Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 435/2011
PDF · 246.01 KB
No categories available
IV. ÚS 435/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., H., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tpo/24/2011 a jeho uznesením z 19. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra
2011 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo/24/2011 a jeho uznesením
z 19. júla 2011.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol na základe
uznesenia Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp/38/2011 z 15. apríla
2011 vzatý do väzby podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 14. apríla 2011 o 17.15 h, keď
mu bola obmedzená osobná sloboda.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp/64/2011 z 11. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu z 11. júla 2011“) bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu a väzba
bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka a zároveň mu bol uložený
zákaz vycestovania do zahraničia, povinnosť prihlásiť sa na nový trvalý pobyt alebo
prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, povinnosť dostaviť sa na každé
predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu na úkon trestného konania, ktorého
vykonanie je bez jeho prítomnosti vylúčené, povinnosť pravidelne sa dostaviť
k probačnému a mediačnému úradníkovi v termínoch a za podmienok ním ustanovených
a napokon povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie,
každú zmenu miesta pobytu. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
u sťažovateľa je aj v súčasnom štádiu konania naďalej daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku, avšak vzhľadom na určité okolnosti na strane sťažovateľa
(na dosiaľ riadne vedený život bez trestného stíhania), na okolnosti sťažujúce ukončenie
vyšetrovania, ako aj primeranosť doteraz vykonanej väzby z hľadiska jej nevyhnutnosti,
možno jej účel dosiahnuť jej nahradením, a to dohľadom probačného a mediačného
úradníka s uložením primeraných povinností a obmedzení.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ v časti výroku o nahradení
väzby dohľadom a uložení primeraných obmedzení a povinností sťažnosť, v ktorej vyčítal
okresnému súdu, že sa nenáležite vysporiadal s jeho obranou z hľadiska posudzovania
dôvodnosti väzby u jeho osoby uvedenou v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré
argumenty v písomnom odôvodnení sťažnosti len zopakoval.
Krajský súd sa napadnutým uznesením stotožnil s uznesením okresného súdu
z 11. júla 2011, a keďže nezistil žiadne dôvody na jeho zrušenie, sťažnosť sťažovateľa
zamietol.
Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na slobodu pohybu
a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy takto: „Krajský súd v Nitre v rámci svojej právomoci
pri rozhodovaní o sťažnosti nenapravil nezákonnosť nastolenú prvostupňovým rozhodnutím
v tom, že u mňa došlo k nahradeniu väzby a uloženiu mi primeraných povinností
a obmedzení najmä v podobe zákazu vycestovať do zahraničia, čím sa mi vážne zasiahlo
do môjho práva slobodne sa pohybovať a cestovať, pričom na takýto procesný postup
neboli splnené podmienky, nakoľko u mňa nejestvovali dôvody útekovej väzby...“
Podľa sťažovateľa už uznesenie okresného súdu o jeho vzatí do väzby z 15. apríla
2011 bolo nezákonné, keďže podľa jeho názoru dôvody útekovej väzby neboli dané, pričom
„rozhodnutie o vzatí do väzby bolo vydané len v dôsledku nedostatočne zistených
relevantných okolností týkajúcich sa mojej osoby a nesprávneho postupu orgánov činných
v trestnom konaní v tejto veci“, a preto aj žiadosťou z 3. júna 2011 žiadal okresný súd
o prepustenie z väzby na slobodu, výsledkom ktorého bolo už spomínané uznesenie
okresného súdu z 11. júla 2011, ktorým síce bolo vyhovené jeho žiadosti, avšak táto bola
nahradená dohľadom, a súčasne mu boli uložené primerané obmedzenia a povinnosti.
Za „zásadný nedostatok“ napadnutého uznesenia krajského súdu považuje
sťažovateľ to, že «nadriadený súd nerešpektoval... je právo na náležité odôvodnenie
rozhodnutia vo vzťahu k vyporiadaniu sa s mojou konkrétnou obranou, mnou udávanými
relevantnými argumentmi a tvrdeniami, keďže z odôvodnenia predmetného uznesenia
Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 4 Tpo/24/2011 zo dňa 19. 07. 2011 vôbec nevyplýva, že by
sa súd nejakým spôsobom zaoberal aj dôvodmi mnou podanej sťažnosti. Samotné
odôvodnenie rozhodnutia sa totiž nachádza len na str. 3 uznesenia, keď sťažnostný súd
uvádza: „V rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel nadriadený súd k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obvineného
dané dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktoré spočívajú
v nepochybne zákonu zodpovedajúcom a skutkovým zisteniam opodstatnenom závere, že
obvinený sa doposiaľ skrýval v cudzine preto, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, pretože sa
na adrese udanej ako jeho trvalé bydlisko nezdržiaval, ani orgánom činným v trestnom
konaní žiadne iné miesto, kde sa bude zdržiavať neoznámil, hoci vedel o tom, že je
v prejednávanej veci trestne stíhaný, a preto jeho ďalšiu účasť na nariadených úkonoch
vyšetrovania nebolo doposiaľ možné zabezpečiť inak, ako jeho vzatím do väzby.“ K tomuto
opätovne poukazujúc na vyššie uvedené moje argumenty uvádzam, že ja nepoznám žiadne
zákonné ustanovenie, ktoré by mi prikazovalo oznamovať policajtom konajúcim vo veci,
v ktorej som trestne stíhaný, zmenu môjho bydliska, resp. ktoré by mi prikazovalo trvalo
zdržiavať sa na určitej adrese, pokiaľ mám zabezpečené riadne preberanie písomností
a predvolaní doručovaných mi v trestnom konaní, čo v mojom prípade dodržané bolo.
Nechápem, z akého dôvodu mi ani prvostupňový a ani nadriadený súd, pokiaľ vychádzali
z toho, že u mňa boli dôvody útekovej väzby, nedokázali v odôvodnení svojich rozhodnutí
relevantne vyvrátiť mi tento môj názor a v odôvodnení svojich rozhodnutí len neustále
neodôvodnene stručne, bez opory v konkrétnych zákonných ustanoveniach, poukazujú na to,
že ja som bol povinný zdržiavať sa na mojom trvalom bydlisku a oznamovať orgánom
činným v trestnom konaní každú zmenu môjho pobytu.
Ďalej súd v odôvodnení napádaného uznesenia udáva: „Uvedené konanie
a správanie sa obvineného aj podľa názoru nadriadeného súdu nepochybne opodstatnene
nasvedčuje tomu, že po celú dobu, ktorá uplynula od odsťahovania sa obvineného z adresy
ním udaného a v jeho občianskom preukaze uvedeného trvalého pobytu v H... (v roku 2003)
a následného vycestovania a pobytu v.... (v roku 2008) sa obvinený skrýval a že je dôvodná
obava, že by v skrývaní sa v prípade prepustenia na slobodu pokračoval, ktorá obava
vyplýva aj z tých istých skutočností, ktorými súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté
uznesenie a s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje, nepovažujúc za potrebné k nim nič
podstatné doplniť...“ Z tohto odôvodnenia mám za to, že nadriadený súd sa ani náležite
neoboznámil s preukázanými skutočnosťami, keď k žiadosti o prepustenie z väzby som
pripojil kúpnu zmluvu preukazujúcu, že ja som nehnuteľnosť v H. predal a zároveň odovzdal
do užívania kupujúcim už januári roku 1995, takže skutočne neviem, z akého dôvodu súd
uvádza rok 2003, že vtedy som sa mal odtiaľ odsťahovať a neoznámiť zmenu pobytu.».
S poukazom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že napadnuté uznesenie krajského súdu
vo svojom odôvodnení „neobsahuje vyporiadanie sa s... vytýkanými nedostatkami
prvostupňového rozhodnutia a celkovo mnou uvádzané argumenty, či už právne alebo
skutkové, ktoré mám za to, že sú relevantné, ostali viacmenej bez povšimnutia, a to
aj napriek tomu, že už v samotnej sťažnosti som konkrétne poukazoval na judikatúru
Ústavného súdu SR, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je
aj právo účastníka na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany.
S ohľadom na to mám za to, že takéto rozhodnutie tým, že jeho prostredníctvom
nedošlo k náprave nezákonného stavu v podobe zrušenia rozhodnutia sudcu pre prípravné
konanie, je v rozpore so zákonom, a tým aj v rozpore s mojím ústavným právom na slobodu
pohybu a pobytu. Zároveň je však a j v rozpore s mojím právom na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže napádané uznesenie jasne
a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorej som sa podanou sťažnosťou domáhal.“.
Vzhľadom na to sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo/24/2011 uznesením zo dňa
19. 07. 2011 porušil právo sťažovateľa na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur,
ktoré mu je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre vydané dňa 19. 07. 2011 sp. zn.: 4 Tpo/24/2011 sa
zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie.
V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia základných práv podľa
čl. 23 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (krajský súd). Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom –
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Podľa čl. 23 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje (ods. 1). Každý, kto sa
oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť
(ods. 2).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súvislosti s námietkou o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu pri
rozhodovaní o väzbe je potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa
rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych
právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním
podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu,
že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.
Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru
sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné
záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava
obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.
II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru
(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna
1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – 77 etc.).
Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky
základného práva na osobnú slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatoval, že
čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú
slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody
väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho
konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenie sp. zn.
III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004).
Ústavný súd poznamenáva, že ochrana základných práv a slobôd v súvislosti
s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode
fyzickej osoby (zákonnosť väzby), spadá (ratione materiae) pod ustanovenia čl. 17 ústavy
a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty
osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri
III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06). Porušenie práv garantovaných týmito článkami ústavy
a dohovoru však sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nenamietal,
preto s prihliadnutím na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde) nemohol ústavný súd pristúpiť k preskúmaniu prípadného
porušenia práv sťažovateľa na osobnú slobodu (čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru) v súvislosti
s konaním a rozhodnutím o jeho väzbe.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo vyhovené
jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, avšak jeho väzba bola nahradená dohľadom
a uložením primeraných obmedzení a povinností, teda takým rozhodnutím všeobecného
súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje.
Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského
súdu o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu
a namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy,
ktorým sa zaručuje sloboda pohybu a pobytu, ústavný súd konštatuje, že ak sťažovateľ
namietal porušenie tohto základného práva z hľadiska obmedzenia svojej osobnej slobody
tým, že jeho väzba bola nahradená dohľadom a uložením primeraných obmedzení
a povinností, tak tieto argumenty by ústavný súd mohol skúmať, ale len z perspektívy
dodržania garancií, ktoré obsahuje čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré predstavujú
lex specialis k základnému právu zaručenému v čl. 23 ústavy (III. ÚS 80/2010). Keďže
sťažovateľ právne zastúpený advokátom, porušenie týchto článkov ústavy a dohovoru
nenamietal, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z dôvodu neexistencie vecnej súvislosti medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a namietaných porušením jeho základného práva
na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy.
Nad rámec uvedených argumentov ústavný súd poznamenáva, že sa oboznámil
s napadnutým uznesením krajského súdu a dospel k záveru, že z neho nemožno vyvodiť
názor o možnom porušení sťažovateľových základných práv a slobôd.
Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:
„V rámci tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel nadriadený súd k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obvineného
dané dôvody väzby uvedené v § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, ktoré spočívajú
v nepochybne zákonu zodpovedajúcom a skutkovým zisteniam opodstatnenom závere, že
obvinený sa doposiaľ skrýval v cudzine preto, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, pretože sa
na adrese udanej ako jeho trvalé bydlisko nezdržiaval, ani orgánom činným v trestnom
konaní žiadne iné miesto, kde sa bude zdržiavať neoznámil, hoci vedel o tom, že je
v prejednávanej veci trestne stíhaný, a preto jeho ďalšiu účasť na nariadených úkonoch
vyšetrovania nebolo doposiaľ možné zabezpečiť inak, ako jeho vzatím do väzby.
Uvedené konanie a správanie sa obvineného aj podľa názoru nadriadeného súdu
nepochybne opodstatnene nasvedčuje tomu, že po celú dobu, ktorá uplynula
od odsťahovania sa obvineného z adresy ním udaného a v jeho občianskom preukaze
uvedeného trvalého pobytu v H... (v roku 2003) a následného vycestovania a pobytu v...
(v roku 2008) sa obvinený skrýval a že je dôvodná obava, že by v skrývaní sa v prípade
prepustenia na slobodu pokračoval, ktorá obava vyplýva aj z tých istých skutočností,
ktorými súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté uznesenie a s ktorými sa aj nadriadený súd
stotožňuje, nepovažujúc za potrebné k nim nič podstatné doplniť, ani tieto pozmeniť, o to
viac, že aj odôvodnenie napadnutého uznesenia je vyčerpávajúce a v súlade s ustanovením
§ 176 odsek 2 Trestného poriadku.
Napokon nadriadený súd na základe tých istých skutočností a okolností, na ktoré
správne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, a na ktoré
poukazoval aj krajský prokurátor vo svojom vyjadrení sa k žiadosti obvineného, dospel
k zisteniu, že v posudzovanom prípade aj za stavu, že dôvod tzv. útekovej väzby
u obvineného naďalej trvá, s poukazom však na jeho osobu ako aj povahu prejednávaného
prípadu, je túto možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad
obvineným, pričom na posilnenie účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, bolo potrebné
aj uloženie tých povinností, ktoré správne uložil súd prvého stupňa, a ktoré sú popísané
i vo výrokovej časti napadnutého uznesenia, ktoré je aj v tejto časti v súlade so zákonom
a zodpovedá ustanoveniu (§ 80 odsek 1 písmeno c/, § 82 odsek 1 Trestného poriadku).
Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne
sťažnosť, ak nie je dôvodná. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy
nadriadený súd nezistiac žiadny dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia a na iné
rozhodnutie o väzbe v prospech obvineného jeho sťažnosť podľa § 193 odsek 1 písmeno c/
Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná.“
Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
ústavný súd uzavrel, že aj v prípade, ak by bol sťažovateľ namietal porušenie príslušných
článkov ústavy a dohovoru upravujúcich základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej
slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, musel by dospieť k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti, pretože odôvodnenie predmetného uznesenia
nemožno považovať za arbitrárne, resp. ústavne neudržateľné.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá,
neprichádzalo do úvahy rozhodovať o ďalších požiadavkách uvedených v petite jeho
sťažnosti (napr. zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, priznanie finančného
zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011