Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 404/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti Ing. S. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu

Bratislava IV, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. S. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Ing. S. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť Ing. S. H. trovy konania v

sume 226,26 € (slovom dvestodvadsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. G. Z., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2010 doručená sťažnosť Ing. S. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. G. Z., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Bratislava IV

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ v 1. rade spolu

s navrhovateľmi v 2. až 5. rade sa návrhom doručeným okresnému súdu 2. januára 2003

domáhali uloženia povinnosti vykonať záznam vlastníckeho práva na základe právoplatného

rozsudku okresného súdu č. k. -52 z 24. marca 2007 odporcovi, a to Slovenskej

republike, Katastrálny úrad v B., Správa katastra B., B. (ďalej len „odporca“).

Okresný súd 5. novembra 2003 vyzval sťažovateľa, aby založil do spisu právoplatný

rozsudok okresného súdu sp. zn. . Sťažovateľ 13. novembra 2003 vyhovel výzve

okresného súdu a doručil mu vyjadrenie spolu s požadovaným rozsudkom. Prvé

pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 17. februára 2005, ďalšie sa uskutočnilo 5. mája 2005

a 7. novembra 2005. Sťažovateľ 16. októbra 2006 doručil okresnému súdu návrh na zmenu

petitu pôvodného návrhu, „... a to, aby súd určil, že odporca vykonal záznam vlastníckeho

práva v rozpore s vkladovou listinou – rozsudkom č. k. a aby z tohto dôvodu

tieto zápisy zrušil a uložil odporcovi vykonať záznam v katastri nehnuteľností“.

Na pojednávaní 11. decembra 2006 okresný súd uznesením pripustil vstup do konania

vedľajšieho účastníka na strane odporcu (ďalej len „vedľajší účastník“).

Okresný súd 26. februára 2007 vyhlásil rozsudok č. k. -142, ktorým

návrh navrhovateľov zamietol. Podľa sťažovateľa „... prvostupňový súd teda po vyše 4

rokoch (od podania návrhu sťažovateľa dňa 2. 1. 2003, do súdneho pojednávania dňa

26. 2. 2007) zamietol návrh sťažovateľov“.

Sťažovateľ sa proti prvostupňovému rozsudku odvolal 26. apríla 2007. Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -157 z 31. decembra

2007 rozsudok okresného súdu zrušil, a to z dôvodu, že ,,... okresný súd o návrhu

sťažovateľa na zmenu návrhu nerozhodol v zmysle ust. a ďalej pokračoval

v konaní o pôvodnom návrhu“. Spis bol vrátený okresnému súdu 5. februára 2008.

Okresný súd v zmysle rozhodnutia krajského súdu vo veci opätovne konal, v rámci

čoho uskutočnil pojednávania 5. mája 2008 a 3. júla 2008, keď pripustil zmenu petitu

(navrhnutú sťažovateľom 19. októbra 2006) a odročil pojednávanie pre účely vyhlásenia

rozsudku na 7. júl 2008.

Na pojednávaní 7. júla 2008 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. -199,

ktorým zamietol návrh sťažovateľa v časti, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia, že

odporca vykonal záznam vlastníckeho práva v rozpore s vkladovou listinou – rozsudkom,

a zároveň zastavil konanie v časti, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia zápisu na LV,

k. ú. Z. (ďalej len „zrušenie zápisu“).

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku okresného súdu 26. augusta 2008

odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. -225 zo 16. septembra 2009 rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým bol návrh v časti zamietnutý, potvrdil, a vo výroku,

ktorým bolo konanie zastavené, rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Podľa sťažovateľa ,,Krajský súd svojím rozhodnutím teda už po druhýkrát v tejto

právnej veci sťažovateľa, rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, čím v konečnom dôsledku sťažovateľ ani po vyše 6 rokoch a 9 mesiacoch

od podania svojho návrhu, nemá právoplatné rozhodnutie.“.

Po vrátení spisu okresnému súdu 19. októbra 2009 sa uskutočnili ďalšie pojednávania

– 14. januára 2010, 2. februára 2010 (na ktorom okresný súd pojednávanie prerušil

do právoplatného skončenia dedičského konania po zomrelom vedľajšom účastníkovi)

a 27. mája 2010, keď uznesením č. k. -242 konanie v časti o uloženie

povinnosti odporcovi vykonať záznam v katastri nehnuteľností na základe právoplatného

rozsudku č. k. -52 z 24. marca 2007 zastavil a rozhodol o postúpení veci Správe

katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky B.

Podľa sťažovateľa okresný súd svoje rozhodnutie „... odôvodnil tak, že súd nemá

právomoc uložiť odporcovi povinnosť vykonať záznam v katastri nehnuteľností na základe

rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24.3.1997, č. k. -52 tak, ako sa

domáha sťažovateľ, nakoľko odporca je orgánom verejnej správy, ktorý samostatne

rozhoduje o zápisoch práv k nehnuteľnostiam v katastrálnom konaní, ktoré je osobitným

druhom správneho konania.

Prvostupňový súd, teda po 7 rokoch a takmer piatich mesiacoch od podania návrhu

sťažovateľa na súd skonštatoval, že nemá právomoc na rozhodnutie vo veci. K takémuto

rozhodnutiu mohol súd dospieť už pri prvom zaoberaní sa návrhom sťažovateľa, a nie

súdne konanie naťahovať po takú dlhú dobu.“.

V nadväznosti na to podal proti uvedenému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ

9. júla 2010 odvolanie. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (30. augusta 2010) bola

vec meritórne rozhodnutá okresným súdom (27. mája 2010) tak, že okresný súd v časti

uloženia povinnosti vykonať záznam v katastri nehnuteľností konanie zastavil s tým, že vec

bude právoplatne postúpená na ďalšie konanie príslušnému orgánu, a vec sa nachádzala

na okresnom súde. Okresný súd predložil vec krajskému súdu 27. októbra 2010.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

bolo postupom porušovateľa – Okresného súdu

Bratislava IV v konaní vo veci vedenej pod spis. zn.: porušené.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.500 EUR

(slovom: šesťtísícpäťsto eur), ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava IV je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy právneho

zastúpenia vo výške 226,26 EUR (za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho zastúpenia,

podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. § 11 ods. 1 a ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z.

z. - 1 úkon x 55,49 EUR + 1 úkon x 120,23 EUR + (2 x paušál/rok 2010 po 7,21 EUR) + 19

% DPH (36,12 EUR) = 226,26 EUR)., ktoré je povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatností tohoto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky, so

sídlom: B.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. -22 z 28. októbra

2010.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd (9. novembra

2010) a právnu zástupkyňu sťažovateľa (1. júla 2011), aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby

sa vo veci konalo ústne pojednávanie; účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že

netrvajú na tom , aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na súhlas obidvoch

účastníkov ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M.

Č., prípisom sp. zn. Spr. 3414/10 z 1. júna 2011 doručeným ústavnému súdu 9. júna 2011.

Predsedníčka vo vyjadrení stručne opísala priebeh konania a k veci ďalej uviedla:

„Po prešetrení veci musím poľutovaním konštatovať, že predmetné konanie bolo

sčasti poznačené prieťahmi. Prieťahy v konaní boli však zväčša prieťahy objektívneho

charakteru. Spôsobené boli stratou procesnej spôsobilosti dvoch účastníkov konania

(smrťou navrhovateľa a vedľajšieho účastníka), následkom čoho súd musel čakať

na právoplatné skončenie dedičských konaní, aby ustálil okruh dedičov a následne im zaslal

návrh na vyjadrenie, pričom títo sa stali účastníkmi konania. Vo veci sa konalo celkom

desať pojednávaní. Tunajší súd vec tri krát meritórne rozhodol, pričom v dôsledku

podaných odvolaní sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave ako na odvolacom

súde v obdobiach od 24. 8. 2007 do 5. 2. 2008, od 24. 11. 2008 do 19. 10. 2009

a od 27. 10. 2010 do 11. 5. 2011.

Nakoľko navrhovatelia v pôvodnom návrhu žiadali iný petit. ktorý bol následne

zamietnutý a až v roku 2006 zmenili petit návrhu (zmena bola pripustená uznesením

vyhláseným na pojednávaní dňa 3. 7. 2008) ich tvrdenie, že súd po siedmych rokoch

od podania návrhu dospel k záveru, že nemá právomoc vo veci konať nie je pravdivé.

S poukazom na vyššie uvedené, navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky,

aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku k vyjadreniu porušovateľa zo 7. júla

2011 doručenom ústavnému súdu 7. júla 2011 zotrvala na obsahu podanej sťažnosti,

a okrem iného v ňom uviedla:

«Sám porušovateľ svojim vyjadrením citujeme: ,,Tunajší súd vec trikrát meritórne

rozhodol...“, deklaruje skutočnosť namietanú sťažovateľom, a tou sú prieťahy v súdnom

konaní spis. zn. . Zdôrazňujeme, že dve z troch meritórnych rozhodnutí

porušovateľa, boli odvolacím súdom pre jeho závažné procesné pochybenia zrušené

a vrátené na ďalšie konanie, a preto konanie porušovateľa sťažovateľ považuje

za neefektívne; takéto konanie porušovateľa nemôže byť na jeho ťarchu.

Sťažovateľ považuje za zavádzajúce tvrdenie porušovateľa citujeme: „... tvrdenie, že

súd po siedmych rokoch od podania návrhu dospel k záveru, že nemá právomoc vo veci

konať nie je pravdivé.“, nakoľko jeho zdôvodnenie je mylné.

Petit návrhu sťažovateľa na začatie konania zo dňa 2. 1. 2003 je vo svojej podstate

a veci samej takmer totožný so zmeneným petitom sťažovateľa navrhnutým podaním zo dňa

12. 10. 2006, nakoľko zmena pôvodného petitu bola vynútená v dôsledku smrti

navrhovateľa v 1) rade Ing. Š. H., CSc., pri ktorej zmene zároveň sťažovateľ len presnejšie

špecifikoval svoj pôvodný petit. Nešlo teda o žiadnu markantnú zmenu, podstata ostala

zachovaná a preto vyjadrenie porušovateľa sťažovateľ považuje len za jeho chabú obranu.

Z dôvodov vyššie uvedených sťažovateľ trvá na tom, že porušovateľ svojim

neefektívnym postupom spôsoboval prieťahy v súdnom konaní, ako aj stav právnej neistoty.

Trvá aj na svojom vyjadrení, že porušovateľovi – prvostupňovému súdu trvalo 7 rokov

a takmer päť mesiac, kým dospel k záveru o nedostatku právomoci na rozhodnutie vo veci.

Je neprípustné, aby takýto postup porušovateľa bol akceptovaný.

S poukazom na všetky relevantné skutočnosti sťažovateľ žiada, aby tunajší súd jeho

sťažnosti v celom rozsahu vyhovel.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

upraveného v , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ,

) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného

súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, predmetom konania pred okresným súdom bolo

rozhodovanie o návrhu sťažovateľa a ďalších navrhovateľov, ktorým sa domáhali uložiť

odporcovi povinnosť vykonať záznam vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na

základe právoplatného rozsudku a následne po zmene pôvodného petitu návrhu (16. októbra

2006) aj rozhodnúť o návrhu sťažovateľa na určenie, že odporca vykonal záznam

vlastníckeho práva v rozpore s vkladovou listinou.

Zo skutočností uvedených sťažovateľom a ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver

o právnej zložitosti veci. Posudzovaná vec tvorí súčasť bežnej rozhodovacej agendy

prvostupňových súdov a nemožno ju označiť ako právne zložitú. Pri posudzovaní skutkovej

zložitosti predmetného konania ústavný súd zohľadnil skutočnosť, že s vecou súvisia aj iné

konania (pred inými všeobecnými súdmi), s ktorých závermi a aktuálnym stavom sa musel

okresný súd oboznámiť a pre ten účel preskúmať príslušné súdne spisy. Na tomto základe

ústavný súd dospel k záveru, že faktická zložitosť veci má určitý podiel na celkovej dĺžke

namietaného konania. Podľa názoru ústavného súdu ňou však nemožno ospravedlniť

celkovú dĺžku namietaného konania.

2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení priebehu napadnutého

konania, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Ústavný súd predovšetkým pripúšťa, že procesné úkony, ktoré v napadnutom konaní

urobil sťažovateľ (vyjadrenie sa k návrhu odporcu podané 13. novembra 2003, 2. marca

2004 a 21. marca 2005, návrh na zmenu petitu pôvodného návrhu podaný spolu s ďalším

vyjadrením 16. októbra 2006, odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 26. februára 2007

podané 26. apríla 2007, odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 7. júla 2008 podané

26. augusta 2008, návrh na prerušenie konania z 14. januára 2010, žiadosť o opravu chyby

vo výroku a záhlaví uznesenia okresného súdu z 27. mája 2010, odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu z 27. mája 2010 podané 9. júla 2010, vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho

účastníka), objektívne vplývali na priebeh a dĺžku namietaného konania, keďže vo veci

konajúci okresný súd sa s nimi musel vyrovnať. Zároveň ale ústavný súd konštatuje, že išlo

o procesné úkony, ktoré síce ovplyvnili celkovú dĺžku namietaného konania, ale na ktorých

uplatnenie má sťažovateľ právo podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, a preto ich nemožno pripísať na jeho ťarchu (ale ani na ťarchu okresného súdu).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol v konaní aktívny a taktiež podal sťažnosť

na prieťahy podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov predsedníčke súdu. Ústavný súd zo zapožičaného

súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť (účasť na pojednávaniach a žiadosti o odročovanie

pojednávaní), ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa, ktorý je v tomto spore

navrhovateľom, v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd súčasne pri

posudzovaní veci prihliadal aj na prvú vetu , podľa ktorej len čo sa

konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale

aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase

(m. m. napr. , , ).

Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa opakovali krátkodobé

obdobia nečinnosti, resp. nariaďovanie pojednávaní so značným časovým odstupom bez

ústavne akceptovateľných dôvodov. Takým bolo obdobie od doručenia návrhu sťažovateľa

okresnému súdu 2. januára 2003 do zaslania výzvy okresného súdu sťažovateľovi

5. novembra 2003, ktoré trvalo viac ako 10 mesiacov, obdobie od 13. novembra 2003

do 17. februára 2005, keď okresný súd uskutočnil prvé pojednávania po 15 mesiacoch

od doručenia vyjadrenia sťažovateľa a súdom požadovaných listín, a obdobie od doručenia

úmrtného listu jedného z navrhovateľov sťažovateľom 18. januára 2006 do uskutočnenia

ďalšieho pojednávania 11. decembra 2006 v trvaní takmer 11 mesiacov.

Tieto obdobia nečinnosti – nedostatky plynulosti konania samy osebe neznamenali

porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v ; konanie však

vykazuje aj znaky neefektívnej činnosti.

V namietanom konaní okresný súd 26. februára 2007 vyhlásil rozsudok č. k.

-142, ktorým meritórne rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutý

rozsudok uznesením č. k. -157 z 31. decembra 2007 zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

V ďalšom období po vrátení veci okresnému súdu (5. februára 2008) tento uskutočnil

dve pojednávania, pričom na jednom z nich 3. júla 2008 pripustil zmenu petitu návrhu

navrhovanú sťažovateľom 16. októbra 2006. Následne okresný súd 7. júla 2007 vyhlásil

rozsudok č. k. -199, ktorým meritórne rozhodol tak, že návrh v časti o určenie,

že odporca vykonal záznam vlastníckeho práva v rozpore s vkladovou listinou, zamietol

a v časti o zrušenie zápisu na LV. č. 1240 konanie zastavil. Sťažovateľ podal proti rozsudku

okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutý rozsudok rozsudkom č. k.

225 zo 16. septembra 2009 vo výroku, ktorým prvostupňový súd návrh sťažovateľa

zamietol, potvrdil a v časti výroku, ktorým bolo konanie zastavené, vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd uvádza, že obdobia, počas ktorých bol spis okresného súdu na krajskom

súde, a to obdobie od 24. augusta 2007 do 5. februára 2008 v trvaní takmer 6 mesiacov

a obdobie od 24. novembra 2008 do 19. októbra 2009 v trvaní takmer 11 mesiacov,

nemožno pričítať na vrub okresnému súdu. Opakované zrušenie rozsudkov okresného súdu

krajským súdom však svedčí o neefektívnom postupe okresného súdu, a to predovšetkým

vo vzťahu k ním vykonanému dokazovaniu.

Okresný súd 27. mája 2010 vyhlásil uznesenie č. k. -242, ktorým

meritórne rozhodol tak, že konanie v časti o uloženie povinnosti odporcovi vykonať záznam

v katastri nehnuteľností zastavil a rozhodol o postúpení veci Správe katastra pre hlavné

mesto Slovenskej republiky B., a to po právoplatnosti predmetného uznesenia.

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že po siedmich rokoch od podania

návrhu sťažovateľom (ako jedným z navrhovateľov) „dospel súd k záveru, že súd nemá

právomoc uložiť odporcovi povinnosť vykonať záznam v katastri nehnuteľností na základe

rozsudku tunajšieho súdu pod č. k. -52 zo dňa 24. 3. 1997 tak, ako sa jej

domáhajú navrhovatelia v 1.- 4. rade, nakoľko odporca je orgánom verejnej správy, ktorý

samostatne rozhoduje o zápisoch práv k nehnuteľnostiam v katastrálnom konaní, ktoré je

osobitným druhom správneho konania“.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnuté

uznesenie prvostupňového súdu uznesením č. k. -283 z 2. mája 2011

potvrdil.

Uvedený postup okresného súdu v označenom konaní hodnotí ústavný súd ako taký,

ktorému chýbala efektívnosť a účelnosť úkonov a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval

k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a prispel k celkovej dĺžke namietaného konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že v období od doručenia návrhu

2. januára 2003 do 1. júna 2011 došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom

tak neodôvodnenou opakovanou krátkodobou nečinnosťou, ako aj neefektívnou

a nesústredenou činnosťou okresného súdu, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa .

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo nečinnosťou, prípadne

prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Keďže v čase rozhodovania ústavného

súdu už bolo konanie vo veci sťažovateľa právoplatne skončené, ústavný súd nevyhovel

návrhu sťažovateľa, aby prikázal okresnému súdu konať v tejto veci bez zbytočných

prieťahov.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

6 500 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, keď uviedol, že „... žiada adekvátne posúdiť

výšku finančného zadosťučinenia tak, aby zodpovedalo rozsahu ním prežitých stresov

a nervov, pocitu nedôvery v spravodlivosť a jeho sústavnej snahy domôcť sa svojich práv,

s prihliadnutím na celkovú neprimeranú dĺžku konania. So zreteľom na vyššie uvedený

skutkový aj právny stav, vychádzajúc z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky

a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných prípadoch máme za to, že

finančné zadosťučinenie vo výške 6.500 EUR bude v jeho prípade pri tak masívnych

niekoľkoročných prieťahoch v konaní primeraným.

Okrem uvedených dôvodov sťažovateľ odôvodňuje požadované finančné

zadosťučinenie vo výške 6.500 EUR aj tým, že postup porušovateľa mu spôsobuje značnú

majetkovú a mentálnu ujmu, ktorá sa nedá napraviť iba samotným konštatovaním porušenia

jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Finančným zadosťučinením dosiahne aspoň čiastočné zadosťučinenie za roky

čakania, právnu neistotu, ktorá stále trvá – už takmer sedem a pol roka, a dôjde k zmiereniu

tejto jeho nemajetkovej ujmy.“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu vedeného sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci

sťažovateľa bolo v čase rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval za odôvodnené priznať sumu 3 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie

podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou

JUDr. G. Z., ktorá žiadala uhradiť trovy konania v sume 226,26 €.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal trovy konania v požadovanej výške, pretože vyčíslená suma

neprekračovala sumu ustanovenú vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011