Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 377/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a , a Listiny základných

práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2011

doručená sťažnosť JUDr. M. B., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 29. júla 2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ sa ako

žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) domáhal

zaplatenia odchodného v sume 7 577,18 € s prísl. a príspevku za službu po 259,81 €

mesačne od 1. apríla 1997 do konca marca 2000 s prísl. Sťažovateľ tento nárok odvodzoval

od nárokov súvisiacich so skončením služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a

dožadoval sa ho od Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. (ďalej len „žalovaný“).

Rozsudkom okresného súdu č. k. -266 z 25. októbra 2006 bola jeho žaloba

zamietnutá ako nedôvodná. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. apríla 2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že

žalovaný bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi jednak 16 930,29 € s prísl., ale aj 9 636,12 €

s prísl. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie. Uznesením najvyššieho

súdu č. k. -373 z 20. apríla 2011 boli rozsudky krajského súdu a okresného

súdu zrušené a konanie bolo zastavené s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec

postúpená Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, odboru sociálneho zabezpečenia,

sekcii personálnej a sociálnej činnosti (ďalej len „ministerstvo vnútra“). Uznesenie

najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 2. júna 2011.

Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutiami súdov nižších stupňov došlo k vade

konania v zmysle , pretože sa meritórne

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Žalovaný v podanom dovolaní okrem

iného namietal posúdenie veci podľa , pretože

práva a povinnosti policajta v služobnom pomere sa zakladajú, menia a zanikajú

rozhodnutím (rozkazom). Personálny rozkaz nadriadeného nie je jeho právnym úkonom, ale

individuálnym právnym aktom, u ktorého nemôže všeobecný súd v sporovom konaní

vysloviť jeho neplatnosť, prípadne určiť povinnosť na zaplatenie. Krajský súd priznal

sťažovateľovi nároky, o ktorých rozhoduje iný orgán (v prípade odchodného nadriadený

uvoľňujúci zo služobného pomeru a v prípade príspevku za službu orgán sociálneho

zabezpečenia ministerstva vnútra). V danom prípade sa riešila otázka, či sťažovateľovi

vznikol nárok na odchodné pri skončení služobného pomeru podľa § 117, resp. na príspevok

za službu podľa o služobnom

pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o služobnom pomere“), pričom ako predbežná otázka sa riešil spôsob

skončenia služobného pomeru sťažovateľa u žalovaného. Vecné posúdenie týchto otázok

z hľadiska hmotného práva v sebe aj bez výslovného vyjadrenia zahŕňa tiež záver okresného

súdu a krajského súdu o tom, že uvedená vec patrí do ich právomoci. Tento záver však nie

je správny. Pre posúdenie povahy právneho vzťahu účastníkov z hľadiska právomoci súdu

na prerokovanie a rozhodnutie o nároku, ktorý sťažovateľ vyvodzuje z tohto právneho

vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda povaha práv a povinností účastníkov, ktoré

tvoria obsah tohto právneho vzťahu, a toto kritérium je určujúce pre posúdenie, či žalobou

uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod

niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v ustanovení § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku. vymedzuje právomoc súdov v . V odseku 1 tohto

ustanovenia sa určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prerokovávajú a rozhodujú

veci (nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov. Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva,

ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a autonómie vôle účastníkov, keďže

charakteristickým znakom občianskoprávnych vzťahov je predovšetkým rovnaké

(rovnocenné) postavenie ich subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov právneho vzťahu

nemôže jednostranným úkonom založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani

autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého subjektu. Nad rámec súboru vzťahov

uvedených v súdy v občianskom súdnom konaní

prerokovávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú na súkromnom práve, avšak

vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon ( ). Ak vec

nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po

právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1 druhá veta

pred bodkočiarkou ). Na rozdiel od toho verejnoprávne

vzťahy, ako vzťahy upravené normami verejného práva, sú založené na princípe

nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp subordinácie). Pre tieto právne vzťahy je

typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci) ukladá jednostranne druhému

účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne stanoveným spôsobom povinnosti

prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov aplikácie práva. V týchto

vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia

vôle podriadeného účastníka. Pokiaľ ide o charakter služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru tak, ako bol v čase rozhodovania o skončení služobného pomeru

sťažovateľa upravený zákonom o služobnom pomere, treba ho považovať za inštitút

verejného práva. Je to tak preto, že vzniká mocenským aktom služobného funkcionára a po

celú dobu trvania služobného pomeru sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý

naopak je pomerom súkromnoprávnym, v ktorom účastníci majú rovnaké postavenie.

V preskúmavanej veci okresný súd a krajský súd nevyriešili otázku danosti právomoci súdu

na jej prerokovanie a rozhodnutie správne. Za podstatnú skutočnosť, z ktorej vyvodili

právomoc súdu, vzali právnu kvalifikáciu nároku uvedenú sťažovateľom v jeho žalobe (t. j.

že ide o občianskoprávny, resp. pracovnoprávny vzťah) namiesto toho, aby vychádzali

z vlastného posúdenia právneho vzťahu podľa obsahu žaloby. Pre vyriešenie otázky, či daná

vec patrí do právomoci súdu, je nutné predovšetkým zistiť, z akého právneho vzťahu

sťažovateľ vyvodzuje ním uplatnené nároky. Samotný nárok ako predmet súdneho konania

je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca

odôvodňuje svoj nárok, a žalobným petitom. Podriadenie zistených skutkových okolností

pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“). Ak súd rozhoduje o nároku na

plnenie na základe skutkových zistení, ktoré umožňujú uplatnený nárok po právnej stránke

podriadiť pod viac hmotnoprávnych noriem, je jeho povinnosťou podľa príslušných

ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, a to bez ohľadu na to, či je v návrhu uvedený

právny dôvod požadovaného plnenia. Napokon žalobca nie je povinný uplatnený nárok

kvalifikovať po právnej stránke. Rozhodujúcim je teda obsahové hľadisko, t. j. povaha práv

a povinností účastníkov, ktoré tvoria obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium

je určujúce pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho

vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7

. Z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ svoje nároky

vyvodzuje zo skončenia služobného pomeru policajta uvoľnením podľa § 109 zákona

o služobnom pomere personálnym rozkazom zo 7. marca 1997, a to dňom 31. marec 1997.

Služobný pomer sťažovateľa, z ktorého tento vyvodzuje svoje nároky, je vzťahom

verejnoprávnym upraveným osobitným zákonom o služobnom pomere, v ktorom účastníci

nemali autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na

súkromnom práve ( ), a uplatnené nároky na

odchodné a na príplatok za službu sú upravené priamo v osobitnom zákone

a vo vykonávacom výnose Ministerstva vnútra Slovenskej republiky publikovanom

v čiastke 86/1991 Vestníka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod číslom 86.

Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného právneho vzťahu dospel

najvyšší súd k záveru, že okresný súd a krajský súd prerokovali a rozhodli vec, ktorá nepatrí

do právomoci súdu. Keďže na rozhodovanie o vyplatení odchodného a príplatku za službu

po skončení služobného pomeru policajta nie je daná právomoc súdu v zmysle § 7

, konanie pred okresným súdom i pred krajským súdom bolo

postihnuté vadou, pre ktorú bolo potrebné tieto rozsudky zrušiť a konanie zastaviť [§ 241

ods. 2 písm. a) v spojení s ].

Po právoplatnosti uznesenia vec bude postúpená na ďalšie konanie ministerstvu vnútra,

do právomoci ktorého vec patrí ( ).

Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že prerokovanie jeho nároku nepatrí do pôsobnosti

všeobecných súdov. Je pravdou, že postavenie sťažovateľa ako príslušníka Policajného

zboru sa riadilo úpravou spadajúcou pod predpisy správneho práva. To však neplatí

o nárokoch, ktoré mu ako fyzickej osobe a občanovi na základe tohto pomeru majú plynúť.

Uvedené treba vykladať v súlade s , podľa ktorého aj

majetkové vzťahy medzi fyzickými osobami a štátom sú občianskoprávnymi vzťahmi.

V týchto vzťahoch nevystupuje štát v nadriadenom postavení. Má rovnocenné

postavenie s fyzickou osobou. V prípade, že neuhradil nárok, na ktorý má osoba právo,

dostáva sa voči tejto osobe do postavenia klasického dlžníka. Táto osoba má právo súdnou

cestou si nárok vymáhať. Nárok bývalého príslušníka Policajného zboru od štátu je teda

nárokom súkromnoprávnym, a tak musí spadať pod kategóriu sporov uvedených v § 7

ods. 1 .

Pri uplatňovaní nároku občianskoprávnej povahy musia všeobecné súdy riešiť aj

otázky, ktoré majú charakter predbežných otázok. Ich vyriešenie je nevyhnutné na

rozhodnutie vo veci. Okruh predbežných otázok, ktorých posúdenie má v právomoci

vykonať všeobecný súd, je ustanovený v všeobecným

vymedzením a negatívnym výpočtom uvedeným v odseku 1. Podľa tohto ustanovenia súd

môže otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, posúdiť sám. Nemôže tak vyriešiť

otázku súladu právnych predpisov nerovnakej právnej sily. Súd je tiež viazaný rozhodnutím

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcim sa základných ľudských

práv a slobôd, rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,

priestupok alebo iný správny delikt a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave,

vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania. Porovnajúc predmet sporu

a okruhy vymedzené v je zrejmé, že

posudzované otázky sa týkali nárokov zo skončenia služobného pomeru. Nezasahovali teda

do okruhov vymedzených v a všeobecné súdy

si preto mohli o nich urobiť úsudok samy. Pokiaľ by mali aj iný názor podľa § 109 ods. 1

písm. b) , mali konanie prerušiť, a nie zastaviť. Na základe

týchto skutočností je zrejmé, že všeobecný súd môže posudzovať aj predbežné otázky

zasahujúce do právnych odvetví verejného práva (v danom prípade správneho práva),

pokiaľ rozhoduje o občianskoprávnom nároku fyzickej osoby proti druhej strane, a to bez

ohľadu na to, či je druhou stranou v konaní štát alebo iná fyzická či právnická osoba. Názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého okresný súd a krajský súd neboli oprávnené riešiť

skončenie služobného pomeru sťažovateľa, je teda nesprávny a v rozpore s účinným

právnym poriadkom. Najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou, prečo v danom

prípade konanie zastavil a nepostúpil vec podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku inej autorite, ktorá by podľa jeho názoru mala byť príslušná na toto konanie.

Takýto postup je v rozpore s prvou vetou .

Odôvodnenie uznesenia preto nie je dostatočné. Najvyšší súd vydal totiž rozhodnutie, ktoré

nie je v časti týkajúcej sa dôvodov nepostúpenia veci vôbec odôvodnené, a preto sa javí ako

zjavne arbitrárne. Tým, že najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, porušil čl. 48

ods. 2 , listiny a dohovoru, pretože okresný súd a ani krajský

súd sa námietkou nedostatku právomoci nezaoberali a prvýkrát sa ňou zaoberal až najvyšší

súd, ktorý však rozhodol bez toho, aby dal možnosť účastníkom vyjadriť sa k námietke buď

na pojednávaní, alebo písomne mimo neho.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod

sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie z 20. apríla 2011 zrušené. Požaduje tiež

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nie je v prerokovávanej veci daná právomoc

všeobecných súdov. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie najvyššieho

súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný

súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom

nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv

nezakladá.

Navyše, z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že o uplatnených peňažných

nárokoch sťažovateľa sa bude rozhodovať v rámci správneho konania na to príslušnými

orgánmi verejnej správy, pričom sťažovateľ v prípade nespokojnosti s ich rozhodnutiami

bude mať možnosť dovolať sa súdnej ochrany v zmysle v rámci

správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku.

Treba súhlasiť s najvyšším súdom aj v tom, že všeobecné súdy neboli oprávnené

nezávisle posudzovať, akým spôsobom došlo ku skončeniu služobného pomeru sťažovateľa,

teda či sa tak stalo postupom podľa § 109 alebo podľa § 110 zákona o služobnom pomere.

Táto otázka bola totiž vyriešená v správnom konaní. Z ustanovenia § 135 ods. 2

vyplýva, že otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému

orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom

rozhodnutie, súd z neho vychádza. O skončení služobného pomeru sťažovateľa, a tým aj

o spôsobe ukončenia služobného pomeru už bolo v správnom konaní rozhodnuté, a preto

bolo povinnosťou všeobecných súdov z toho vychádzať.

Sťažovateľ pravdepodobne iba nedopatrením tvrdí a namieta, že najvyšší súd

v rozpore s ustanovením nerozhodol

o postúpení veci príslušnému orgánu potom, ako konanie pre nedostatok právomoci

zastavil, a ani nijako nezdôvodnil, prečo o postúpení veci nerozhodol. V skutočnosti

najvyšší súd vo výroku uznesenia výslovne uviedol, že vec bude postúpená ministerstvu

vnútra, a tento svoj výrok aj dostatočným spôsobom odôvodnil.

V rozpore so skutočnosťou je aj tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého malo dôjsť

k porušeniu , listiny a dohovoru tým, že najvyšší

súd vraj neumožnil účastníkom konania v rámci dovolacieho konania zaujať stanovisko

k otázke právomoci všeobecných súdov konať vo veci, a to buď na pojednávaní, alebo

mimo neho písomne. V skutočnosti totiž dovolanie žalovaného, v ktorom sa z obsahového

hľadiska právomoc všeobecných súdov nepochybne namietala, bolo sťažovateľovi doručené

a ten sa k dovolaniu aj vyjadril. Mal teda možnosť sa k otázke právomoci v dovolacom

konaní vysloviť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011