Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 429/2011
PDF · 138.72 KB
No categories available
II. ÚS 429/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž.,
vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 33 C 211/2008, Krajským
súdom v Žiline pod sp. zn. 9 Co 246/2010 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. 3 Cdo 83/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra
2011 doručená sťažnosť M. Č., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaniach vedených
Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 33 C 211/2008, Krajským
súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 246/2010 a Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 83/2011. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 12. septembra 2011.
Zo sťažnosti a z jej doplnenia zo 14. septembra 2011 doručeného ústavnému súdu
19. septembra 2011 vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom sťažovateľ ako žalobca
požadoval zaplatenie 182 434 Sk z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 33 C 211/2008 z 26. apríla 2010 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť
sťažovateľovi na istine 17,12 €, ako aj úroky z omeškania, pričom vo zvyšku žalobu
zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania v prospech žalovaného.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 246/2010-97 zo 14. októbra 2010 bol rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti potvrdený a vo zvyšnej časti ponechaný nedotknutý.
Sťažovateľ požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia na tom základe, že žalovaný
užíval jeho pozemky (poľnohospodársku pôdu) a na nich postavené stavby bez právneho
dôvodu, pretože nájomná zmluva z 1. októbra 1999 uzavretá medzi právnou predchodkyňou
sťažovateľa ako prenajímateľkou a žalovaným ako nájomcom je neplatná. Nájomnú zmluvu
považuje sťažovateľ za absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom, keďže neobsahuje
obligatórne náležitosti. Podľa názoru okresného súdu napriek absencii obligatórnych
obsahových náležitostí je nájomná zmluva platná. Podľa krajského súdu predmet nájmu bol
medzi účastníkmi nesporný, čo však nestačí, pretože kogentné ustanovenia nemožno meniť,
obísť či nahradiť výkladom vôle. V nájomnej zmluve absentuje nielen vymedzenie
predmetu nájmu, ale aj posudok bližšie určujúci kvalitu pôdy či údaje o osobitnej sústave
obhospodárenia. Ak v nájomnej zmluve chýbajú podstatné náležitosti (identifikácia
nehnuteľnosti), nemôže súd tento nedostatok odstrániť, resp. chýbajúce údaje doplniť
výkladom prejavu vôle účastníkov zmluvy. Krajský súd dospel k presvedčeniu, že právny
úkon bol s poukazom na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka dostatočne zrozumiteľný
a určitý, pretože medzi právnou predchodkyňou sťažovateľa a žalovaným nebol predmet
nájomnej zmluvy sporný. Tento záver však nie je ničím preukázaný, keďže právna
predchodkyňa sťažovateľa v konaní vypočutá vôbec nebola. Nehnuteľnosti v nájomnej
zmluve neboli špecifikované uvedením presného označenia pozemkov, parcelných čísel,
výmery parciel a čísla listu vlastníctva. Za takýchto okolností treba odstraňovanie
nedostatkov zmluvných formulácií súdom považovať za neprípustné dopĺňanie podstatných
náležitostí zmluvy, a tým aj za nahrádzanie vôle účastníkov zmluvného vzťahu spôsobom,
ktorý je v rozpore s požiadavkou zmluvnej slobody charakterizujúcou súkromno-právne
vzťahy, ako aj v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 83/2011-129 z 30. júna 2011 bolo
odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd dospel
k záveru, že pokiaľ sa krajský súd stotožnil s rozsudkom okresného súdu, nemusel sa
vysporiadať so všetkými argumentmi účastníka a ani rozhodnutie podrobnejšie
odôvodňovať. V skutočnosti sa však okresný súd nevysporiadal so žiadnymi
sťažovateľovými námietkami. Najvyšší súd nezdôvodnil, prečo nie je nájomná zmluva
neplatná pre rozpor s kogentnými ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Okresný
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi na istine 17,12 € z titulu dlžného
nájomného, hoci sťažovateľ sa v konaní domáhal výlučne vydania bezdôvodného
obohatenia, čo treba považovať za odlišný právny titul. Súdne konanie je definované nielen
sumou, zaplatenia ktorej sa žalobca domáha, ale aj titulom, z ktorého odvodzuje svoj nárok.
Sťažovateľ preto v dovolaní namietal, že okresný súd rozhodol o nároku, ktorý nebol
predmetom jeho žaloby. Najvyšší súd však dospel k záveru, že sťažovateľom zvolená
právna kvalifikácia uplatneného nároku nebola rozhodujúca a záväzná. Takéto tvrdenie však
nemá oporu v právnom poriadku.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaniach vedených okresným
súdom pod sp. zn. 33 C 211/2008, krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 246/2010 a najvyšším
súdom pod sp. zn. 3 Cdo 83/2011 s tým, aby boli rozsudok okresného súdu z 26. apríla
2010, rozsudok krajského súdu zo 14. októbra 2010 a uznesenie najvyššieho súdu z 30. júna
2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania
vo výške 523,66 €.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 246/2010-97 zo 14. októbra 2010 vyplýva, že
ním bol v napadnutej časti potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 33 C 211/2008-71
z 26. apríla 2010, pričom vo zvyšnej časti, pokiaľ bolo návrhu sťažovateľa, čo sa týka výšky
17,12 € s príslušenstvom, vyhovené, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Podľa
názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne, keď skúmal, či žalovaný užíval
pozemky sťažovateľa bez právneho dôvodu, a teda, či je povinný vydať mu bezdôvodné
obohatenie takto získané. Pokiaľ sťažovateľ spochybňoval platnosť uzatvorenia nájomnej
zmluvy vzhľadom na neurčitosť predmetu nájmu, treba konštatovať, že medzi účastníkmi
právneho úkonu bolo zrejmé, čo tvorí predmet nájomnej zmluvy, pričom bola dohodnutá aj
odplata za nájom odvodená od výmery pozemkov. Medzi účastníkmi zmluvy nikdy
nedochádzalo k sporom v tom zmysle, že by žalovaný mal užívať aj iné pozemky ako tie,
ktoré boli predmetom nájomnej zmluvy. Preto, podľa presvedčenia krajského súdu, ide
o právny úkon v tomto smere dostatočne zrozumiteľný a určitý i s poukazom na ustanovenie
§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 83/2011-129 z 30. júna 2011 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
9 Co 246/2010 zo 14. októbra 2010. Keďže išlo o potvrdzujúci rozsudok, prípustnosť
dovolania mohla vyplývať iba z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ namietal existenciu vád podľa § 237 písm. e), ako aj písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. V prvom prípade tvrdil, že vo veci nebol podaný návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Najvyšší súd nezistil existenciu takej vady. Táto
vada by bola totiž naplnená iba vtedy, ak by súdne konanie bolo možné začať iba na návrh a
žalobca by žiadny návrh nepodal. O takýto prípad však nejde. Je nepochybné, že sťažovateľ
návrh na začatie konania o zaplatenie 182 437 Sk podal. Sťažovateľom v žalobe zvolená
právna kvalifikácia uplatneného nároku nie je pre súd rozhodujúca a záväzná. V druhom
prípade sťažovateľ tvrdil, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať vo veci, a to
vzhľadom na nedostatky, resp. nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu.
Z judikatúry najvyššieho súdu (napr. vo veci sp. zn. 2 Cdo 5/1997 uverejnenej v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 111/98) vyplýva, že nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu
občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania.
S niektorými najzávažnejšími (taxatívne vymenovanými) procesnými vadami zakladajúcimi
zmätočnosť spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (§ 237), pričom
vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a)].
Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje
za relevantný dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. b)], ktorý možno uplatniť v dovolaní, ale
len pokiaľ je procesne prípustné. Preto samotná skutočnosť, že v konaní prípadne došlo
k procesnej vade spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, nemôže založiť
prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak je odvolací súd toho názoru, že sa na
vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa
k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. V danom prípade krajskému súdu
nevznikla uvedená poučovacia povinnosť, lebo v porovnaní s okresným súdom pre
rozhodnutie vo veci nepoužil nové ustanovenie právneho predpisu (podľa sťažovateľa malo
ísť o ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo použité. Krajský súd zhodne s okresným súdom posudzovali platnosť nájomnej
zmluvy podľa rovnakého ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka a právny úkon vykladali
v súlade s ustanovením § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Doplnenie odôvodnenia
právneho názoru o platnosti nájomnej zmluvy v časti predmetu nájmu aj o priamy odkaz na
ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka v rozsudku krajského súdu nemožno
považovať za aplikáciu doteraz nepoužitého zákonného ustanovenia pri rozhodovaní veci
v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z výkladového pravidla právneho
úkonu uvedeného v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vychádzal pri svojom
rozhodovaní aj okresný súd, keď sporný právny úkon vykladal aj podľa vôle účastníkov
úkonu, i keď výslovne v odôvodnení rozsudku ustanovenie, podľa ktorého právny úkon
vykladal, neuviedol, resp. na jeho aplikáciu neodkázal. Preto nebolo povinnosťou krajského
súdu postupovať podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a jeho procesný postup
v dôsledku toho nevykazuje vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie veci krajským
súdom, i keby toto tvrdenie bolo prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Rovnako nezakladá prípustnosť
dovolania ani sťažovateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení
všeobecných súdov, pretože nesprávne skutkové zistenie s následkom nesprávneho
rozhodnutia vo veci neznamená odňatie možnosti účastníkovi konania pred súdom konať.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 33 C 211/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade bolo proti
rozsudku okresného súdu prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom
konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že
sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 246/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn.
3 Cdo 83/2011. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa názoru ústavného súdu tak uznesenie najvyššieho súdu, ako aj rozsudok
krajského súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľujú neprípustnosť dovolania
proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu (pokiaľ ide o dovolacie uznesenie
najvyššieho súdu), ako aj to, prečo nebolo možné sťažovateľom uplatnenému nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia nad sumu 17,12 € vyhovieť (pokiaľ ide o rozsudok
krajského súdu). Preto v žiadnom prípade nemožno považovať ani uznesenie najvyššieho
súdu, ale ani rozsudok krajského súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet
teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že
posúdenie veci najvyšším súdom a krajským súdom nekorešponduje s posúdením
sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011