Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 461/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť doc. MUDr. J. M., PhD., M., zastúpeného advokátom

JUDr. V. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. PK-2 z 20. októbra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jeho uznesením sp. zn. z 31. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť doc. MUDr. J. M., PhD., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája

2011 doručená sťažnosť doc. MUDr. J. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. V. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) a jeho rozsudkom

sp. zn. PK-2 z 20. októbra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 31. marca

2011.

2. Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného

súdu sp. zn. PK-2 z 20. októbra 2009 uznaný vinným zo spáchania trestného činu

prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa

účinného do 1. januára 2006. Na základe odvolania obžalovaného (sťažovateľa)

a prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2011 o odvolaní rozhodol tak, že

napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil špecializovanému súdu aby ju

v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti cituje svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní

proti rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 z 20. októbra 2009, a to

predovšetkým pokiaľ ide o námietku práva na zákonného sudcu v súvislosti s námietkou

vecnej príslušnosti špecializovaného súdu, a uvádza: „Pôsobnosť Špeciálneho súdu v P.

(súd, ktorý prijal obžalobu, vydal trestný rozkaz a vykonal hlavné pojednávame dňa 01. a

02. 07. 2009), tak ako bola upravená v ust.

v aktuálnom znení (ďalej len ), s nadväznosťou na ust. zákona NR SR

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov vzťahujúce sa na pôsobnosť

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, bola v tomto prípade vylúčená.

Ani jeden zo všeobecne záväzných právnych predpisov (, zákon

č. ), ktorých ustanovenia mohli ovplyvňovať činnosť Špeciálneho súdu v P.,

nám však neriešil situáciu, ktorá nastala v tomto prípade, a síce že úkony Špeciálneho súdu

v P. (eo ipso aj úkony Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR vrátane podania obžaloby) pri

vykonávaní jeho činnosti nemajú oporu v zákone. Napriek tomu však súd (ako aj každý

štátny orgán) môže konať len na základe zákona a v jeho medziach ( SR).

V zmysle ust. mohol po 01. 01. 2006 Špeciálny súd konať len a len

o trestných činoch podľa , až , , až (ide

samozrejme logickým výkladom a vôbec účinnosťou právnej úpravy o ustanovenia

účinného po 01. 01. 2006). Toto taxatívne vymedzenie aj v zmysle výkladu

a aplikácie SR (rozsah a spôsob konania štátneho orgánu ustanoveného

zákonom) vylučuje pôsobnosť Špeciálneho súdu v P. v tomto prípade, kedy Úrad boja proti

korupcii vzniesol obvinenie pre trestný čin podľa ust. účinného do

31. 12. 2005.

Absenciou prechodných ustanovení zákonodarca prejavil svoju vôľu, ktorou bolo to,

že o trestnej činnosti podľa účinného do 31. 12. 2005 môže Špeciálny súd

rozhodovať len vtedy, ak bola obžaloba podaná do 31. 12. 2005 (bez ohľadu na dátum

skončenia takejto trestnej veci). Od 01. 01. 2006 teda neexistuje zákonná norma, na základe

ktorej môže vec, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie po 01. 01. 2006 za čin spáchaný

do 31. 12. 2005 podľa (účinného do 31. 12. 2005), rozhodovať Špeciálny súd

(eo ipso aj Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR v prípravnom konaní). Mohla by sa ako

zdanlivo logická javiť argumentácia, že ust. § 160a bolo vlastne po 01. 01. 2006

prečíslované na § 329. Logickosť takejto argumentácie je však vyvrátená aj výkladom čl. 50

ods. 6 SR, ktorá vyžaduje posúdenie trestnosti činu (odhliadnuc teraz od toho, že tu

nejde o stíhanie podľa účinného po 01. 01. 2006) v čase jeho spáchania.

Porovnaním textácie ust. § 160a ods. 1 (TZ účinného do 31. 12. 2005) a § 329 ods. 1

(TZ účinného po 01. 01. 2006) je zrejmé, že sa líšia nielen výškou sadzby trestu odňatia

slobody a možnosťou uloženia iných druhov trestu, ah aj samotnou skutkovou podstatou

vyplývajúcou z rozdielu názvu týchto ustanovení ( až účinného do 31. 12.

2005 - prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody (ktorej preukázanie muselo mať pôvod

v dôkazných prostriedkoch) a až účinného po 01. 01. 2006 – prijímanie

úplatku).

Skutočnosť, že o tejto trestnej veci konal Špeciálny súd v P., je podľa môjho názoru

vzhľadom na vyššie uvedené porušením práva obvineného na zákonného sudcu v zmysle

SR. Na vyššie uvedených skutočnostiach nič nemení ani novelizácia ust.

o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (čl. II), pretože hypoteticky zabezpečuje kvázi kontinuitu iba

v prípade, že bola daná pôsobnosť Špeciálneho súdu ( ). Otázka reakcie

zákonodarnej moci na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 20. 05. 2009 je otázkou hlbšej

analýzy normotvorby a na jazyk sa natíska otázka, či konštatácia kompetentného orgánu (tu

Ústavného súdu SR) o protiústavnosti napr. zásahu do práva na život umožňuje

zákonodarnej moci reagovať tak, že právo na život zákonom ignoruje. Podľa názoru

obhajoby ani nie je možné zabezpečiť obhajobu niečomu, čoho zriadenie nebolo v súlade

s SR.

Dňa 01. 07. 2009 som na hlavnom pojednávaní (ďalej len HP) podal námietku proti

vecnej nepríslušnosti konajúceho súdu, o ktorej po 20 minútovom prerušení (str. 4 zápisnice

o HP - 09.36 hod. – 09.58 hod.) samosudkyňa konštatovala, že nezistila v žalovanom skutku

trestný čin, na ktorého prejedanie nie je Špeciálny súd príslušný, a nevydala rozhodnutie

o postúpení veci podľa , ktorého vydanie sme navrhovali, a to pred samotným

vykonávaním dôkazov, pretože každý dôkaz vykonaný pred nezákonným sudcom je

dôkazom, na ktorý nie je možné prihliadať.“

4. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Nijaký všeobecne záväzný právny predpis

(s právnou silou zákona, ale ani s nižšou) neumožňuje konať porušovateľovi v rade 1/

o trestnom čine, ktorý je predmetom trestného konania v mojej veci. Alebo ide o skutok

právne kvalifikovaný ako trestný čin v zmysle ustanovenia

Z. z. v znení neskorších predpisov (a vtedy príslušným súdom porušovateľ

v rade 1/ v zmysle ustanovenia je) a teda neplatí ustanovenie

článku 50 ods. 6 , alebo ustanovenie článku 50 ods. 6

Slovenskej republiky platí – ide o skutok kvalifikovaný ako trestný čin v zmysle ustanovenia

v znení neskorších predpisov, ale neplatí

ustanovenie .“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal po prijatí návrhu na ďalšie konanie

takýto nález:

„Konaním porušovateľa v rade 1/ a jeho rozsudkom zo dňa 20. 10. 2009 vo veci

vedenej pod sp. zn.: bolo porušené právo sťažovateľa podľa ust. čl. 48 ods. I

SR, ako aj ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Konaním porušovateľa v rade 2/ a jeho uznesením zo dňa 31. 03. 2011 vo veci

vedenej pod sp. zn.: bolo porušené právo sťažovateľa podľa ust. čl. 48 ods. 1

SR, ako aj ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Porušovateľ v rade 1/je povinný postúpiť vec vedenú pod sp. zn.:

Okresnému súdu v Martine.“

II.

1. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

2. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

4. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

5. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

6. Podľa dovolanie možno podať, ak vo

veci rozhodol nepríslušný súd.

7. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

1. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa

na zákonného sudcu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. PK-2 z 20. októbra 2009 a postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

sp. zn. z 31. marca 2011. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v rozhodnutí

o odvolaní proti rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 z 20. októbra 2009

nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa nedostatku vecnej príslušnosti

špecializovaného súdu na konanie o trestnom čine podľa

účinného do 1. januára 2006.

2. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

3. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

4. K namietanému porušeniu práv postupom špecializovaného súdu a jeho

rozsudkom sp. zn. PK-2 z 20. októbra 2009 ústavný súd uvádza, že v danom

prípade bolo v právomoci najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku špecializovaného súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu

špecializovaného súdu a jeho rozsudku sp. zn. PK-2 z 20. októbra 2009 odmietol

pre nedostatok svojej právomoci podľa v spojení

s .

5. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci

ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce všeobecné súdy naprávať,

resp. korigovať pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného

konania. Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom

súde namietať pochybenia, ktoré mohli spôsobiť porušenie práv a slobôd označených

v a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. ,

).

6. K namietanému porušeniu práv postupom najvyššieho súdu v konaní a jeho

uznesením sp. zn. z 31. marca 2011 ústavný súd uvádza, že námietka

sťažovateľa rozhodovania nepríslušným súdom je nielen odvolacím dôvodom, ale aj

dôvodom dovolacím podľa . Skutočnosť, že

konanie nebolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte právoplatne skončené,

v zásade zakladá v súlade s uvedenými právnymi názormi ústavného súdu reflektujúcimi

princíp subsidiarity jeho právomoci dôvod na odmietnutie sťažnosti ako predčasne podanej

podľa aj bez toho, aby ústavný súd posudzoval

jednotlivé námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti.

Právny poriadok nevylučuje, aby sťažovateľ rozhodnutie špecializovaného súdu ako

výsledok prebiehajúceho konania napadol odvolaním a sťažovateľ má možnosť

po právoplatnom skončení jeho trestnej veci podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. a)

z dôvodu, že vo veci rozhodol nepríslušný súd. Po prípadnom podaní

dovolania bude v právomoci dovolacieho súdu posúdiť prípadnú námietku rozhodovania

nepríslušným súdom aj vrátane možnosti odchýliť sa od právneho názoru v napadnutom

uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2011.

7. Ústavný súd vzhľadom na uvedené považuje sťažnosť v časti namietaného

porušenia práv postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn.

z 31. marca 2011 za predčasne podanú, o ktorej nie je príslušný konať v zmysle zásad

vyjadrených v , preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu nedostatku právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011