Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 434/2011
PDF · 161.13 KB
No categories available
III. ÚS 434/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. K. V., P., pre
namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 13 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 59/2011 z 11. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011
doručená sťažnosť Ing. F. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co
59/2011 z 11. júla 2011.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným na Okresnom
súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) z 9. augusta 2001 domáhal náhrady straty zárobku
voči žalovaným.
Okresný súd uznesením sp. zn. 13 C 222/2001 z 12. apríla 2011 nepriznal
účastníkom náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co/59/2011 z 11. júla 2011 potvrdil uznesenie vo výroku
o trovách konania účastníkov.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
«... že krajský súd porušil zákon, keď pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania, nepostupoval v súlade so zákonom, a to konkrétne podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p.,
podľa ktorého, cit.: „Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať
plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak
rozhodnutie o výške plnenia závislého od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.“
Citované ustanovenie nepripúšťa žiadny extenzívny výklad, ktorý by pri určení plnenia
znaleckým posudkom, dával možnosť súdu, aby to bolo na jeho nezávislom rozhodnutí, tzn.
ako je to v tomto prípade pri dodatočnom posúdení, že vypracovanie znaleckého posudku
nebolo vôbec potrebné (vypracovanie znaleckého posudku nariadil výlučne súd
s konštatovaním i Krajským súdom v Prešove vo svojom uznesení 7 Co/59/2011 zo dňa
11. 07. 2011)...
8.3. Podľa sťažovateľa, takýmto voluntaristickým a nezákonným rozhodnutím,
krajský súd porušil jeho základné práva a slobody nielen pre odmietnutie aplikácie podľa
§ 142 ods. 3 O. s. p., ale i hrubé porušenie povinnosti súdu zákonne konať či už podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uvedených v ústavnom zákone
č. 23/91 Zb.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo Ing. F. V. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako i podľa čl. 13 Dohovoru č. 317/2010 Z. z. výrokom uznesenia Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 7 Co/59/2011 z 11. 07. 2011 o náhrade trov konania, bolo porušené.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co/59/2011 z 11. 07. 2011
o náhrade trov konania zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť Ing. F. V. trovy právneho zastúpenia v
sume 306,34 € (slovom tristošesťeuro a tridsaťštyricentov) na účet jeho právneho zástupcu,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné
strany zabezpečia osobám so zdravotným postihnutím účinný prístup k spravodlivosti na
rovnakom základe s ostatnými, a to aj poskytnutím procesných a veku primeraných úprav
s cieľom uľahčiť im účinné plnenie ich úlohy priamych a nepriamych účastníkov vrátane
úlohy svedkov, vo všetkých súdnych konaniach, a to aj vo fáze vyšetrovania a predbežného
konania.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto
všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,
ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné
právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V). Právo na súdnu
ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom
a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za
celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd v odvolacom konaní pri rozhodovaní
o otázke náhrady trov prvostupňového konania postupoval v rozpore so zákonom, keď
aplikoval namiesto ustanovenia § 142 ods. 3 ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.
Krajský súd takýto postup odôvodnil takto:
„Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na
skutočnosť, podľa ktorej predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu škody
uplatnenej z titulu náhrady za stratu na zárobku. Pri rozhodovaní o tomto nároku sa
vychádzalo z pravdepodobného zárobku žalobcu stanoveného konajúcim súdom po
porovnaní s inými zárobkami dosahovanými zamestnancami vykonávajúcimi rovnakú alebo
podobnú prácu na území SR. Pokiaľ ide o výšku invalidného dôchodku priznaného
žalobcovi, táto vyplýva z existujúcich rozhodnutí o priznaní invalidného dôchodku. Čo sa
týka výšky valorizácie zisteného pravdepodobného zárobku a úrazovej renty, pri jej určení
sa vychádza z príslušných právnych predpisov. Výpočet náhrady za stratu na zárobku nie je
daný úvahou súdu a nezávisí ani od znaleckého dokazovania, nakoľko sa opiera o konkrétne
právne normy, ktoré súd a znalec musia rešpektovať. Matematický výpočet tohto nároku
urobený prostredníctvom znaleckého dokazovania neznamená, aby pri rozhodovaní
o trovách konania sa malo vychádzať z ust. § 142 ods. 3 O. s. p.
Keďže spôsob zistenia výšky nároku uplatneného z titulu náhrady za stratu na
zárobku nezávisí od znaleckého posudku, súd prvého stupňa správne postupoval, ak pri
rozhodovaní o trovách vychádzal z ust. § 142 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak mal účastník
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny
z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie
vo výroku o trovách konania účastníkov ako vecne správne potvrdil.“
Z ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyplývajú tri špeciálne
skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka,
ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho
z § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech
v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku,
(c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.
Sťažovateľ tvrdí, že v danom prípade výška plnenia závisela od znaleckého posudku.
Odvolací súd otázku či výška plnenia bola určená na základe znaleckého dokazovania, riešil
už uznesením sp. zn. 7 Co 104/2010 z 29. decembra 2010, v ktorom uviedol:
„V danom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu škody
uplatnenej z titulu náhrady za stratu zárobku. Pri rozhodovaní o tomto nároku sa
vychádzalo u pravdepodobného zárobku žalobcu stanoveného konajúcim súdom po
porovnaní s inými zárobkami dosahovanými zamestnancami vykonávajúcimi rovnakú alebo
podobnú prácu na území Slovenskej republiky. Znalecké dokazovanie bolo nariadené iba vo
vzťahu k valorizácii takto zisteného pravdepodobného zárobku. Výška valorizácie vyplýva
z príslušných právnych predpisov a nie je závislá od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu.“
Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že podľa jeho názoru výška plnenia nezávisela
od znaleckého dokazovania. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom uplatňovaný nárok
vo veci samej v konaní pred všeobecnými súdmi je takej povahy, že jeho výšku všeobecný
súd mohol ustáliť aj bez znaleckého dokazovania na základe príslušných právnych
predpisov.
Preto, pokiaľ za uvedenej situácie posúdil krajský súd otázku náhrady trov
prvostupňového konania v zmysle § 142 ods. 2, a nie podľa § 142 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku, nepostupoval v rozpore so zákonom. Je totiž nesporné, že sťažovateľ bol
v súdnom konaní úspešný iba čiastočne. Jeho prípad preto spĺňal podmienky stanovené
v hypotéze procesnej normy obsiahnutej v § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Citované ustanovenie priznáva konajúcemu súdu v prípade čiastočného úspechu
účastníka konania právo úvahy o spôsobe rozhodnutia o trovách konania. Úvaha je
obmedzená dvoma variantmi. Buď súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, alebo
žiadnemu z účastníkov konania neprizná právo na náhradu trov. Využitie jednej
z uvedených dvoch možností musí byť všeobecným súdom riadne odôvodnené a v takom
prípade môže do predmetnej úvahy ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by výsledok úvahy
bol výrazom svojvôle všeobecného súdu. V posudzovanom prípade ústavný súd takéto
skutočnosti už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti vylúčil.
Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne
skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu
a sťažovateľom označenými základnými právami, a preto jeho sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2011