Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 377/2011
PDF · 150.41 KB
No categories available
II. ÚS 377/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 261/2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2011
doručená sťažnosť JUDr. M. B., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 261/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 29. júla 2011.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ sa ako
žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) domáhal
zaplatenia odchodného v sume 7 577,18 € s prísl. a príspevku za službu po 259,81 €
mesačne od 1. apríla 1997 do konca marca 2000 s prísl. Sťažovateľ tento nárok odvodzoval
od nárokov súvisiacich so skončením služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a
dožadoval sa ho od Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. (ďalej len „žalovaný“).
Rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 61/2000-266 z 25. októbra 2006 bola jeho žaloba
zamietnutá ako nedôvodná. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 24 Co 226/2007 z 29. apríla 2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že
žalovaný bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi jednak 16 930,29 € s prísl., ale aj 9 636,12 €
s prísl. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie. Uznesením najvyššieho
súdu č. k. 3 Cdo 271/2009-373 z 20. apríla 2011 boli rozsudky krajského súdu a okresného
súdu zrušené a konanie bolo zastavené s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec
postúpená Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, odboru sociálneho zabezpečenia,
sekcii personálnej a sociálnej činnosti (ďalej len „ministerstvo vnútra“). Uznesenie
najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 2. júna 2011.
Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutiami súdov nižších stupňov došlo k vade
konania v zmysle § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, pretože sa meritórne
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Žalovaný v podanom dovolaní okrem
iného namietal posúdenie veci podľa § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože
práva a povinnosti policajta v služobnom pomere sa zakladajú, menia a zanikajú
rozhodnutím (rozkazom). Personálny rozkaz nadriadeného nie je jeho právnym úkonom, ale
individuálnym právnym aktom, u ktorého nemôže všeobecný súd v sporovom konaní
vysloviť jeho neplatnosť, prípadne určiť povinnosť na zaplatenie. Krajský súd priznal
sťažovateľovi nároky, o ktorých rozhoduje iný orgán (v prípade odchodného nadriadený
uvoľňujúci zo služobného pomeru a v prípade príspevku za službu orgán sociálneho
zabezpečenia ministerstva vnútra). V danom prípade sa riešila otázka, či sťažovateľovi
vznikol nárok na odchodné pri skončení služobného pomeru podľa § 117, resp. na príspevok
za službu podľa § 119 zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb. o služobnom
pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o služobnom pomere“), pričom ako predbežná otázka sa riešil spôsob
skončenia služobného pomeru sťažovateľa u žalovaného. Vecné posúdenie týchto otázok
z hľadiska hmotného práva v sebe aj bez výslovného vyjadrenia zahŕňa tiež záver okresného
súdu a krajského súdu o tom, že uvedená vec patrí do ich právomoci. Tento záver však nie
je správny. Pre posúdenie povahy právneho vzťahu účastníkov z hľadiska právomoci súdu
na prerokovanie a rozhodnutie o nároku, ktorý sťažovateľ vyvodzuje z tohto právneho
vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda povaha práv a povinností účastníkov, ktoré
tvoria obsah tohto právneho vzťahu, a toto kritérium je určujúce pre posúdenie, či žalobou
uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod
niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v ustanovení § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov v § 7. V odseku 1 tohto
ustanovenia sa určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prerokovávajú a rozhodujú
veci (nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov. Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva,
ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a autonómie vôle účastníkov, keďže
charakteristickým znakom občianskoprávnych vzťahov je predovšetkým rovnaké
(rovnocenné) postavenie ich subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov právneho vzťahu
nemôže jednostranným úkonom založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani
autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého subjektu. Nad rámec súboru vzťahov
uvedených v § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súdy v občianskom súdnom konaní
prerokovávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú na súkromnom práve, avšak
vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Ak vec
nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po
právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1 druhá veta
pred bodkočiarkou Občianskeho súdneho poriadku). Na rozdiel od toho verejnoprávne
vzťahy, ako vzťahy upravené normami verejného práva, sú založené na princípe
nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp subordinácie). Pre tieto právne vzťahy je
typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci) ukladá jednostranne druhému
účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne stanoveným spôsobom povinnosti
prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov aplikácie práva. V týchto
vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia
vôle podriadeného účastníka. Pokiaľ ide o charakter služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru tak, ako bol v čase rozhodovania o skončení služobného pomeru
sťažovateľa upravený zákonom o služobnom pomere, treba ho považovať za inštitút
verejného práva. Je to tak preto, že vzniká mocenským aktom služobného funkcionára a po
celú dobu trvania služobného pomeru sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý
naopak je pomerom súkromnoprávnym, v ktorom účastníci majú rovnaké postavenie.
V preskúmavanej veci okresný súd a krajský súd nevyriešili otázku danosti právomoci súdu
na jej prerokovanie a rozhodnutie správne. Za podstatnú skutočnosť, z ktorej vyvodili
právomoc súdu, vzali právnu kvalifikáciu nároku uvedenú sťažovateľom v jeho žalobe (t. j.
že ide o občianskoprávny, resp. pracovnoprávny vzťah) namiesto toho, aby vychádzali
z vlastného posúdenia právneho vzťahu podľa obsahu žaloby. Pre vyriešenie otázky, či daná
vec patrí do právomoci súdu, je nutné predovšetkým zistiť, z akého právneho vzťahu
sťažovateľ vyvodzuje ním uplatnené nároky. Samotný nárok ako predmet súdneho konania
je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca
odôvodňuje svoj nárok, a žalobným petitom. Podriadenie zistených skutkových okolností
pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“). Ak súd rozhoduje o nároku na
plnenie na základe skutkových zistení, ktoré umožňujú uplatnený nárok po právnej stránke
podriadiť pod viac hmotnoprávnych noriem, je jeho povinnosťou podľa príslušných
ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, a to bez ohľadu na to, či je v návrhu uvedený
právny dôvod požadovaného plnenia. Napokon žalobca nie je povinný uplatnený nárok
kvalifikovať po právnej stránke. Rozhodujúcim je teda obsahové hľadisko, t. j. povaha práv
a povinností účastníkov, ktoré tvoria obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium
je určujúce pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho
vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7
Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ svoje nároky
vyvodzuje zo skončenia služobného pomeru policajta uvoľnením podľa § 109 zákona
o služobnom pomere personálnym rozkazom zo 7. marca 1997, a to dňom 31. marec 1997.
Služobný pomer sťažovateľa, z ktorého tento vyvodzuje svoje nároky, je vzťahom
verejnoprávnym upraveným osobitným zákonom o služobnom pomere, v ktorom účastníci
nemali autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na
súkromnom práve (§ 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), a uplatnené nároky na
odchodné a na príplatok za službu sú upravené priamo v osobitnom zákone
a vo vykonávacom výnose Ministerstva vnútra Slovenskej republiky publikovanom
v čiastke 86/1991 Vestníka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod číslom 86.
Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného právneho vzťahu dospel
najvyšší súd k záveru, že okresný súd a krajský súd prerokovali a rozhodli vec, ktorá nepatrí
do právomoci súdu. Keďže na rozhodovanie o vyplatení odchodného a príplatku za službu
po skončení služobného pomeru policajta nie je daná právomoc súdu v zmysle § 7
Občianskeho súdneho poriadku, konanie pred okresným súdom i pred krajským súdom bolo
postihnuté vadou, pre ktorú bolo potrebné tieto rozsudky zrušiť a konanie zastaviť [§ 241
ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku].
Po právoplatnosti uznesenia vec bude postúpená na ďalšie konanie ministerstvu vnútra,
do právomoci ktorého vec patrí (§ 243b ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že prerokovanie jeho nároku nepatrí do pôsobnosti
všeobecných súdov. Je pravdou, že postavenie sťažovateľa ako príslušníka Policajného
zboru sa riadilo úpravou spadajúcou pod predpisy správneho práva. To však neplatí
o nárokoch, ktoré mu ako fyzickej osobe a občanovi na základe tohto pomeru majú plynúť.
Uvedené treba vykladať v súlade s § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého aj
majetkové vzťahy medzi fyzickými osobami a štátom sú občianskoprávnymi vzťahmi.
V týchto vzťahoch nevystupuje štát v nadriadenom postavení. Má rovnocenné
postavenie s fyzickou osobou. V prípade, že neuhradil nárok, na ktorý má osoba právo,
dostáva sa voči tejto osobe do postavenia klasického dlžníka. Táto osoba má právo súdnou
cestou si nárok vymáhať. Nárok bývalého príslušníka Policajného zboru od štátu je teda
nárokom súkromnoprávnym, a tak musí spadať pod kategóriu sporov uvedených v § 7
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Pri uplatňovaní nároku občianskoprávnej povahy musia všeobecné súdy riešiť aj
otázky, ktoré majú charakter predbežných otázok. Ich vyriešenie je nevyhnutné na
rozhodnutie vo veci. Okruh predbežných otázok, ktorých posúdenie má v právomoci
vykonať všeobecný súd, je ustanovený v § 135 Občianskeho súdneho poriadku všeobecným
vymedzením a negatívnym výpočtom uvedeným v odseku 1. Podľa tohto ustanovenia súd
môže otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, posúdiť sám. Nemôže tak vyriešiť
otázku súladu právnych predpisov nerovnakej právnej sily. Súd je tiež viazaný rozhodnutím
ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcim sa základných ľudských
práv a slobôd, rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,
priestupok alebo iný správny delikt a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave,
vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania. Porovnajúc predmet sporu
a okruhy vymedzené v § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že
posudzované otázky sa týkali nárokov zo skončenia služobného pomeru. Nezasahovali teda
do okruhov vymedzených v § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a všeobecné súdy
si preto mohli o nich urobiť úsudok samy. Pokiaľ by mali aj iný názor podľa § 109 ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, mali konanie prerušiť, a nie zastaviť. Na základe
týchto skutočností je zrejmé, že všeobecný súd môže posudzovať aj predbežné otázky
zasahujúce do právnych odvetví verejného práva (v danom prípade správneho práva),
pokiaľ rozhoduje o občianskoprávnom nároku fyzickej osoby proti druhej strane, a to bez
ohľadu na to, či je druhou stranou v konaní štát alebo iná fyzická či právnická osoba. Názor
najvyššieho súdu, podľa ktorého okresný súd a krajský súd neboli oprávnené riešiť
skončenie služobného pomeru sťažovateľa, je teda nesprávny a v rozpore s účinným
právnym poriadkom. Najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou, prečo v danom
prípade konanie zastavil a nepostúpil vec podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku inej autorite, ktorá by podľa jeho názoru mala byť príslušná na toto konanie.
Takýto postup je v rozpore s § 169 ods. 1 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku.
Odôvodnenie uznesenia preto nie je dostatočné. Najvyšší súd vydal totiž rozhodnutie, ktoré
nie je v časti týkajúcej sa dôvodov nepostúpenia veci vôbec odôvodnené, a preto sa javí ako
zjavne arbitrárne. Tým, že najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, porušil čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd a ani krajský
súd sa námietkou nedostatku právomoci nezaoberali a prvýkrát sa ňou zaoberal až najvyšší
súd, ktorý však rozhodol bez toho, aby dal možnosť účastníkom vyjadriť sa k námietke buď
na pojednávaní, alebo písomne mimo neho.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod
sp. zn. 3 Cdo 261/2009 s tým, aby bolo uznesenie z 20. apríla 2011 zrušené. Požaduje tiež
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu dostatočným
a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nie je v prerokovávanej veci daná právomoc
všeobecných súdov. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie najvyššieho
súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný
súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom
nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv
nezakladá.
Navyše, z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že o uplatnených peňažných
nárokoch sťažovateľa sa bude rozhodovať v rámci správneho konania na to príslušnými
orgánmi verejnej správy, pričom sťažovateľ v prípade nespokojnosti s ich rozhodnutiami
bude mať možnosť dovolať sa súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy v rámci
správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku.
Treba súhlasiť s najvyšším súdom aj v tom, že všeobecné súdy neboli oprávnené
nezávisle posudzovať, akým spôsobom došlo ku skončeniu služobného pomeru sťažovateľa,
teda či sa tak stalo postupom podľa § 109 alebo podľa § 110 zákona o služobnom pomere.
Táto otázka bola totiž vyriešená v správnom konaní. Z ustanovenia § 135 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému
orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom
rozhodnutie, súd z neho vychádza. O skončení služobného pomeru sťažovateľa, a tým aj
o spôsobe ukončenia služobného pomeru už bolo v správnom konaní rozhodnuté, a preto
bolo povinnosťou všeobecných súdov z toho vychádzať.
Sťažovateľ pravdepodobne iba nedopatrením tvrdí a namieta, že najvyšší súd
v rozpore s ustanovením § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nerozhodol
o postúpení veci príslušnému orgánu potom, ako konanie pre nedostatok právomoci
zastavil, a ani nijako nezdôvodnil, prečo o postúpení veci nerozhodol. V skutočnosti
najvyšší súd vo výroku uznesenia výslovne uviedol, že vec bude postúpená ministerstvu
vnútra, a tento svoj výrok aj dostatočným spôsobom odôvodnil.
V rozpore so skutočnosťou je aj tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého malo dôjsť
k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší
súd vraj neumožnil účastníkom konania v rámci dovolacieho konania zaujať stanovisko
k otázke právomoci všeobecných súdov konať vo veci, a to buď na pojednávaní, alebo
mimo neho písomne. V skutočnosti totiž dovolanie žalovaného, v ktorom sa z obsahového
hľadiska právomoc všeobecných súdov nepochybne namietala, bolo sťažovateľovi doručené
a ten sa k dovolaniu aj vyjadril. Mal teda možnosť sa k otázke právomoci v dovolacom
konaní vysloviť.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2011