Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 377/2011
PDF · 184.13 KB
No categories available
III. ÚS 377/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. L., PhD., správcu konkurznej podstaty, Z.,
zastúpeného advokátom Mgr. S. J., Z., pre namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 34 Cbi/33/2007-Ká-211 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/141/2010 z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. L., PhD. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011
doručená sťažnosť JUDr. M. L., PhD., správcu konkurznej podstaty, Z. (ďalej len
„sťažovateľ“), po doplnení sťažnosti z 15. júna 2011, zastúpeného advokátom Mgr. S. J., Z.,
pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 34 Cbi/33/2007-Ká-211 z 11. novembra
2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Obo/141/2010 z 27. januára 2011.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol odporcom v konaní, v ktorom sa
navrhovatelia žalobou podanou na krajskom súde 15. novembra 2010 domáhali, aby súd
uložil sťažovateľovi ako správcovi konkurznej podstaty povinnosť vylúčiť z konkurznej
podstaty úpadcu v žalobe uvedené nehnuteľnosti. Krajský súd zistil, že na Okresnom súde
Rimavská Sobota je vedené konanie pod sp. zn. 8 C/206/2007, v ktorom sa navrhovatelia
domáhali určenia vlastníckeho práva k totožným nehnuteľnostiam. Krajský súd preto
uznesením z 11. novembra 2010 v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku prerušil konanie až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že všetky spory
týkajúce sa majetku patriaceho do konkurznej podstaty majú byť sústredené na konkurznom
súde, a preto konkurzný súd je povinný skúmať existenciu alebo neexistenciu vlastníckeho
práva a sám vo veci rozhodnúť.
O odvolaní sťažovateľa rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozhodnutím sp. zn.
5 Obo/141/2010 z 27. januára 2011 potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.
Všeobecné súdy podľa sťažovateľa porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z týchto dôvodov: „a) pre odňatie
možnosti účastníka konať pre súdom, b) pre nesprávne právne posúdenie veci súdom, c) pre
neoprávnené zasahovanie do autonómneho postavenia správcu konkurznej podstaty, d) pre
porušenie práva domáhať sa rýchlej a účinnej ochrany práv a oprávnených záujmov, aj pre
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, f) pre odňatie
spravodlivostí (denegatio iustitiae).“
Porušenie základného práva podľa č. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru vidí sťažovateľ „predovšetkým v konaní prvostupňového súdu, ktorý v zmysle
§ 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. nedôvodne a nezákonne prerušil konanie o vylučovacej žalobe
z dôvodu, že na Okresnom súde v Rimavskej Sobote prebieha iné konanie (konanie
o určenie vlastníckeho práva), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho
rozhodnutie...
S poukazom na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
21. 10. 2010, spis. zn.: 3 Cdo 150/2010, ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. upravuje
tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre
samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia
dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber,
resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania,
riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri
vedení príslušného súdneho konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke
rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a použiť to
opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia
a účinnejšia.
Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie
konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Ustanovenie § 109 ods. 2
písm. c) O. s. p. sú preto súdy povinné vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky (čl. 152 ods. 4). Všeobecný súd sa preto musí spravovať aj touto požiadavkou,
a prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných
prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote." (Nález Ústavného súdu SR
spis, zn.: I. ÚS/21/2000).“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že všeobecné súdy mu svojím konaním zároveň odňali
možnosť konať pred súdom a neoprávnene zasiahli do autonómneho postavenia správcu
konkurznej podstaty.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci jeho
sťažnosti týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z Článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Článku 46 ods. 1, Článku
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
spis. zn.: 5 0bo/141/2010, zo dňa 27. 01. 2011, právoplatné a vykonateľné ku dňu
23. 03. 2011 a Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.: 34 Cbi/33/2007 - Ká -
211 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
spis. zn.: 5 Obo/141/2010, zo dňa 27. 01. 2011, právoplatné
a vykonateľné ku dňu 23. 03. 2011 a Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.:
34 Cbi/33/2007 - Ká - 211 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na
ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ
namieta porušenie základných práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi/33/2007-ká-211, nie je daná právomoc ústavného
súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07). O ochrane práva sťažovateľa, ktorého porušenie namieta,
vo vzťahu ku konaniu krajského súdu mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní
najvyšší súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného
súdu preskúmať postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi/33/2007-ká-
211.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie označeného práva postupom okresného súdu v predmetnom konaní
po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
2. V časti sťažnosti, ktorá smerovala proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obo/141/2010 z 27. januára 2011, ústavný súd preskúmal doložené listinné dôkazy
a zisťoval, či rozhodnutie o prerušení konania najvyšším súdom mohlo porušiť
sťažovateľove práva.
V zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku súd
fakultatívne preruší konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu. O prerušení konania rozhoduje súd uznesením, proti ktorému
je prípustné odvolanie.
Čo sa týka prerušenia konania, ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup,
ktorý je zákonom dovolený, a treba ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase,
keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú zásadne lepšie predpoklady než ústavný súd
všeobecné súdy. Vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom sa riadi podľa princípu
subsidiarity, ktorému zodpovedá aj to, aby ústavný súd, ak to nie je nevyhnutné, sám
neposudzoval vhodnosť a účelnosť zvoleného procesného postupu. To však ešte
neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a že je ústavným súdom nekontrolovateľná.
Aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, tak ako napokon
každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152
ods. 4 ústavy).
Najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa
takto:
„Odvolateľ vo svojom odvolaní uviedol, že v zmysle ust. zákona o konkurze
a vyrovnaní, platí koncentračná zásada t. j. že konkurzný súd rozhoduje nielen o konkurze,
ale aj o sporoch vyvolaných a súvisiacich s konkurzom. Podľa ust. § 14 ods. 1 písm. d/ ZKV
iné konania než uvedené v písmene c/ sa prerušujú. Odvolací súd sa stotožnil s názorom
odvolateľa, že vecne a miestne príslušným na prejednanie vecí vyvolaných alebo súvisiacich
s konkurzom okrem vysporiadania BSM, je konkurzný súd. Taktiež sa stotožnil s názorom
odvolateľa, že v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. d/ ZKV sa iné konania prerušujú, ak správca
konkurznej podstaty na pokračovanie nedá súhlas. Nemôže však súhlasiť s právnym
názorom žalovaného, že spory o vylúčenie veci zo súpisu podstaty, podľa § 19 ZKV sú
spormi incidenčnými, pretože ide o excindačné žaloby.
Je nesporné, že na prejednanie incidenčných žalôb (§ 23 ZKV) sú príslušné len
konkurzné súdy, pričom v tomto druhu konaní (zistenie pravosti, výšky a poradia popretej
pohľadávky resp. právo na jej oddelené uspokojenie) ide o určovacie žaloby. Rovnako je
konkurzný súd príslušný na prejednanie vylučovacích žalôb (§19 ZKV) t. j. excindačných
žalôb. Vylučovaciu žalobu - excindačnú žalobu je však treba odlišovať od žaloby na určenie
vlastníckeho práva. Zahrnutím majetku do konkurznej podstaty sa nikdy nemení skutočný
vlastník, tohto majetku, nech ním je úpadca alebo iná osoba. Zápisom majetku do súpisu
konkurznej podstaty rovnako, ako právoplatným rozhodnutím o jeho vylúčenie zo súpisu
konkurznej podstaty však nemôže byť nikdy určený vlastník takéhoto majetku.
Či môže súd prvého stupňa v excindačnom konaní ako prejudiciálnu otázku vyriešiť
otázku určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam definovaných v žalobnom návrhu, je
vzhľadom na skutočnosť, že ako úpadca sám deklaroval predmetné nehnuteľnosti, nevlastnil
a ani neprenajímal (č. l. 91) a vzhľadom na vykonanie projektu pozemkových úprav v k. ú.
B. spracovaný zhotoviteľom T., s.r.o. B., záležitosť vyžadujúca si znalosť miestnych
pomerov a napĺňa možnosti dané ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. t. j. že prebiehajúce
konanie vedené na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.: 8 C/206/2007 o určenie
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ktorých vylúčenia sa žalobcovia v konaní sp. zn.
34 Cbi/33/2007 domáhajú, je otázkou, ktorá bude mať význam pre rozhodnutie súdu prvého
stupňa. Prerušením konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je zabezpečený
spravodlivý prístup účastníkov k ochrane ich práv a záujmov. Prerušenie konania nemožno
považovať za odmietnutie spravodlivosti resp. znemožnenie, aby sa o danej vylučovacej
žalobe rozhodlo, pretože v predmetnej excindačnej žalobe bude prvostupňový súd po
odpadnutí dôvod prerušenia konania, ďalej pokračovať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že konanie vedené na Okresnom súde
Rimavská Sobota sp. zn. 8 C/206/2007 jeho skončenie závisí od súčinnosti žalovaného
správcu konkurznej podstaty t. j. jeho súhlasu na pokračovanie v konaní, čo je aj v jeho
záujme vzhľadom na konkurzné konania (jeho ukončenie).
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd akceptovateľným spôsobom odlíšil žalobu
o určenie vlastníckeho práva od vylučovacej – excindačnej žaloby, ktorou sa tretie osoby
domáhajú vylúčenia sporných vecí z exekúcie, na prejednanie ktorých je aj podľa názoru
najvyššieho súdu príslušný konkurzný súd. Okresný súd Rimavská Sobota rieši otázku
určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam zahrnutým do konkurznej podstaty. Keďže otázka
vylúčenia alebo nevylúčenia predmetných nehnuteľností závisí od určenia vlastníka
sporného majetku, je aj podľa názoru ústavného súdu prerušením konania zabezpečený
spravodlivý prístup účastníkov konkurzného konania k ochrane ich práv a záujmov.
Sťažovateľ namietal „odňatie možnosti konať pred súdom“ ako súčasť základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že
vo veci konal iný všeobecný súd, nemožno chápať ako odmietnutie spravodlivosti.
Sťažovateľom namietané „neoprávnené zasahovanie do autonómneho postavenia
správcu konkurznej podstaty“ nie je súčasťou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podobne ani prerušenie konania konkurzným súdom pre vyriešenie predbežnej
otázky, o ktorej rozhoduje iný vecne a miestne príslušný všeobecný súd, nie je v príčinnej
súvislosti s namietaným „porušením práva domáhať sa rýchlej a účinnej ochrany práv
a oprávnených záujmov, ako aj pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“.
Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil, že by jeho posúdenie vecí
a závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Z tohto dôvodu je sťažnosť zjavne
neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde) (I. ÚS 241/07, II. ÚS 8/01, III. ÚS 264/05). Pokiaľ ide
o namietané prieťahy v konaní, ústavný súd v zmysle svojej stabilnej judikatúry uvádza, že
k stavu právnej istoty, ktorý vylučuje prieťahy v konaní, dochádza až po právoplatnosti
konania. Preskúmavaná vec je právoplatne skončená a nedochádza teda ani k porušovaniu
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o neústavnom postupe a rozhodnutí všeobecných súdov a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (II. ÚS 218/02,
III. ÚS 419/08 a iné).
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa, bolo bez ďalšieho právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými, ktoré sa viažu na úspech
v merite veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011