Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 437/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť D. H., S., zastúpeného advokátkou Mgr. A. S., D., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a tiež podľa čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Charty

základných práv Európskej únie v spojení s namietaným porušením čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1

a a , a ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon

Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 14. decembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. H. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2011

doručená sťažnosť D. H., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. S.,

D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“), ako aj práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež podľa čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v spojení s namietaným porušením čl.

7 ods. 5, a a , a ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon

Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný

zákon“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2010.

Sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním zo 16. septembra 2011 doručeným ústavnému

súdu 21. septembra 2011 o ďalšiu listinnú dokumentáciu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu so svojou sestrou,

nebohou M. U., sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) 23. júna 2004 domáhali voči JUDr. Ľ. Z. (ďalej len „žalovaná“) určenia, že kúpna

zmluva zo 4. februára 2004, ktorej vklad do Katastra nehnuteľností B., Správa katastra S.,

bol povolený 24. februára 2004 pod č. V 238/2004 (ďalej len „kúpna zmluva“), je neplatná.

Sťažovateľ uviedol, že „JUDr. Ľ. Z. na základe udeleného plnomocenstva odpredala

v mene sťažovateľa a nebohej M. U. ako predávajúcich sama sebe ako kupujúcej pozemky

2

parc. č. 5156/4 - orná pôda vo výmere 38541 ma parc. č. 5579 - orná pôda vo výmere

2

33799 mza kúpnu cenu 700.000 Sk. Vklad tejto zmluvy bol Správou katastra S. povolený

pod V 238/2004 dňa 22. 04. 2004. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu od

začiatku konania tvrdil, že žalovaná JUDr. Ľ. Z. zneužila dôveru sťažovateľa i M. U., ako aj

ich nevedomosť ohľadne predaja pozemkov a mala záujem takýmto spôsobom získať značný

prospech pre seba samu, a to na úkor sťažovateľa a M. U.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 9. decembra 2005 žalobnému

návrhu v celom rozsahu vyhovel a určil, že kúpna zmluva je neplatná. Podľa sťažovateľa

okresný súd „z uvedeného plnomocenstva, ktoré udelili navrhovatelia v 1. a 2. rade

odporkyni dňa 26. 09. 2003... zhliadol jeho neurčitosť, nakoľko v zmysle platnej právnej

úpravy v plnomocenstve musí byť uvedený rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Uvedené

plnomocenstvo má charakter generálneho plnomocenstva, nie je jasné, konkrétne a určité,

pretože nevymedzuje a presne nešpecifikuje nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom

prevodu jednak bezodplatného, ako i predmetom kúpnej zmluvy, ktorú následne odporkyňa

uzatvorila za navrhovateľov v 1. a 2. rade a ratifikovala ju svojim vlastným podpisom za

predávajúcich, avšak zároveň túto kúpnu zmluvu, ktorej predmetom už boli konkrétne

vymedzené nehnuteľnosti, avšak absentovali už vo vyššie spomínanom plnomocenstve,

podpísala za kupujúcu sama seba... Z uvedeného mal preto súd za to, že odporkyňa

prekročila svoje oprávnenie konať za splnomocniteľov a splnomocnitelia tento právny úkon

dodatočne a bez zbytočného odkladu neschválili, práve naopak, odporkyni odvolali plnú

moc o čom odporkyňa vedela, resp. musela vedieť.“.

Proti označenému rozsudku sa žalovaná odvolala. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 10. apríla 2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol

s odôvodnením, že „tvrdenia žalobcov v konaní v zmysle údajnej neplatnosti právneho

úkonu - kúpnej zmluvy zo 04. 02. 2004 preukázané neboli, keď právny úkon bol urobený

v súlade s ust. § 37 O. z., teda slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, jeho predmetom

nebolo nemožné plnenie, rovnako tak svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, ani

zákon neobchádza a neprieči sa dobrým mravom (§ 39 O. z.), keď jeho obsah bol plne

v súlade s vôľou žalobcov, prejavenej v písomnom plnomocenstve, hoci i následne (po

urobení právneho úkonu) odvolanom“.

Na základe dovolania podaného sťažovateľom (a nebohou sestrou) Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 27. júla

2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2006 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie s odôvodnením, že «„... ide o skutočnosti, svedčiace o možnom strete

záujmov žalovanej v postavení zástupcu, so záujmami žalobcov ako zastúpenými. Ide teda

nepochybne o skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo a ktoré by mali mať za následok

absolútnu neplatnosť právneho úkonu.“ Zároveň dovolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia vyslovil právny názor a načrtol smerovanie odvolacieho súdu po vrátení veci,

ktorý odvolací súd sa mal zaoberať rozporom v záujmoch sťažovateľa a M. U. na strane

jednej a záujmoch JUDr. Ľ. Z. na strane druhej s poukazom na ust. § 22 ods. 2 O. z.,

rovnako ako skutočnosťou, či kúpna zmluva nebola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi.».

Krajský súd ako odvolací súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn.

zo 14. decembra 2010 napadnutý prvostupňový rozsudok z 9. decembra 2005 opätovne

zmenil a žalobný návrh zamietol. Podľa sťažovateľa krajský súd v ďalšom konaní vo veci

dal prednosť «... ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného ako

účastníka pôvodného konania. Rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby spoliehajúce

sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp právnej istoty

a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá

chápaniu materiálneho právneho štátu.“ V strohom odôvodnení svojho rozhodnutia

porušovateľ ešte podal výklad ust. , kedy podľa odvolacieho súdu

,,zmyslom posledne citovaného ustanovenia je, že nové rozhodnutie sa nedotkne právnych

vzťahov iných subjektov, ktoré nadväzovali na právne vzťahy účastníkov nesprávne

upravené a deklarované starším, neskôr zrušeným rozhodnutím. Ako z textu zákona, tak

i z jeho zmyslu vyplýva, že právne vzťahy niekoho iného ako účastníka konania nemôžu byť

novým rozhodnutím vo veci, v ktorej bolo právoplatné rozhodnutie vo veci samej zrušené

v dovolacom konaní, dotknuté bez ohľadu na skutočnosť, že dotknutá osoba vedela o tom, že

proti rozhodnutiu, na ktorého základe bolo právo nadobudnuté, bolo podané dovolanie. To

vyplýva ako z textu zákona, ktorý neviaže ochranu tretích osôb na vedomosť o podanom

odvolaní ani na vedomosť o vadách rozhodnutia, ktoré by mohli viesť k jeho zrušeniu

v dovolacom konaní, tak i z pojatia dovolania, ktoré je mimoriadnym opravným

prostriedkom a jeho podanie nemá vplyv na právnu moc ani na účinky napadnutého

rozhodnutia.».

Sťažovateľ namieta, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je „takého

zanedbateľného rozsahu, obsahu i kvality, že nie je možné zo strany sťažovateľa, ani zo

strany akejkoľvek tretej osoby sa s ním uspokojiť. V odôvodnení rozhodnutia porušovateľ

ani okrajovo neuviedol odkaz sťažovateľa na absenciu dobrej viery pri uzatváraní zmluvy

medzi žalovaným a jeho právnou predchodkyňou, ktorú skutočnosť v rámci konania pred

porušovateľom sťažovateľ opakovane zdôrazňoval a posúdenie ktorej otázky bolo

rozhodujúce pre posúdenie merita veci; nijako nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje

v tomto smere za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec v kontexte dobrej viery právne posúdil.

Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že porušovateľ sa týmito skutočnosťami, majúcimi

podstatný vplyv na otázku existencie vlastníckeho práva na strane jedného z účastníkov

konania, vôbec nezaoberal. Z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami súdov všetkých stupňov (predovšetkým súdu dovolacieho) a úvahami

porušovateľa pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi porušovateľa na

strane druhej. Odôvodnenie rozhodnutia v nijakom prípade nepôsobí presvedčivo a takto

vypravené odôvodnenie, nenapĺňajúce ani základné atribúty kladené na zdôvodnenie

rozhodnutia o takej zásadnej otázke, akou je vlastnícke právo, nemôže požívať právnu

ochranu.“.

Podľa sťažovateľa tým, že sa krajský súd nevysporiadal so základom jeho

argumentácie, „odňal mu možnosť riadne sa v podanom dovolaní brániť a využiť širokú

škálu možných protiargumentov k nesprávnemu posúdeniu veci porušovateľom. Ak totiž

sťažovateľ z odôvodnenia rozhodnutia porušovateľa nevie, ako sa porušovateľ vysporiadal

s jeho argumentáciou, v tomto smere má obmedzené možnosti v dovolacom konaní použiť

relevantné argumenty na ochranu svojho vlastníckeho práva.“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že «doposiaľ žiaden vo veci konajúci súd nepovažoval za

potrebné využiť v civilnom konaní základný dôkazný prostriedok a vykonať dôkaz

výsluchom účastníka. Sťažovateľ do dnešného dňa v celom konaní, začatom už v roku 2004,

nebol k veci vypočutý. „Opomenutím“ vykonania tohto dôkazu nielenže porušovateľ

nedostatočne zistil skutkový stav veci, odňal tak i sťažovateľovi právo konať pred súdom a

uviesť skutkovo relevantné okolnosti, dôležité pre rozhodnutie vo veci samej.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva a iné práva podľa

ním označených článkov , dohovoru, dodatkového protokolu, ako aj charty a tiež ním

označené ustanovenia a ústavného zákona.

V nadväznosti na to sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozhodnutím, č. kon. -312 zo dňa 14. 12. 2010 porušil právo D. H...,

bytom: S. na základe

• , 12 ods. 1; ; ; č1. 46 ods. 1;

SR

• , a ústavného

• čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

• čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd

• čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1, čl. 41 ods. 2, čl. 47 ods. 2 Charty základných práv

Európskej únie č. 2007/C 303/01

2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. kon.

-312 zo dňa 14. 12. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

3. D. H..., bytom: S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €

(slovom: Desaťtisíc Euro), ktoré je mu Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. D. H..., bytom: S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 887,90 €

(slovom Osemstoosemdesiatsedem Euro 90 centov), a to za 2 úkony právnej pomoci

(príprava a prevzatie veci, spísanie sťažnosti), ktorú je mu Krajský súd v Bratislave povinný

vyplatiť k rukám Mgr. A. S., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ tiež

navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 14. decembra 2010 vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľovi

nahradiť trovy konania, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa , a , ako aj práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods.

2 charty v spojení s porušením , , a ,

a § 3 ods. 1 ústavného zákona postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2010. Sťažovateľ zároveň ústavnému

súdu oznámil, že v predmetnej veci podal tiež (už po druhýkrát) dovolanie podľa § 237

písm. f) z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (z 22. februára

2011) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď

by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m.

napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota

na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011