Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 362/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. R., K., zastúpenej JUDr. I. R., K., vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobitnú ochranu detí a mladistvých zaručeného v čl. 41

ods. 1 , základného práva detí narodených v manželstve i mimo

neho na vzájomnú rovnosť zaručeného v ,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

práva dieťaťa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnej pre jeho blaho zaručeného v čl. 3

ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením

ustanovenia postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. februára

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. R. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2011

doručená sťažnosť V. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na osobitnú ochranu detí a mladistvých zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva detí narodených v manželstve i

mimo neho na vzájomnú rovnosť zaručeného v , základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v , práva dieťaťa na ochranu a starostlivosť

nevyhnutnej pre jeho blaho zaručeného v čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len

„dohovor o právach dieťaťa“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení

s porušením ustanovenia postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

22. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa

návrhom na začatie konania – žalobou (ďalej len „žaloba“) na Okresnom súde Košice II

(ďalej len „okresný súd“) domáhala proti Slovenskej republike ako žalovanému (ďalej

len „žalovaný“), zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“), zaplatenia sumy 93 060 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody

spôsobenej nezákonným úradným postupom. Sťažovateľka žalobu odôvodnila najmä tým,

že nezákonným úradným postupom riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky, správy

kriminálnej polície, Prezídia Policajného zboru (ďalej len „správny orgán“), ako aj jeho

nezákoným rozhodnutím sp. zn. PPZ-61-2/PDJ-96 z 29. apríla 1996 bola sťažovateľka a jej

brat v dôsledku úmrtia V. R. – ich otca – policajta (ďalej len „zomretý policajt“) priznaným

úmrtným iba v sume 18 612 Sk pre každého z nich ako jeho v tom čase pozostalé

nezaopatrené deti ukrátení na svojom nároku z titulu úmrtného vo výške zodpovedajúcej

žalovanej sume. O žalobe sťažovateľky sa konanie na okresnom súde viedlo pod sp. zn.

.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 1. decembra 2006

tak, že túto žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. V odôvodnení tohto rozsudku

okresný súd okrem iného uviedol, že keďže sťažovateľka ani jej brat, resp. ich vtedajšia

zákonná zástupkyňa možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu sp. zn.

PPZ-61-2/PDJ-96 z 29. apríla 1996 o priznaní úmrtného pre sťažovateľku a jej brata v sume

18 612 Sk pre každého z nich nevyužila, pričom podľa názoru okresného súdu nejde

o prípad hodný osobitného zreteľa pre nesplnenie podmienok v zmysle ustanovenia § 3

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len

„zákon o zodpovednosti za škodu“), nie je možné sťažovateľkou uplatnený nárok na

náhradu škody priznať. Navyše, podľa zistenia okresného súdu v konaní nebolo preukázané,

že by správny orgán vo veci priznania úmrtného pre sťažovateľku a jej brata v zmysle

ustanovenia o služobnom pomere

príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení účinnom v rozhodujúcom

období (ďalej len „zákon o služobnom pomere“) v spojení s ustanovením § 89 ods. 2

výnosu č. 86 ministerstva zo 16. decembra 1991, ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia zákona o služobnom pomere v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej

len „výnos č. 86“), postupoval nesprávne a z tohto dôvodu by bol sťažovateľke vznikol

nárok na náhradu škody spôsobenej jeho nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 1. decembra 2006 riadne a včas riadny opravný prostriedok – odvolanie, v ktorom okrem

iného namietala nesprávnosť právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého bol postup

správneho orgánu v súlade s ustanoveniami § 89 výnosu č. 86. V dôvodoch odvolania tiež

poukázala na ustanovenie , v zmysle ktorého sú sudcovia pri výkone svojej

funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní len , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa ustanovení a 5 a zákonom, z čoho

vyplýva, že súd nie je pri svojom rozhodovaní viazaný ani obmedzovaný inými právnymi

predpismi. Podľa názoru sťažovateľky nesprávny úradný postup správneho orgánu spočíval

v tom, že ministerstvo sa pri vydávaní výnosu č. 86 neriadilo , dohovorom o právach

dieťaťa, resp. že ustanovenia výnosu č. 86 s ustanoveniami a dohovoru o právach

dieťaťa nezosúladilo. Sťažovateľka vyslovila presvedčenie, že napriek zneniu ustanovení

§ 89 výnosu č. 86, tieto ustanovenia mal správny orgán vykladať a aplikovať v súlade

s ustanoveniami o rodine v znení účinnom v rozhodujúcom období

(ďalej len „zákon o rodine“), a dohovoru o právach dieťaťa. V tejto súvislosti

sťažovateľka tiež uviedla, že právny názor okresného súdu, podľa ktorého úmrtné v zmysle

ustanovení § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86 nepatrí jednostranne osirelým deťom, resp. že patrí

iba obojstranne osirelým deťom, je zjavne nesprávny. Z uvedených dôvodov sťažovateľka

žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe

v celom rozsahu vyhovel.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 16. októbra 2008 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že

žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 74 448 Sk spolu s úrokmi z omeškania

z tejto sumy vo výške 17,6 % ročne od 5. februára 1999 do zaplatenia, ako aj trovy konania.

V prevyšujúcom rozsahu krajský súd žalobu sťažovateľky zamietol. Tento rozsudok

krajského súdu nadobudol právoplatnosť 15. decembra 2008.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2008 podal riadne

a včas mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie žalovaný, o ktorom rozhodol Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 29. júna 2010 tak, že dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd viazaný právnym názorom najvyššieho súdu opätovne vo veci rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 22. februára 2011 tak, že odvolaním sťažovateľky

napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. z 1. decembra 2006 v časti

výroku o zamietnutí žaloby sťažovateľky ako vecne správny potvrdil a v časti výroku

o trovách konania zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Sťažovateľka porušenie ňou označených práv zaručených , dohovorom

o právach dieťaťa a dohovorom odôvodňuje okrem iného takto:

«... Je teda nepochybné, že so zreteľom na vyššie uvedené... je vydanie Výnosu

súčasťou výkonu právomoci tohto orgánu. Niet teda dôvodu vyňať z definície úradného

postupu takúto činnosť spojenú s výkonom právomoci ministerstva vnútra len preto, aby sa

súd vyhol konfrontácii tohto úradného postupu s nadradenými právnymi predpismi.

V predmetnej veci bol citovaný Výnos ministerstva vnútra SR prijatý pred prijatím

SR, napriek tomu však bolo jeho povinnosťou zosúladiť v súlade s článkom 154c ods. 1

SR tento Výnos s SR. ...

Podľa názoru odvolacieho súdu, na základe podania matky, ktoré bolo označené ako

„sťažnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného úmrtného nezaopatreným deťom“,

ktoré označený riaditeľ podľa názoru dovolacieho súdu posúdil podľa § 126 Zákona

o štátnej službe (odvolací súd ma zrejme na mysli Zákon o služobnom pomere príslušníkov

PZ SR), rozhodol tento orgán a to podľa ustanovenia § 125 Zákona o štátnej službe (opäť

zrejme Zákon o služobnom pomere príslušníkov PZ SR). Podľa názoru odvolacieho súdu,

toto „rozhodnutie“ obsahovalo výrok s ustanovením právneho predpisu, podľa ktorého bolo

rozhodnuté, bolo odôvodnené a absencia poučenia nespôsobovala vadu tohto rozhodnutia

„so zreteľom na ustanovenie § 135 ods. 4 Zákona o štátnej službe.

Tento skutkový záver súdu je krajne arbitrárny, ide ďaleko za hranicu obrany

žalovaného v konaní pred všeobecnými súdmi a dochádza do takých dôsledkov, ktoré sa

neodvážil v rámci svojich podaní predostrieť ani žalovaný. ...

Predovšetkým, je potrebné mať na zreteli, že dovolací súd zrejme pod rozhodnutím

má na mysli listinu označenú sp. zn. PPZ-61-10/NPJ-96 zo dňa 30. 12. 1996.

Zo samotného označenia tejto listiny vyplýva, že orgán, ktorý ju vydal, teda riaditeľ

Národnej protidrogovej jednotky ju považoval za ODPOVEĎ na sťažnosť. Z prvého odseku

tejto listiny nepochybne vyplýva, že orgán, ktorý ju vydal považoval podanie matky

sťažovateľky za sťažnosť a ako takú ju aj vyhodnotil. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva

z formulácie uvedenej v druhom odseku „Vaša sťažnosť je neopodstatnená“.

... V predmetnej veci boli vydané dve rozhodnutia, a to rozhodnutie riaditeľa

Národnej protidrogovej jednotky PPZ-61-2/PDJ-96, ktorým bolo priznané sťažovateľke

a jej bratovi, obidvom maloletým, úmrtné vo výške podľa § 89 ods. 2 Výnosu ministra

vnútra. ...

Ďalším, druhým a posledným rozhodnutím v tejto veci bolo rozhodnutie úmrtného

matke nebohého V. R., a to podľa § 91 Výnosu. Účastníčkou tohto konania však bola so

zreteľom na skutočnosť, že sa rozhodovalo o jej právach, len matka zosnulého V. R., len jej

bolo doručené rozhodnutie o priznaní úmrtného a sťažovateľka ani jej brat odvolanie proti

takémuto rozhodnutiu podať nemohli.

... Odvolací súd rovnako ako pred tým Ministerstvo vnútra SR opomenulo zobrať do

úvahy ustanovenia Zákona o rodine platné v čase rozhodovania o úmrtnom, podľa ktorých

predovšetkým ustanovenia § 85 vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do času, pokiaľ

deti nie sú schopné samé sa živiť a podľa ktorého obidvaja rodičia prispievajú na výživu

svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, pričom dieťa má

právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.

Preto konštatovanie Krajského súdu v Košiciach, podľa ktorého, ak mala nárok na

úmrtné pozostalá manželka, nemožno z toho vyvodzovať, že by ho dostali jednostranne

osirelé deti, keďže úmrtné patrilo jej a mohla s ním voľne disponovať, obchádza práve toto

ustanovenie Zákona o rodine. Pokiaľ totiž Zákon o rodine stanovuje povinnosť rodičov

zabezpečovať výživu svojich detí primerane svojim možnostiam a schopnostiam, medzi

skutočnosť, charakterizujúcu majetkové pomery pozostalej manželky a teda aj matky

jednostranne osirelých detí, patrí aj úmrtné, ktoré takáto pozostalá manželka dostala

po svojom manželovi, otcovi jednostranne osirelých detí. ... deti jednostranne osirelé, boli

ukrátené o taký rozsah vyživovacej povinnosti zosnulého rodiča, ktorý len do určitej miery

možno kompenzovať sirotským dôchodkom. Okolnosť, že starostlivosť zosnulého rodiča,

osobnú starostlivosť nemožno kompenzovať ničím, dovolací súd rovnako nezobral

do úvahy. ...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky V. R.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46

ods. 1 SR,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd,

- právo na osobitnú ochranu detí a mladistvých zakotvené v článku 41 ods. 1

SR, právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jej blaho zakotvené v článku 3 ods. 2

Dohovoru o právach dieťaťa,

- a právo na rovnaké práva detí narodených v manželstve a mimo neho zakotvené

v článku 41 ods. 3 SR

- v spojení s právom zakotveným v článku 12 ods. 2 SR, podľa ktorého nikoho

nemožno poškodzovať alebo znevýhodňovať vzhľadom na sociálny pôvod alebo iné

postavenie

bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. -148 zo

dňa 22. 02. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

vo veci sp. zn. -148 zo dňa 22. 02. 2011 a vracia vec Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

A. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a dohovorom o právach dieťaťa postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. februára 2011 tým, že

právny názor krajského súdu, podľa ktorého neuvedenie ustanovení § 89 výnosu č. 86 do

súladu s ustanoveniami ako „opomenutú“ normotvornú činnosť štátneho orgánu

nemožno považovať za nesprávny úradný postup, ktorý by pre sťažovateľku zakladal nárok

na náhradu škody proti štátu v zmysle ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu, je

nesprávny.

B. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež namieta, že pokiaľ krajský súd vo svojom

rozsudku sp. zn. z 22. februára 2011 s poukazom na nevyčerpanie riadnych

opravných prostriedkov proti rozhodnutiam správneho orgánu o úmrtnom po zomretom

policajtovi a súčasne aj na to, že tieto právoplatné rozhodnutia správneho orgánu o úmrtnom

pre nezákonnosť dosiaľ zrušené ani zmenené neboli, dospel k právnemu záveru o nesplnení

podmienok v zmysle ustanovení § 3 a § 4 zákona o zodpovednosti za škodu, sťažovateľke

nárok na úmrtné vrátane nároku na úmrtné jej brata vo výške zodpovedajúcej žalovanej

sume arbitrárne odoprel.

C. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti vyjadrila svoje presvedčenie, že napadnutý

rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho výkladu a aplikácie ustanovení § 89

ods. 3 a 4 výnosu č. 86, keď krajský súd dospel k právnemu názoru, že úmrtné vo výške

odchodného po zomretom policajtovi znížené o čiastky vyplatené ako úmrtné podľa

ustanovenia § 89 ods. 2 výnosu č. 86 patrí iba obojstranne osirelým deťom, avšak už nie

deťom jednostranne osirelým, čo je podľa názoru sťažovateľky v rozpore najmä

s ustanoveniami § 85 zákona o rodine a navyše sťažovateľku a jej brata ako v tom čase

pozostalé nezaopatrené jednostranne osirelé deti diskriminuje.

III.

1. K námietke porušenia základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. februára 2011

V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky, že

vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku tak, že

postupujú v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn.

z 22. februára 2011 sa s námietkami sťažovateľky vznesenými v jej odvolaní proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 1. decembra 2006, ktorými v podstate odôvodňuje

aj túto sťažnosť, vysporiadal takto:

«Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb. štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, ktoré v správnom konaní vydal štátny orgán. Ak nejde o prípady

hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému

rozhodnutiu odvolanie, rozklad námietky, odpor alebo sťažnosť (§ 3 zákona o

zodpovednosti za škodu). Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.

Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 4 ods. 1 zákona

č. 58/69 Zb.).

V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci

plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1

tohto zákona, nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zákon č. 58/69

Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup“. Súdna prax však ustálila, že z obsahu tohto

pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho, ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek

činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo

v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi, pre konanie

štátneho orgánu alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy funkcie, alebo cieľov

tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je možné v právnom predpise upraviť do

najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu

môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež

v rámci jeho rozhodovacej Činnosti.

Podľa § 123 zákona o služobnom pomere, ak sa služobný pomer skončí úmrtím

policajta, patrí pozostalým úmrtné. Tento zákon v § 124 splnomocnil Ministerstvo vnútra

SR ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o nárokoch súvisiacich

so skončením služobného pomeru, vrátane výšky úmrtného a okruhu pozostalých, ktorým

úmrtné patrí. Ministerstvo vnútra SR upravilo výšku úmrtného a okruh pozostalých, ktorým

úmrtné patrí. Podľa § 89 ods. 1 výnosu pre účely tohto výnosu sa za pozostalých považoval

manžel, manželka, nezaopatrené deti a rodičia, alebo ďalšie osoby, pokiaľ boli na

zomretého odkázané výživou. Každému pozostalému patrilo úmrtné vo výške posledného

hrubého mesačného služobného príjmu zomretého (§ 89 ods. 2 výnosu). Zároveň podľa

výnosu patrilo pozostalému manželovi po zomretom policajtovi, ktorému by ku dňu úmrtia

vznikol nárok na odchodné podľa § 117 ods. 1 zákona úmrtné vo výške odchodného, znížené

o Čiastky vyplatené ako úmrtné podľa ods. 2 (§ 89 ods. 3 výnosu). Ak nebolo pozostalého

manžela, úmrtné patrilo pozostalým obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia

policajta nárok na sirotský dôchodok a to každému dieťaťu rovnakým dielom (§ 89 ods. 4

výnosu). Podľa § 90 výnosu bolo možné v mimoriadnych odôvodnených prípadoch priznať

úmrtné vo výške ustanovenej v § 89 ods. 3 výnosu rodičom zomretého, ak niet pozostalého

manžela, ani obojstranne osirelých detí. O úmrtnom a jeho výške rozhodoval bez žiadosti

služobný funkcionár, ktorý by bol oprávnený rozhodnúť o skončení služobného pomeru

zomretého policajta. Písomné vyhotovenie rozhodnutia sa zasielalo pozostalým, prípadne

ich zákonnému zástupcovi (§ 91 výnosu).

Zo spisu vyplýva, že riaditeľ ako príslušný služobný funkcionár podľa § 91 výnosu

rozhodol o priznaní úmrtného podľa § 89 ods. 2 výnosu, pozostalým nezaopatreným deťom

a matke zomretého vo výške posledného hrubého mesačného služobného príjmu zomretého.

Keďže nebolo pozostalej manželky, ani obojstranne osirelých detí a matka zomretého bola

na neho odkázaná výživou a žila s ním v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti (išlo

o mimoriadny odôvodnený prípad) podľa § 90 výnosu riaditeľ rozhodol aj o priznaní

úmrtného vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu (č. l. 144) matke zomretého. Proti týmto

rozhodnutia nebol podaný riadny opravný prostriedok, ktorý mohol podať len ten, koho sa

rozhodnutie priamo týkalo (§ 120 výnosu). Matkou pozostalých nezaopatrených detí bolo

urobené podanie, označené „sťažnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného

úmrtného nezaopatreným deťom“. Na základe tohto podania (zrejme posudzovaného podľa

obsahu § 126 zákona o štátnej službe a § 120 výnosu) riaditeľ rozhodol, že úmrtné podľa

§ 89 ods. 4 výnosu nebolo možné priznať jednostranne osirelým deťom, pretože nebola

splnená podmienka obojstrannej osirelosti detí. Išlo o rozhodnutie riaditeľa v súlade s §

125 a nasl. zákona o štátnej službe a § 119 a nasl. výnosu, podľa ktorých ustanovení

účastníkom konania sú pozostalí po policajtovi a konanie sa začína na návrh účastníka

alebo z podnetu služobného orgánu. Rozhodnutie obsahovalo (§ 127 zákona o štátnej

službe) výrok - ako bolo rozhodnuté s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa

ktorého bolo rozhodnuté a bolo odôvodnené. Aj keď v rozhodnutí chýbalo poučenie, išlo o

rozhodnutie, ktoré obsahovalo výrok o nepriznaní úmrtného, a preto bolo možné ho

napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Pretože v rozhodnutí chýbalo poučenie, bolo

možné ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom podľa § 135 ods. 4 zákona o štátnej

službe v lehote 3 mesiacov odo dňa, keď bolo účastníkovi oznámené. Proti tomuto

rozhodnutiu matka žalobkyne (v tom čase maloletých detí) odvolanie nepodala.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia je vyčerpanie

možností podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky (§ 3 zákona č. 5

8/69 Zb.), pretože rozhodnutie o priznaní úmrtného matke zomretého nebolo pre

nezákonnosť zrušené, pričom nešlo o nečinnosť, keďže o úmrtnom bolo príslušným orgánom

rozhodnuté, proti rozhodnutiam nebol podaný riadny opravný prostriedok, nemohol sa

odvolací súd zaoberať právnou otázkou, či úmrtné malo alebo nemalo byť jednostranne

osirelým deťom vyplatené.

Odvolací súd viazaný záväzným právnym názorom dovolacieho súdu podľa § 243d

ods. 1 právne uzatvára, že výnosu nediskriminoval nezaopatrené deti

z neúplných rodín (deti rozvedených manželov a deti pochádzajúce z mimomanželského

vzťahu) oproti deťom narodeným v manželstve. Aj v prípade, že manželia boli rozvedení,

alebo, sa deti narodili mimo manželstva, patrilo podľa tohto ustanovenia úmrtné všetkým

deťom, ktoré pokiaľ boli obojstranne osirelé. Podmienkou nároku nezaopatrených detí na

úmrtné vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu, bola obojstranná osirelosť. Toto ustanovenie

priznávalo úmrtné všetkým obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia rodiča

policajta nárok na sirotský dôchodok, t.j. dôchodok po prvom zomretom rodičovi.

Podmienka obojstrannej osirelosti pri vzniku nároku na úmrtné bola odôvodnená, pretože

sociálna situácia obojstranne osirelých detí je podstatne horšia ako jednostranne osirelých

detí. Podľa § 89 ods. 3 výnosu, úmrtné patrilo pozostalej manželke, nie jednostranne

osirelým deťom. Pokiaľ naň mala nárok pozostalá manželka, nemožno z toho vyvodzovať, že

ho dostali jednostranne osirelé deti, keďže úmrtné patrilo jej a mohla s ním voľne

disponovať. Výnos nepriznával úmrtné jednostranne osirelým deťom vôbec, nielen

z neúplných rodín. Úmrtné rodičom zomretého policajta nepatrilo podľa výnosu

automaticky, ale ho bolo možné priznať, ak nebolo pozostalej manželky, ani obojstranne

osirelých detí a išlo o mimoriadne odôvodnený prípad. V preskúmavanej veci išlo o matku

zomretého, pričom riaditeľ mal preukázané, že bola na zomretého odkázaná výživou a žila

s ním v čase smrti v spoločnej domácnosti. Výkladom § 89 výnosu možno dospieť k záveru,

že účelom poskytnutia zvýšeného úmrtného bolo zmierniť nepriaznivý dopad úmrtia člena

domácnosti na domácnosť, v ktorej žíl. V preskúmavanom prípade pozostalé deti žili v čase

smrti svojho otca v spoločnej domácnosti s matkou, ich situácia sa preto smrťou rodiča

nezmenila. Avšak situácia matky zomretého, odkázanej na neho výživou, ktorá so zomretým

žila v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti sa zmenila (zhoršila) stratou člena

domácnosti.

Rovnako neobstojí ani žaloba o zaplatenie istiny 18.612,- Sk (617,80 eur) z titulu

náhrady škody, ktorá predstavuje výšku úmrtného, ktorá bola priznaná starej matke

žalobkyne (matke nebohého policajta). Ako vyplýva z čestného vyhlásenia H. R., viedla so

synom spoločnú domácnosť od roku 1990, v čase úmrtia mala 73 rokov a sporná

skutočnosť, že poberala starobný dôchodok neznamená, že nebola odkázaná na syna

výživou.

Odvolací súd preto v súlade s ust. rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správne potvrdil.»

1.A Sťažovateľka, ako už bolo uvedené, v sťažnosti namieta arbitránosť napadnutého

rozsudku krajského súdu okrem iného vo vzťahu k tomu právnemu názoru, podľa ktorého

neuvedenie ustanovení výnosu č. 86 do súladu s ustanoveniami ako

„opomenutá“ normotvorná činnosť štátneho orgánu nie je nesprávnym úradným postupom,

ktorý by pre sťažovateľku zakladal nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona

o zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn.

z 22. februára 2011 prevzal podstatnú časť odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2009 o dovolaní – mimoriadnom

opravnom prostriedku, ktorý v dostatočnom rozsahu a vyčerpávajúco vysvetlil obsah pojmu

„nesprávny úradny postup“, ako jedného zo zákonných predpokladov zakladajúcich

zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu v rámci plnenia úloh štátneho orgánu.

Totiž, tak ako vyplýva z označeného uznesenia najvyššieho súdu, výsledkom

normotvornej činnosti štátnych orgánov sú všeobecne záväzné pravidlá správania sa, teda

právne normy, ktoré sú v rámci ich personálnej pôsobnosti adresované či už väčšiemu,

alebo menšiemu okruhu subjektov vymedzených ich všeobecnými – druhovými znakmi, čo

vylučuje absenciu priamej, bezprostrednej a neprerušenej príčinnej súvislosti medzi

normotvornou činnosťou a škodou konkrétneho, individuálneho právneho subjektu, ako

zákonného predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.

Inými slovami, zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zákona o zodpovednosti za

škodu nezakladá postup štátnych orgánov pri vytváraní alebo zmene právnych noriem, ale

až nesprávny úradný postup štátnych orgánov pri aplikácii právnych noriem, prípadne pri

vynucovaní ich dodržiavania vo vzťahu ku konkrétnym subjektom.

Vzhľadom na to, že sťažovateľkou namietaný právny názor krajského súdu, pokiaľ

ide o sťažovateľkou tvrdené neuvedenie ustanovení § 89 výnosu č. 86 do súladu

s ustanoveniami , nemožno považovať za arbitrárny ani za zjavne svojvoľný, ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť podľa .

1.B Sťažovateľka v ďalšej časti svojej sťažnosti namieta, že pokiaľ krajský súd

v rámci postupu v konaní vedenom pod sp. zn. dospel k právnemu záveru

vyjadrenému v jeho rozsudku sp. zn. z 22. februára 2011 o nesplnení

podmienok v zmysle ustanovení § 3 a § 4 zákona o zodpovednosti za škodu, sťažovateľke

nárok na úmrtné vrátane nároku na úmrtné jej brata vo výške zodpovedajúcej žalovanej

sume arbitrárne odoprel.

V zmysle § 3 zákona o zodpovednosti za škodu ak nejde o prípady hodné osobitného

zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len

vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie,

rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

V zmysle § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu nárok na náhradu škody

nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre

nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci

o náhrade škody viazaný.

V zmysle § 4 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu ako výnimku z ustanovenia

odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe

opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať

o správnosti právneho záveru krajského súdu vychádzajúceho z jeho skutkového zistenia, že

sťažovateľka a jej brat ako v tom čase nezaopatrené deti, resp. ich zákonný zástupca proti

rozhodnutiu správneho orgánu sp. zn. PPZ-61-2/PDJ-96 z 29. apríla 1996 o priznaní

úmrtného v zmysle § 89 ods. 2 výnosu č. 86 pre sťažovateľku a jej brata, každému z nich

iba v sume 18 612 Sk, možnosť podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku

nevyužil, pričom toto právoplatné rozhodnutie pre jeho sťažovateľkou tvrdenú nezákonnosť

dosiaľ nebolo zrušené ani zmenené, zákonné podmienky v zmysle ustanovení § 3 a § 4

zákona o zodpovednosti za škodu na priznanie nároku na náhradu škody sťažovateľke voči

štátu nie sú splnené.

Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne

neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Navyše, krajský súd vychádzajúc zo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu

do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záveru, že listina

vydaná správnym orgánom označená ako „Sťažnosť proti rozhodnutiu – odpoveď“ pod

sp. zn. PPZ-61-10/NPJ-96 z 30. decembra 1996 je rozhodnutím o nepriznaní úmrtného po

zomretom policajtovi v zmysle § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86 sťažovateľke a jej bratovi ako

jeho pozostalým nezaopatreným deťom, proti ktorému, aj keď neobsahovalo poučenie

o možnosti podania riadneho opravného prostriedku – odvolania v lehote 15 dní, odvolanie

nebolo podané ani v náhradnej zákonnej lehote troch mesiacov.

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku síce vysporiadal aj vo vzťahu

k právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým bolo priznané úmrtné v zmysle

ustanovenia § 90 v spojení s ustanovením § 89 ods. 3 výnosu č. 86 matke zomretého

policajta, avšak podľa názoru ústavného súdu pre rozhodnutie krajského súdu vo veci

sťažovateľkou uplatneného nároku z titulu úmrtného je rozhodujúce iba to, čo sťažovateľke

nebolo, hoci malo byť priznané, nie však už to, čo bolo z titulu úmrtného priznané matke

zomretého policajta, i keď, prípadne jej priznané byť nemalo.

Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu ani vo vzťahu k tejto námietke

sťažovateľky nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj

v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť

podľa .

1.C Sťažovateľka v sťažnosti zároveň tvrdí, že rozsudok krajského súdu vychádza

z nesprávneho výkladu a aplikácie ustanovení § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86, dôsledkom čoho

je právny názor krajského súdu o tom, že nárok na úmrtné podľa označených ustanovení

výnosu č. 86 vzniká len pozostalým nezaopatreným obojstranne osirelým deťom, nie však

nezaopatreným deťom jednostranne osirelým, dôsledkom čoho sťažovateľku a jej brata ako

jednostranne osirelé deti zomretého policajta diskriminuje.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného

v a Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na

spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania

(dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá

(, ).

Rozhodne postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho názoru vo veci

sťažovateľky spôsobom, že v zmysle ustanovenia § 89 ods. 4 v spojení s ods. 3 výnosu č. 86

patrí nárok na úmrtné po zomretom policajtovi iba, ak sú pozostalé nezaopatrené deti

obojstranne osirelé (bez ohľadu na to, či tieto pochádzajú z manželstva alebo

mimomanželského vzťahu, prípadne boli ich rodičia ku dňu smrti policajta rozvedení),

pretože sociálna situácia obojstranne osirelých detí je podstatne horšia ako jednostranne

osirelých detí, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V danom prípade práve naopak, „prebíjanie nároku“ sťažovateľky na úmrtné, vrátane

„nároku“ na úmrtné jej brata ako nezaopatrených jednostranne osirelých detí zomretého

policajta v zmysle § 89 ods. 4 výnosu č. 86 cez nárok na úmrtné, ktorý by bol v zmysle

ustanovenia § 89 ods. 3 výnosu č. 86 vznikol ich matke ako pozostalej manželke, ak by ich

rodičia neboli rozvedení, prostredníctvom ustanovení § 85 zákona o rodine v znení účinnom

v rozhodujúcom období upravujúcich vyživovaciu povinnosť rodičov k ich deťom, sa

zjavne prieči účelu a významu ustanovení § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86.

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že aj keď na jednej strane je pravdou, že

uspokojenie nároku na úmrtné pozostalej manželky, ktorá je zároveň aj matkou pozostalých

nezaopatrených detí zomretého policajta (nemusí tomu tak vždy byť, pozn.), môže

ovplyvniť jej možnosti a schopnosti pri plnení si svojej vyživovacej povinnosti v prospech

týchto detí, avšak na strane druhej možnosti a schopnosti matky vo vzťahu k nároku na

úmrtné sú objektívne ohraničené ustanovením § 89 ods. 3 výnosu č. 86, ktorý nárok na

úmrtné priznáva len pozostalej manželke, a nie bývalej manželke.

Napokon, výklad ustanovenia § 89 ods. 4 v spojení s ods. 3 výnosu č. 86 nijako

nemožno viazať na ustanovenia zákona o rodine, pretože kým účel a význam ustanovení

výnosu č. 86 spočíva okrem iného v úprave práv a povinností vyplývajúcich zo služobného

pomeru policajta, ako aj otázok jeho hmotného zabezpečenia vrátane hmotného

zabezpečenia pozostalých pre prípad jeho smrti, ustanovenia zákona o rodine upravujú

rodinnoprávne vzťahy, a teda ide o úpravu úplne iného okruhu spoločenských vzťahov.

O svojvôli pri výklade a aplikácii všeobecne záväzného právneho predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje,

a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už pri jeho predbežnom

prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K námietke porušenia základných práv zaručených v a 3

a práva zaručeného v čl. 3 ods. 2 dohovoru o právach dieťaťa v spojení s porušením

ustanovenia rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. februára 2011

V zmysle ustanovenia manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod

ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

V zmysle ustanovenia deti narodené v manželstve i mimo neho

majú rovnaké práva.

V zmysle čl. 3 ods. 2 dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho...

V zmysle základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu... na sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti

alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto

dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka porušenie základných práv

zaručených v a 3 a práva zaručeného v dohovoru o právach

dieťaťa v spojení s odvíja z porušenia práv zaručených v až

, resp. dohovoru, porušenie ktorých ústavný súd nezistil, preto ústavný

súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o uložení zákazu

krajskému súdu pokračovať v porušovaní sťažovateľkou označených práv zaručených

, dohovorom a dohovorom o právach dieťaťa v spojení s ustanovením

, o zrušení sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu vrátane rozhodnutia

o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011