Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 362/2011
PDF · 305.21 KB
No categories available
II. ÚS 362/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť V. R., K., zastúpenej JUDr. I. R., K., vo veci namietaného
porušenia základného práva na osobitnú ochranu detí a mladistvých zaručeného v čl. 41
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva detí narodených v manželstve i mimo
neho na vzájomnú rovnosť zaručeného v čl. 41 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva dieťaťa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnej pre jeho blaho zaručeného v čl. 3
ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením
ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 238/2010 a jeho rozsudkom z 22. februára
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. R. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2011
doručená sťažnosť V. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na osobitnú ochranu detí a mladistvých zaručeného v čl. 41 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva detí narodených v manželstve i
mimo neho na vzájomnú rovnosť zaručeného v čl. 41 ods. 3 ústavy, základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva dieťaťa na ochranu a starostlivosť
nevyhnutnej pre jeho blaho zaručeného v čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len
„dohovor o právach dieťaťa“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení
s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/238/2010 a jeho rozsudkom z
22. februára 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa
návrhom na začatie konania – žalobou (ďalej len „žaloba“) na Okresnom súde Košice II
(ďalej len „okresný súd“) domáhala proti Slovenskej republike ako žalovanému (ďalej
len „žalovaný“), zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“), zaplatenia sumy 93 060 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody
spôsobenej nezákonným úradným postupom. Sťažovateľka žalobu odôvodnila najmä tým,
že nezákonným úradným postupom riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky, správy
kriminálnej polície, Prezídia Policajného zboru (ďalej len „správny orgán“), ako aj jeho
nezákoným rozhodnutím sp. zn. PPZ-61-2/PDJ-96 z 29. apríla 1996 bola sťažovateľka a jej
brat v dôsledku úmrtia V. R. – ich otca – policajta (ďalej len „zomretý policajt“) priznaným
úmrtným iba v sume 18 612 Sk pre každého z nich ako jeho v tom čase pozostalé
nezaopatrené deti ukrátení na svojom nároku z titulu úmrtného vo výške zodpovedajúcej
žalovanej sume. O žalobe sťažovateľky sa konanie na okresnom súde viedlo pod sp. zn.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 C 113/2006 z 1. decembra 2006
tak, že túto žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. V odôvodnení tohto rozsudku
okresný súd okrem iného uviedol, že keďže sťažovateľka ani jej brat, resp. ich vtedajšia
zákonná zástupkyňa možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu sp. zn.
PPZ-61-2/PDJ-96 z 29. apríla 1996 o priznaní úmrtného pre sťažovateľku a jej brata v sume
18 612 Sk pre každého z nich nevyužila, pričom podľa názoru okresného súdu nejde
o prípad hodný osobitného zreteľa pre nesplnenie podmienok v zmysle ustanovenia § 3
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len
„zákon o zodpovednosti za škodu“), nie je možné sťažovateľkou uplatnený nárok na
náhradu škody priznať. Navyše, podľa zistenia okresného súdu v konaní nebolo preukázané,
že by správny orgán vo veci priznania úmrtného pre sťažovateľku a jej brata v zmysle
ustanovenia § 123 zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere
príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení účinnom v rozhodujúcom
období (ďalej len „zákon o služobnom pomere“) v spojení s ustanovením § 89 ods. 2
výnosu č. 86 ministerstva zo 16. decembra 1991, ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia zákona o služobnom pomere v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej
len „výnos č. 86“), postupoval nesprávne a z tohto dôvodu by bol sťažovateľke vznikol
nárok na náhradu škody spôsobenej jeho nesprávnym úradným postupom.
Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 113/2006
z 1. decembra 2006 riadne a včas riadny opravný prostriedok – odvolanie, v ktorom okrem
iného namietala nesprávnosť právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého bol postup
správneho orgánu v súlade s ustanoveniami § 89 výnosu č. 86. V dôvodoch odvolania tiež
poukázala na ustanovenie čl. 144 ústavy, v zmysle ktorého sú sudcovia pri výkone svojej
funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní len ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa ustanovení čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom, z čoho
vyplýva, že súd nie je pri svojom rozhodovaní viazaný ani obmedzovaný inými právnymi
predpismi. Podľa názoru sťažovateľky nesprávny úradný postup správneho orgánu spočíval
v tom, že ministerstvo sa pri vydávaní výnosu č. 86 neriadilo ústavou, dohovorom o právach
dieťaťa, resp. že ustanovenia výnosu č. 86 s ustanoveniami ústavy a dohovoru o právach
dieťaťa nezosúladilo. Sťažovateľka vyslovila presvedčenie, že napriek zneniu ustanovení
§ 89 výnosu č. 86, tieto ustanovenia mal správny orgán vykladať a aplikovať v súlade
s ustanoveniami zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení účinnom v rozhodujúcom období
(ďalej len „zákon o rodine“), ústavy a dohovoru o právach dieťaťa. V tejto súvislosti
sťažovateľka tiež uviedla, že právny názor okresného súdu, podľa ktorého úmrtné v zmysle
ustanovení § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86 nepatrí jednostranne osirelým deťom, resp. že patrí
iba obojstranne osirelým deťom, je zjavne nesprávny. Z uvedených dôvodov sťažovateľka
žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe
v celom rozsahu vyhovel.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co/59/2007
zo 16. októbra 2008 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že
žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 74 448 Sk spolu s úrokmi z omeškania
z tejto sumy vo výške 17,6 % ročne od 5. februára 1999 do zaplatenia, ako aj trovy konania.
V prevyšujúcom rozsahu krajský súd žalobu sťažovateľky zamietol. Tento rozsudok
krajského súdu nadobudol právoplatnosť 15. decembra 2008.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co/59/2007 zo 16. októbra 2008 podal riadne
a včas mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie žalovaný, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 43/2009
z 29. júna 2010 tak, že dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd viazaný právnym názorom najvyššieho súdu opätovne vo veci rozhodol
rozsudkom sp. zn. 3 Co/238/2010 z 22. februára 2011 tak, že odvolaním sťažovateľky
napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 113/2006 z 1. decembra 2006 v časti
výroku o zamietnutí žaloby sťažovateľky ako vecne správny potvrdil a v časti výroku
o trovách konania zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Sťažovateľka porušenie ňou označených práv zaručených ústavou, dohovorom
o právach dieťaťa a dohovorom odôvodňuje okrem iného takto:
«... Je teda nepochybné, že so zreteľom na vyššie uvedené... je vydanie Výnosu
súčasťou výkonu právomoci tohto orgánu. Niet teda dôvodu vyňať z definície úradného
postupu takúto činnosť spojenú s výkonom právomoci ministerstva vnútra len preto, aby sa
súd vyhol konfrontácii tohto úradného postupu s nadradenými právnymi predpismi.
V predmetnej veci bol citovaný Výnos ministerstva vnútra SR prijatý pred prijatím Ústavy
SR, napriek tomu však bolo jeho povinnosťou zosúladiť v súlade s článkom 154c ods. 1
Ústavy SR tento Výnos s Ústavou SR. ...
Podľa názoru odvolacieho súdu, na základe podania matky, ktoré bolo označené ako
„sťažnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného úmrtného nezaopatreným deťom“,
ktoré označený riaditeľ podľa názoru dovolacieho súdu posúdil podľa § 126 Zákona
o štátnej službe (odvolací súd ma zrejme na mysli Zákon o služobnom pomere príslušníkov
PZ SR), rozhodol tento orgán a to podľa ustanovenia § 125 Zákona o štátnej službe (opäť
zrejme Zákon o služobnom pomere príslušníkov PZ SR). Podľa názoru odvolacieho súdu,
toto „rozhodnutie“ obsahovalo výrok s ustanovením právneho predpisu, podľa ktorého bolo
rozhodnuté, bolo odôvodnené a absencia poučenia nespôsobovala vadu tohto rozhodnutia
„so zreteľom na ustanovenie § 135 ods. 4 Zákona o štátnej službe.
Tento skutkový záver súdu je krajne arbitrárny, ide ďaleko za hranicu obrany
žalovaného v konaní pred všeobecnými súdmi a dochádza do takých dôsledkov, ktoré sa
neodvážil v rámci svojich podaní predostrieť ani žalovaný. ...
Predovšetkým, je potrebné mať na zreteli, že dovolací súd zrejme pod rozhodnutím
má na mysli listinu označenú sp. zn. PPZ-61-10/NPJ-96 zo dňa 30. 12. 1996.
Zo samotného označenia tejto listiny vyplýva, že orgán, ktorý ju vydal, teda riaditeľ
Národnej protidrogovej jednotky ju považoval za ODPOVEĎ na sťažnosť. Z prvého odseku
tejto listiny nepochybne vyplýva, že orgán, ktorý ju vydal považoval podanie matky
sťažovateľky za sťažnosť a ako takú ju aj vyhodnotil. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva
z formulácie uvedenej v druhom odseku „Vaša sťažnosť je neopodstatnená“.
... V predmetnej veci boli vydané dve rozhodnutia, a to rozhodnutie riaditeľa
Národnej protidrogovej jednotky PPZ-61-2/PDJ-96, ktorým bolo priznané sťažovateľke
a jej bratovi, obidvom maloletým, úmrtné vo výške podľa § 89 ods. 2 Výnosu ministra
vnútra. ...
Ďalším, druhým a posledným rozhodnutím v tejto veci bolo rozhodnutie úmrtného
matke nebohého V. R., a to podľa § 91 Výnosu. Účastníčkou tohto konania však bola so
zreteľom na skutočnosť, že sa rozhodovalo o jej právach, len matka zosnulého V. R., len jej
bolo doručené rozhodnutie o priznaní úmrtného a sťažovateľka ani jej brat odvolanie proti
takémuto rozhodnutiu podať nemohli.
... Odvolací súd rovnako ako pred tým Ministerstvo vnútra SR opomenulo zobrať do
úvahy ustanovenia Zákona o rodine platné v čase rozhodovania o úmrtnom, podľa ktorých
predovšetkým ustanovenia § 85 vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do času, pokiaľ
deti nie sú schopné samé sa živiť a podľa ktorého obidvaja rodičia prispievajú na výživu
svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, pričom dieťa má
právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Preto konštatovanie Krajského súdu v Košiciach, podľa ktorého, ak mala nárok na
úmrtné pozostalá manželka, nemožno z toho vyvodzovať, že by ho dostali jednostranne
osirelé deti, keďže úmrtné patrilo jej a mohla s ním voľne disponovať, obchádza práve toto
ustanovenie Zákona o rodine. Pokiaľ totiž Zákon o rodine stanovuje povinnosť rodičov
zabezpečovať výživu svojich detí primerane svojim možnostiam a schopnostiam, medzi
skutočnosť, charakterizujúcu majetkové pomery pozostalej manželky a teda aj matky
jednostranne osirelých detí, patrí aj úmrtné, ktoré takáto pozostalá manželka dostala
po svojom manželovi, otcovi jednostranne osirelých detí. ... deti jednostranne osirelé, boli
ukrátené o taký rozsah vyživovacej povinnosti zosnulého rodiča, ktorý len do určitej miery
možno kompenzovať sirotským dôchodkom. Okolnosť, že starostlivosť zosnulého rodiča,
osobnú starostlivosť nemožno kompenzovať ničím, dovolací súd rovnako nezobral
do úvahy. ...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky V. R.
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46
ods. 1 Ústavy SR,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd,
- právo na osobitnú ochranu detí a mladistvých zakotvené v článku 41 ods. 1 Ústavy
SR, právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jej blaho zakotvené v článku 3 ods. 2
Dohovoru o právach dieťaťa,
- a právo na rovnaké práva detí narodených v manželstve a mimo neho zakotvené
v článku 41 ods. 3 Ústavy SR
- v spojení s právom zakotveným v článku 12 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho
nemožno poškodzovať alebo znevýhodňovať vzhľadom na sociálny pôvod alebo iné
postavenie
bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 3 Co/328/2010-148 zo
dňa 22. 02. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
vo veci sp. zn. 3 Co/328/2010-148 zo dňa 22. 02. 2011 a vracia vec Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
A. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dohovorom o právach dieťaťa postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 238/2010 a jeho rozsudkom z 22. februára 2011 tým, že
právny názor krajského súdu, podľa ktorého neuvedenie ustanovení § 89 výnosu č. 86 do
súladu s ustanoveniami ústavy ako „opomenutú“ normotvornú činnosť štátneho orgánu
nemožno považovať za nesprávny úradný postup, ktorý by pre sťažovateľku zakladal nárok
na náhradu škody proti štátu v zmysle ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu, je
nesprávny.
B. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež namieta, že pokiaľ krajský súd vo svojom
rozsudku sp. zn. 3 Co 238/2010 z 22. februára 2011 s poukazom na nevyčerpanie riadnych
opravných prostriedkov proti rozhodnutiam správneho orgánu o úmrtnom po zomretom
policajtovi a súčasne aj na to, že tieto právoplatné rozhodnutia správneho orgánu o úmrtnom
pre nezákonnosť dosiaľ zrušené ani zmenené neboli, dospel k právnemu záveru o nesplnení
podmienok v zmysle ustanovení § 3 a § 4 zákona o zodpovednosti za škodu, sťažovateľke
nárok na úmrtné vrátane nároku na úmrtné jej brata vo výške zodpovedajúcej žalovanej
sume arbitrárne odoprel.
C. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti vyjadrila svoje presvedčenie, že napadnutý
rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho výkladu a aplikácie ustanovení § 89
ods. 3 a 4 výnosu č. 86, keď krajský súd dospel k právnemu názoru, že úmrtné vo výške
odchodného po zomretom policajtovi znížené o čiastky vyplatené ako úmrtné podľa
ustanovenia § 89 ods. 2 výnosu č. 86 patrí iba obojstranne osirelým deťom, avšak už nie
deťom jednostranne osirelým, čo je podľa názoru sťažovateľky v rozpore najmä
s ustanoveniami § 85 zákona o rodine a navyše sťažovateľku a jej brata ako v tom čase
pozostalé nezaopatrené jednostranne osirelé deti diskriminuje.
III.
1. K námietke porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 Co 238/2010 z 22. februára 2011
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že
vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že
postupujú v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,
dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 3 Co 238/2010
z 22. februára 2011 sa s námietkami sťažovateľky vznesenými v jej odvolaní proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 17 C 113/2006 z 1. decembra 2006, ktorými v podstate odôvodňuje
aj túto sťažnosť, vysporiadal takto:
«Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb. štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v správnom konaní vydal štátny orgán. Ak nejde o prípady
hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému
rozhodnutiu odvolanie, rozklad námietky, odpor alebo sťažnosť (§ 3 zákona o
zodpovednosti za škodu). Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 4 ods. 1 zákona
č. 58/69 Zb.).
V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1
tohto zákona, nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zákon č. 58/69
Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup“. Súdna prax však ustálila, že z obsahu tohto
pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho, ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek
činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo
v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi, pre konanie
štátneho orgánu alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy funkcie, alebo cieľov
tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu
môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež
v rámci jeho rozhodovacej Činnosti.
Podľa § 123 zákona o služobnom pomere, ak sa služobný pomer skončí úmrtím
policajta, patrí pozostalým úmrtné. Tento zákon v § 124 splnomocnil Ministerstvo vnútra
SR ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o nárokoch súvisiacich
so skončením služobného pomeru, vrátane výšky úmrtného a okruhu pozostalých, ktorým
úmrtné patrí. Ministerstvo vnútra SR upravilo výšku úmrtného a okruh pozostalých, ktorým
úmrtné patrí. Podľa § 89 ods. 1 výnosu pre účely tohto výnosu sa za pozostalých považoval
manžel, manželka, nezaopatrené deti a rodičia, alebo ďalšie osoby, pokiaľ boli na
zomretého odkázané výživou. Každému pozostalému patrilo úmrtné vo výške posledného
hrubého mesačného služobného príjmu zomretého (§ 89 ods. 2 výnosu). Zároveň podľa
výnosu patrilo pozostalému manželovi po zomretom policajtovi, ktorému by ku dňu úmrtia
vznikol nárok na odchodné podľa § 117 ods. 1 zákona úmrtné vo výške odchodného, znížené
o Čiastky vyplatené ako úmrtné podľa ods. 2 (§ 89 ods. 3 výnosu). Ak nebolo pozostalého
manžela, úmrtné patrilo pozostalým obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia
policajta nárok na sirotský dôchodok a to každému dieťaťu rovnakým dielom (§ 89 ods. 4
výnosu). Podľa § 90 výnosu bolo možné v mimoriadnych odôvodnených prípadoch priznať
úmrtné vo výške ustanovenej v § 89 ods. 3 výnosu rodičom zomretého, ak niet pozostalého
manžela, ani obojstranne osirelých detí. O úmrtnom a jeho výške rozhodoval bez žiadosti
služobný funkcionár, ktorý by bol oprávnený rozhodnúť o skončení služobného pomeru
zomretého policajta. Písomné vyhotovenie rozhodnutia sa zasielalo pozostalým, prípadne
ich zákonnému zástupcovi (§ 91 výnosu).
Zo spisu vyplýva, že riaditeľ ako príslušný služobný funkcionár podľa § 91 výnosu
rozhodol o priznaní úmrtného podľa § 89 ods. 2 výnosu, pozostalým nezaopatreným deťom
a matke zomretého vo výške posledného hrubého mesačného služobného príjmu zomretého.
Keďže nebolo pozostalej manželky, ani obojstranne osirelých detí a matka zomretého bola
na neho odkázaná výživou a žila s ním v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti (išlo
o mimoriadny odôvodnený prípad) podľa § 90 výnosu riaditeľ rozhodol aj o priznaní
úmrtného vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu (č. l. 144) matke zomretého. Proti týmto
rozhodnutia nebol podaný riadny opravný prostriedok, ktorý mohol podať len ten, koho sa
rozhodnutie priamo týkalo (§ 120 výnosu). Matkou pozostalých nezaopatrených detí bolo
urobené podanie, označené „sťažnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného
úmrtného nezaopatreným deťom“. Na základe tohto podania (zrejme posudzovaného podľa
obsahu § 126 zákona o štátnej službe a § 120 výnosu) riaditeľ rozhodol, že úmrtné podľa
§ 89 ods. 4 výnosu nebolo možné priznať jednostranne osirelým deťom, pretože nebola
splnená podmienka obojstrannej osirelosti detí. Išlo o rozhodnutie riaditeľa v súlade s §
125 a nasl. zákona o štátnej službe a § 119 a nasl. výnosu, podľa ktorých ustanovení
účastníkom konania sú pozostalí po policajtovi a konanie sa začína na návrh účastníka
alebo z podnetu služobného orgánu. Rozhodnutie obsahovalo (§ 127 zákona o štátnej
službe) výrok - ako bolo rozhodnuté s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa
ktorého bolo rozhodnuté a bolo odôvodnené. Aj keď v rozhodnutí chýbalo poučenie, išlo o
rozhodnutie, ktoré obsahovalo výrok o nepriznaní úmrtného, a preto bolo možné ho
napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Pretože v rozhodnutí chýbalo poučenie, bolo
možné ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom podľa § 135 ods. 4 zákona o štátnej
službe v lehote 3 mesiacov odo dňa, keď bolo účastníkovi oznámené. Proti tomuto
rozhodnutiu matka žalobkyne (v tom čase maloletých detí) odvolanie nepodala.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia je vyčerpanie
možností podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky (§ 3 zákona č. 5
8/69 Zb.), pretože rozhodnutie o priznaní úmrtného matke zomretého nebolo pre
nezákonnosť zrušené, pričom nešlo o nečinnosť, keďže o úmrtnom bolo príslušným orgánom
rozhodnuté, proti rozhodnutiam nebol podaný riadny opravný prostriedok, nemohol sa
odvolací súd zaoberať právnou otázkou, či úmrtné malo alebo nemalo byť jednostranne
osirelým deťom vyplatené.
Odvolací súd viazaný záväzným právnym názorom dovolacieho súdu podľa § 243d
ods. 1 O. s. p. právne uzatvára, že § 89 ods. 4 výnosu nediskriminoval nezaopatrené deti
z neúplných rodín (deti rozvedených manželov a deti pochádzajúce z mimomanželského
vzťahu) oproti deťom narodeným v manželstve. Aj v prípade, že manželia boli rozvedení,
alebo, sa deti narodili mimo manželstva, patrilo podľa tohto ustanovenia úmrtné všetkým
deťom, ktoré pokiaľ boli obojstranne osirelé. Podmienkou nároku nezaopatrených detí na
úmrtné vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu, bola obojstranná osirelosť. Toto ustanovenie
priznávalo úmrtné všetkým obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia rodiča
policajta nárok na sirotský dôchodok, t.j. dôchodok po prvom zomretom rodičovi.
Podmienka obojstrannej osirelosti pri vzniku nároku na úmrtné bola odôvodnená, pretože
sociálna situácia obojstranne osirelých detí je podstatne horšia ako jednostranne osirelých
detí. Podľa § 89 ods. 3 výnosu, úmrtné patrilo pozostalej manželke, nie jednostranne
osirelým deťom. Pokiaľ naň mala nárok pozostalá manželka, nemožno z toho vyvodzovať, že
ho dostali jednostranne osirelé deti, keďže úmrtné patrilo jej a mohla s ním voľne
disponovať. Výnos nepriznával úmrtné jednostranne osirelým deťom vôbec, nielen
z neúplných rodín. Úmrtné rodičom zomretého policajta nepatrilo podľa výnosu
automaticky, ale ho bolo možné priznať, ak nebolo pozostalej manželky, ani obojstranne
osirelých detí a išlo o mimoriadne odôvodnený prípad. V preskúmavanej veci išlo o matku
zomretého, pričom riaditeľ mal preukázané, že bola na zomretého odkázaná výživou a žila
s ním v čase smrti v spoločnej domácnosti. Výkladom § 89 výnosu možno dospieť k záveru,
že účelom poskytnutia zvýšeného úmrtného bolo zmierniť nepriaznivý dopad úmrtia člena
domácnosti na domácnosť, v ktorej žíl. V preskúmavanom prípade pozostalé deti žili v čase
smrti svojho otca v spoločnej domácnosti s matkou, ich situácia sa preto smrťou rodiča
nezmenila. Avšak situácia matky zomretého, odkázanej na neho výživou, ktorá so zomretým
žila v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti sa zmenila (zhoršila) stratou člena
domácnosti.
Rovnako neobstojí ani žaloba o zaplatenie istiny 18.612,- Sk (617,80 eur) z titulu
náhrady škody, ktorá predstavuje výšku úmrtného, ktorá bola priznaná starej matke
žalobkyne (matke nebohého policajta). Ako vyplýva z čestného vyhlásenia H. R., viedla so
synom spoločnú domácnosť od roku 1990, v čase úmrtia mala 73 rokov a sporná
skutočnosť, že poberala starobný dôchodok neznamená, že nebola odkázaná na syna
výživou.
Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správne potvrdil.»
1.A Sťažovateľka, ako už bolo uvedené, v sťažnosti namieta arbitránosť napadnutého
rozsudku krajského súdu okrem iného vo vzťahu k tomu právnemu názoru, podľa ktorého
neuvedenie ustanovení § 89 výnosu č. 86 do súladu s ustanoveniami ústavy ako
„opomenutá“ normotvorná činnosť štátneho orgánu nie je nesprávnym úradným postupom,
ktorý by pre sťažovateľku zakladal nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona
o zodpovednosti za škodu.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn.
3 Co 238/2010 z 22. februára 2011 prevzal podstatnú časť odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 43/009 z 29. júna 2009 o dovolaní – mimoriadnom
opravnom prostriedku, ktorý v dostatočnom rozsahu a vyčerpávajúco vysvetlil obsah pojmu
„nesprávny úradny postup“, ako jedného zo zákonných predpokladov zakladajúcich
zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu v rámci plnenia úloh štátneho orgánu.
Totiž, tak ako vyplýva z označeného uznesenia najvyššieho súdu, výsledkom
normotvornej činnosti štátnych orgánov sú všeobecne záväzné pravidlá správania sa, teda
právne normy, ktoré sú v rámci ich personálnej pôsobnosti adresované či už väčšiemu,
alebo menšiemu okruhu subjektov vymedzených ich všeobecnými – druhovými znakmi, čo
vylučuje absenciu priamej, bezprostrednej a neprerušenej príčinnej súvislosti medzi
normotvornou činnosťou a škodou konkrétneho, individuálneho právneho subjektu, ako
zákonného predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
Inými slovami, zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zákona o zodpovednosti za
škodu nezakladá postup štátnych orgánov pri vytváraní alebo zmene právnych noriem, ale
až nesprávny úradný postup štátnych orgánov pri aplikácii právnych noriem, prípadne pri
vynucovaní ich dodržiavania vo vzťahu ku konkrétnym subjektom.
Vzhľadom na to, že sťažovateľkou namietaný právny názor krajského súdu, pokiaľ
ide o sťažovateľkou tvrdené neuvedenie ustanovení § 89 výnosu č. 86 do súladu
s ustanoveniami ústavy, nemožno považovať za arbitrárny ani za zjavne svojvoľný, ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1.B Sťažovateľka v ďalšej časti svojej sťažnosti namieta, že pokiaľ krajský súd
v rámci postupu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/238/2010 dospel k právnemu záveru
vyjadrenému v jeho rozsudku sp. zn. 3 Co 238/2010 z 22. februára 2011 o nesplnení
podmienok v zmysle ustanovení § 3 a § 4 zákona o zodpovednosti za škodu, sťažovateľke
nárok na úmrtné vrátane nároku na úmrtné jej brata vo výške zodpovedajúcej žalovanej
sume arbitrárne odoprel.
V zmysle § 3 zákona o zodpovednosti za škodu ak nejde o prípady hodné osobitného
zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len
vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie,
rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.
V zmysle § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu nárok na náhradu škody
nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre
nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci
o náhrade škody viazaný.
V zmysle § 4 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu ako výnimku z ustanovenia
odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe
opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.
Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať
o správnosti právneho záveru krajského súdu vychádzajúceho z jeho skutkového zistenia, že
sťažovateľka a jej brat ako v tom čase nezaopatrené deti, resp. ich zákonný zástupca proti
rozhodnutiu správneho orgánu sp. zn. PPZ-61-2/PDJ-96 z 29. apríla 1996 o priznaní
úmrtného v zmysle § 89 ods. 2 výnosu č. 86 pre sťažovateľku a jej brata, každému z nich
iba v sume 18 612 Sk, možnosť podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku
nevyužil, pričom toto právoplatné rozhodnutie pre jeho sťažovateľkou tvrdenú nezákonnosť
dosiaľ nebolo zrušené ani zmenené, zákonné podmienky v zmysle ustanovení § 3 a § 4
zákona o zodpovednosti za škodu na priznanie nároku na náhradu škody sťažovateľke voči
štátu nie sú splnené.
Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne
neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,
ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Navyše, krajský súd vychádzajúc zo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu
do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záveru, že listina
vydaná správnym orgánom označená ako „Sťažnosť proti rozhodnutiu – odpoveď“ pod
sp. zn. PPZ-61-10/NPJ-96 z 30. decembra 1996 je rozhodnutím o nepriznaní úmrtného po
zomretom policajtovi v zmysle § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86 sťažovateľke a jej bratovi ako
jeho pozostalým nezaopatreným deťom, proti ktorému, aj keď neobsahovalo poučenie
o možnosti podania riadneho opravného prostriedku – odvolania v lehote 15 dní, odvolanie
nebolo podané ani v náhradnej zákonnej lehote troch mesiacov.
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku síce vysporiadal aj vo vzťahu
k právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým bolo priznané úmrtné v zmysle
ustanovenia § 90 v spojení s ustanovením § 89 ods. 3 výnosu č. 86 matke zomretého
policajta, avšak podľa názoru ústavného súdu pre rozhodnutie krajského súdu vo veci
sťažovateľkou uplatneného nároku z titulu úmrtného je rozhodujúce iba to, čo sťažovateľke
nebolo, hoci malo byť priznané, nie však už to, čo bolo z titulu úmrtného priznané matke
zomretého policajta, i keď, prípadne jej priznané byť nemalo.
Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu ani vo vzťahu k tejto námietke
sťažovateľky nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1.C Sťažovateľka v sťažnosti zároveň tvrdí, že rozsudok krajského súdu vychádza
z nesprávneho výkladu a aplikácie ustanovení § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86, dôsledkom čoho
je právny názor krajského súdu o tom, že nárok na úmrtné podľa označených ustanovení
výnosu č. 86 vzniká len pozostalým nezaopatreným obojstranne osirelým deťom, nie však
nezaopatreným deťom jednostranne osirelým, dôsledkom čoho sťažovateľku a jej brata ako
jednostranne osirelé deti zomretého policajta diskriminuje.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania
(dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá
Rozhodne postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho názoru vo veci
sťažovateľky spôsobom, že v zmysle ustanovenia § 89 ods. 4 v spojení s ods. 3 výnosu č. 86
patrí nárok na úmrtné po zomretom policajtovi iba, ak sú pozostalé nezaopatrené deti
obojstranne osirelé (bez ohľadu na to, či tieto pochádzajú z manželstva alebo
mimomanželského vzťahu, prípadne boli ich rodičia ku dňu smrti policajta rozvedení),
pretože sociálna situácia obojstranne osirelých detí je podstatne horšia ako jednostranne
osirelých detí, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
V danom prípade práve naopak, „prebíjanie nároku“ sťažovateľky na úmrtné, vrátane
„nároku“ na úmrtné jej brata ako nezaopatrených jednostranne osirelých detí zomretého
policajta v zmysle § 89 ods. 4 výnosu č. 86 cez nárok na úmrtné, ktorý by bol v zmysle
ustanovenia § 89 ods. 3 výnosu č. 86 vznikol ich matke ako pozostalej manželke, ak by ich
rodičia neboli rozvedení, prostredníctvom ustanovení § 85 zákona o rodine v znení účinnom
v rozhodujúcom období upravujúcich vyživovaciu povinnosť rodičov k ich deťom, sa
zjavne prieči účelu a významu ustanovení § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86.
V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že aj keď na jednej strane je pravdou, že
uspokojenie nároku na úmrtné pozostalej manželky, ktorá je zároveň aj matkou pozostalých
nezaopatrených detí zomretého policajta (nemusí tomu tak vždy byť, pozn.), môže
ovplyvniť jej možnosti a schopnosti pri plnení si svojej vyživovacej povinnosti v prospech
týchto detí, avšak na strane druhej možnosti a schopnosti matky vo vzťahu k nároku na
úmrtné sú objektívne ohraničené ustanovením § 89 ods. 3 výnosu č. 86, ktorý nárok na
úmrtné priznáva len pozostalej manželke, a nie bývalej manželke.
Napokon, výklad ustanovenia § 89 ods. 4 v spojení s ods. 3 výnosu č. 86 nijako
nemožno viazať na ustanovenia zákona o rodine, pretože kým účel a význam ustanovení
výnosu č. 86 spočíva okrem iného v úprave práv a povinností vyplývajúcich zo služobného
pomeru policajta, ako aj otázok jeho hmotného zabezpečenia vrátane hmotného
zabezpečenia pozostalých pre prípad jeho smrti, ustanovenia zákona o rodine upravujú
rodinnoprávne vzťahy, a teda ide o úpravu úplne iného okruhu spoločenských vzťahov.
O svojvôli pri výklade a aplikácii všeobecne záväzného právneho predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje,
a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už pri jeho predbežnom
prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. K námietke porušenia základných práv zaručených v čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy
a práva zaručeného v čl. 3 ods. 2 dohovoru o právach dieťaťa v spojení s porušením
ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 238/2010
z 22. februára 2011
V zmysle ustanovenia čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod
ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
V zmysle ustanovenia čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho
majú rovnaké práva.
V zmysle čl. 3 ods. 2 dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho...
V zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu... na sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti
alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto
dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka porušenie základných práv
zaručených v čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy a práva zaručeného v čl. 3 ods. 2 dohovoru o právach
dieťaťa v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy odvíja z porušenia práv zaručených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých ústavný súd nezistil, preto ústavný
súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o uložení zákazu
krajskému súdu pokračovať v porušovaní sťažovateľkou označených práv zaručených
ústavou, dohovorom a dohovorom o právach dieťaťa v spojení s ustanovením čl. 12 ods. 2
ústavy, o zrušení sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu vrátane rozhodnutia
o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011