Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 325/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. G., N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A.,

s. r. o., T., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. A., vo veci namietaného

porušenia základného práva zaručeného

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2011 v konaní sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2011

doručená sťažnosť M. G., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že dodatočným platobným výmerom

č. /Šta zo 17. júna 2009 bol sťažovateľovi Daňovým úradom N. vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2006 v sume 25 691,39 €.

Na základe odvolania sťažovateľa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len

„daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č. I/226/1651-133471/2009/990618-r z 10. decembra

2009 potvrdilo rozhodnutie prvostupňového orgánu.

Rozhodnutie daňového riaditeľstva napadol sťažovateľ žalobou podľa druhej hlavy

piatej časti v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“). Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-51 z 19. mája 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Po preštudovaní

administratívneho spisu, ako aj napadnutého rozhodnutia daňového riaditeľstva totiž krajský

súd dospel k záveru, že sťažovateľ „neuniesol dôkazné bremeno. Rozsiahle dokazovanie

preukázalo, že nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom

M., s. r. o. Listinné dôkazy nezodpovedajú výpovediam žalobcu a svedkov, sú vo vzájomnom

rozpore. Súčasný konateľ dodávateľa sa v sídle spoločnosti nezdržuje a zásielky sa vracajú

s poznámkou adresát neznámy. Bývalý konateľ H. označil osoby, ktoré mali práce pre

žalobcu vykonať, ale uvedení svedkovia M. K., M. L., K. J., B. J. tvrdili, že M. nepoznajú,

nevykonávali pre neho práce a v ich účtovníctve sa doklady nenachádzajú. Ani ďalší

označení svedkovia nepotvrdili vykonanie prác cez dodávateľa, ktorého ani nepoznajú.

Naviac žalobca sa zúčastnil vypočutia niektorých svedkov, ale im nedával otázky

a vypočutia iných sa nezúčastnil, hoci tak mohol urobiť.“.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Namietal, že „krajský súd

pochybil, keď odmietol vypočuť navrhnutých svedkov aj napriek tomu, že v čase

rozhodovania súdu existovala dôvodná pochybnosť o pravdivosti a vierohodnosti ich

výpovedí v daňovom konaní, keď iné osoby potvrdili skutočnosť, že títo svedkovia na stavbe

K. pracovali. Súd sa nezaoberal skutočnosťou, že ak títo svedkovia nevykonávali v roku

2006 ekonomickú činnosť, ako je možné, že ich iné osoby videli v tomto roku na stavbe

pracovať.“.

Namietal aj tvrdenie krajského súdu, že „žalobcov právny zástupca svedkov

na pojednávanie pripravil a že im povedal, že na nich podá trestné oznámenie. Právny

zástupca žalobcu vyhľadal svedkov práve z dôvodu, že dôkazné bremeno je v daňovom

konaní na žalobcovi... Potom, ako strážnici potvrdili, že svedkovia na stavbe pracovali,

týchto oslovil s tým, že im povedal, čo sa od strážnikov dozvedel a chcel od nich počuť

pravdu. Povedal im, že ich predvolá na súd, kde budú musieť vypovedať pravdu pod

následkom trestného postihu za krivú výpoveď. Nikdy im však nepovedal, že na nich podá

trestné oznámenie...“.

Nesúhlasil ani s názorom súdu, že „čestné vyhlásenie nie je dôkazom v zmysle § 29

ods. 4 Uvedené ustanovenie obsahuje iba demonštratívny výpočet

dôkazov a čestné vyhlásenie je prostriedkom, ktorým možno zistiť a objasniť skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Tým, že krajský súd odmietol vypočuť

navrhovaných svedkov, odňal žalobcovi týmto postupom možnosť konať pred súdom a

znemožnil mu tak vykonať kľúčové dôkazy.“.

Najvyšší súd rozsudkom z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

rozsudok krajského súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že tento je vecne

správny. Najvyšší súd po preštudovaní administratívneho spisu zistil, že sťažovateľ

„si uplatnil odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa M., s. r. o., B... Najvyšší súd mal

za preukázané, že označená obchodná spoločnosť so správcom dane nekomunikovala a

nespolupracovala. Na adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti sa nenachádza, nemá tam ani

len poštovú schránku. Výzva správcu dane zaslaná súčasnému konateľovi tejto spoločnosti

J. M. sa vrátila s poznámkou neprevzal v odbernej lehote. Predchádzajúci konateľ (a jediný

spoločník) spoločnosti M. H., ktorý bol konateľom v čase od 28.3.2006 do 15.6.2007, bol

vypočutý správcom dane ako svedok, pričom uviedol, že predmetné práce boli zo strany

označenej spoločnosti vykonané a vykonali ich živnostníci K. J., B. J., J. J., M... J., M. L.,

M. K., M. M., J. G., P. D., D. P. Označení živnostníci, ktorých správca dane vypočul ako

svedkov zhodne uviedli, že spoločnosť M., s. r. o. nepoznajú, nikdy pre ňu žiadne práce

nevykonávali a nepoznajú ani M. H. Pri svedeckých výpovediach bol prítomný riadne

predvolaný žalobca, ktorý však nevyužil možnosť klásť svedkom otázky. Žalobca teda

v konaní nepredložil relevantný dôkaz o tom, že práce fakturované označenými faktúrami

boli vykonané spoločnosťou M., s. r. o. ako dodávateľom...“.

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nevypočul ním navrhovaných svedkov,

najvyšší súd uviedol, že „v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva,

vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého

rozhodnutia..., pretože úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť

správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať zákonnosť ich

rozhodnutí...

K objasneniu svedeckej výpovede P. S., ktorého rovnopis žalobca pripojil

k odvolaniu, odvolací súd neprihliadol, pretože tento svedok bol riadne vypočutý v konaní

pred správcom dane, kde jednoznačne uviedol, že konateľa spoločnosti M., s. r. o. nepozná.

Rovnako neprihliadol ani na k odvolaniu pripojené čestné vyhlásenia M. D., M. G. a D. T.,

pretože v daňovom konaní vypočutý konateľ spoločnosti M. H. tieto osoby ako svedkov

neoznačil a neoznačil ich v daňovom konaní ani žalobca.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „správca dane pri

výkone daňovej kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané

Zb. na to, aby si preveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach sú zaúčtované

v účtovníctve dodávateľa sťažovateľa, iba jeden krát predvolal súčasného konateľa

dodávateľa sťažovateľa, ktorý sľúbil správcovi dane, že mu dodá požadované doklady,

avšak tieto nedodal, Napriek tomu pre preverenie skutočnosti, či sú účtovné doklady

o sporných zdaniteľných obchodoch medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom nič viac

správca dane nevykonal... Z dôvodu, že súčasný konateľ spol. M., s. r. o. sa vyhýba

správcovi dane a nespolupracuje s ním (čo za daného stavu neviedlo k osvedčeniu tvrdenia

o reálnom dodaní tovaru spol. M., s. r. o.), nemôže byť postihovaný sťažovateľ tak, že mu je

vyrubená daňová povinnosť, ktorá zasahuje do majetkových práv sťažovateľa.“.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľ uvádza, že jeho záver

o vzájomných rozporoch medzi listinnými dôkazmi a výpoveďami svedkov a sťažovateľa

„nemá oporu v spise, pretože listinné dôkazy sú v zhode s výpoveďou sťažovateľa. Tiež je

potrebné zdôrazniť, že súd 1. stupňa na jednej strane tvrdí, že sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno... a na druhej strane odmietol vypočuť svedkov, ktorých navrhoval sťažovateľ

za situácie, keď svedecké výpovede týchto svedkov J. G., P. D., D. P... v daňovom konaní

boli kľúčové pre vyrubenie daňovej povinnosti sťažovateľovi, keďže títo v daňovom konaní

vyvrátili listinné dôkazy na základe ktorých si sťažovateľ uplatnil nárok na odpočítanie

dane. Súd týchto svedkov odmietol vypočuť aj napriek tomu, že v čase rozhodovania súdu

existovala dôvodná pochybnosť o pravdivosti a vierohodnosti výpovedí týchto svedkov

urobených v daňovom konaní správcom dane z dôvodu, že iné osoby M. G., D. T. a M. D.

ako strážnici stavby K. potvrdili skutočnosť, že vyššie uvedení svedkovia pracovali na

stavbe K. Súd sa však uspokojil s konštatovaním, že títo svedkovia v roku 2006 nevykonávali

žiadnu ekonomickú činnosť a preto nepredložili účtovníctvo. Súd vôbec neskúmal a

nezaoberal sa skutočnosťou, že ak svedkovia nevykonávali ekonomickú činnosť v roku 2006,

tak ako je možné že ich iné osoby videli pracovať na stavbe K. v roku 2006. Logický záver

by predsa mal byť potom ten, že svedkovia robili načierno...“.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu namieta aj skutočnosť, že „neakceptoval

návrhy sťažovateľa na vypočutie svedkov z dôvodu, že v správnom súdnictve sa dôkazy

vykonávajú len výnimočne a najmä z dôvodu vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa,

ako svedkov pripravil na pojednávanie... Nie je pravdivé tvrdenie súdu, že právny zástupca

sťažovateľa pripravil svedkov na pojednávanie a že im povedal, že na nich podá trestné

oznámenie.“.

K hodnoteniu čestných vyhlásení strážnikov krajským súdom sťažovateľ uvádza, že

z ich obsahu „sa preukázalo iba to, že svedkovia pracovali na stavbe K. a teda

pravdepodobne nehovorili pravdu pri výpovediach v daňovom konaní. Otázku, či strážnici

vedia, pre koho svedkovia pracovali je možné zodpovedať len tak, že by títo boli vypočutí.

Sťažovateľ je toho názoru, že správca dane účelovo nezisťoval u svedkov, či svedkovia

pracovali na stavbe K. Sťažovateľ tiež nesúhlasí s názorom súdu, že čestné vyhlásenie nie je

dôkaz v zmysle “.

Sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že v správnom súdnictve sa

dokazovanie zásadne nevykonáva, a tvrdí, že „ak správny orgán nezistil v náležitom

rozsahu skutkový stav veci t. j. tento zistil nedostatočne, bol namieste postup súdu, ktorým

by zrušil takéto rozhodnutie správcu dane, pričom súd vôbec nemusel vykonávať dôkazy

navrhované daňovníkom. Podľa názoru sťažovateľa by malo byť cieľom súdneho konania

zistenie objektívnej pravdy a na jej základe vydanie spravodlivého rozhodnutia. Sťažovateľ

vyčíta odvolaciemu súdu, že tento ďalšie dôkazy nevzal do úvahy s odôvodnením, že všetky

považoval za účelové.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „dostatočne preukázal, že mu tovar dodal dodávateľ

spol. M., s. r. o. a vznikol mu nárok na odpočet dane...“. Preto rozhodnutiami v jeho veci

boli „porušené základné práva sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

SR a preto navrhujeme, aby Ústavný súd zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR spis.

Zn. zo dňa 28.04.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotný

sťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určil ústavnému súdu rozsah, v akom sa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti (m. m. , ), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom

na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateliek nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovateľ v predloženej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok ( ), ktorého sa mali dopustiť daňové orgány i všeobecné

súdy konajúce v jeho veci vecne nesprávnymi rozhodnutiami. Základné právo vlastniť

majetok je právom hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť

v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných

princípov vyplývajúcich z až (sťažovateľ takéto posúdenie nenavrhol),

bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal

výlučne porušenie základného práva podľa . Takýto postup je

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Nad rámec odôvodnenia svojho uznesenia, predovšetkým majúc na zreteli

požiadavku presvedčivosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 druhá veta

), ústavný súd predsa považuje za vhodné zaujať stručné stanovisko k meritu

predloženej sťažnosti.

Sťažovateľ namietal pochybenia krajského súdu i najvyššieho súdu, ktoré mali

spočívať v tom, že svojím procesným postupom pri prieskume rozhodnutia daňového

riaditeľstva neodstránili nedostatky v ustálenom skutkovom stave. Práce na objekte „K.“

totiž pre sťažovateľa boli vykonané, čo podľa jeho názoru mali preukázať navrhnuté

výpovede svedkov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a podstatou správneho súdnictva v právnej

úprave je prieskum zákonnosti rozhodnutia, prípadne

postupu správneho orgánu. V konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku je pre všeobecný súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia ( ).

Z citovanej právnej normy vyplýva, že všeobecný súd je viazaný skutkovým stavom,

ktorý zistil v správnom konaní správny orgán. Dokazovanie uskutočňuje iba pre účely

prieskumu napadnutého rozhodnutia, nie pre účely opätovného posúdenia skutkovej stránky

veci, ktorá tvorila predmet správneho konania (výnimku tu predstavuje systém tzv. plnej

jurisdikcie, ktorý sa však uplatňuje len pri rozhodnutiach podľa , pričom

rozhodnutie vo veci sťažovateľa do tejto skupiny nepatrí). Tento záver potvrdzujú aj dôvody

uvedené v , pre ktoré všeobecný súd tzv. správnej žalobe vyhovie,

napadnuté administratívne rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu na ďalšie

konanie.

Z odôvodnenia sťažnosti i z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

vyplýva, že sťažovateľ krajskému súdu navrhoval vykonanie dôkazov, ktoré mali preukázať

nesprávne zistenie skutkového stavu veci orgánmi daňovej správy. Pritom zo sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľom navrhnutí svedkovia boli v daňovom konaní vypočutí, sťažovateľ

sa výsluchu zúčastnil, ale procesne relevantným spôsobom obsah svedeckých výpovedí

nespochybnil (to v sťažnosti nepopiera ani samotný sťažovateľ). Ak sa sťažovateľ

za takýchto okolností snažil neskôr v konaní o jeho žalobe zhojiť svoju procesnú pasivitu

v rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva, krajský súd by porušil

zákon, ak by jeho dôkazným návrhom vyhovel. Fakticky aj právne by takto totiž došlo

k realizácii dokazovania v daňovom konaní, a tým k neústavnému vstupu súdu

do kompetencie správneho orgánu.

Ani argumentačné náznaky sťažovateľa, že až po právoplatnom skončení daňového

konania vyšli najavo nové skutočnosti, prípadne dôkazy, ktoré ukazujú v daňovom konaní

vykonané dôkazy v inom svetle (sťažovateľ uvádza, že „v čase rozhodovania súdu

existovala dôvodná pochybnosť o pravdivosti a vierohodnosti výpovedí týchto svedkov

urobených v daňovom konaní pred správcom dane“), nemožno vyhodnotiť pre účely

konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadky za relevantné. Nové

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli

sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, sú spôsobilým dôvodom na obnovu

daňového konania [

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov], nie však na zdôvodnenie žaloby v správnom súdnictve. Z obsahu

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu (s. 4) napokon aj vyplýva, že sťažovateľ 14. júna

2010 (teda po právoplatnom ukončení sporného daňového konania) podal správcovi dane

žiadosť o obnovu konania, ktorú založil na písomnej svedeckej výpovedi svedka P. S. Bolo

teda úlohou kompetentných daňových orgánov posúdiť dôvodnosť žiadosti o obnovu

konania a rozhodnúť o nej.

Preto, ak najvyšší súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho rozsudku viackrát

zdôraznil procesnú pasivitu sťažovateľa (s. 7 rozsudku), ktorá mala v daňovom konaní

za následok neunesenie dôkazného bremena týkajúceho sa reálneho uskutočnenia

zdaniteľných plnení, ktoré mali zakladať jeho nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty,

je tento napadnutý rozsudok ústavne plne akceptovateľný, a teda ani v prípade, že by

sťažovateľ bol petit svojej sťažnosti formuloval spôsobom umožňujúcim meritórny

prieskum zo strany ústavného súdu, nebol by daný dôvod na prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011