Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 437/2011
PDF · 190.15 KB
No categories available
IV. ÚS 437/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť D. H., S., zastúpeného advokátkou Mgr. A. S., D., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a tiež podľa čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Charty
základných práv Európskej únie v spojení s namietaným porušením čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1
a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 1 ods. 1, § 2 a § 3 ods. 1 ústavného zákona
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon
Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 352/2009 a jeho
rozsudkom zo 14. decembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. H. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2011
doručená sťažnosť D. H., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. S.,
D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a tiež podľa čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v spojení s namietaným porušením čl.
7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy a § 1 ods. 1, § 2 a § 3 ods. 1 ústavného zákona
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon
Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný
zákon“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 352/2009 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2010.
Sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním zo 16. septembra 2011 doručeným ústavnému
súdu 21. septembra 2011 o ďalšiu listinnú dokumentáciu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu so svojou sestrou,
nebohou M. U., sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) 23. júna 2004 domáhali voči JUDr. Ľ. Z. (ďalej len „žalovaná“) určenia, že kúpna
zmluva zo 4. februára 2004, ktorej vklad do Katastra nehnuteľností B., Správa katastra S.,
bol povolený 24. februára 2004 pod č. V 238/2004 (ďalej len „kúpna zmluva“), je neplatná.
Sťažovateľ uviedol, že „JUDr. Ľ. Z. na základe udeleného plnomocenstva odpredala
v mene sťažovateľa a nebohej M. U. ako predávajúcich sama sebe ako kupujúcej pozemky
2
parc. č. 5156/4 - orná pôda vo výmere 38541 ma parc. č. 5579 - orná pôda vo výmere
2
33799 mza kúpnu cenu 700.000 Sk. Vklad tejto zmluvy bol Správou katastra S. povolený
pod V 238/2004 dňa 22. 04. 2004. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu od
začiatku konania tvrdil, že žalovaná JUDr. Ľ. Z. zneužila dôveru sťažovateľa i M. U., ako aj
ich nevedomosť ohľadne predaja pozemkov a mala záujem takýmto spôsobom získať značný
prospech pre seba samu, a to na úkor sťažovateľa a M. U.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 21 C 122/2004 z 9. decembra 2005 žalobnému
návrhu v celom rozsahu vyhovel a určil, že kúpna zmluva je neplatná. Podľa sťažovateľa
okresný súd „z uvedeného plnomocenstva, ktoré udelili navrhovatelia v 1. a 2. rade
odporkyni dňa 26. 09. 2003... zhliadol jeho neurčitosť, nakoľko v zmysle platnej právnej
úpravy v plnomocenstve musí byť uvedený rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Uvedené
plnomocenstvo má charakter generálneho plnomocenstva, nie je jasné, konkrétne a určité,
pretože nevymedzuje a presne nešpecifikuje nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom
prevodu jednak bezodplatného, ako i predmetom kúpnej zmluvy, ktorú následne odporkyňa
uzatvorila za navrhovateľov v 1. a 2. rade a ratifikovala ju svojim vlastným podpisom za
predávajúcich, avšak zároveň túto kúpnu zmluvu, ktorej predmetom už boli konkrétne
vymedzené nehnuteľnosti, avšak absentovali už vo vyššie spomínanom plnomocenstve,
podpísala za kupujúcu sama seba... Z uvedeného mal preto súd za to, že odporkyňa
prekročila svoje oprávnenie konať za splnomocniteľov a splnomocnitelia tento právny úkon
dodatočne a bez zbytočného odkladu neschválili, práve naopak, odporkyni odvolali plnú
moc o čom odporkyňa vedela, resp. musela vedieť.“.
Proti označenému rozsudku sa žalovaná odvolala. Krajský súd rozsudkom sp. zn.
5 Co 48/2006 z 10. apríla 2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol
s odôvodnením, že „tvrdenia žalobcov v konaní v zmysle údajnej neplatnosti právneho
úkonu - kúpnej zmluvy zo 04. 02. 2004 preukázané neboli, keď právny úkon bol urobený
v súlade s ust. § 37 O. z., teda slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, jeho predmetom
nebolo nemožné plnenie, rovnako tak svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, ani
zákon neobchádza a neprieči sa dobrým mravom (§ 39 O. z.), keď jeho obsah bol plne
v súlade s vôľou žalobcov, prejavenej v písomnom plnomocenstve, hoci i následne (po
urobení právneho úkonu) odvolanom“.
Na základe dovolania podaného sťažovateľom (a nebohou sestrou) Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 217/2007 z 27. júla
2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 48/2006 z 10. apríla 2006 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie s odôvodnením, že «„... ide o skutočnosti, svedčiace o možnom strete
záujmov žalovanej v postavení zástupcu, so záujmami žalobcov ako zastúpenými. Ide teda
nepochybne o skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo a ktoré by mali mať za následok
absolútnu neplatnosť právneho úkonu.“ Zároveň dovolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia vyslovil právny názor a načrtol smerovanie odvolacieho súdu po vrátení veci,
ktorý odvolací súd sa mal zaoberať rozporom v záujmoch sťažovateľa a M. U. na strane
jednej a záujmoch JUDr. Ľ. Z. na strane druhej s poukazom na ust. § 22 ods. 2 O. z.,
rovnako ako skutočnosťou, či kúpna zmluva nebola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi.».
Krajský súd ako odvolací súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 5 Co 352/2009
zo 14. decembra 2010 napadnutý prvostupňový rozsudok z 9. decembra 2005 opätovne
zmenil a žalobný návrh zamietol. Podľa sťažovateľa krajský súd v ďalšom konaní vo veci
dal prednosť «... ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného ako
účastníka pôvodného konania. Rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby spoliehajúce
sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp právnej istoty
a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá
chápaniu materiálneho právneho štátu.“ V strohom odôvodnení svojho rozhodnutia
porušovateľ ešte podal výklad ust. § 243d ods. 2 O. s. p., kedy podľa odvolacieho súdu
,,zmyslom posledne citovaného ustanovenia je, že nové rozhodnutie sa nedotkne právnych
vzťahov iných subjektov, ktoré nadväzovali na právne vzťahy účastníkov nesprávne
upravené a deklarované starším, neskôr zrušeným rozhodnutím. Ako z textu zákona, tak
i z jeho zmyslu vyplýva, že právne vzťahy niekoho iného ako účastníka konania nemôžu byť
novým rozhodnutím vo veci, v ktorej bolo právoplatné rozhodnutie vo veci samej zrušené
v dovolacom konaní, dotknuté bez ohľadu na skutočnosť, že dotknutá osoba vedela o tom, že
proti rozhodnutiu, na ktorého základe bolo právo nadobudnuté, bolo podané dovolanie. To
vyplýva ako z textu zákona, ktorý neviaže ochranu tretích osôb na vedomosť o podanom
odvolaní ani na vedomosť o vadách rozhodnutia, ktoré by mohli viesť k jeho zrušeniu
v dovolacom konaní, tak i z pojatia dovolania, ktoré je mimoriadnym opravným
prostriedkom a jeho podanie nemá vplyv na právnu moc ani na účinky napadnutého
rozhodnutia.».
Sťažovateľ namieta, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je „takého
zanedbateľného rozsahu, obsahu i kvality, že nie je možné zo strany sťažovateľa, ani zo
strany akejkoľvek tretej osoby sa s ním uspokojiť. V odôvodnení rozhodnutia porušovateľ
ani okrajovo neuviedol odkaz sťažovateľa na absenciu dobrej viery pri uzatváraní zmluvy
medzi žalovaným a jeho právnou predchodkyňou, ktorú skutočnosť v rámci konania pred
porušovateľom sťažovateľ opakovane zdôrazňoval a posúdenie ktorej otázky bolo
rozhodujúce pre posúdenie merita veci; nijako nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje
v tomto smere za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec v kontexte dobrej viery právne posúdil.
Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že porušovateľ sa týmito skutočnosťami, majúcimi
podstatný vplyv na otázku existencie vlastníckeho práva na strane jedného z účastníkov
konania, vôbec nezaoberal. Z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami súdov všetkých stupňov (predovšetkým súdu dovolacieho) a úvahami
porušovateľa pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi porušovateľa na
strane druhej. Odôvodnenie rozhodnutia v nijakom prípade nepôsobí presvedčivo a takto
vypravené odôvodnenie, nenapĺňajúce ani základné atribúty kladené na zdôvodnenie
rozhodnutia o takej zásadnej otázke, akou je vlastnícke právo, nemôže požívať právnu
ochranu.“.
Podľa sťažovateľa tým, že sa krajský súd nevysporiadal so základom jeho
argumentácie, „odňal mu možnosť riadne sa v podanom dovolaní brániť a využiť širokú
škálu možných protiargumentov k nesprávnemu posúdeniu veci porušovateľom. Ak totiž
sťažovateľ z odôvodnenia rozhodnutia porušovateľa nevie, ako sa porušovateľ vysporiadal
s jeho argumentáciou, v tomto smere má obmedzené možnosti v dovolacom konaní použiť
relevantné argumenty na ochranu svojho vlastníckeho práva.“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že «doposiaľ žiaden vo veci konajúci súd nepovažoval za
potrebné využiť v civilnom konaní základný dôkazný prostriedok a vykonať dôkaz
výsluchom účastníka. Sťažovateľ do dnešného dňa v celom konaní, začatom už v roku 2004,
nebol k veci vypočutý. „Opomenutím“ vykonania tohto dôkazu nielenže porušovateľ
nedostatočne zistil skutkový stav veci, odňal tak i sťažovateľovi právo konať pred súdom a
uviesť skutkovo relevantné okolnosti, dôležité pre rozhodnutie vo veci samej.».
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že napadnutým
postupom a rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva a iné práva podľa
ním označených článkov ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu, ako aj charty a tiež ním
označené ustanovenia ústavy a ústavného zákona.
V nadväznosti na to sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 352/2009
a rozhodnutím, č. kon. 5 Co 352/2009-312 zo dňa 14. 12. 2010 porušil právo D. H...,
bytom: S. na základe
• čl. 7 ods. 5, 12 ods. 1; čl. 13 ods. 4; čl. 20 ods. 1; č1. 46 ods. 1; čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR
• § 1 ods. 1, § 2 a § 3 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.
• čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
• čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd
• čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1, čl. 41 ods. 2, čl. 47 ods. 2 Charty základných práv
Európskej únie č. 2007/C 303/01
2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. kon.
5 Co 352/2009-312 zo dňa 14. 12. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
3. D. H..., bytom: S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €
(slovom: Desaťtisíc Euro), ktoré je mu Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. D. H..., bytom: S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 887,90 €
(slovom Osemstoosemdesiatsedem Euro 90 centov), a to za 2 úkony právnej pomoci
(príprava a prevzatie veci, spísanie sťažnosti), ktorú je mu Krajský súd v Bratislave povinný
vyplatiť k rukám Mgr. A. S., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež
navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu
sp. zn. 5 Co 352/2009 zo 14. decembra 2010 vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľovi
nahradiť trovy konania, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods.
2 charty v spojení s porušením čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 ústavy a § 1 ods. 1, § 2
a § 3 ods. 1 ústavného zákona postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 352/2009 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2010. Sťažovateľ zároveň ústavnému
súdu oznámil, že v predmetnej veci podal tiež (už po druhýkrát) dovolanie podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (z 22. februára
2011) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.
IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,
ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním
dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď
by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako
predčasné.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m.
napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota
na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011