Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 329/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12

ods. l, 2 a 4 a a svojich základných práv podľa čl.

16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47

ods. 2 a , práv podľa , , ,

čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. júna 2010, postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

26. októbra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2011 doručená sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

, ods. l, 2 a 4 a a jeho základných

práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46

ods. 1 až 4, a , práv podľa ,

čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

ako aj podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „protokol č. 12 k dohovoru“) postupom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 18. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením z 26. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 21. júna 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného

zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 300 €, a pre prípad, že by výkon

peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere

desať dní. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd

uznesením ako nedôvodné zamietol. Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ

dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c)

odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho veci

nespravodlivo odsúdený za prečin ublíženia na zdraví „na základe vykonštruovaného

krivého obvinenia s pomocou vyšetrovacích orgánov a súdov“, a v sťažnosti postupne

opisuje jednotlivé skutočnosti, ktoré podľa neho preukazujú zámerne zmanipulované

vyšetrovanie „pravdepodobne s vedomím a súhlasom orgánov prokuratúry a súdu, len

preto, aby mohol byť sťažovateľ odsúdený za niečo čo nespravil...“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. l, 2 a 4

a a základných práv podľa a 2, a 2,

ods. 1, a 2, , až 4, a a práv

podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13

a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č.

12 k dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu, postupom a uznesením krajského

súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu; taktiež žiadal, aby ústavný súd tieto

rozhodnutia zrušil a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €, ako

aj „náhradu právneho zastúpenia v trestnom konaní..., náhradu poplatkov..., náhradu

peňažného trestu..., náhradu súdneho poplatku...“ .

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne požiadal o ustanovenie advokáta na zastupovanie

pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie , ods. l, 2 a 4 a

a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2,

, až 4, a , práv podľa , ,

čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 1

dodatkového protokolu a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 k dohovoru postupom

a rozsudkom okresného súdu, postupom a uznesením krajského súdu a postupom

a uznesením najvyššieho súdu.

II.A. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom

okresného súdu a postupom a uznesením krajského súdu

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené.

Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ mu už predtým – 10. januára

2011 doručil podanie, ktoré sa týkalo tých istých konaní vedených okresným súdom

a krajským súdom, ktoré už posudzoval ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v konaní vedenom pod sp. zn. tak, že jeho sťažnosť odmietol vo vzťahu

k postupu a rozsudku okresného súdu pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

a rozhodnutie a vo vzťahu k postupu a uzneseniu krajského súdu pre zjavnú

neopodstatnenosť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre nedostatok

právomoci ústavného súdu, ako aj jeho odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť je

rozhodnutím „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24

písm. a) . Nejde však o podmienky konania, ktoré možno dodatočne

splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie a ktoré bolo

napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý pre nedostatok právomoci

ústavného súdu a súčasne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa je v tejto časti neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa v spojení s .

II.B. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré oprel o dovolacie

dôvody podľa , , a . Najvyšší súd uznesením

rozhodol o podanom dovolaní tak, že ho v zmysle

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), i) a j) Trestného

poriadku, pričom v relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia uviedol: „Dovolací súd

po preskúmaní spisového materiálu však dospel k záveru, že dovolateľom namietané

dovolacie dôvody uvedené v , , a

v posudzovanom prípade splnené neboli.

Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (písm. c/),

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom (písm. g/),

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (písm. i/),

odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené

zákonné dôvody (písm. j/).

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že obsah

konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému

vymedzeniu dovolacích dôvodov podľa Pokiaľ tomu tak nie je a podané

dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania,

hoci v skutočnosti obsahuje argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné podľa odmietnuť.

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa

treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného

a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na

uplatnenie každého obhajovacieho práva.

Z obsahu predloženého procesného spisu vyplýva, že obvinený mal možnosť vyjadriť

sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré mu boli kladené za vinu, a k dôkazom o nich, mal však

aj právo odoprieť vypovedať, ktoré ale nevyužil a na hlavnom pojednávaní, aj po zmene

zákonnej sudkyne, vypovedal. Mohol uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať

dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky.

Mal právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom

činným v trestnom konaní alebo súdom. Mal právo vypočúvať svedkov, ktorých sám navrhol

alebo ktorých navrhol jeho obhajca, a klásť svedkom otázky, pričom všetky tieto práva

mohol uplatniť aj prostredníctvom svojho obhajcu.

Obvinený bol v konaní po celý čas zastúpený obhajcom JUDr. L. P. (č. l. 24) a v

prípade, že on nebol prítomný na hlavnom pojednávaní, bola zabezpečená účasť obhajcu na

základe substitučnébo plnomocenstva. Nemožno preto súhlasiť s názorom obvineného, že v

konaní na súde prvého stupňa, ako aj na súde druhého stupňa bolo zásadným spôsobom

porušené jeho právo na obhajobu, nakoľko obhajca je povinný poskytovať obvinenému

potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky a

spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležité a včas

objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Pokiaľ ide o obvineným uvádzané protichodné názory znalcov MUDr. F. H. a

MUDr. J. T., tieto neboli nijakým spôsobom preukázané, práve naopak, ich výsluchom boli

tieto tvrdenia vyvrátené. Sami konštatovali, že mnohé veci možno opísať rozlične, avšak

podstata zostáva zachovaná.

V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa a

navrhovaním dôkazov zo strany obvineného, dovolací súd uvádza, že tomuto právu

zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým

dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím takémuto návrhu buď

vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Nie

je však možné úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa na

podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že návrhy obvineného a jeho

obhajcu na vykonanie výsluchu príslušníkov Policajného zboru, ktorí boli privolaní na

miesto činu, uskutočnenie previerky na mieste činu a vyžiadanie správy od Slovenského

hydrometeorologického ústavu o počasí v deň incidentu, boli okresným súdom odmietnuté,

nakoľko ich tento považoval za neúčelné a nadbytočné, pričom toto svoje rozhodnutie

zrozumiteľným spôsobom aj vysvetlil.

Za naplnenie dôvodu v zmysle teda nemožno považovať

obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe

použitých dôkazných prostriedkov.

Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní

a procesne (rozhodnutím súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov obvineného

nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle ,

ani nemožno vyvodiť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom podľa

Skutkové zistenia a preskúmavanie ich správnosti je vecou prvostupňového

a odvolacieho súdneho konania, nie konania o dovolaní, pretože dovolací sud ex lege nemá

právo skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku a tento meniť.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , z tohto ustanovenia

vyplýva, že dovolací sud nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté

rozhodnutie súdu, teda nepreskúmava ani neúplnosť skutkových zistení ani nesprávne

hodnotenie dôkazov a podobne. Rozsah jeho prieskumnej povinnosti je vždy vymedzený len

dovolacím dôvodom, pre ktorý je dovolanie podané. Prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ako súdu dovolacieho dôsledne vychádza zo zásady, že trestné konanie je

založené na princípe dvojinštančnosti. Dovolanie ani prostredníctvom tohto dovolacieho

dôvodu nenahradzuje riadne opravné prostriedky, ani iné mimoriadne opravné prostriedky,

ktorých uplatnením možno riešiť niektoré nedostatky v skutkových zisteniach. Skutkový stav

je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený len z toho hľadiska, či skutok alebo iná

okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, teda či sú právne kvalifikované

v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Na podklade tohto dovolacieho

dôvodu teda nie je možné posudzovať ä hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu

v zmysle , ani preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť

hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa , pretože to sú otázky upravené

normami procesného práva a nie hmotným právom. Tento záver zodpovedá skutočnosti, že

dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd, kde

nemožno znovu vytvárať, či zásadne meniť skutkové zistenia. Právna úprava spôsobu

rozhodovania najvyššieho súdu predpokladá, že v tomto konaní nebude dokazovanie

vykonané vôbec alebo len celkom výnimočne v značne obmedzenom rozsahu a zamerané

výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní ( ).

V rámci tohto dovolacieho dôvodu je teda vylúčené uplatňovanie námietok proti

skutkovým zisteniam pre ich nesprávnosť alebo neúplnosť, či už v dôsledku nevykonania

potrebného dokazovania alebo nesprávneho hodnotenia dôkazov. Vo vzťahu k zistenému

skutku možno namietať iba to, že tento mal byť posúdený ako iný trestný čin, resp. že skutok

nevykazuje znaky žiadneho trestného činu.

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní., ktoré sa opiera

o dôvod dovolania podľa len z toho hľadiska, či skutok,

z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby

zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že skutková veta tak, ako bola ustálená,

obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený právoplatne uznaný

za vinného a jeho konanie bolo správne právne posúdené v súlade s príslušnými

ustanoveniami hmotného práva, nakoľko skúmal, či zistený skutkový stav bol správne

právne kvalifikovaný a či nedošlo k porušeniu iných ustanovení trestnoprávneho charakteru

(napr. či neexistujú dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.).

V súvislostí s dovolacím dôvodom podľa dovolací súd

upozorňuje, že jeho uplatnenie je zjavne nesprávne, nakoľko krajský súd odvolanie

obvineného J. Ď. zamietol ako nedôvodné podľa , a nie podľa Tr.

por., hoci na to neboli splnené zákonné dôvody (odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo

podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne

vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť.),

tak ako to vyžaduje predmetné ustanovenie.“

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovení a nasledujúcich týkajúcich sa mimoriadneho

opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím

jej účelu, podstaty a zmyslu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v dohovoru

postupom a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie

základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania,

a eho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do

práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to

za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces ().

Najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť všetkých sťažovateľom v dovolaní uplatnených

námietok vyčerpávajúcim spôsobom. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd

prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

týkajúcich sa inštitútu dovolania logickým výkladom vylúčil danosť dovolacích dôvodov

podľa , , a , na základe čoho vyvodil záver

o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa teda predchádzal racionálny,

a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel

a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Odôvodnenie

uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší

súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal

v súlade s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu

predchádzajúci postup druhostupňového súdu preskúmal a svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na

to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ústavný súd posúdil v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12

ods. 1, 2 a 4 a a základných práv podľa a 2,

a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 2 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2

, práv zaručených , , , a 3 písm. c) a d),

ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom

a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd jeho návrhu nevyhovel, pretože nezistil medzi

týmito článkami , dohovoru a dodatkového protokolu a tvrdeným porušením týchto

článkov ústavne relevantnú súvislosť. Navyše, na podporu svojich tvrdení o ich porušení

sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek

spôsobom takéto porušenie signalizovali. Z tohto dôvodu bola aj v tejto časti sťažnosť

sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 protokolu č. 12 k dohovoru,

podľa ktorého užívanie všetkých práv ustanovených zákonom sa zabezpečuje bez

diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,

politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej

menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie, a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 k dohovoru,

podľa ktorého nikto nesmie byť diskriminovaný akýmkoľvek verejným orgánom

z akýchkoľvek dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 1, poukazuje ústavný súd na to,

že protokol č. 12 k dohovoru Slovenská republika dosiaľ neratifikovala, a preto ústavný súd

odmietol aj túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj

ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. ustanovením právneho zástupcu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011