Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 435/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., H., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2011 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. júla 2011.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol na základe

uznesenia Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. apríla

2011 vzatý do väzby podľa z dôvodov podľa

písm. a) s tým, že väzba začala plynúť 14. apríla 2011 o 17.15 h, keď

mu bola obmedzená osobná sloboda.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu z 11. júla 2011“) bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu a väzba

bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka a zároveň mu bol uložený

zákaz vycestovania do zahraničia, povinnosť prihlásiť sa na nový trvalý pobyt alebo

prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, povinnosť dostaviť sa na každé

predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu na úkon trestného konania, ktorého

vykonanie je bez jeho prítomnosti vylúčené, povinnosť pravidelne sa dostaviť

k probačnému a mediačnému úradníkovi v termínoch a za podmienok ním ustanovených

a napokon povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie,

každú zmenu miesta pobytu. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

u sťažovateľa je aj v súčasnom štádiu konania naďalej daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) , avšak vzhľadom na určité okolnosti na strane sťažovateľa

(na dosiaľ riadne vedený život bez trestného stíhania), na okolnosti sťažujúce ukončenie

vyšetrovania, ako aj primeranosť doteraz vykonanej väzby z hľadiska jej nevyhnutnosti,

možno jej účel dosiahnuť jej nahradením, a to dohľadom probačného a mediačného

úradníka s uložením primeraných povinností a obmedzení.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ v časti výroku o nahradení

väzby dohľadom a uložení primeraných obmedzení a povinností sťažnosť, v ktorej vyčítal

okresnému súdu, že sa nenáležite vysporiadal s jeho obranou z hľadiska posudzovania

dôvodnosti väzby u jeho osoby uvedenou v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré

argumenty v písomnom odôvodnení sťažnosti len zopakoval.

Krajský súd sa napadnutým uznesením stotožnil s uznesením okresného súdu

z 11. júla 2011, a keďže nezistil žiadne dôvody na jeho zrušenie, sťažnosť sťažovateľa

zamietol.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na slobodu pohybu

a pobytu podľa a 2 takto: „Krajský súd v Nitre v rámci svojej právomoci

pri rozhodovaní o sťažnosti nenapravil nezákonnosť nastolenú prvostupňovým rozhodnutím

v tom, že u mňa došlo k nahradeniu väzby a uloženiu mi primeraných povinností

a obmedzení najmä v podobe zákazu vycestovať do zahraničia, čím sa mi vážne zasiahlo

do môjho práva slobodne sa pohybovať a cestovať, pričom na takýto procesný postup

neboli splnené podmienky, nakoľko u mňa nejestvovali dôvody útekovej väzby...“

Podľa sťažovateľa už uznesenie okresného súdu o jeho vzatí do väzby z 15. apríla

2011 bolo nezákonné, keďže podľa jeho názoru dôvody útekovej väzby neboli dané, pričom

„rozhodnutie o vzatí do väzby bolo vydané len v dôsledku nedostatočne zistených

relevantných okolností týkajúcich sa mojej osoby a nesprávneho postupu orgánov činných

v trestnom konaní v tejto veci“, a preto aj žiadosťou z 3. júna 2011 žiadal okresný súd

o prepustenie z väzby na slobodu, výsledkom ktorého bolo už spomínané uznesenie

okresného súdu z 11. júla 2011, ktorým síce bolo vyhovené jeho žiadosti, avšak táto bola

nahradená dohľadom, a súčasne mu boli uložené primerané obmedzenia a povinnosti.

Za „zásadný nedostatok“ napadnutého uznesenia krajského súdu považuje

sťažovateľ to, že «nadriadený súd nerešpektoval... je právo na náležité odôvodnenie

rozhodnutia vo vzťahu k vyporiadaniu sa s mojou konkrétnou obranou, mnou udávanými

relevantnými argumentmi a tvrdeniami, keďže z odôvodnenia predmetného uznesenia

Krajského súdu v Nitre sp. zn.: zo dňa 19. 07. 2011 vôbec nevyplýva, že by

sa súd nejakým spôsobom zaoberal aj dôvodmi mnou podanej sťažnosti. Samotné

odôvodnenie rozhodnutia sa totiž nachádza len na str. 3 uznesenia, keď sťažnostný súd

uvádza: „V rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel nadriadený súd k záveru, že súd

prvého stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obvineného

dané dôvody väzby uvedené v , ktoré spočívajú

v nepochybne zákonu zodpovedajúcom a skutkovým zisteniam opodstatnenom závere, že

obvinený sa doposiaľ skrýval v cudzine preto, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, pretože sa

na adrese udanej ako jeho trvalé bydlisko nezdržiaval, ani orgánom činným v trestnom

konaní žiadne iné miesto, kde sa bude zdržiavať neoznámil, hoci vedel o tom, že je

v prejednávanej veci trestne stíhaný, a preto jeho ďalšiu účasť na nariadených úkonoch

vyšetrovania nebolo doposiaľ možné zabezpečiť inak, ako jeho vzatím do väzby.“ K tomuto

opätovne poukazujúc na vyššie uvedené moje argumenty uvádzam, že ja nepoznám žiadne

zákonné ustanovenie, ktoré by mi prikazovalo oznamovať policajtom konajúcim vo veci,

v ktorej som trestne stíhaný, zmenu môjho bydliska, resp. ktoré by mi prikazovalo trvalo

zdržiavať sa na určitej adrese, pokiaľ mám zabezpečené riadne preberanie písomností

a predvolaní doručovaných mi v trestnom konaní, čo v mojom prípade dodržané bolo.

Nechápem, z akého dôvodu mi ani prvostupňový a ani nadriadený súd, pokiaľ vychádzali

z toho, že u mňa boli dôvody útekovej väzby, nedokázali v odôvodnení svojich rozhodnutí

relevantne vyvrátiť mi tento môj názor a v odôvodnení svojich rozhodnutí len neustále

neodôvodnene stručne, bez opory v konkrétnych zákonných ustanoveniach, poukazujú na to,

že ja som bol povinný zdržiavať sa na mojom trvalom bydlisku a oznamovať orgánom

činným v trestnom konaní každú zmenu môjho pobytu.

Ďalej súd v odôvodnení napádaného uznesenia udáva: „Uvedené konanie

a správanie sa obvineného aj podľa názoru nadriadeného súdu nepochybne opodstatnene

nasvedčuje tomu, že po celú dobu, ktorá uplynula od odsťahovania sa obvineného z adresy

ním udaného a v jeho občianskom preukaze uvedeného trvalého pobytu v H... (v roku 2003)

a následného vycestovania a pobytu v.... (v roku 2008) sa obvinený skrýval a že je dôvodná

obava, že by v skrývaní sa v prípade prepustenia na slobodu pokračoval, ktorá obava

vyplýva aj z tých istých skutočností, ktorými súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté

uznesenie a s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje, nepovažujúc za potrebné k nim nič

podstatné doplniť...“ Z tohto odôvodnenia mám za to, že nadriadený súd sa ani náležite

neoboznámil s preukázanými skutočnosťami, keď k žiadosti o prepustenie z väzby som

pripojil kúpnu zmluvu preukazujúcu, že ja som nehnuteľnosť v H. predal a zároveň odovzdal

do užívania kupujúcim už januári roku 1995, takže skutočne neviem, z akého dôvodu súd

uvádza rok 2003, že vtedy som sa mal odtiaľ odsťahovať a neoznámiť zmenu pobytu.».

S poukazom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že napadnuté uznesenie krajského súdu

vo svojom odôvodnení „neobsahuje vyporiadanie sa s... vytýkanými nedostatkami

prvostupňového rozhodnutia a celkovo mnou uvádzané argumenty, či už právne alebo

skutkové, ktoré mám za to, že sú relevantné, ostali viacmenej bez povšimnutia, a to

aj napriek tomu, že už v samotnej sťažnosti som konkrétne poukazoval na judikatúru

Ústavného súdu SR, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je

aj právo účastníka na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany.

S ohľadom na to mám za to, že takéto rozhodnutie tým, že jeho prostredníctvom

nedošlo k náprave nezákonného stavu v podobe zrušenia rozhodnutia sudcu pre prípravné

konanie, je v rozpore so zákonom, a tým aj v rozpore s mojím ústavným právom na slobodu

pohybu a pobytu. Zároveň je však a j v rozpore s mojím právom na súdnu ochranu podľa

SR a právom na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže napádané uznesenie jasne

a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorej som sa podanou sťažnosťou domáhal.“.

Vzhľadom na to sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením zo dňa

19. 07. 2011 porušil právo sťažovateľa na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 2

, ako aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur,

ktoré mu je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre vydané dňa 19. 07. 2011 sp. zn.: sa

zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia základných práv podľa

a 2 a a práva podľa dohovoru), a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (krajský súd). Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom –

zvoleným advokátom (m. m. , ).

Podľa sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje (ods. 1). Každý, kto sa

oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť

(ods. 2).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti s námietkou o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu pri

rozhodovaní o väzbe je potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa

rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych

právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním

podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu,

že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru

sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné

záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava

obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.

). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax

Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru

(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna

1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – 77 etc.).

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovení a 5 týkajúcich sa špecificky

základného práva na osobnú slobodu k , ústavný súd konštatoval, že

zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody

väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho

konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie (napr. uznesenie sp. zn.

z 28. apríla 2004).

Ústavný súd poznamenáva, že ochrana základných práv a slobôd v súvislosti

s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode

fyzickej osoby (zákonnosť väzby), spadá (ratione materiae) pod ustanovenia

a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty

osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri

, ). Porušenie práv garantovaných týmito článkami

a dohovoru však sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nenamietal,

preto s prihliadnutím na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3

) nemohol ústavný súd pristúpiť k preskúmaniu prípadného

porušenia práv sťažovateľa na osobnú slobodu ( a dohovoru) v súvislosti

s konaním a rozhodnutím o jeho väzbe.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených v a

ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo vyhovené

jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, avšak jeho väzba bola nahradená dohľadom

a uložením primeraných obmedzení a povinností, teda takým rozhodnutím všeobecného

súdu, na ktoré sa a dohovoru vecne nevzťahuje.

Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského

súdu o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu

a namietaným porušením označených článkov a dohovoru, ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa a 2 ,

ktorým sa zaručuje sloboda pohybu a pobytu, ústavný súd konštatuje, že ak sťažovateľ

namietal porušenie tohto základného práva z hľadiska obmedzenia svojej osobnej slobody

tým, že jeho väzba bola nahradená dohľadom a uložením primeraných obmedzení

a povinností, tak tieto argumenty by ústavný súd mohol skúmať, ale len z perspektívy

dodržania garancií, ktoré obsahuje a dohovoru, ktoré predstavujú

lex specialis k základnému právu zaručenému v (). Keďže

sťažovateľ právne zastúpený advokátom, porušenie týchto článkov a dohovoru

nenamietal, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť

( ) z dôvodu neexistencie vecnej súvislosti medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a namietaných porušením jeho základného práva

na slobodu pohybu a pobytu podľa a 2 .

Nad rámec uvedených argumentov ústavný súd poznamenáva, že sa oboznámil

s napadnutým uznesením krajského súdu a dospel k záveru, že z neho nemožno vyvodiť

názor o možnom porušení sťažovateľových základných práv a slobôd.

Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„V rámci tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel nadriadený súd k záveru, že súd

prvého stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obvineného

dané dôvody väzby uvedené v písmeno a/ , ktoré spočívajú

v nepochybne zákonu zodpovedajúcom a skutkovým zisteniam opodstatnenom závere, že

obvinený sa doposiaľ skrýval v cudzine preto, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, pretože sa

na adrese udanej ako jeho trvalé bydlisko nezdržiaval, ani orgánom činným v trestnom

konaní žiadne iné miesto, kde sa bude zdržiavať neoznámil, hoci vedel o tom, že je

v prejednávanej veci trestne stíhaný, a preto jeho ďalšiu účasť na nariadených úkonoch

vyšetrovania nebolo doposiaľ možné zabezpečiť inak, ako jeho vzatím do väzby.

Uvedené konanie a správanie sa obvineného aj podľa názoru nadriadeného súdu

nepochybne opodstatnene nasvedčuje tomu, že po celú dobu, ktorá uplynula

od odsťahovania sa obvineného z adresy ním udaného a v jeho občianskom preukaze

uvedeného trvalého pobytu v H... (v roku 2003) a následného vycestovania a pobytu v...

(v roku 2008) sa obvinený skrýval a že je dôvodná obava, že by v skrývaní sa v prípade

prepustenia na slobodu pokračoval, ktorá obava vyplýva aj z tých istých skutočností,

ktorými súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté uznesenie a s ktorými sa aj nadriadený súd

stotožňuje, nepovažujúc za potrebné k nim nič podstatné doplniť, ani tieto pozmeniť, o to

viac, že aj odôvodnenie napadnutého uznesenia je vyčerpávajúce a v súlade s ustanovením

.

Napokon nadriadený súd na základe tých istých skutočností a okolností, na ktoré

správne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, a na ktoré

poukazoval aj krajský prokurátor vo svojom vyjadrení sa k žiadosti obvineného, dospel

k zisteniu, že v posudzovanom prípade aj za stavu, že dôvod tzv. útekovej väzby

u obvineného naďalej trvá, s poukazom však na jeho osobu ako aj povahu prejednávaného

prípadu, je túto možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad

obvineným, pričom na posilnenie účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, bolo potrebné

aj uloženie tých povinností, ktoré správne uložil súd prvého stupňa, a ktoré sú popísané

i vo výrokovej časti napadnutého uznesenia, ktoré je aj v tejto časti v súlade so zákonom

a zodpovedá ustanoveniu ( písmeno c/, ).

Podľa písmeno c/ nadriadený orgán zamietne

sťažnosť, ak nie je dôvodná. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy

nadriadený súd nezistiac žiadny dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia a na iné

rozhodnutie o väzbe v prospech obvineného jeho sťažnosť podľa § 193 odsek 1 písmeno c/

zamietol, pretože nie je dôvodná.“

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

ústavný súd uzavrel, že aj v prípade, ak by bol sťažovateľ namietal porušenie príslušných

článkov a dohovoru upravujúcich základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej

slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, musel by dospieť k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti, pretože odôvodnenie predmetného uznesenia

nemožno považovať za arbitrárne, resp. ústavne neudržateľné.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá,

neprichádzalo do úvahy rozhodovať o ďalších požiadavkách uvedených v petite jeho

sťažnosti (napr. zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, priznanie finančného

zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011