospech žalobkyne svedčí najmä vek, stav jej odkázanosti na
bývanie v spornom dome, nedostatok možnosti uspokojiť svoje potreby inde, osobné väzby
na nehnuteľnosti a to najmä citové, ktoré vyplývajú z dĺžky času, po ktorý táto rodinný dom
užívala (od roku 1980, teda viac ako 30 rokov), spôsob nadobudnutia. U žalobkyne sú
potom značné osobné väzby na nehnuteľností.
V neprospech žalovaného vyznieva skutočnosť, že tento je podielovým
spoluvlastníkom rodinného domu len od roku 2008, nikdy ho neužíval. Žalovaný nepopiera,
že medzi podielovými spoluvlastníkmi sú možné sporné užívacie vzťahy. Tieto v prípade
užívania rodinného domu podielovými spoluvlastníkmi môžu na intenzite narastať.
Nebol potom dôvod nezrušiť spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam.
Žalobkyni bola uložená povinnosť vyplatiť žalovanému na vyrovnanie sumu 43
599,77 eura v lehote dva mesiace od právoplatnosti rozsudku. Uvedená suma je
dostatočnou zárukou, aby si žalovaný vyriešil svoju bytovú otázku.
Odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil».
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a spisového materiálu okresného súdu zistil, že
všeobecné súdy dostatočne ozrejmili, čím sa riadili pri posúdení možností vyporiadania,
resp. nevyporiadania spoluvlastníctva a pri posúdení existencie dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Ide o okolnosti, o ktorých je oprávnený podľa okolností konkrétneho
prípadu rozhodnúť iba všeobecný súd. Je jeho úlohou vyhodnotiť dôkaznú situáciu
a ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietaný
rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený,
resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd sa
vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré sú v značnej časti obdobné s tými,
ktoré uplatnil aj v sťažnosti na ústavnom súde.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd ani nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného
súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten
bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam.
Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Ústavný súd nezistil na strane krajského súdu také pochybenia, ktorým by bolo možné
pripísať ústavnoprávny rozmer, keďže medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť
porušenie práva sťažovateľa v prípade jej prijatia na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákon
o ústavnom súde), jeho sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn.
13Co/45/2011 z 3. mája 2011) odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 151/05,
3. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok..., ktoré vidí v tom, že bol
rozhodnutím krajského súdu zbavený majetku a za získanú náhradu si nebude môcť vyriešiť
svoju bytovú situáciu.
K tomu ústavný súd poznamenáva, že prerokovávanie a rozhodovanie sporov
týkajúcich sa vlastníckeho práva patrí vo všeobecnosti do právomoci všeobecných súdov,
a nie do právomoci ústavného súdu. Sťažovateľ sa síce domnieva, že rozhodnutím krajského
súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ale keďže
všeobecné súdy postupovali v súlade s právnymi predpismi a za jeho spoluvlastnícky podiel
mu bola priznaná aj povinnosť žalobkyne vyplatiť mu primeranú náhradu, ktorej výšku
v konaní pred všeobecnými súdmi a ústavným súdom nijako nespochybnil, ústavný súd
v okolnostiach prípadu nezistil ani žiadnu príčinnú súvislosť s namietaným základným
právom sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011