Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 392/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , vo veci namietaného porušenia práva na

spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 8. marca 2011, sp. zn.

z 30. marca 2011, sp. zn. zo 7. marca 2011, sp. zn.

z 31. marca 2011 a sp. zn. z 31. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. júla 2011,

15. júla 2011 a 18. júla 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoE

44/2011 z 8. marca 2011, sp. zn. z 30. marca 2011, sp. zn. 14 CoE

420/2010 zo 7. marca 2011, sp. zn. z 31. marca 2011 a sp. zn. 17 CoE

323/2010 z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v období od 3. júna 2005 do 27. februára 2008 (ďalej len „zmluva“)

poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € až 663,88 €, ktoré spolu

s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v deviatich mesačných splátkach (vec

vedená pod sp. zn. ), v dvanástich mesačných splátkach (veci vedené pod

sp. zn. a sp. zn. ), v jedenástich mesačných splátkach (vec

vedená pod sp. zn. ) a v šiestich mesačných splátkach (vec vedená pod

sp. zn. ). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe

idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala

rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s., B. (ďalej len

„rozhodcovský súd“), a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na

zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 29. júna 2006 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným

a 10. septembra 2006 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe

poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

29. januára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne

uznesením č. k. -31 z 8. októbra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 8. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako

vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala

rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom

právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 15. novembra 2007 sa

rozhodcovský nález stal vykonateľným a 27. februára 2008 bol podaný návrh na vykonanie

exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 20. marca 2008

začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.

-24 z 24. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala

rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom

právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 13. decembra 2007 sa

rozhodcovský nález stal vykonateľným a 11. marca 2008 bol podaný návrh na vykonanie

exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. apríla 2008

začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.

-18 z 24. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 7. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala

rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom

právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 13. apríla 2006 sa rozhodcovský

nález stal vykonateľným a 10. februára 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.

Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 26. februára 2008

začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.

-20 z 24. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala

rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom

právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 18. decembra 2008 sa

rozhodcovský nález stal vykonateľným a 18. februára 2009 bol podaný návrh na vykonanie

exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 23. marca 2009

začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.

-21 z 23. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,

poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe

zahrnuje... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti namietala, že

„okresný súd z vlastného podnetu... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie. ... Týmto postupom okresný súd porušil zákonom

a garantovanú rovnosť strán, keďže zahájením konania z vlastného podnetu

jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý

zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok,

nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného

výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Podľa sťažovateľky: „Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom

a krajským súdom v priebehu konania na zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania

z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním

exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu

tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom

ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie

zastaviť exekúciu.“

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka

v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon

práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného

konania pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňového súdu

o zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe rozhodcovského

rozsudku. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými

uzneseniami neprípustne zasiahol do jej práva na spravodlivý proces tým, že verifikoval

zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala

možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo

byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku

od povinných.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

2.1. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach, ktorý spočíva v tom, či krajský súd

rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,

ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať

v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu,

ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Konanie pred rozhodcovským

súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi

v zmluve.

Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutiami

okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekúcie založil na § 45 ods. 1 písm. c)

a ods. 2 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to vzhľadom na zistenie,

že rozhodcovský rozsudok, ktorý bol v označených veciach exekučným titulom, nebol

spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc

rozhodcovského súdu na konanie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorej účinky

spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán

v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní: „Nakoľko neprijateľná rozhodcovská

doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje

dobrým mravom, v danej veci boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45

ods. 1 písm. c), ods. 2 ZoKR v spojení s o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti...“

Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy aj vo vzťahu

k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako

právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkom. Krajský súd správne posúdil

právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkmi ako spotrebiteľský právny vzťah a následne

vychádzajúc z príslušných ustanovení a 53

v platnom znení v nadväznosti na ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie

ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj

tie ustanovenia zmluvy zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých

dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť

dlžníkov ako spotrebiteľov ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou, vopred

stanovenie konkrétneho rozhodcovského súdu na konanie. Pokiaľ je teda právomoc

rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je

nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so

zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom

konaní.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutia

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd

má právo a zároveň povinnosť preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom (teda

podmienky materiálnej, ako aj formálnej vykonateľnosti exekučného titulu) nielen v štádiu

konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek

v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním

poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva možnosť súdu zastaviť exekučné

konanie, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona.

Takýmto zákonom bol v okolnostiach posudzovaných prípadov sťažovateľky nepochybne

zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) v spojení

s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd zastaviť prebiehajúce exekučné konanie, ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu,

nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už

z povahy veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa

zákona oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia

účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek

spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie

sťažovateľka namietala. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno

skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené

alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

2.2. K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému

zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd

v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval

príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcií došlo zo

strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere,

pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie

nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.

Z okolností prípadov sťažovateľky vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť

rozhodcovských nálezov, ktorými boli dlžníci zaviazaní zaplatiť dlh vyplývajúci

z úverových zmlúv. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia

príslušného okresného súdu, ktorými boli exekúcie zastavené z dôvodu neplatnosti

exekučného titulu (a tým absencie jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni

sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania

rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť

medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na

ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011