Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 346/2011
PDF · 181.74 KB
No categories available
I. ÚS 346/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., R., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoD/2/2009 z 30. júla 2009 v spojení s uznesením
Okresného súdu Ružomberok sp. zn. D/304/98 zo 6. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011
doručená sťažnosť E. K. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
9 CoD/2/2009 z 30. júla 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení
s uznesením Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. D/304/98 zo
6. novembra 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozhodnutím
prerokoval v právnej veci sťažovateľky dedičstvo po jej nebohej matke M. P. (ďalej len
„poručiteľka“) tak, že určil čistú hodnotu dedičstva po poručiteľke na sumu 571 667 Sk,
ktorú odvodil z vyplatenej reštitučnej náhrady vo výške 411 890 Sk a zápočtu hodnoty daru
vo výške 170 720 Sk, a sťažovateľke priznal jej dedičský podiel vo výške 5/8 z tejto
hodnoty a ostatným deťom poručiteľky priznal ich dedičský podiel vo výške 1/8 z čistej
hodnoty dedičstva. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím
potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej atakovala správnosť a zákonnosť
skutkových záverov súdov v jej právnej veci, keď pozostalosť po poručiteľke rozdelili,
s prihliadnutím na testament poručiteľky, podľa zákonných podielov pre jednotlivých
dedičov. V tejto súvislosti uviedla, že „... okresný súd... v rozhodnutí o dedičstve,
k dedičstvu, ktoré patrí výlučne mne... t. j. 411.890,- Sk na základe dedenia z platného
závetu, započítal hodnotu daru vo výške 170.720,- Sk a celkovú sumu 582.610,- Sk rozdelil
na osminy... Takéto rozhodnutie okresného súdu aj keď bolo potvrdené krajským súdom
považujem za rozhodnutie v totálnom rozpore so zákonmi a dobrými mravmi.“. Pri
argumentácii vychádzala zo svojho presvedčenia o oprávnenosti svojich dedičských
nárokoch po poručiteľke, a to z dôvodu, že „Poručiteľka v čase svojej smrti nemala
v zmysle závetu ani nehnuteľnosti, ani veci. Mala len právo vyplývajúce zo zákona
č. 229/1991 Zb a nasl. Dedička E. K... smrťou poručiteľa t. j. dňom 14. 05. 1998 zdedila,
toto jej poručené právo. Či si jediná dedička z platného závetu, zdedené právo uplatní alebo
nie, je v dedičskom konaní č. D 304/1998 irelevantné.“, ako aj z toho dôvodu, že „Moja
matka vedela komu a prečo má darovať... Vedela, že len ja a výlučne pre seba, som
pracovala na navrátení skonfiškovaných nehnuteľností... tiež vedela, že len ja som ochotná
zrekonštruovať dedičstvo po našich predkov od roku 1646 a zachovať ho pre ďalšie
generácie nášho rodu.“.
3. Sťažovateľka sa v podanej sťažnosti domáhala taktiež vyslovenia porušenia svojho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
k porušeniu ktorého dôvodila: „Domnievam sa, že... nedôvodné naťahovanie času, ako aj
samotná skutočnosť, že dedičské konanie... trvalo viac než 12 rokov je dôkazom, že v súlade
s čl. 48 ods. 2 Ústavy – aby sa moja vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a že moje
právo na prerokovanie veci v primeranej lehote bolo atakované, porušené.“ Zároveň sa
domáhala vyslovenia porušenia aj svojich majetkových práv: „Tiež došlo k porušeniu
mojich majetkových práv.“ Porušenie týchto práv odvodzuje od súdmi uložených povinností
vyplatiť z dedičstva ďalších dedičov, zo zaplatenia odmeny a hotových výdavkov súdnemu
komisárovi, zaplatenia poplatku za podané odvolanie a zaplatenia poplatku za prejednanie
dedičstva.
4. Sťažovateľka sa v podanej sťažnosti domáhala jej prijatia na ďalšie konanie
a následne toho, aby ústavný súd „vyslovil, že právoplatným rozhodnutím, opatrením či
iným zásahom, v tomto konkrétnom prípade uznesením Krajského súdu..., ako súd odvolací
č. k. 9 CoD/2/2009 zo dňa 30. júla 2009, ktorým je potvrdené uznesenie Okresného súdu...
č. k. D 304/98-133 zo dňa 06. 11. 2008 boli porušené moje práva a slobody a aby zrušil
tieto rozhodnutia v celom rozsahu“. Ďalej požiadala ústavný súd o zastavenie exekučného
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. EX 506/2009 proti nej, o potvrdenie
dedičstva po poručiteľke na základe závetu z 8. januára 1995 v jej prospech – „... závetná
dedička E. K... nadobúda dedičstvo v zmysle napísaného závetu. Predmetom dedenia sú
všetky nehnuteľnosti, veci a práva, ktoré boli poručiteľke... štátom skonfiškované a neskôr
vrátené v rámci reštitúcií.“, o ustanovenie advokáta pre konanie pred ústavným súdom
a v neposlednom rade o vyplatenie rozsiahleho odškodnenia z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy, rôznych finančných náhrad a kompenzácií, ako aj satisfakcie za porušenie svojich
práv.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy
7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04). Z uvedeného je
zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo
neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.
III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
8. Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
9 CoD/2/2009 z 30. júla 2009 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. D 304/98 zo
6. novembra 2008. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť
9. septembra 2009. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 11. júla 2011, to znamená
dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu oneskorenosti jej podania.
II.B
9. Sťažovateľka v podanej sťažnosti žiadala ústavný súd, aby potvrdil nadobudnutie
dedičstva po poručiteľke na základe závetu z 8. januára 1995 v jej prospech – „... závetná
dedička E. K... nadobúda dedičstvo v zmysle napísaného závetu“. Taktiež požiadala ústavný
súd o zastavenie prebiehajúceho exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp.
zn. EX 506/2009 – „Taktiež žiadam... Ústavný súd SR, aby zrušil, zastavil exekúciu č. EX
506/2009, ktorá je dôsledkom (iným zásahom) vyššie uvedených uznesení č. k. D 304/98.“.
10. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je
súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity
znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa
zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
11. Pokiaľ sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol v merite jej právnej veci
a priznal jej v rámci dedičského konania pozostalosť po poručiteľke ako jedinej a výlučnej
závetnej právnej nástupkyne, tak právomoc v tomto smere mal/má a vykonal/vykonáva
všeobecný súd, ktorého rozhodnutie v rámci odvolacieho konania môže preskúmať vyšší
súd. Obdobne aj pri požiadavke sťažovateľky o zastavenie prebiehajúceho exekučného
konania je príslušným na takéto konanie všeobecný súd [§ 57 a nasl. zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov].
Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd rozhodol o takých
právnych skutočnostiach na rozhodnutie, o ktorých nemá právomoc vyplývajúcu mu zo
zákona, ústavy alebo medzinárodnej zmluvy garantujúcej ochranu práv a slobôd, a preto
bolo potrebné rozhodnúť o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C
12. Sťažovateľka v podanej sťažnosti taktiež ústavný súd žiadala, aby jej priznal
rozsiahle odškodnenie z titulu nemajetkovej ujmy, rôznych finančných náhrad
a kompenzácií, ako aj satisfakcie za porušenie jej práv.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
14. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojich majetkových práv, ktoré
v podanej sťažnosti ani neoznačila, len v kontexte svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov
napadnutého rozhodnutia krajského súdu v jeho spojení s prvostupňovým rozhodnutím
okresného súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa ich porušením zaoberať
z dôvodu, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami súdov a možným
porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
v dôsledku čoho nemožno uvažovať ani o porušení práv majetkového charakteru.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
III.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí
okresného súdu a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011