Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 397/2011
PDF · 260.38 KB
No categories available
II. ÚS 397/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť S. S., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., N.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave č. k. 2 S 169/2009-42 z 12. januára 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 11/2011 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011
doručená sťažnosť S. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 169/2009-42 z 12. januára 2011 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 11/2011
z 28. apríla 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 569 z 2. decembra 2008 podľa § 192 ods. 1
písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“)
prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 11. decembra 2008 opravný prostriedok –
rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra sp. zn. SLV-3/PK-2009 z 1. júla 2009 podľa § 243
ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ zamietnutý, a tým došlo k potvrdeniu
personálneho rozkazu ministra z 2. decembra 2008.
Vzhľadom na výsledok správneho konania sťažovateľ podal krajskému súdu žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 1. júla 2009, ktorú krajský súd rozsudkom
č. k. 2 S 169/2009-42 z 12. januára 2011 zamietol.
Na základe odvolania podaného sťažovateľom najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
5 Sžo 11/2011 z 28. apríla 2011 rozhodnutie krajského súdu z 12. januára 2011 potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a svoje
presvedčenie odôvodnil takto:
«... súdy... uskutočnili svojvoľný, arbitrárny, absolútne anomálny, doterajšej praxi sa
vymykajúci výklad policajného zákona a to jeho § 192 ods. 5 v súvislosti s počítaním
a plynutím subjektívnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty a so svojvoľným výkladom pojmu
„nadriadený“, ktorý sa v tomto zákonnom ustanovení nachádza...
Konkrétne § 192 ods. 5 policajného zákona stanovuje, že o prepustení policajta z
dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo
dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď
tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj
doručiť...
Prepustenie zo služobného pomeru mi bolo jednoznačne uložené po dvojmesačnej
subjektívnej lehote.
Je totiž nesporné, že predmetný skutok, pre ktorý som bol prepustený zo služobného
pomeru sa stal dňa 30. 9. 2008 a v tento deň sa aj hneď zo strany mojich nadriadených
začal skutok vyšetrovať, o čom svedčí skutočnosť, že dňa 30. 9. 2008 oznámil telefonicky
prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre zástupcovi riaditeľa KR PZ v Nitre Ing. A..., že si
hliadky vykonávajúce eskortu neplnili svoje povinnosti, ktorú skutočnosť nepopiera ani
správny orgán...
Ďalej v samotnom rozhodnutí o prepustení č. 569 je uvedené, že bolo využité podanie
námestníka krajského prokurátora v Nitre č. KV 38/2008-17 zo dňa 1. 10. 2008 ako
i úradné záznamy prokurátorov JUDr. J... L... zo dňa 30. 9. 2008 a Mgr. E... C... zo dňa
1. 10. 2008
T. z., že dňa 30. 9. 2008 sa o dôvode na moje prepustenie dozvedel môj priamy
nadriadený, ale - čo považujem za podstatné vzhľadom aj na dôvody, ktoré obsahuje
rozhodnutie ministra o rozklade - aj pplk. Ing. J... A..., ktorý bol prvým zástupcom riaditeľa
a súčasne riaditeľom Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Nitre, t. j. nadriadený služobný funkcionár, ktorý je oprávnený voči
policajtovi prijať personálne alebo disciplinárne opatrenia.
Za podstatné považujem, že dňa 30. 9. 2008 sa na základe podnetu krajskej
prokuratúry a oznámenia predmetného skutku pplk. Ing. J... A... moji priami nadriadení
v tento deň dozvedeli a zistili dôvod pre moje prepustenie a od tohto dňa bežala
dvojmesačná prekluzívna lehota na rozhodnutie o mojom prepustení a jeho doručenie...
Zo súdneho spisu vyplýva, že rozhodnutie o mojom prepustení mi bolo doručené dňa
2. 12. 2008, t. z. jasne a jednoznačne po dvojmesačnej lehote uvedenej v citovanom § 192
ods. 5 policajného zákona.
Túto moju argumentáciu, ktorú som podrobne rozviedol vo svojej žalobe a ešte
podrobnejšie vo svojom stanovisku zo dňa 10. 12. 2010..., súdy vôbec nerešpektovali
a uskutočnili podľa mňa jednoznačne protizákonný, protiústavný a svojvoľný výklad jednak
plynutia a počítania subjektívnej dvojmesačnej lehoty a jednak protiústavný a svojvoľný
výklad pojmu nadriadený uvedený v spomínanom § 192 ods. 5 policajného zákona, čím
porušili moje základné právo na spravodlivý súdny proces a na to, aby bola moja vec
spravodlivo a nestranne prejednaná a rozhodnutá.
Podľa názoru Krajského súdu Bratislava vyslovený v jeho rozsudku, ako i podľa
názoru Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho rozsudku, totiž podľa týchto súdov je potrebné
pojem „nadriadený“ uvedený v § 192 ods. 5 vykladať tak, že za tohto nadriadeného je
možné považovať len ministra vnútra SR, pričom tam súdy poukazujú na predpisy nižšej
právnej sily, napr. nariadenie ministra vnútra SR č. 62/2003, ktoré ustanovuje päť stupňov
personálnej pôsobností, podľa ktorého len minister vnútra je oprávnený rozhodnúť o
prepustení príslušníka PZ zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) policajného
zákona.
K tejto argumentácii v zásade nemám námietky a aj som si vedomý, že o prepustení z
policajného zboru má právo rozhodnúť minister vnútra.
Otázka zásadného významu je však tá, v akej lehote to môže minister urobiť; a tu sme
pri podstate celej protiústavnosti a svojvoľnosti výkladu súdov pojmu „nadriadený“ a z
toho vyplývajúceho svojvoľného výkladu plynutia subjektívnej dvojmesačnej lehoty.
Zákonné ustanovenie § 192 ods. 5 totiž používa všeobecný pojem „nadriadený“. V
tomto zákonnom ustanovení sa nenachádza žiadna bližšia špecifikácia koho má zákon na
mysli pod pojmom „nadriadený“, preto je potrebné v súlade so zásadou právnej istoty,
zákonnosti, ústavnosti a v neposlednom rade i zdravého rozumu ako i gramatického výkladu
rozumieť a vykladať ho tak, že sa jedná o ktoréhokoľvek nadriadeného. Policajný zákon
totiž sám vo svojich iných viacerých ustanoveniach obsahuje aj špecifikáciu nadriadeného
slovami „bezprostredne nadriadený“, alebo „nadriadený, ktorý je oprávnený rozhodnúť o
prepustení policajta zo služobného pomeru“ (pozri § 193), „nadriadený, ktorý policajta
ustanovuje do funkcie“ (§ 28 ods. 1), „príslušný nadriadený“ (§ 33 ods. 2) a vo viacerých
ustanoveniach používal aj konkrétne pojem „minister“ (§ 33 ods. 5).
Je potrebné z tohto pohľadu považovať za dostatočné, keď § 192 ods. 5 používa
všeobecný pojem „nadriadený“, že táto zákonná podmienka bola naplnená tým, že dňa
30. 9. 2008 dôvod môjho prepustenia zistil personálny nadriadený pplk. A... ako prvý
zástupca riaditeľa KR PZ Nitra.
Je právne neudržateľný výklad uvedený v rozsudkoch súdov, že takýmto nadriadeným
je až samotný minister vnútra SR a až keď sa jemu doručí návrh na prepustenie policajta zo
služobného pomeru, týmto dňom ministrovi začína plynúť dvojmesačná subjektívna lehota
podľa § 192 ods. 5 policajného zákona...
Je úplne anomálny výklad oboch súdov, ktoré vo svojich rozsudkoch prijali právny
názor, že dvojmesačná subjektívna lehota na rozhodnutie plynie len od vtedy, keď dôvod na
prepustenie policajta zistí ten personálne nadriadený policajný funkcionár, ktorý je
oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru, a to konkrétne až
minister vnútra, keď mu je daný na posúdenie celý dôkazový materiál a spis, pretože tu by
práve nastal ten zásadný problém a bezprávny stav, že začatie plynutia zákonom stanovenej
subjektívnej dvojmesačnej lehoty by bolo ponechané na svojvoľné uváženie ktoréhokoľvek
policajného funkcionára, vrátane ministra...
Preto zastávam jednoznačný názor, že rozhodnutie o mojom prepustení z policajného
zboru mi bolo doručené po zákonom stanovenej dvojmesačnej prekluzívnej subjektívnej
lehote...
Ďalšieho nezákonného, protiústavného, svojvoľného, arbitrárneho výkladu zákona sa
súdy dopustili pri posudzovaní môjho dôvodu na prepustenie z policajného pomeru, kedy z
jednoznačného nedbanlivostného konania svojvoľne toto posúdili ako úmyselné a ponechali
kvalifikáciu, ktorú nezákonne uskutočnil rozhodujúci správny orgán a v rámci rozhodovania
o rozklade si ju prispôsoboval ako im v danom okamihu vyhovovala...
V správnom ani súdnom konaní mi žiadne úmyselné konanie preukázané nebolo a
súdy pochybili, keď sa stotožnili so svojvoľným výkladom správneho orgánu...
V podanom rozklade, ako i podanej žalobe a celom súdnom konaní namietam
skutočnosť, že... je povinnosťou správneho orgánu mi preukázať nad akúkoľvek pochybnosť,
že som konal úmyselne, pretože tento dôvod a jeho intenzita bol vzatý do rozhodnutia o
mojom prepustení.
Oba rozhodujúce súdy moje argumenty nezobrali do úvahy a v dôvodoch svojich
rozsudkov uvádzajú, že na zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti
stačí aj nedbanlivostné konanie.
Takýto výklad a takéto použitie práva nemá obdobu a je prejavom jasnej svojvôle vo
výklade dôležitých pojmov zo strany jednak rozhodujúceho správneho orgánu, ale najmä zo
strany súdov, ktoré mali túto nezákonnosť a svojvôľu napraviť...»
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa S. S... na spravodlivý súdny proces pred nestranným
a nezávislým súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sžo/11/2011 zo dňa 28. 4. 2011,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 5. 2011, porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa S. S... na spravodlivý súdny proces pred nestranným a
nezávislým súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. 2 S 169/2009-42 zo dňa 12. 1. 2011, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 19. 5. 2011, porušené bolo.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.
5 Sžo/11/2011 zo dňa 28. 4. 2011 zrušuje spolu s rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k.
2 S 169/2009-42 zo dňa 12. 1. 2011 a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
4. S. S... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR..., ktoré
je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. P. K... trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 169/2009-42 z 12. januára 2011
V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje na
skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý
vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ
namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného rozsudku krajského súdu č. k. 2 S 169/2009-42 z 12. januára 2011 využitím
riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využil. Na základe ním
podaného odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho
oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými
skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia krajského
súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 11/2011 z 28. apríla 2011
Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžo 11/2011 z 28. apríla 2011, ústavný súd konštatuje, že túto treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnom zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 11/2011 z 28. apríla 2011 napadnutý rozsudok
krajského súdu č. k. 2 S 169/2009-42 z 12. januára 2011 potvrdil a v odôvodnení
rozhodnutia uviedol:
«V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe žaloby podanej podľa
§ 247 a nasl. OSP zákonnosť rozhodnutia a postupu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky č. p. SLV-3/PK-2009 z 01. júla 2009, ktorým zamietlo rozklad žalobcu a potvrdilo
Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 569/2008 zo dňa 02. 12. 2008,
na základe ktorého bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.
prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ. Krajský súd žalobu zamietol.
Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po
zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, došlo k zúženému výkladu pojmu „nadriadený“,
nebol dostatočne zistený skutkový stav (neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia)
a taktiež nebolo preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu
ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.. Bola porušená zásada
materiálnej rovnosti, keď za rovnaké konanie jeden policajt zostal nepotrestaný.
Svoje odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu odôvodnil tým, že rozhodnutie
o jeho prepustení zo služobného pomeru je v rozpore so zákonom a spravodlivosťou,
nakoľko bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a nebolo preukázané, že sa
dopustil konania uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., že
jeho zotrvanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Ďalej neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia, nebola dodržaná zásada materiálnej
rovnosti, nakoľko za rovnaké konanie traja policajti boli prepustení zo služobného pomeru
a jeden zostal úplne nepotrestaný a súd pri rozhodovaní veci nezobral do úvahy jeho
stanovisko z 21. 10. 2009, v ktorom podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio in
peius v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne zhodnotil
celý nezákonný postup žalovaného.
Najvyšší súd po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom dospel k záveru,
že krajsky súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami
žalobcu, na ktoré poukazoval v podanej žalobe a rozhodol v súlade s Občianskym súdnym
poriadkom, keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný po riadnom zistení
skutočného stavu veci, obsahuje predpísané náležitosti a je v dostatočnom a zrozumiteľnom
rozsahu odôvodnený. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a
zdôrazňuje, že podľa ustálenej judikatúry najmä Ústavného súdu Slovenskej republiky
úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len
preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri
riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nemožno
vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci
konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia
umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné
na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé
rozhodnutie v danej veci. Na ústavnosť odôvodnenia nie je totiž potrebné, aby sa v ňom
uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo
návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Skutočnosť,
že účastník sa s názorom súdu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje tiež názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ ide o žalobcom namietané nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie
rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. z obsahu
pripojeného administratívneho spisu mal aj najvyšší súd za preukázané, že dôvod
prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ jeho nadriadený zistil najskôr
dňa 02. 10. 2010, kedy Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre prijalo podanie -
sťažnosť Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorou táto namieta porušenie služobných povinností
príslušníkov KZ PR Nitra v súvislosti so zabezpečovaním predvádzania P. D. na Okresný
súd v Nitre. Rozhodnutie - personálny rozkaz, vydal Minister vnútra Slovenskej republiky
dňa 02. 12. 2008 a ten istý deň o 18:00 hod žalobca rozhodnutie aj prevzal.
Z uvedeného nesporne vyplýva, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade
pojmu „nadriadený“ v ustanovení § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z.. Dodržanie
jednoročnej objektívnej lehoty nebolo sporné, nakoľko zvlášť hrubé porušenie služobnej
povinnosti došlo 30. 09. 2008.
Žalovaný posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti
žalobcu v súlade so zákonom a na základe zákonom povolenej voľnej úvahy pri rozhodnutí
Krajskému súdu a najvyššiemu súdu podľa ustanovenia § 245 ods. 2 OSP prislúcha skúmať,
či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, aké podklady pre
svoje rozhodnutie k tomu správny orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umožnil
vec správne rozhodnúť, a či tieto zistenia nie sú s týmito podkladmi v logickom rozpore.
Podstatou sporu pri preskumávaní zákonnosti postupu žalovaného bolo posúdenie, či
správanie žalobcu naplnilo svojou intenzitou znaky zvlášť závažného porušenia služobnej
prísahy alebo služobnej povinnosti a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z..
Ako už najvyšší súd uviedol, námietky žalobcu uvedené v žalobe a v odvolaní
nepovažuje za opodstatnené, nakoľko v priebehu správneho konania vyšli správne orgány
obidvoch stupňov z dostatočne zisteného skutkového stavu, najmä z priamych dôkazov,
výpovedí svedkov. Žalobcovi bola v konaní pred správnymi orgánmi daná v zmysle § 193
ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného
pomeru navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Žalobcom navrhnutých svedkov - obvineného
a osoby, s ktorou obvinený komunikoval, tak ako už bolo v rozhodnutiach konštatované,
nemožno považovať za nestranné osoby, v dôsledku čoho správny orgán nepochybil keď ich
k prejednávanej veci nevypočul. Na základe skutočností zistených v priebehu konania bolo
nesporne preukázané, že žalobca počas výkonu eskorty obvinenému umožnil voľne
pohybovať sa po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, pričom nezamedzil iným osobám v
prístupe k obvinenému a umožnil mu dorozumievať sa najmenej s jednou osobou, ktorá je
podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov.
Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené konanie žalobcu je v hrubom rozpore so
služobnou prísahou uvedenou v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorú žalobca zložil a
ktorou sa zaviazal, že bude čestný, statočný a disciplinovaný, že svoje sily a schopnosti
vynaloží na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s
nasadením vlastného života, že sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a je tiež porušením čl. 28 ods. 1 písm. d
nariadenia MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci policajt
povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám a v dorozumievaniu s
nimi, ako aj ustanovenie § 48 ods. 3 a), g), h) zákona č. 73/1998 Z. z. v zmysle ktorého
policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi,
zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené
rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne
oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo
narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodržiavať služobnú
disciplínu. Obrana žalobcu, že obvinený bol v útekovej väzbe nemôže zvrátiť napadnuté
rozhodnutie, naopak podľa výpovedí svedkov žalobca svojim ľahkovážnym konaním založil
kolúzny dôvod väzby. Aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobcovo konanie malo vysoko
negatívny vplyv na ostatných policajtov a zamestnancov Polície Slovenskej republiky a na
verejnú mienku, čo má za následok poškodzovanie Polície Slovenskej republiky na
verejnosti a narušovanie jej dôvery, a ohrozilo výsledok vyšetrovania v iných trestných
veciach, preto konanie žalobcu bolo zvlášť hrubým porušením povinnosti a jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. Žalobca s ohľadom na
svoje služobné postavenie a zaradenie v Polícií Slovenskej republiky si musel byť vedomý
dôsledkov svojho konania, a v tomto smere nekonal čestne, statočne a disciplinovane, čím
porušil služobný prísahu.
Podľa § 250h ods. 1 OSP, až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia
správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Žalobca v
stanovisku rozšíril svoju žalobu okrem iného o výklad pojmu správnej úvahy, vyjadril sa k
zásade reformatio in peius v správnom konaní a podrobne rozviedol otázku zavinenia.
Keďže uvedené rozšírenie žaloby žalobca nesporne urobil po zákonom stanovenej
dvojmesačnej lehote, krajský súd nepochybil, keď sa v konaní nezaoberal týmito dôvodmi.
Na základe uvedeného k týmto námietkam nebolo možné prihliadnuť ani v odvolacom
konaní.
Krajský súd svoj názor k námietke žalobcu, že v prípade Mgr. M... G... žalovaný, ako
v skutkovo zhodnom prípade postupoval rozdielne, odôvodnil v rozsahu podľa § 157 ods. 2
OSP. Žalobca spochybnil právny názor krajského súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti
považuje za potrebné doplniť, že voči Mgr. M... G... bolo začaté konanie vo veci prepustenia
zo služby príslušníka PZ za skutok, že 30. 09. 2008 ako veliteľ hliadky Obvodného
oddelenia PZ Nitra N-105 spolu s členom hliadky ppráp. S... S... vykonával eskortu
obvineného P. D. a nezabránil kontaktu obvineného s rôznymi civilnými osobami. Správny
orgán rozhodnutím z 27. 11. 2008, č. p. ORP-3342-26/NR-2008 toto konanie zastavil,
nakoľko nezistil porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom a ponechanie Mgr. M... G... nepovažoval za ujmu dôležitých záujmov štátnej
služby. V danej prejednávanej veci na základe iného skutkového stavu bolo žalobcovi
preukázané, že svojím konaním na rozdiel od Mgr. M... G... naplnil skutkovú podstatu
ustanovenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z..
V súvislosti s predloženým uznesením prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry
sp. zn. OPv 333/08 zo 17. mája 2010, ktorým zastavil trestné stíhanie proti obvinenému
žalobcovi za prečin zneužívanie právomoci verejného činiteľa, je potrebné uviesť, že sa
jedná samostatné konanie, odlišné od konania o prepustení zo služobného pomeru, s inou
trestnoprávnou skutkovou podstatou. Avšak aj v uvedenom uznesení prokurátor
v poslednom odseku zdôraznil, že príslušník Policajného zboru pri vykonávaní štátnej
služby, teda pri vykonávaní predvádzania obvinených pred sudcu, musí postupovať v súlade
aj s internými predpismi a správať sa v súlade so zásadami morálky, slušnosti a dodržiavať
ustanovenia Etického kódexu príslušníka Policajného zboru.
Žalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by
spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. Nepochybil preto krajský súd,
ak žalobu zamietol. Preto najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»
Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu dostatočným
a presvedčivým spôsobom reaguje na odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré sú v podstate
totožné so sťažnostnými námietkami. V žiadnom prípade nemožno preto považovať
rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet preto ani
príčiny na to, aby ústavný súd do záverov najvyššieho súdu zasiahol. Skutočnosť, že
posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe
porušenie označených práv nezakladá.
Najvyšší súd sa jasne a presvedčivo vysporiadal s otázkou včasnosti vydania
a doručenia personálneho rozkazu sťažovateľovi, ktorým bol prepustený zo služobného
pomeru. Svoje závery pritom oprel o konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu.
Uviedol, ktorý moment považoval za zistenie príslušného nadriadeného o dôvode
prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru a prečo.
Rovnako ústavne konformným spôsobom najvyšší súd vyhodnotil naplnenie
zákonných znakov uvedených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov
PZ. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého služobnú prísahu a služobné povinnosti neporušil,
vyvrátil najvyšší súd tým, že poukázal na porušenie čl. 28 ods. 1 písm. d) nariadenia
ministra č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci policajt povinný
zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám a v dorozumievaní s nimi,
pričom zo skutkového hľadiska považoval komunikáciu medzi eskortovaným obvineným
a ďalšou osobou za preukázanú. Najvyšší súd sa teda zaoberal podmienkou splnenia
všetkých znakov porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom sťažovateľom a tieto považoval za naplnené. Uviedol pritom dostatok dôvodov,
ktoré takému záveru jednoznačne nasvedčujú. Na základe týchto skutočností nemožno
rozhodnutie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené alebo za arbitrárne.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti
medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy),
resp. práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a označeným rozsudkom
najvyššieho súdu.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, a rozhodovanie o ďalších
požiadavkách sťažovateľa (zrušenie rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania) je podmienené vyslovením
porušenia základných práv alebo slobôd, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011