Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 409/2011
PDF · 154.61 KB
No categories available
III. ÚS 409/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. S., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. J. S.,
Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1720/1998 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2011 doručená sťažnosť B. S., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1720/1998.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala
v označenom súdnom konaní ako navrhovateľka, ktorá podala okresnému súdu určovaciu
žalobu.
O žalobe sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 1720/1998 zo
7. októbra 2009 tak, že jej žalobu v plnom rozsahu zamietol. Sťažovateľka napadla
predmetný rozsudok okresného súdu odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 57/2010 tak, že napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2010.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že podala aj podnet generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podanie
mimoriadneho dovolania. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podnet sťažovateľky
vybavila prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“)
oznámením sp. zn. Kc 83/11-7 z 24. júna 2011, ktorým jej podnet odložila.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadrila názor, že postupom
okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej označených práv.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Zákonné práva sťažovateľky B. S., trvale bytom: B., aby sa v konaní OS Žilina č.k.
9C/1720/1998 vec prejednala bez zbytočných prieťahov bolo porušené. Súd priznáva
sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade považoval za nevyhnutné poukázať na rozdielny rozsah
napadnutých práv v odôvodnení sťažnosti a v jej petite, v ktorom sťažovateľka navrhla
vysloviť porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov bez uvedenia
príslušných článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd v záujme procesnej hospodárnosti aj
vzhľadom na výrok tohto rozhodnutia ustálil predmet tohto konania podľa obsahu sťažnosti
tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia bez toho, aby sťažovateľku vyzval na
odstránenie tohto nedostatku sťažnosti.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03,
I. ÚS 145/03) účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu
verejnej moci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach v tomto type konania pravidelne tiež
konštatuje, že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a analogicky aj právu
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru sa
poskytuje len vtedy, ak v čase jej uplatnenia porušovanie týchto práv orgánmi verejnej moci
(v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo (napr. I. ÚS 34/99,
II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03). Ak v čase, keď
došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označených práv, ústavný
súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Je zjavné, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu
(19. augusta 2011) už v napadnutom konaní okresného súdu nemohlo dochádzať k žiadnym
prieťahom, pretože toto konanie bolo v tom čase už takmer osem mesiacov právoplatne
skončené (28. decembra 2010), a došlo tak aj k odstráneniu stavu právnej neistoty
sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odmietnuť sťažnosť sťažovateľky ako
zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd však v predmetnej veci poukazuje tiež na ustanovenie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto
lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde ako kogentné ustanovenie neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04,
Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že rozsudok okresného súdu v napadnutom
konaní nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co
57/2010 podľa vyznačenej doložky 28. decembra 2010. Sťažovateľka sťažnosť doručila
ústavnému súdu 19. augusta 2011 (podala na poštovú prepravu 17. augusta 2011), teda
zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty, čo je dôvodom na
odmietnutie sťažnosti sťažovateľky aj ako oneskorene podanej.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by z argumentácie
sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti o vyčerpaní opravných prostriedkov podaním podnetu
na mimoriadne dovolanie generálnemu prokurátorovi malo vyplývať, že sťažnosť bola
podaná včas (sťažovateľka tvrdí, že „správu o odložení som prevzala 2. 6. 2011“; toto
tvrdenie je navyše v neprospech sťažovateľky zrejme nesprávne, pretože ide o oznámenie
krajskej prokuratúry z 24. júna 2011), tak s touto konštrukciou v žiadnom prípade nemožno
súhlasiť. Rozhodujúci je dátum právoplatného skončenia konania pred okresným súdom,
ktorý je zároveň aj najneskorším možným momentom, kedy sa sťažovateľka mohla
o namietaných prieťahoch v tomto konaní, ako o „inom zásahu“ v zmysle citovaného § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde dozvedieť.
Z uvedených dôvodov nebolo možné sťažnosť sťažovateľky prijať na ďalšie konanie,
preto o nej ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľky (na priznanie finančného
zadosťučinenia) sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. september 2011