Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 306/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného

porušenia svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. -68 z 30. marca 2011 a č. k.

-46 z 30. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. a 6. júla 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v

Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -68 z 30. marca 2011 a č. k. 6 CoE

94/2011-46 z 30. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere (ďalej len „zmluvy“) uzavretých v priebehu júla 2003 až októbra 2004 poskytla

fyzickým osobám úvery v sume 464,71 € (vec vedená pod sp. zn. ) a v sume

663,88 € (vec vedená pod sp. zn. ), ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli

dlžníci povinní vrátiť vo veci vedenej pod sp. zn. v dvoch mesačných

splátkach a vo veci vedenej pod sp. zn. v 20 dvojtýždenných splátkach.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté,

že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v každej zmluve menovite, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko

po sebe idúcich splátok, boli 7. mája 2005 (vec vedená pod sp. zn. )

a 12. septembra 2004 (vec vedená pod sp. zn. ) notárom spísané notárske

zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol vo veci vedenej pod sp. zn. podaný 19. júla 2005 návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Partizánske (ďalej len „okresný súd“) 4. augusta 2005 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. -29 z 8. novembra 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu 1 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -68 z 30. marca 2011 tak, že prvostupňové uznesenie

ako vecne správne potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol podaný 26. novembra 2004 návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 10. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-29 z 29. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti

tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -46 z 30. marca 2011 tak, že prvostupňové

uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

označených okresných súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné

práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý

proces boli... porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1

Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol

do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo

sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -68

z 30. marca 2011 a č. k. -46 z 30. marca 2011, ktorými podľa jej názoru

došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania

bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj

k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Predmetom obidvoch sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil

uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskych zápisníc (spočívajúcu

v nedostatku riadneho splnomocnenia predchádzajúceho ich spísaniu).

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -68 z 30. marca 2011 a č. k. -46

z 30. marca 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu

o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku.

Krajský súd v uznesení č. k. -68 z 30. marca 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -29 z 8. novembra 2010 o neprípustnosti

exekúcie, o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie okrem iného, uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa , prejednal

vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru,

že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa

potvrdiť ako vecne správne, pričom v náväznosti na ust.

odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého

stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva

nasledovné:

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý považoval danú

zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1

. Zároveň sa súd prvého stupňa správne vysporiadal s otázkou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že

vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274

písm. e/ a s exekúciou podľa Exekučného

poriadku obsiahnuté v notárskej zápisnici č. N 1953/2005, NZ 20063/2005 zo dňa 07. 05.

2005 spísaná notárom JUDr. O. Ď., je za povinnú vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého

na tento úkon splnomocnil povinný v zmluve o úvere dňa 28. 10. 2004 uzatvorenej medzi

oprávneným a povinným. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom

formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si

povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred

určený oprávneným. Táto skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného

advokáta sú v rozpore so záujmami povinného, teda povinného v zmysle § 22 ods. 2

nemôže zastupovať a jeho každý právny úkon urobený za

povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom,

je absolútne neplatný v zmysle . Súd prvého stupňa preto

správne vyhlásil exekúciu vykonávanú na základe neplatného exekučného titulu za

neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil.“

Krajský súd v uznesení č. k. -46 z 30. marca 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -29 z 29. novembra 2010 o neprípustnosti

a zastavení exekúcie, okrem iného uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa , prejednal

vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru,

že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa

potvrdiť ako vecne správne, pričom v náväznosti na ust.

odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého

stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva

nasledovné:

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý považoval danú

zmluvu, uzatvorenú medzi účastníkmi za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1

. Zároveň sa súd prvého stupňa správne vysporiadal s otázkou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že

vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274

písm. e/ s exekúciou podľa Exekučného

poriadku obsiahnuté v notárskej zápisnici č. N 2328/2004, NZ 69289/2004 spísaná

notárkou JUDr. J. K., je za povinného vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého na tento

úkon splnomocnil povinný v zmluve o úvere č. 3170982 zo dňa 29. 07. 2003, uzatvorenej

medzi oprávneným a povinným. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom

formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si

povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred

určený oprávneným. Táto skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného

advokáta sú v rozpore so záujmami povinného, teda povinného v zmysle § 22 ods. 2

nemôže zastupovať a jeho každý právny úkon urobený za

povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom,

je absolútne neplatný v zmysle . Súd prvého stupňa preto

správne vyhlásil exekúciu vykonávanú na základe neplatného exekučného titulu za

neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil.“

Z citovaných častí odôvodnení uznesení krajského súdu okrem iného vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v nich stotožnil s právnym záverom okresného súdu

vyjadreným v jeho uznesení č. k. -29 z 8. novembra 2010 a v uznesení

okresného súdu č. k. -29 z 29. novembra 2010 o neprípustnosti exekúcie a jej

zastavení. Krajský súd rozhodnutie č. k. -68 z 30. marca 2011 o posudzovaní

výroku týkajúceho sa trov exekúcie (v uznesení okresného súdu č. k. -29

z 8. novembra 2010) akceptoval s poukazom na odôvodnenie uznesenia okresného súdu

podľa a , ktorý založil svoje rozhodnutie na právnej argumentácii

ustanovenej v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého „Ak dôjde k zastaveniu

exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov

exekúcie“, a v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania na § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého ,,exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného

konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. -68 z 30. marca 2011 a č. k.

-46 z 30. marca 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných

ustanovení a Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za

následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného

konania.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a v znení neskorších

predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď uznesením č. k. -68 z 30. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -29 z 8. novembra 2010 o neprípustnosti a zastavení exekúcie

a o trovách exekúcie, a tiež keď uznesením č. k. -46 z 30. marca 2011

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -29 z 29. novembra 2010

o neprípustnosti exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti

v časti týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

uzneseniami krajského súdu podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -68 z 30. marca 2011 a č. k.

-46 z 30. marca 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu

a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011