Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 408/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s

a práva zaručeného v ) v spojení s

čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. S. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011

doručená sťažnosť Mgr. M. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základného

práva zaručeného v v spojení s (ďalej

len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) prostredníctvom ministerky

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“) pri určovaní

voľného miesta sudcu Okresného súdu T. (ďalej len „okresný súd“).

Sťažovateľ uviedol, že ako justičný čakateľ v stálej štátnej službe bol prijatý po

úspešnom absolvovaní výberového konania do štátnozamestnaneckého pomeru 1. júla 2009,

pričom jeho služobným úradom sa stal Krajský súd v T. s pridelením na výkon činnosti na

okresný súd. Vo veku 30 rokov a po trojročnej prípravnej praxi 13. októbra 2010 úspešne

vykonal odbornú justičnú skúšku. V dôsledku toho týmto dňom splnil zákonné podmienky

na vymenovanie za sudcu všeobecného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 145 ods. 2

a o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V okolnostiach prípadu konkrétne išlo

o predloženie návrhu ministerkou spravodlivosti Súdnej rade Slovenskej republiky na jeho

menovanie do funkcie sudcu, ktorá však takýto návrh nikdy nepodala.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že od 1. augusta 2010 bolo na okresnom súde uvoľnené

miesto sudcu, ktoré nebolo obsadené, pričom sťažovateľ po úspešnom absolvovaní

a vykonaní odbornej justičnej skúšky 13. októbra 2010 spĺňal všetky predpoklady na

vymenovanie za sudcu.

Sťažovateľ tiež uviedol, že na základe sledovania televízneho rozhovoru

s ministerkou spravodlivosti v médiách – diskusná relácia „N.“ z 21. januára 2011 – dospel

k záveru, že nečinnosť ministerstva spravodlivosti pri určovaní voľných sudcovských miest

nie je náhodná, ale účelová a svojvoľná, pričom mu hrubo zasahuje do jeho ústavných práv.

V dôsledku toho tiež tvrdí, že „účelovou nečinnosťou“ zo strany ministerstva

spravodlivosti, resp. ministerky spravodlivosti pri určení voľného miesta sudcu dochádza

voči nemu k diskriminácii a k porušovaniu označených práv. Dôvod, pre ktorý ministerstvo

spravodlivosti (ministerka spravodlivosti) účelovo nekoná, sa sťažovateľovi javí ako

„sankcia“ uložená za jeho príslušnosť k určitému zákonom podloženému statusu justičného

čakateľa, expresívne ministerkou spravodlivosti prezentovanému ako „H. deti“. Podľa

názoru sťažovateľa však riadny a zákonný výkon kompetencie ministerstva spravodlivosti v

personálnej oblasti podľa o súdoch a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov spočíva v tom, že určí počty

justičných čakateľov na jednotlivých súdoch tak, aby títo po splnení zákonných

predpokladov mohli plynulo nastúpiť na miesta sudcov.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám

podľa v spojení s Slovenskej

republiky a čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a

politických právach nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

prostredníctvom Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky pri určovaní voľného

miesta sudcu Okresného súdu T. bolo porušené.

2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 €

(slovom päťdesiattisíc eur), ktoré je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

povinné mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa ukladá povinnosť zaplatiť

trovy konania a právneho zastúpenia sťažovateľa, v sume 314,18 (za dva úkonu právnej

služby, 2 x režijný paušál a DPH) k rukám advokáta JUDr. J. M., do 2 mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd oprávnený konať o sťažnostiach fyzických

alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

upravených v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich

ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom

nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa . Ústavný súd preto predbežne

prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa a skúmal, či

neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa .

Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy,

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pretože jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie

pri jej predbežnom prerokovaní je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, ústavný súd sa zaoberal otázkou, či sťažnosť bola podaná včas. Zákonná

lehota na podanie sťažnosti je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu,

sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu do svojho

základného práva dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je preto zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorenej (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu má ustanovenie

o dvojmesačnej lehote na podanie sťažnosti kogentnú povahu, v dôsledku čoho ústavný

súd nemôže jej zmeškanie odpustiť alebo ju predĺžiť (, ,

). Ústavný súd už rozhodol, že nevyhnutné určenie začiatku plynutia

subjektívnej lehoty pri opatrení alebo inom zásahu do práv sťažovateľa treba interpretovať

rigorózne, t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo dňa,

keď sa sťažovateľ pri zachovaní postupu lege artis o takomto opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť mohol a mal. Možnosť dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu do základných

práv alebo slobôd sťažovateľa je totiž potrebné posudzovať pri rešpektovaní objektívneho

hľadiska vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľ musí venovať opatreniam alebo iným

zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné práva alebo slobody, náležitú

pozornosť ().

Ústavný súd už rozhodol, že „Súčasťou základného práva podľa

je, aby orgány majúce povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu a pri ustanovení

do funkcie si tieto povinnosti plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným

verejným funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo

znemožnia uchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, tak

tým porušia jeho právo podľa .“ (). Pre potreby konania

o ústavnej sťažnosti ústavný súd rozhodol, že nesprávny úradný postup ministerstva

spravodlivosti v konaní o vymenovaní za sudcu možno podľa „ústavnej terminológie“

( ), ako aj terminológie uplatňovanej v [

ods. 1 písm. b) a nasl.] označiť ako „iný zásah“ (). Z dikcie § 53 ods. 3

vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti začína

plynúť pri opatrení alebo inom zásahu odo dňa, keď sa sťažovateľ o nich mohol reálne

dozvedieť. Na základe uvedeného ústavný súd nečinnosť ministerstva spravodlivosti pri

určovaní voľného miesta sudcu (prostredníctvom ministerky spravodlivosti) posúdil ako

„iný zásah“ do základného práva sťažovateľa, pričom začiatok dvojmesačnej zákonnej

lehoty je v takomto prípade určený subjektívne v závislosti od možnosti sťažovateľa

dozvedieť sa o porušení svojho základného práva podľa takýmto

spôsobom. Ústavný súd tiež zohľadnil skutočnosť, že posúdenie takejto možnosti je vždy

individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu, pričom sa prihliada tak na

účel základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty (porovnaj ).

Hoci sťažovateľ ku včasnosti podania svojej sťažnosti a dodržania dvojmesačnej

lehoty neuviedol žiadne argumenty, zdôraznil, že z rozhovoru s ministerkou spravodlivosti

v médiách (Diskusná relácia N. z 21. januára 2011 13.00 h) nadobudol presvedčenie, že

nečinnosť ministerstva spravodlivosti pri určovaní voľných sudcovských miest „nie je

náhodná a opodstatnená, ale účelová a svojvoľná“. Uvedené vyvodil predovšetkým

z vyjadrenia ministerky spravodlivosti, podľa ktorého: «Môžeme otvoriť možno desiatky

nových sudcovských miest a mne nie je jedno, kto na nich nastúpi, či na nich nastúpia noví

ľudia, alebo či na nich nastúpia, hovorím v úvodzovkách, „H. deti“.»

Podľa ústavného súdu z použitej formulácie ministerky spravodlivosti možno

vyvodiť, že minimálne v dobe zverejnenia jej rozhovoru v médiách 21. januára 2011 sa

sťažovateľ dozvedel, resp. pri náležitej pozornosti mohol dozvedieť o existencii, ako aj

dôvodoch nečinnosti ministerstva spravodlivosti v procese menovania nových sudcov

z radov justičných čakateľov. Vzhľadom na januárový termín tohto vyjadrenia preto

sťažovateľovi uplynula dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu najneskôr

do konca marca 2011. Sťažovateľ sa však na ústavný súd svojou sťažnosťou obrátil až

30. júna 2011 (doručená ústavnému súdu 4. júla 2011), t. j. po uplynutí zákonnej

dvojmesačnej lehoty. Keďže dvojmesačnú lehotu uvedenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde vzhľadom na jej kogentnú povahu nemožno odpustiť a keďže sťažovateľ svoju

sťažnosť podal až po tejto lehote, bolo treba jeho sťažnosť odmietnuť ako podanú

oneskorene.

Vzhľadom na to, že oneskorenosť podania sťažnosti je neodstrániteľnou prekážkou

konania, ústavný súd už nepovažoval za potrebné v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti skúmať existenciu eventuálnych ďalších dôvodov brániacich prijatiu sťažnosti na

ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2011