Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 415/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou..., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci

namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -42

z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2011

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -42 z 27. januára 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere

uzavretej 26. septembra 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe (ďalej len

„dlžník“) úver v sume „531,1 €“ (zrejme 531,10 €, pozn.). Z dôvodu, že dlžník neuhradil

niekoľko po sebe idúcich splátok, bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na

zaplatenie dlhu. Následne bol podaný návrh na vykonanie exekúcie a na základe poverenia

Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) exekútor začal nútený výkon

rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd uznesením č. k. -15 zo 16. marca 2010

exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako

súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne

správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom súdu,

ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom

sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe

zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade namietala, že

„okresný súd z vlastného podnetu... zahájil konanie na zastavenie exekúcie pričom pred

zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného

konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie. ... Týmto postupom okresný

súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán, keďže zahájením konania

z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na úkor

sťažovateľa...“.

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka

v napadnutom uznesení krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie

svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaný v rámci exekučného

konania.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -42 z 27. januára 2011

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie. Podstatou sťažnosti je

tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil jej právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne

akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie

(rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je

neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na skutočnosť, že v okolnosti prípadu sa v namietanom uznesení krajský

súd oprel o argumentáciu, ústavný súd na jej rozhodujúcu časť v ďalšom poukazuje.

Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

správne v súlade s vzhľadom na skutočnosť, že

po preskúmaní dospel k záveru o správnej aplikácii ustanovení § 57 ods. 2 a 3 Exekučného

poriadku a ustanovení o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Podľa názoru

krajského súdu napadnuté uznesenie okresného súdu je založené na správnom právnom

posúdení veci a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil so závermi rozhodnutia okresného

súdu, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

«... že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský

rozsudok z hľadísk uvedených v o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov, teda či tento netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a)

alebo b) citovaného zákona, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona v spojení

s . Takýto názor možno vyvodiť aj z rozhodnutia

Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro, z ktorého je zrejmé, že súd má

kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky, a to aj v prípade, ak

spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám nepodal.

Odvolací súd má za to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným

má charakter zmluvy spotrebiteľskej, túto skutočnosť potvrdil aj sám oprávnený v odvolaní,

preto sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Práva

spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany je potrebné chrániť extenzívnym spôsobom.

Uvedený trend nastolil Európsky súdny dvor vo viacerých rozsudkoch (rozsudok zo dňa

04. 10. 2007 Rampion a Godard C-429/05, v ktorom vyslovil, že spotrebiteľ nemá

prostriedky na právne zastúpenie, preto má úlohu právneho zástupcu suplovať sám súd).

Ani skutočnosť, že zmluvné strany založili svoj právny vzťah podľa Obchodného

zákonníka nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1

).

Vzhľadom na vyššie uvedené považuje odvolací súd postup prvostupňového súdu, pri

ktorom preskúmaval obsah exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, za správny

a s jeho závermi sa v celom rozsahu stotožnil.

Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej

doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky

a následné konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá

ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia a nasl.

(v nadväznosti na smernicu č. 93/13/EHS). Záver o neprimeranej povahe predmetnej

rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci

C-243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Gyöfri bod 40,

v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej

medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola

individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy

súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky

podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora

spĺňa všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo

spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávate sídlo, teda nie

všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu

rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský

súd zvolený oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku

je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená Súdnym dvorom v rozsudku

C-40/08 Asturcum Telecomunicaciones SL zo dňa 06. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny

súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol

vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými

okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej

doložky uvedenej v zmluve medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu

súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny

poriadok nielenže umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (v tomto prípade ustanovením

§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe

rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla

za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku.»

Ústavný súd rozhodnutie krajského súdu preskúmal a dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím

postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná

súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2011