Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 408/2011
PDF · 145.71 KB
No categories available
II. ÚS 408/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s
čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 25 písm. c) v spojení s
čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. S. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011
doručená sťažnosť Mgr. M. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základného
práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) prostredníctvom ministerky
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“) pri určovaní
voľného miesta sudcu Okresného súdu T. (ďalej len „okresný súd“).
Sťažovateľ uviedol, že ako justičný čakateľ v stálej štátnej službe bol prijatý po
úspešnom absolvovaní výberového konania do štátnozamestnaneckého pomeru 1. júla 2009,
pričom jeho služobným úradom sa stal Krajský súd v T. s pridelením na výkon činnosti na
okresný súd. Vo veku 30 rokov a po trojročnej prípravnej praxi 13. októbra 2010 úspešne
vykonal odbornú justičnú skúšku. V dôsledku toho týmto dňom splnil zákonné podmienky
na vymenovanie za sudcu všeobecného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 145 ods. 2
ústavy a § 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V okolnostiach prípadu konkrétne išlo
o predloženie návrhu ministerkou spravodlivosti Súdnej rade Slovenskej republiky na jeho
menovanie do funkcie sudcu, ktorá však takýto návrh nikdy nepodala.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že od 1. augusta 2010 bolo na okresnom súde uvoľnené
miesto sudcu, ktoré nebolo obsadené, pričom sťažovateľ po úspešnom absolvovaní
a vykonaní odbornej justičnej skúšky 13. októbra 2010 spĺňal všetky predpoklady na
vymenovanie za sudcu.
Sťažovateľ tiež uviedol, že na základe sledovania televízneho rozhovoru
s ministerkou spravodlivosti v médiách – diskusná relácia „N.“ z 21. januára 2011 – dospel
k záveru, že nečinnosť ministerstva spravodlivosti pri určovaní voľných sudcovských miest
nie je náhodná, ale účelová a svojvoľná, pričom mu hrubo zasahuje do jeho ústavných práv.
V dôsledku toho tiež tvrdí, že „účelovou nečinnosťou“ zo strany ministerstva
spravodlivosti, resp. ministerky spravodlivosti pri určení voľného miesta sudcu dochádza
voči nemu k diskriminácii a k porušovaniu označených práv. Dôvod, pre ktorý ministerstvo
spravodlivosti (ministerka spravodlivosti) účelovo nekoná, sa sťažovateľovi javí ako
„sankcia“ uložená za jeho príslušnosť k určitému zákonom podloženému statusu justičného
čakateľa, expresívne ministerkou spravodlivosti prezentovanému ako „H. deti“. Podľa
názoru sťažovateľa však riadny a zákonný výkon kompetencie ministerstva spravodlivosti v
personálnej oblasti podľa § 71 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov spočíva v tom, že určí počty
justičných čakateľov na jednotlivých súdoch tak, aby títo po splnení zákonných
predpokladov mohli plynulo nastúpiť na miesta sudcov.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám
podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
prostredníctvom Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky pri určovaní voľného
miesta sudcu Okresného súdu T. bolo porušené.
2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 €
(slovom päťdesiattisíc eur), ktoré je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
povinné mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa ukladá povinnosť zaplatiť
trovy konania a právneho zastúpenia sťažovateľa, v sume 314,18 (za dva úkonu právnej
služby, 2 x režijný paušál a DPH) k rukám advokáta JUDr. J. M., do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavný súd oprávnený konať o sťažnostiach fyzických
alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
upravených v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich
ochrane nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané
náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom
nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne
prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či
neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy,
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pretože jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie
pri jej predbežnom prerokovaní je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, ústavný súd sa zaoberal otázkou, či sťažnosť bola podaná včas. Zákonná
lehota na podanie sťažnosti je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia,
oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu,
sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu do svojho
základného práva dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je preto zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorenej (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu má ustanovenie
o dvojmesačnej lehote na podanie sťažnosti kogentnú povahu, v dôsledku čoho ústavný
súd nemôže jej zmeškanie odpustiť alebo ju predĺžiť (I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03,
IV. ÚS 14/03). Ústavný súd už rozhodol, že nevyhnutné určenie začiatku plynutia
subjektívnej lehoty pri opatrení alebo inom zásahu do práv sťažovateľa treba interpretovať
rigorózne, t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo dňa,
keď sa sťažovateľ pri zachovaní postupu lege artis o takomto opatrení alebo inom zásahu
dozvedieť mohol a mal. Možnosť dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu do základných
práv alebo slobôd sťažovateľa je totiž potrebné posudzovať pri rešpektovaní objektívneho
hľadiska vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľ musí venovať opatreniam alebo iným
zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné práva alebo slobody, náležitú
pozornosť (IV. ÚS 287/09).
Ústavný súd už rozhodol, že „Súčasťou základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy
je, aby orgány majúce povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu a pri ustanovení
do funkcie si tieto povinnosti plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným
verejným funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo
znemožnia uchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, tak
tým porušia jeho právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.“ (III. ÚS 75/01). Pre potreby konania
o ústavnej sťažnosti ústavný súd rozhodol, že nesprávny úradný postup ministerstva
spravodlivosti v konaní o vymenovaní za sudcu možno podľa „ústavnej terminológie“
(čl. 127 ods. 2 ústavy), ako aj terminológie uplatňovanej v zákone o ústavnom súde [§ 50
ods. 1 písm. b) a nasl.] označiť ako „iný zásah“ (IV. ÚS 193/05). Z dikcie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti začína
plynúť pri opatrení alebo inom zásahu odo dňa, keď sa sťažovateľ o nich mohol reálne
dozvedieť. Na základe uvedeného ústavný súd nečinnosť ministerstva spravodlivosti pri
určovaní voľného miesta sudcu (prostredníctvom ministerky spravodlivosti) posúdil ako
„iný zásah“ do základného práva sťažovateľa, pričom začiatok dvojmesačnej zákonnej
lehoty je v takomto prípade určený subjektívne v závislosti od možnosti sťažovateľa
dozvedieť sa o porušení svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy takýmto
spôsobom. Ústavný súd tiež zohľadnil skutočnosť, že posúdenie takejto možnosti je vždy
individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu, pričom sa prihliada tak na
účel základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty (porovnaj I. ÚS 235/03).
Hoci sťažovateľ ku včasnosti podania svojej sťažnosti a dodržania dvojmesačnej
lehoty neuviedol žiadne argumenty, zdôraznil, že z rozhovoru s ministerkou spravodlivosti
v médiách (Diskusná relácia N. z 21. januára 2011 13.00 h) nadobudol presvedčenie, že
nečinnosť ministerstva spravodlivosti pri určovaní voľných sudcovských miest „nie je
náhodná a opodstatnená, ale účelová a svojvoľná“. Uvedené vyvodil predovšetkým
z vyjadrenia ministerky spravodlivosti, podľa ktorého: «Môžeme otvoriť možno desiatky
nových sudcovských miest a mne nie je jedno, kto na nich nastúpi, či na nich nastúpia noví
ľudia, alebo či na nich nastúpia, hovorím v úvodzovkách, „H. deti“.»
Podľa ústavného súdu z použitej formulácie ministerky spravodlivosti možno
vyvodiť, že minimálne v dobe zverejnenia jej rozhovoru v médiách 21. januára 2011 sa
sťažovateľ dozvedel, resp. pri náležitej pozornosti mohol dozvedieť o existencii, ako aj
dôvodoch nečinnosti ministerstva spravodlivosti v procese menovania nových sudcov
z radov justičných čakateľov. Vzhľadom na januárový termín tohto vyjadrenia preto
sťažovateľovi uplynula dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu najneskôr
do konca marca 2011. Sťažovateľ sa však na ústavný súd svojou sťažnosťou obrátil až
30. júna 2011 (doručená ústavnému súdu 4. júla 2011), t. j. po uplynutí zákonnej
dvojmesačnej lehoty. Keďže dvojmesačnú lehotu uvedenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde vzhľadom na jej kogentnú povahu nemožno odpustiť a keďže sťažovateľ svoju
sťažnosť podal až po tejto lehote, bolo treba jeho sťažnosť odmietnuť ako podanú
oneskorene.
Vzhľadom na to, že oneskorenosť podania sťažnosti je neodstrániteľnou prekážkou
konania, ústavný súd už nepovažoval za potrebné v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti skúmať existenciu eventuálnych ďalších dôvodov brániacich prijatiu sťažnosti na
ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2011