Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 351/2011
PDF · 157.71 KB
No categories available
III. ÚS 351/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., M., zastúpenej advokátom JUDr. P. V., B., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na prácu a spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 38/2011 z 5. mája 2011 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011
doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 38/2011 z 5. mája 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa na základe rozsudku
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) zo 17. decembra 2008 v konaní
vedenom pod sp. zn. 44 C 40/2006; ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru je neplatné, domáhala zaplatenia náhrady mzdy a náhrady finančných zabezpečení.
Jej zamestnávateľ (žalovaný) navrhol žalobný návrh zamietnuť z dôvodov, že v decembri
2005 doručil sťažovateľke výpoveď z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b)
zákona č. 311/2001 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov s 3-mesačnou
výpovednou lehotou, ktorá uplynula 31. marca 2006, a v období od 16. marca do 19. júla
2006 bola sťažovateľka práceneschopná, a preto jej pracovný pomer skončil „uplynutím
posledného dňa ochrannej lehoty t. j. 19. 7. 2006“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 C 4/09 z 21. júla 2009 žalobu sťažovateľky
zamietol. Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 14 Co 392/2009 z 19. januára 2000 rozsudok okresného
súdu potvrdil.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré
vzala v časti späť. Dovolacie konanie bolo najvyšším súdom napadnutým uznesením sp. zn.
3 Cdo 38/2011 z 5. mája 2011 v časti zastavené a v časti odmietnuté ako neprípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti ako jediný argument jej nesúhlasu s napádaným uznesením
najvyššieho súdu uviedla, že „skončenie pracovného pomeru sa nemôže odvíjať od
výpovede. Následne totiž zamestnávateľ so zamestnankyňou skončil pracovný pomer
okamžitým skončením pracovného pomeru. Znamená to, že museli skončiť právne účinky
výpovede.
Posúdenie tejto problematiky nesporne zasahuje do právnej istoty a ochrany
základných ľudských práv zamestnanca. Názor okresného a krajského súdu totiž vedie k
tomu, že v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru po skončení pracovného
pomeru výpoveďou, musí sťažovateľka napadnúť neplatnosť nielen okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Musí napadnúť aj neplatnosť výpovede, ktorá v tom čase nespôsobuje
žiadne právne účinky.
Uvedené vytvára precedens, kedy zamestnávateľ môže ukončiť jeden pracovný pomer
viacerými spôsobmi, pričom zamestnanec musí reagovať na všetky z nich. Zamestnávateľ by
tak mohol so zamestnancom skončiť pracovný pomer okamžitým skončením pracovného
pomeru a následne aj iným spôsobom, ako v danom prípade dva dni po sebe. Pokiaľ by súd
skonštatoval neplatnosť prvého skončenia, pracovný pomer by bol aj tak skončený. Podľa
názoru okresného a krajského súdu by totiž mal napadnúť aj druhé skončenie, nakoľko v
dôsledku neplatnosti prvého nadobudlo účinnosť druhé.
ZP pomerne podrobne upravuje spôsoby skončenia pracovného pomeru. Je to tak aj
z dôvodu, aby sa zamestnanec mohol brániť v prípade porušenia jeho práv. To však je
možné len v tom prípade, ak sa bude brániť voči účinnému právnemu úkonu. Je v rozpore s
právom garantovaným v článku 36 Ústavy nútiť zamestnanca napádať všetky úkony,
vrátane tých, ktoré nespôsobujú v tom čase právne účinky. Je nutné posudzovať len tie
úkony, ktoré v danom čase sú účinné a vedú k skončeniu pracovného pomeru. Je zrejmé, že
pokiaľ po doručení výpovede zamestnávateľ okamžite skončí so zamestnancom pracovný
pomer, skončenie pracovného pomeru sa odvíja od tohto úkonu. Z toho dôvodu nie je možné
nútiť zamestnanca a vyžadovať od neho, aby napádal výpoveď, od ktorej zamestnávateľ
skončenie pracovného pomeru neodvíja. Navyše ak zamestnávateľ po okamžitom skončení
pracovného pomeru prestal vykonávať všetky svoje povinnosti viažuce sa k výpovednej
dobe.
Tým, že je uvedené právo, základným ľudským právom, má mu byť daná osobitná
dôležitosť. Pri jeho výklade treba sledovať účel, ktorým je nesporne ochrana zamestnanca.
Tým, že sa dovolací súd namietaným porušením tohto práva ani nezaoberal, porušil toto
sťažovateľkine ústavné právo...
Sťažovateľka s poukazom na § 237 písmeno d) Občianskeho súdneho poriadku...
namietala, že vo veci už bolo raz rozhodnuté súdom o neplatnosti skončenia jej pracovného
pomeru. Znamená to, že okresný a krajský súd mal vychádzať z toho, že pracovný pomer
sťažovateľky naďalej trvá. Napriek uvedenému súdy posúdili uvedenú situáciu opačne“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom
„- vyslovil, že uznesením zo dňa 5. 5. 2011 vydanom v konaní 3 Cdo 38/2011
Najvyšším súdom... sú porušené sťažovateľkine práva na prácu a spravodlivý súdny proces
garantované článkom 36, článku 46 odsekom (1), Ústavy, článkom 36 odsekom (1) Listiny a
článkom 6 odsekom (1) Dohovoru,
- zrušil uznesenie zo dňa 5. 5. 2011 vydané v konaní 3 Cdo 38/2011 Najvyšším
súdom...
- priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.500,- €,
- zaviazal Slovenskú republiku zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Sťažnosť je založená na tvrdení sťažovateľky, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 38/2011 z 5. mája 2011 bolo porušené jej základné právo na spravodlivé
súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že najvyšší súd nevyhodnotil jej dovolacie dôvody, že v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo [§ 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]
v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so
svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo
nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo
strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie
sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd
nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,
ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne
postupom, ktorý im predchádzal.
Najvyšší súd uznesenie, ktorým dovolanie v časti zastavil (nie je predmetom
sťažnosti sťažovateľky) a v časti týkajúcej sa náhrady mzdy odmietol, odôvodnil takto:
„Navrhovateľka bez bližšieho vysvetlenia namieta, že v konaní došlo k procesnej
vade konania v zmysle § 237 písm. d) O. s. p. Toto ustanovenie dopadá na prípady, v
ktorých súd rozhodol napriek tomu, že mu v tom bránila prekážka veci právoplatne
rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O. s. p.) alebo prv začatého konania (§ 83 O. s. p.). Ak súd zistí,
že v tej istej veci (jej časti) bolo právoplatne rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie
bez ďalšieho zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku už raz
rozsúdenej veci vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo išlo v prechádzajúcom
rozhodnutí; musí ísť o totožnosť osôb a aj o totožnosť predmetu konania, opierajúci sa o
rovnaké skutkové okolnosti.
Zo spisu nevyplýva existencia žiadneho skoršieho právoplatného rozhodnutia súdu
vydaného v tejto veci. Na nejasnosť základu tejto námietky navrhovateľky správne poukázal
aj odporca. Ak by (azda) navrhovateľka vyvodzovala existenciu tejto prekážky (res iudicata)
zo skutočnosti, že v inom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp.
zn. 44 C 40/2006 bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že je neplatné okamžité skončenie
pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke, považuje dovolací súd za potrebné
uviesť, že v danom prípade nejde o ten istý predmet konania a v oboch veciach boli
určujúce odlišné skutkové okolnosti. V prejednávanej veci sa navrhovateľka domáhala
mzdových nárokov, o čom dosiaľ nebolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté.
V časti dovolania, v ktorej navrhovateľka spochybňuje správnosť vecnej stránky
rozsudku odvolacieho súdu a vytýka mu nesprávnosť právnych záverov, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, ide z hľadiska obsahového o námietku, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod,
ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesné prípustné dovolanie; samo nesprávne
právne posúdenie veci nieje procesnou vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.; a nezakladá
prípustnosť dovolania.
Keďže prípustnosť dovolania navrhovateľky nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd odmietol tento jej mimoriadny
opravný prostriedok podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na
odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.“.
Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd zistil, že dovolanie sťažovateľky
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pričom najvyšší súd posudzoval
procesnú prípustnosť dovolania nielen z dôvodov uvedených v § 238 OSP, ale aj z pohľadu
všeobecných dôvodov zmätočnosti konania uvedených v § 237 OSP. Z hľadiska posúdenia
týchto dôvodov procesnej prípustnosti dovolania sa rozhodnutiu najvyššieho súdu nedá
vyčítať neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť či svojvoľnosť ním prijatých záverov.
Ústavný súd k tomu podotýka, že pri podaní dovolania je nevyhnutné odlišovať na
jednej strane posúdenie otázky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku ako
takého a na strane druhej otázku prípustnosti dôvodov dovolania. Procesnú prípustnosť
dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje
k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť, dovolací súd až
sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov dovolania a následne aj ich opodstatnenosť.
Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že dovolanie nie je
procesne prípustné, dovolací súd už neskúma prípustnosť a ani dôvodnosť dovolacích
dôvodov (obdobne II. ÚS 328/09).
Vzhľadom na uvedené sa tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv, ku
ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd nevyhodnotil jej dovolacie dôvody,
javí ako neopodstatnené, a teda nemajúce príčinnú súvislosť s právom na spravodlivé súdne
konanie.
Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011