Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 377/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. L., PhD., správcu konkurznej podstaty, Z.,

zastúpeného advokátom Mgr. S. J., Z., pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -211 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. L., PhD. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011

doručená sťažnosť JUDr. M. L., PhD., správcu konkurznej podstaty, Z. (ďalej len

„sťažovateľ“), po doplnení sťažnosti z 15. júna 2011, zastúpeného advokátom Mgr. S. J., Z.,

pre namietané porušenie základného práva podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. -211 z 11. novembra

2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. januára 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol odporcom v konaní, v ktorom sa

navrhovatelia žalobou podanou na krajskom súde 15. novembra 2010 domáhali, aby súd

uložil sťažovateľovi ako správcovi konkurznej podstaty povinnosť vylúčiť z konkurznej

podstaty úpadcu v žalobe uvedené nehnuteľnosti. Krajský súd zistil, že na Okresnom súde

Rimavská Sobota je vedené konanie pod sp. zn. , v ktorom sa navrhovatelia

domáhali určenia vlastníckeho práva k totožným nehnuteľnostiam. Krajský súd preto

uznesením z 11. novembra 2010 v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku prerušil konanie až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že všetky spory

týkajúce sa majetku patriaceho do konkurznej podstaty majú byť sústredené na konkurznom

súde, a preto konkurzný súd je povinný skúmať existenciu alebo neexistenciu vlastníckeho

práva a sám vo veci rozhodnúť.

O odvolaní sťažovateľa rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozhodnutím sp. zn.

z 27. januára 2011 potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.

Všeobecné súdy podľa sťažovateľa porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa dohovoru z týchto dôvodov: „a) pre odňatie

možnosti účastníka konať pre súdom, b) pre nesprávne právne posúdenie veci súdom, c) pre

neoprávnené zasahovanie do autonómneho postavenia správcu konkurznej podstaty, d) pre

porušenie práva domáhať sa rýchlej a účinnej ochrany práv a oprávnených záujmov, aj pre

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, f) pre odňatie

spravodlivostí (denegatio iustitiae).“

Porušenie základného práva podľa č. 46 ods. 1 a práva podľa

dohovoru vidí sťažovateľ „predovšetkým v konaní prvostupňového súdu, ktorý v zmysle

nedôvodne a nezákonne prerušil konanie o vylučovacej žalobe

z dôvodu, že na Okresnom súde v Rimavskej Sobote prebieha iné konanie (konanie

o určenie vlastníckeho práva), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho

rozhodnutie...

S poukazom na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

21. 10. 2010, spis. zn.: , ustanovenie upravuje

tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre

samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia

dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber,

resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania,

riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri

vedení príslušného súdneho konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke

rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní ( ) a použiť to

opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia

a účinnejšia.

Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie

konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Ustanovenie § 109 ods. 2

písm. c) sú preto súdy povinné vykladať a uplatňovať v súlade s Slovenskej

republiky (čl. 152 ods. 4). Všeobecný súd sa preto musí spravovať aj touto požiadavkou,

a prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných

prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote." (Nález Ústavného súdu SR

spis, zn.: I. ÚS/21/2000).“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že všeobecné súdy mu svojím konaním zároveň odňali

možnosť konať pred súdom a neoprávnene zasiahli do autonómneho postavenia správcu

konkurznej podstaty.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci jeho

sťažnosti týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z Článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Článku 46 ods. 1, Článku

48 ods. 2 Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. zn.: , zo dňa 27. 01. 2011, právoplatné a vykonateľné ku dňu

23. 03. 2011 a Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.: - Ká -

211 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. zn.: , zo dňa 27. 01. 2011, právoplatné

a vykonateľné ku dňu 23. 03. 2011 a Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.:

- Ká - 211 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na

ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie základných práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. -211, nie je daná právomoc ústavného

súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(, ). O ochrane práva sťažovateľa, ktorého porušenie namieta,

vo vzťahu ku konaniu krajského súdu mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní

najvyšší súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného

súdu preskúmať postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

211.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie označeného práva postupom okresného súdu v predmetnom konaní

po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. V časti sťažnosti, ktorá smerovala proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2011, ústavný súd preskúmal doložené listinné dôkazy

a zisťoval, či rozhodnutie o prerušení konania najvyšším súdom mohlo porušiť

sťažovateľove práva.

V zmysle ustanovenia súd

fakultatívne preruší konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu. O prerušení konania rozhoduje súd uznesením, proti ktorému

je prípustné odvolanie.

Čo sa týka prerušenia konania, ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup,

ktorý je zákonom dovolený, a treba ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase,

keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú zásadne lepšie predpoklady než ústavný súd

všeobecné súdy. Vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom sa riadi podľa princípu

subsidiarity, ktorému zodpovedá aj to, aby ústavný súd, ak to nie je nevyhnutné, sám

neposudzoval vhodnosť a účelnosť zvoleného procesného postupu. To však ešte

neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a že je ústavným súdom nekontrolovateľná.

Aj ustanovenie , tak ako napokon

každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s (

ods. 4 ).

Najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa

takto:

„Odvolateľ vo svojom odvolaní uviedol, že v zmysle ust. zákona o konkurze

a vyrovnaní, platí koncentračná zásada t. j. že konkurzný súd rozhoduje nielen o konkurze,

ale aj o sporoch vyvolaných a súvisiacich s konkurzom. Podľa ust. § 14 ods. 1 písm. d/ ZKV

iné konania než uvedené v písmene c/ sa prerušujú. Odvolací súd sa stotožnil s názorom

odvolateľa, že vecne a miestne príslušným na prejednanie vecí vyvolaných alebo súvisiacich

s konkurzom okrem vysporiadania BSM, je konkurzný súd. Taktiež sa stotožnil s názorom

odvolateľa, že v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. d/ ZKV sa iné konania prerušujú, ak správca

konkurznej podstaty na pokračovanie nedá súhlas. Nemôže však súhlasiť s právnym

názorom žalovaného, že spory o vylúčenie veci zo súpisu podstaty, podľa § 19 ZKV sú

spormi incidenčnými, pretože ide o excindačné žaloby.

Je nesporné, že na prejednanie incidenčných žalôb (§ 23 ZKV) sú príslušné len

konkurzné súdy, pričom v tomto druhu konaní (zistenie pravosti, výšky a poradia popretej

pohľadávky resp. právo na jej oddelené uspokojenie) ide o určovacie žaloby. Rovnako je

konkurzný súd príslušný na prejednanie vylučovacích žalôb (§19 ZKV) t. j. excindačných

žalôb. Vylučovaciu žalobu - excindačnú žalobu je však treba odlišovať od žaloby na určenie

vlastníckeho práva. Zahrnutím majetku do konkurznej podstaty sa nikdy nemení skutočný

vlastník, tohto majetku, nech ním je úpadca alebo iná osoba. Zápisom majetku do súpisu

konkurznej podstaty rovnako, ako právoplatným rozhodnutím o jeho vylúčenie zo súpisu

konkurznej podstaty však nemôže byť nikdy určený vlastník takéhoto majetku.

Či môže súd prvého stupňa v excindačnom konaní ako prejudiciálnu otázku vyriešiť

otázku určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam definovaných v žalobnom návrhu, je

vzhľadom na skutočnosť, že ako úpadca sám deklaroval predmetné nehnuteľnosti, nevlastnil

a ani neprenajímal (č. l. 91) a vzhľadom na vykonanie projektu pozemkových úprav v k. ú.

B. spracovaný zhotoviteľom T., s.r.o. B., záležitosť vyžadujúca si znalosť miestnych

pomerov a napĺňa možnosti dané ust. t. j. že prebiehajúce

konanie vedené na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.: o určenie

vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ktorých vylúčenia sa žalobcovia v konaní sp. zn.

domáhajú, je otázkou, ktorá bude mať význam pre rozhodnutie súdu prvého

stupňa. Prerušením konania podľa ust. je zabezpečený

spravodlivý prístup účastníkov k ochrane ich práv a záujmov. Prerušenie konania nemožno

považovať za odmietnutie spravodlivosti resp. znemožnenie, aby sa o danej vylučovacej

žalobe rozhodlo, pretože v predmetnej excindačnej žalobe bude prvostupňový súd po

odpadnutí dôvod prerušenia konania, ďalej pokračovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že konanie vedené na Okresnom súde

Rimavská Sobota sp. zn. jeho skončenie závisí od súčinnosti žalovaného

správcu konkurznej podstaty t. j. jeho súhlasu na pokračovanie v konaní, čo je aj v jeho

záujme vzhľadom na konkurzné konania (jeho ukončenie).

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

podľa ust. , potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd akceptovateľným spôsobom odlíšil žalobu

o určenie vlastníckeho práva od vylučovacej – excindačnej žaloby, ktorou sa tretie osoby

domáhajú vylúčenia sporných vecí z exekúcie, na prejednanie ktorých je aj podľa názoru

najvyššieho súdu príslušný konkurzný súd. Okresný súd Rimavská Sobota rieši otázku

určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam zahrnutým do konkurznej podstaty. Keďže otázka

vylúčenia alebo nevylúčenia predmetných nehnuteľností závisí od určenia vlastníka

sporného majetku, je aj podľa názoru ústavného súdu prerušením konania zabezpečený

spravodlivý prístup účastníkov konkurzného konania k ochrane ich práv a záujmov.

Sťažovateľ namietal „odňatie možnosti konať pred súdom“ ako súčasť základného

práva zaručeného a práva podľa dohovoru. Skutočnosť, že

vo veci konal iný všeobecný súd, nemožno chápať ako odmietnutie spravodlivosti.

Sťažovateľom namietané „neoprávnené zasahovanie do autonómneho postavenia

správcu konkurznej podstaty“ nie je súčasťou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

ani dohovoru.

Podobne ani prerušenie konania konkurzným súdom pre vyriešenie predbežnej

otázky, o ktorej rozhoduje iný vecne a miestne príslušný všeobecný súd, nie je v príčinnej

súvislosti s namietaným „porušením práva domáhať sa rýchlej a účinnej ochrany práv

a oprávnených záujmov, ako aj pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“.

Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil, že by jeho posúdenie vecí

a závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Z tohto dôvodu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25

ods. 2 ) (, , ). Pokiaľ ide

o namietané prieťahy v konaní, ústavný súd v zmysle svojej stabilnej judikatúry uvádza, že

k stavu právnej istoty, ktorý vylučuje prieťahy v konaní, dochádza až po právoplatnosti

konania. Preskúmavaná vec je právoplatne skončená a nedochádza teda ani k porušovaniu

.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o neústavnom postupe a rozhodnutí všeobecných súdov a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (,

a iné).

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa, bolo bez ďalšieho právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými, ktoré sa viažu na úspech

v merite veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011