Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 345/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

obchodnou spoločnosťou I., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. I. L., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -185 z 29. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka je v postavení žalovanej účastníčkou súdneho konania vo veci

ochrany kolektívnych práv spotrebiteľov začatého na návrh Z. a ďalších štyroch

fyzických osôb (ďalej len „žalobcovia“). Zo sťažnosti vyplýva, že návrh žalobcov bol

podaný na Okresnom súde Galanta (ďalej aj „okresný súd“) a na základe námietky

sťažovateľky miestnej nepríslušnosti okresného súdu bola vec postúpená Okresnému

súdu Bratislava I, ktorý však s postúpením veci vyjadril svoj nesúhlas a spis predložil

krajskému súdu na rozhodnutie podľa (ďalej

aj „OSP“). Krajský súd ako súd nadriadený Okresnému súdu Bratislava I napadnutým

uznesením rozhodol tak, že ako miestne príslušný súd na konanie v sťažovateľkinej veci

určil Okresný súd Galanta.

Podanú sťažnosť sťažovateľka odôvodnila predovšetkým tým, že pre „správne

posúdenie veci je významnou skutočnosť späťvzatia Žaloby žalobkyne v V. rade B. K. dňa

27.04.2010. Okresný súd v Galante napriek výslovnej povinnosť zastaviť konanie vo veci

žalobkyne v V. rade v zmysle , takto neučinil a i v tejto časti veci

pokračoval v konaní. ... Nakoľko žalobkyňa v V. rade, B. K., vzala svoj návrh v celom

rozsahu späť a požiadala o zastavenie konania a nakoľko sťažovateľ so späťvzatím

súhlasil, a rovnako požiadal súd o zastavenie konania, sťažovateľ má za to, že Okresný

súd Galanta porušil svoju povinnosť zastaviť konanie v časti týkajúcej sa osoby

žalobkyne v V. rade podľa .

Z obsahu žaloby je zrejmé, že táto obsahuje viacero žalobcov a petitov, a teda

viacero samostatných právnych vecí... Podľa konštantných záverov odbornej literatúry...

základnou podmienkou pre spojenie vecí je, že môžu byť prejednávané na rovnakom súde

z hľadiska vecnej a miestnej príslušnosti...

Okresný súd Bratislava I. vo svojom Nesúhlase s postúpením veci zo dňa

25.02.2011 uviedol názor, že ak sa navrhovatelia (spotrebitelia) domáhajú nárokov

spoločnou žalobou, je možné podať v zmysle takúto žalobu v mieste

bydliska ktoréhokoľvek z týchto navrhovateľov. Sťažovateľ má za to, že miestnu

príslušnosť súdu je nutné posudzovať pre každého žalobcu -spotrebiteľa zvlášť - nie je

možné vyberať si medzi súdmi príslušnými pre bydliská všetkých žalobcov jednej

spoločnej žaloby. Tento záver vyplýva zo znenia , ktoré vzťahuje

miestnu príslušnosť k bydlisku (konkrétneho) spotrebiteľa pri spore týkajúcom sa

(konkrétnej) spotrebiteľskej zmluvy....

Takáto možnosť sa tak nevzťahuje na prípad, keď väčší počet žalobcov podáva

jednu spoločnú žalobu proti jednému žalovanému. Pre konkrétneho spotrebiteľa sa

rozsah miestne príslušných súdov vo veci spotrebiteľskej zmluvy nerozšíri tým, že iný

navrhovateľ (spotrebiteľ) má v úmysle podať žalobu voči rovnakému odporcovi - každý

spotrebiteľ musí miestnu príslušnosť súdu v zmysle posudzovať podľa

svojho bydliska. Preto v prípade spoločnej žaloby žalobcov v II. až V. rade musí byť

žaloba podaná na súde, ktorý je miestne príslušný u všetkých navrhovateľov zároveň.

Hypotéza normy v zmysle - „ak je miestne príslušných niekoľko súdov"

tak nie je v prípade predmetnej spoločnej Žaloby naplnená, keďže jednotliví spotrebitelia

majú bydliská v rozličných okresoch - príslušným je jediný súd, a to ten, v ktorého

obvode má sídlo odporca.

O vyššie uvedenom svedčí i samotný zmysel ustanovenia , ktorým

je zlepšenie postavenia spotrebiteľa v súdnych konaniach... Toto ustanovenie zvýhodňuje

spotrebiteľa tým, že spotrebiteľ nemusí osobne dochádzať k súdnym pojednávaniam,

ktoré sa odohrávajú na vzdialenom všeobecnom súde odporcu, ale takéto konanie

prebieha priamo na súde v okrese (kraji) bydliska tohto spotrebiteľa. Ak by však bola

miestna príslušnosť súdu určená podľa bydliska iného spotrebiteľa, než je navrhovateľ

sám, dochádza k popretiu celého zmyslu tohto ustanovenia (a to zvlášť v prípade, keď ide

o súd v bydlisku spotrebiteľa, ktorý svoj žalobný návrh vzal späť) keďže navrhovateľ by

musel napriek veľkej vzdialenosti dochádzať k súdu nachádzajúcemu sa v inom okrese

(napr. vzdialenosť medzi bydliskom žalobkyne v III. rade v R. a Okresným súdom v

Galante je 210 km).“.

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je

„v extrémnom rozpore so skutkovým stavom veci“, keďže krajský súd nepostupoval

v súlade s príslušnými ustanoveniami a tak porušil ňou

označené základné právo, a napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože sa krajský súd

vôbec nezaoberal jej argumentmi uvedenými v jej vyjadrení. Krajský súd mal pochybiť

tým, že pri určení príslušnosti súdu vychádzal len zo žalobného návrhu žalobcov,

dostatočne neodôvodnil napadnuté uznesenie, a tak porušil aj princíp právnej istoty.

Sťažovateľka na základe uvedeného ústavnému súdu navrhla, aby vo veci vydal

takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp.zn. z 29. marca 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. z 29. marca 2011 sa

zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobcovia v prvom až piatom rade sa proti

sťažovateľke domáhali na okresnom súde „ochrany kolektívnych práv spotrebiteľov“.

Okresný súd vec postúpil Okresnému súdu Bratislava I, ktorý vyjadril nesúhlas

s postúpením veci a predložil ju na rozhodnutie o miestnej príslušnosti krajskému súdu.

Krajský súd rozhodol, že „miestne príslušným súdom na prejednanie

a rozhodnutie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. je

Okresný súd Galanta“.

Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 29. marca 2011, pretože ako nadriadený súd nepostupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami a rozhodol v „extrémnom rozpore

so skutkovým stavom veci“. Rozhodnutie je podľa nej tiež arbitrárne, čím bolo porušené

jej označené základné právo podľa a právo podľa dohovoru. Takisto krajský súd

nedal odpoveď na argumenty sťažovateľky, ktoré predniesla v jej vyjadrení k nesúhlasu

s postúpením veci.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr.

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že

jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. ).

Ústavný súd teda nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných

súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na

konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené v zmysle všeobecne záväzných

právnych predpisov.

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj pri ústavnej kontrole uznesenia krajského

súdu. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu je zdôvodnené síce

stručne, avšak primeraným a dostatočným spôsobom, keď krajský súd aplikoval na danú

vec ustanovenia procesného kódexu ().

V odôvodnení krajský súd uviedol: „V prejednávanej veci ide o spor

zo spotrebiteľských zmlúv. Miestne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie veci

je buď všeobecný súd žalovaného, ktorým je Okresný súd Bratislava I ( § 84 v spojení

s ), alebo súd, v obvode ktorého majú žalobcovia 2/ až 5/ ako

spotrebitelia bydlisko ( ). Ide tu o príslušnosť danú na výber.

Žalobcovia teda mohli podať žalobu na Okresný súd Bratislava I, alebo na Okresný súd

Skalica, alebo na Okresný súd Ružomberok, alebo na Okresný súd Martin, alebo na

Okresný súd Galanta. Vybrali si Okresný súd Galanta a tento súd je preto miestne

príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci. Na tomto závere nič

nemení ani to, že žalobkyňa 5/ vzala žalobu podaním z 26. 4. 2010 ( č. 1. 96 ) späť.

Miestna príslušnosť sa totiž určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania,

a trvá až do jeho skončenia ( 1 ods. 1 druhá veta ).“

Vychádzajúc z uvedeného krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie s odvolaním

sa na príslušné ustanovenia , ktoré upravujú otázku

miestnej príslušnosti, t. j. na základe aktuálnej platnej právnej úpravy. Vychádzal

zo skutočnosti, že po doručení návrhu na začatie konania okresný súd začal vo veci konať

a bez ohľadu na to, že žalobkyňa v piatom rade vzala žalobu späť, príslušnosť bola

určená podľa okolností, ktoré tu boli v čase začatia konania.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov krajského súdu. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad krajským súdom nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený či

inak jeho účinky za nezlučiteľné s príslušnou ústavnou úpravou ľudských práv

a základných slobôd alebo ich úpravou v označenom článku dohovoru.

Ústavný súd nezistil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu

žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že by krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory

v zákone. Uznesenie krajského súdu je náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami

relevantnej právnej úpravy, a preto je podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v celom rozsahu ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011