Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 429/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž.,

vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a , a a 2 Listiny

základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Žilina pod sp. zn. , Krajským

súdom v Žiline pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra

2011 doručená sťažnosť M. Č., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

, a 3, , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaniach vedených

Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , Krajským

súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 12. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia zo 14. septembra 2011 doručeného ústavnému súdu

19. septembra 2011 vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom sťažovateľ ako žalobca

požadoval zaplatenie 182 434 Sk z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 26. apríla 2010 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť

sťažovateľovi na istine 17,12 €, ako aj úroky z omeškania, pričom vo zvyšku žalobu

zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania v prospech žalovaného.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -97 zo 14. októbra 2010 bol rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti potvrdený a vo zvyšnej časti ponechaný nedotknutý.

Sťažovateľ požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia na tom základe, že žalovaný

užíval jeho pozemky (poľnohospodársku pôdu) a na nich postavené stavby bez právneho

dôvodu, pretože nájomná zmluva z 1. októbra 1999 uzavretá medzi právnou predchodkyňou

sťažovateľa ako prenajímateľkou a žalovaným ako nájomcom je neplatná. Nájomnú zmluvu

považuje sťažovateľ za absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom, keďže neobsahuje

obligatórne náležitosti. Podľa názoru okresného súdu napriek absencii obligatórnych

obsahových náležitostí je nájomná zmluva platná. Podľa krajského súdu predmet nájmu bol

medzi účastníkmi nesporný, čo však nestačí, pretože kogentné ustanovenia nemožno meniť,

obísť či nahradiť výkladom vôle. V nájomnej zmluve absentuje nielen vymedzenie

predmetu nájmu, ale aj posudok bližšie určujúci kvalitu pôdy či údaje o osobitnej sústave

obhospodárenia. Ak v nájomnej zmluve chýbajú podstatné náležitosti (identifikácia

nehnuteľnosti), nemôže súd tento nedostatok odstrániť, resp. chýbajúce údaje doplniť

výkladom prejavu vôle účastníkov zmluvy. Krajský súd dospel k presvedčeniu, že právny

úkon bol s poukazom na dostatočne zrozumiteľný

a určitý, pretože medzi právnou predchodkyňou sťažovateľa a žalovaným nebol predmet

nájomnej zmluvy sporný. Tento záver však nie je ničím preukázaný, keďže právna

predchodkyňa sťažovateľa v konaní vypočutá vôbec nebola. Nehnuteľnosti v nájomnej

zmluve neboli špecifikované uvedením presného označenia pozemkov, parcelných čísel,

výmery parciel a čísla listu vlastníctva. Za takýchto okolností treba odstraňovanie

nedostatkov zmluvných formulácií súdom považovať za neprípustné dopĺňanie podstatných

náležitostí zmluvy, a tým aj za nahrádzanie vôle účastníkov zmluvného vzťahu spôsobom,

ktorý je v rozpore s požiadavkou zmluvnej slobody charakterizujúcou súkromno-právne

vzťahy, ako aj v rozpore s ustanovením .

Uznesením najvyššieho súdu č. k. -129 z 30. júna 2011 bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd dospel

k záveru, že pokiaľ sa krajský súd stotožnil s rozsudkom okresného súdu, nemusel sa

vysporiadať so všetkými argumentmi účastníka a ani rozhodnutie podrobnejšie

odôvodňovať. V skutočnosti sa však okresný súd nevysporiadal so žiadnymi

sťažovateľovými námietkami. Najvyšší súd nezdôvodnil, prečo nie je nájomná zmluva

neplatná pre rozpor s kogentnými ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Okresný

súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi na istine 17,12 € z titulu dlžného

nájomného, hoci sťažovateľ sa v konaní domáhal výlučne vydania bezdôvodného

obohatenia, čo treba považovať za odlišný právny titul. Súdne konanie je definované nielen

sumou, zaplatenia ktorej sa žalobca domáha, ale aj titulom, z ktorého odvodzuje svoj nárok.

Sťažovateľ preto v dovolaní namietal, že okresný súd rozhodol o nároku, ktorý nebol

predmetom jeho žaloby. Najvyšší súd však dospel k záveru, že sťažovateľom zvolená

právna kvalifikácia uplatneného nároku nebola rozhodujúca a záväzná. Takéto tvrdenie však

nemá oporu v právnom poriadku.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaniach vedených okresným

súdom pod sp. zn. , krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším

súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudok okresného súdu z 26. apríla

2010, rozsudok krajského súdu zo 14. októbra 2010 a uznesenie najvyššieho súdu z 30. júna

2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania

vo výške 523,66 €.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -97 zo 14. októbra 2010 vyplýva, že

ním bol v napadnutej časti potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -71

z 26. apríla 2010, pričom vo zvyšnej časti, pokiaľ bolo návrhu sťažovateľa, čo sa týka výšky

17,12 € s príslušenstvom, vyhovené, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Podľa

názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne, keď skúmal, či žalovaný užíval

pozemky sťažovateľa bez právneho dôvodu, a teda, či je povinný vydať mu bezdôvodné

obohatenie takto získané. Pokiaľ sťažovateľ spochybňoval platnosť uzatvorenia nájomnej

zmluvy vzhľadom na neurčitosť predmetu nájmu, treba konštatovať, že medzi účastníkmi

právneho úkonu bolo zrejmé, čo tvorí predmet nájomnej zmluvy, pričom bola dohodnutá aj

odplata za nájom odvodená od výmery pozemkov. Medzi účastníkmi zmluvy nikdy

nedochádzalo k sporom v tom zmysle, že by žalovaný mal užívať aj iné pozemky ako tie,

ktoré boli predmetom nájomnej zmluvy. Preto, podľa presvedčenia krajského súdu, ide

o právny úkon v tomto smere dostatočne zrozumiteľný a určitý i s poukazom na ustanovenie

.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -129 z 30. júna 2011 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2010. Keďže išlo o potvrdzujúci rozsudok, prípustnosť

dovolania mohla vyplývať iba z ustanovenia .

Sťažovateľ namietal existenciu vád podľa § 237 písm. e), ako aj písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. V prvom prípade tvrdil, že vo veci nebol podaný návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Najvyšší súd nezistil existenciu takej vady. Táto

vada by bola totiž naplnená iba vtedy, ak by súdne konanie bolo možné začať iba na návrh a

žalobca by žiadny návrh nepodal. O takýto prípad však nejde. Je nepochybné, že sťažovateľ

návrh na začatie konania o zaplatenie 182 437 Sk podal. Sťažovateľom v žalobe zvolená

právna kvalifikácia uplatneného nároku nie je pre súd rozhodujúca a záväzná. V druhom

prípade sťažovateľ tvrdil, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať vo veci, a to

vzhľadom na nedostatky, resp. nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

Z judikatúry najvyššieho súdu (napr. vo veci sp. zn. uverejnenej v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 111/98) vyplýva, že nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu

občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania.

S niektorými najzávažnejšími (taxatívne vymenovanými) procesnými vadami zakladajúcimi

zmätočnosť spája priamo prípustnosť dovolania (), pričom

vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a)].

Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci pripisuje význam v tom zmysle, že ich považuje

za relevantný dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. b)], ktorý možno uplatniť v dovolaní, ale

len pokiaľ je procesne prípustné. Preto samotná skutočnosť, že v konaní prípadne došlo

k procesnej vade spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, nemôže založiť

prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle .

Podľa ak je odvolací súd toho názoru, že sa na

vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa

k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. V danom prípade krajskému súdu

nevznikla uvedená poučovacia povinnosť, lebo v porovnaní s okresným súdom pre

rozhodnutie vo veci nepoužil nové ustanovenie právneho predpisu (podľa sťažovateľa malo

ísť o ustanovenie ), ktoré pri doterajšom rozhodovaní

veci nebolo použité. Krajský súd zhodne s okresným súdom posudzovali platnosť nájomnej

zmluvy podľa rovnakého ustanovenia a právny úkon vykladali

v súlade s ustanovením . Doplnenie odôvodnenia

právneho názoru o platnosti nájomnej zmluvy v časti predmetu nájmu aj o priamy odkaz na

ustanovenie v rozsudku krajského súdu nemožno

považovať za aplikáciu doteraz nepoužitého zákonného ustanovenia pri rozhodovaní veci

v zmysle . Z výkladového pravidla právneho

úkonu uvedeného v totiž vychádzal pri svojom

rozhodovaní aj okresný súd, keď sporný právny úkon vykladal aj podľa vôle účastníkov

úkonu, i keď výslovne v odôvodnení rozsudku ustanovenie, podľa ktorého právny úkon

vykladal, neuviedol, resp. na jeho aplikáciu neodkázal. Preto nebolo povinnosťou krajského

súdu postupovať podľa a jeho procesný postup

v dôsledku toho nevykazuje vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie veci krajským

súdom, i keby toto tvrdenie bolo prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by prípustnosť

dovolania v zmysle . Rovnako nezakladá prípustnosť

dovolania ani sťažovateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení

všeobecných súdov, pretože nesprávne skutkové zistenie s následkom nesprávneho

rozhodnutia vo veci neznamená odňatie možnosti účastníkovi konania pred súdom konať.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade bolo proti

rozsudku okresného súdu prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom

konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že

sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu tak uznesenie najvyššieho súdu, ako aj rozsudok

krajského súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľujú neprípustnosť dovolania

proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu (pokiaľ ide o dovolacie uznesenie

najvyššieho súdu), ako aj to, prečo nebolo možné sťažovateľom uplatnenému nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia nad sumu 17,12 € vyhovieť (pokiaľ ide o rozsudok

krajského súdu). Preto v žiadnom prípade nemožno považovať ani uznesenie najvyššieho

súdu, ale ani rozsudok krajského súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet

teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že

posúdenie veci najvyšším súdom a krajským súdom nekorešponduje s posúdením

sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011