Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 351/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., M., zastúpenej advokátom JUDr. P. V., B., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na prácu a spravodlivé súdne konanie

podľa , Listiny základných práv a

slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. mája 2011 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011

doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 5. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa na základe rozsudku

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) zo 17. decembra 2008 v konaní

vedenom pod sp. zn. ; ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného

pomeru je neplatné, domáhala zaplatenia náhrady mzdy a náhrady finančných zabezpečení.

Jej zamestnávateľ (žalovaný) navrhol žalobný návrh zamietnuť z dôvodov, že v decembri

2005 doručil sťažovateľke výpoveď z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b)

v znení neskorších predpisov s 3-mesačnou

výpovednou lehotou, ktorá uplynula 31. marca 2006, a v období od 16. marca do 19. júla

2006 bola sťažovateľka práceneschopná, a preto jej pracovný pomer skončil „uplynutím

posledného dňa ochrannej lehoty t. j. 19. 7. 2006“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. júla 2009 žalobu sťažovateľky

zamietol. Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 19. januára 2000 rozsudok okresného

súdu potvrdil.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré

vzala v časti späť. Dovolacie konanie bolo najvyšším súdom napadnutým uznesením sp. zn.

z 5. mája 2011 v časti zastavené a v časti odmietnuté ako neprípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti ako jediný argument jej nesúhlasu s napádaným uznesením

najvyššieho súdu uviedla, že „skončenie pracovného pomeru sa nemôže odvíjať od

výpovede. Následne totiž zamestnávateľ so zamestnankyňou skončil pracovný pomer

okamžitým skončením pracovného pomeru. Znamená to, že museli skončiť právne účinky

výpovede.

Posúdenie tejto problematiky nesporne zasahuje do právnej istoty a ochrany

základných ľudských práv zamestnanca. Názor okresného a krajského súdu totiž vedie k

tomu, že v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru po skončení pracovného

pomeru výpoveďou, musí sťažovateľka napadnúť neplatnosť nielen okamžitého skončenia

pracovného pomeru. Musí napadnúť aj neplatnosť výpovede, ktorá v tom čase nespôsobuje

žiadne právne účinky.

Uvedené vytvára precedens, kedy zamestnávateľ môže ukončiť jeden pracovný pomer

viacerými spôsobmi, pričom zamestnanec musí reagovať na všetky z nich. Zamestnávateľ by

tak mohol so zamestnancom skončiť pracovný pomer okamžitým skončením pracovného

pomeru a následne aj iným spôsobom, ako v danom prípade dva dni po sebe. Pokiaľ by súd

skonštatoval neplatnosť prvého skončenia, pracovný pomer by bol aj tak skončený. Podľa

názoru okresného a krajského súdu by totiž mal napadnúť aj druhé skončenie, nakoľko v

dôsledku neplatnosti prvého nadobudlo účinnosť druhé.

pomerne podrobne upravuje spôsoby skončenia pracovného pomeru. Je to tak aj

z dôvodu, aby sa zamestnanec mohol brániť v prípade porušenia jeho práv. To však je

možné len v tom prípade, ak sa bude brániť voči účinnému právnemu úkonu. Je v rozpore s

právom garantovaným v článku 36 nútiť zamestnanca napádať všetky úkony,

vrátane tých, ktoré nespôsobujú v tom čase právne účinky. Je nutné posudzovať len tie

úkony, ktoré v danom čase sú účinné a vedú k skončeniu pracovného pomeru. Je zrejmé, že

pokiaľ po doručení výpovede zamestnávateľ okamžite skončí so zamestnancom pracovný

pomer, skončenie pracovného pomeru sa odvíja od tohto úkonu. Z toho dôvodu nie je možné

nútiť zamestnanca a vyžadovať od neho, aby napádal výpoveď, od ktorej zamestnávateľ

skončenie pracovného pomeru neodvíja. Navyše ak zamestnávateľ po okamžitom skončení

pracovného pomeru prestal vykonávať všetky svoje povinnosti viažuce sa k výpovednej

dobe.

Tým, že je uvedené právo, základným ľudským právom, má mu byť daná osobitná

dôležitosť. Pri jeho výklade treba sledovať účel, ktorým je nesporne ochrana zamestnanca.

Tým, že sa dovolací súd namietaným porušením tohto práva ani nezaoberal, porušil toto

sťažovateľkine ústavné právo...

Sťažovateľka s poukazom na písmeno d) ...

namietala, že vo veci už bolo raz rozhodnuté súdom o neplatnosti skončenia jej pracovného

pomeru. Znamená to, že okresný a krajský súd mal vychádzať z toho, že pracovný pomer

sťažovateľky naďalej trvá. Napriek uvedenému súdy posúdili uvedenú situáciu opačne“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

„- vyslovil, že uznesením zo dňa 5. 5. 2011 vydanom v konaní

Najvyšším súdom... sú porušené sťažovateľkine práva na prácu a spravodlivý súdny proces

garantované článkom 36, článku 46 odsekom (1), , článkom 36 odsekom (1) Listiny a

článkom 6 odsekom (1) Dohovoru,

- zrušil uznesenie zo dňa 5. 5. 2011 vydané v konaní Najvyšším

súdom...

- priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.500,- €,

- zaviazal Slovenskú republiku zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Sťažnosť je založená na tvrdení sťažovateľky, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 5. mája 2011 bolo porušené jej základné právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené v , listiny a dohovoru

tým, že najvyšší súd nevyhodnotil jej dovolacie dôvody, že v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo [ (ďalej aj „OSP“)]

v spojení s a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci [ ].

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so

svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo

nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo

strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ). Ak nie

sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,

ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne

postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd uznesenie, ktorým dovolanie v časti zastavil (nie je predmetom

sťažnosti sťažovateľky) a v časti týkajúcej sa náhrady mzdy odmietol, odôvodnil takto:

„Navrhovateľka bez bližšieho vysvetlenia namieta, že v konaní došlo k procesnej

vade konania v zmysle Toto ustanovenie dopadá na prípady, v

ktorých súd rozhodol napriek tomu, že mu v tom bránila prekážka veci právoplatne

rozhodnutej ( ) alebo prv začatého konania ( ). Ak súd zistí,

že v tej istej veci (jej časti) bolo právoplatne rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie

bez ďalšieho zastaví ( ). Právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku už raz

rozsúdenej veci vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo išlo v prechádzajúcom

rozhodnutí; musí ísť o totožnosť osôb a aj o totožnosť predmetu konania, opierajúci sa o

rovnaké skutkové okolnosti.

Zo spisu nevyplýva existencia žiadneho skoršieho právoplatného rozhodnutia súdu

vydaného v tejto veci. Na nejasnosť základu tejto námietky navrhovateľky správne poukázal

aj odporca. Ak by (azda) navrhovateľka vyvodzovala existenciu tejto prekážky (res iudicata)

zo skutočnosti, že v inom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp.

zn. bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že je neplatné okamžité skončenie

pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke, považuje dovolací súd za potrebné

uviesť, že v danom prípade nejde o ten istý predmet konania a v oboch veciach boli

určujúce odlišné skutkové okolnosti. V prejednávanej veci sa navrhovateľka domáhala

mzdových nárokov, o čom dosiaľ nebolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté.

V časti dovolania, v ktorej navrhovateľka spochybňuje správnosť vecnej stránky

rozsudku odvolacieho súdu a vytýka mu nesprávnosť právnych záverov, na ktorých založil

svoje rozhodnutie, ide z hľadiska obsahového o námietku, že napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny

(náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesné prípustné dovolanie; samo nesprávne

právne posúdenie veci nieje procesnou vadou konania v zmysle ; a nezakladá

prípustnosť dovolania.

Keďže prípustnosť dovolania navrhovateľky nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , dovolací súd odmietol tento jej mimoriadny

opravný prostriedok podľa v spojení s

ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na

odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.“.

Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd zistil, že dovolanie sťažovateľky

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pričom najvyšší súd posudzoval

procesnú prípustnosť dovolania nielen z dôvodov uvedených v , ale aj z pohľadu

všeobecných dôvodov zmätočnosti konania uvedených v . Z hľadiska posúdenia

týchto dôvodov procesnej prípustnosti dovolania sa rozhodnutiu najvyššieho súdu nedá

vyčítať neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť či svojvoľnosť ním prijatých záverov.

Ústavný súd k tomu podotýka, že pri podaní dovolania je nevyhnutné odlišovať na

jednej strane posúdenie otázky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku ako

takého a na strane druhej otázku prípustnosti dôvodov dovolania. Procesnú prípustnosť

dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje

k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť, dovolací súd až

sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov dovolania a následne aj ich opodstatnenosť.

Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že dovolanie nie je

procesne prípustné, dovolací súd už neskúma prípustnosť a ani dôvodnosť dovolacích

dôvodov (obdobne ).

Vzhľadom na uvedené sa tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv, ku

ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd nevyhodnotil jej dovolacie dôvody,

javí ako neopodstatnené, a teda nemajúce príčinnú súvislosť s právom na spravodlivé súdne

konanie.

Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011