Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 306/2011
PDF · 217.58 KB
No categories available
IV. ÚS 306/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 1635/2011 a sp. zn. Rvp 1653/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného
porušenia svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 a č. k.
6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1635/2011 a
sp. zn. Rvp 1653/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. a 6. júla 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v
Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 a č. k. 6 CoE
94/2011-46 z 30. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere (ďalej len „zmluvy“) uzavretých v priebehu júla 2003 až októbra 2004 poskytla
fyzickým osobám úvery v sume 464,71 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1635/2011) a v sume
663,88 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1653/2011), ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli
dlžníci povinní vrátiť vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1635/2011 v dvoch mesačných
splátkach a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1653/2011 v 20 dvojtýždenných splátkach.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté,
že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v každej zmluve menovite, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko
po sebe idúcich splátok, boli 7. mája 2005 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1635/2011)
a 12. septembra 2004 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1653/2011) notárom spísané notárske
zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Následne bol vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1635/2011 podaný 19. júla 2005 návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Partizánske (ďalej len „okresný súd“) 4. augusta 2005 začal nútený výkon
rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 4 Er 1115/2008-29 z 8. novembra 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto
rozhodnutiu okresného súdu 1 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 tak, že prvostupňové uznesenie
ako vecne správne potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1653/2011 bol podaný 26. novembra 2004 návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 10. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
4 Er 114/2008-29 z 29. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti
tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011 tak, že prvostupňové
uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
označených okresných súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné
práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý
proces boli... porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1
Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol
do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo
sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 6 CoE 99/2011-68
z 30. marca 2011 a č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011, ktorými podľa jej názoru
došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania
bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj
k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie
oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Predmetom obidvoch sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil
uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu
nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskych zápisníc (spočívajúcu
v nedostatku riadneho splnomocnenia predchádzajúceho ich spísaniu).
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1635/2011 a sp. zn. Rvp 1653/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 a č. k. 6 CoE 94/2011-46
z 30. marca 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd
ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu
o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku.
Krajský súd v uznesení č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 1115/2008-29 z 8. novembra 2010 o neprípustnosti
exekúcie, o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie okrem iného, uviedol:
„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť ako vecne správne, pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2
O. s. p. odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého
stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva
nasledovné:
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý považoval danú
zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Zároveň sa súd prvého stupňa správne vysporiadal s otázkou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že
vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274
písm. e/ O. s. p. a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného
poriadku obsiahnuté v notárskej zápisnici č. N 1953/2005, NZ 20063/2005 zo dňa 07. 05.
2005 spísaná notárom JUDr. O. Ď., je za povinnú vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého
na tento úkon splnomocnil povinný v zmluve o úvere dňa 28. 10. 2004 uzatvorenej medzi
oprávneným a povinným. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom
formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si
povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred
určený oprávneným. Táto skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného
advokáta sú v rozpore so záujmami povinného, teda povinného v zmysle § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka nemôže zastupovať a jeho každý právny úkon urobený za
povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom,
je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto
správne vyhlásil exekúciu vykonávanú na základe neplatného exekučného titulu za
neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil.“
Krajský súd v uznesení č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 114/2008-29 z 29. novembra 2010 o neprípustnosti
a zastavení exekúcie, okrem iného uviedol:
„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť ako vecne správne, pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2
O. s. p. odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého
stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva
nasledovné:
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý považoval danú
zmluvu, uzatvorenú medzi účastníkmi za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Zároveň sa súd prvého stupňa správne vysporiadal s otázkou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že
vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274
písm. e/ O. s. p. s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného
poriadku obsiahnuté v notárskej zápisnici č. N 2328/2004, NZ 69289/2004 spísaná
notárkou JUDr. J. K., je za povinného vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého na tento
úkon splnomocnil povinný v zmluve o úvere č. 3170982 zo dňa 29. 07. 2003, uzatvorenej
medzi oprávneným a povinným. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom
formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si
povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred
určený oprávneným. Táto skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného
advokáta sú v rozpore so záujmami povinného, teda povinného v zmysle § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka nemôže zastupovať a jeho každý právny úkon urobený za
povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom,
je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto
správne vyhlásil exekúciu vykonávanú na základe neplatného exekučného titulu za
neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil.“
Z citovaných častí odôvodnení uznesení krajského súdu okrem iného vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa v nich stotožnil s právnym záverom okresného súdu
vyjadreným v jeho uznesení č. k. 4 Er 1115/2008-29 z 8. novembra 2010 a v uznesení
okresného súdu č. k. 4 Er 114/2008-29 z 29. novembra 2010 o neprípustnosti exekúcie a jej
zastavení. Krajský súd rozhodnutie č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 o posudzovaní
výroku týkajúceho sa trov exekúcie (v uznesení okresného súdu č. k. 4 Er 1115/2008-29
z 8. novembra 2010) akceptoval s poukazom na odôvodnenie uznesenia okresného súdu
podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, ktorý založil svoje rozhodnutie na právnej argumentácii
ustanovenej v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého „Ak dôjde k zastaveniu
exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov
exekúcie“, a v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania na § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého ,,exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného
konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 a č. k.
6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za
následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného
konania.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď uznesením č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 4 Er 1115/2008-29 z 8. novembra 2010 o neprípustnosti a zastavení exekúcie
a o trovách exekúcie, a tiež keď uznesením č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 114/2008-29 z 29. novembra 2010
o neprípustnosti exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti
v časti týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 a č. k.
6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu
a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011