Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 448/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva zaručeného postupom

a upovedomením Krajskej prokuratúry v Žiline zo 4. marca 2011 vo veci sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca

2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a upovedomením Krajskej prokuratúry

v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) zo 4. marca 2011 vo veci sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti pomerne obsiahlo popísal okolnosti jeho doktorandského

štúdia na P. v R. (ďalej len „pedagogická fakulta“), ktoré ho viedli k podaniu trestného

oznámenia 30. septembra 2010 na dekana a prodekana pedagogickej fakulty pre podozrenie

zo spáchania zločinu vydierania podľa

v znení neskorších predpisov.

Trestné oznámenie sťažovateľa vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v R. (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) uznesením

ČVS: ORP-387/JP-RK-2010 zo 16. novembra 2010 odmietol, keď dospel k záveru, že

konanie žiadneho z akademických funkcionárov pedagogickej fakulty „nezakladá trestnú

zodpovednosť... pre absenciu úmyslu predpokladaného pri spáchaní trestného činu“.

Sťažovateľ podal proti odmietavému uzneseniu sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra

Ružomberok (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. -4

z 22. decembra 2010 zamietla ako nedôvodnú. Odôvodnenie uznesenia sa zakladalo

predovšetkým na zistení, že „u osôb, ktoré by mali byť podozrivé z trestnej činnosti, už

v tomto štádiu trestného konania absentuje jedna zo základných zložiek a znakov skutkovej

podstaty trestného činu a to subjektívna stránka s dôrazom na zavinenie a úmysel“.

Sťažovateľ 3. januára 2011 adresoval Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) trestné oznámenie na prokurátorku okresnej prokuratúry

pre podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov, ktorých sa mala dopustiť spôsobom

vybavovania sťažnosti sťažovateľa proti odmietavému uzneseniu vyšetrovateľa PZ.

Generálna prokuratúra trestné oznámenie sťažovateľa posúdila ako podnet na preskúmanie

postupu prokurátorky okresnej prokuratúry, a preto ho postúpila na vybavenie krajskej

prokuratúre.

Krajská prokuratúra prípisom č. k. -6 zo 4. marca 2011 sťažovateľovi

oznámila, že jeho podnet ako nedôvodný odkladá, keďže nebola zistená žiadna nezákonnosť

v postupe a rozhodovaní prokurátorky okresnej prokuratúry.

Porušenie označeného základného práva sa podľa sťažovateľa zakladá

na skutočnosti, že prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý vybavoval jeho podnet

na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátorky okresnej prokuratúry, bol zaujatý.

Zaujatosť prokurátora krajskej prokuratúry mala vyplývať z toho, že tento v inej veci

sťažovateľa jeho podnet na preskúmanie zákonnosti postupu inej prokurátorky okresnej

prokuratúry odložil, o čom sťažovateľa vyrozumel upovedomením č. k. -7

zo 14. decembra 2010.

Preto, keďže prokurátor krajskej prokuratúry „dokázateľne vedel, že som dňa

03.01.2011 podal na Generálnej prokuratúre SR žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho

vyrozumenia -7 zo dňa 14. decembra 2010, a nevylúčil podľa trestného

poriadku sám seba z dôvodu zaujatosti z konania, hoci tak urobiť mal, a toto konanie

vyvrcholilo predmetným vyrozumením -6 zo dňa 04.03.2011, porušil čl. 46 ods. 1

SR, keďže mi znemožnil domáhať sa zákonom ustanoveným postupom môjho práva.

Takto zároveň porušil článok 13 Dohovoru..., ktorý zaručuje právo na účinný opravný

prostriedok. Rozhodne nemôže byť účinným opravným prostriedkom, keď o opravnom

prostriedku rozhodovala osoba, ktorej rozhodnutie ohľadom súvisiacej veci je napadnuté

mimoriadnym opravným prostriedkom.“.

Podľa sťažovateľa prokurátor krajskej prokuratúry „vyrozumením -6

zo dňa 04.03.2011 znova porušil SR a Dohovoru tým,

že pri konaní o podaní z 03.01.2011 o zákonnosti postupu prokurátorky okresnej

prokuratúry... nebral do úvahy text môjho podania. Okrajovo sa dotkol len nelegálneho

vyberania školného, avšak znovu tu presadzuje súkromnú zásadu, že predstieranie

neznalosti zákona vylučuje zlý úmysel. Týmto prokurátor krajskej prokuratúry... porušil

, 2 SR, keďže uvedeným postupom vylúčil rovnosť ľudí pred zákonom.

Takto porušil aj čl. 1 Dohovoru, ktorý zakotvuje záväzok dodržiavať ľudské práva. Takto

zároveň porušil čl. 14 Dohovoru, ktorý zakotvuje zákaz diskriminácie. Takto zároveň

porušil čl. 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru zo 04.XI.2000, ktorý zakotvuje všeobecný zákaz

diskriminácie.“.

Sťažovateľ požaduje „zrušenie rozhodnutia krajskej prokuratúry v Žiline 1 Kn

10/11-6 zo dňa 04.03.2011 a zároveň žiadam o riadne zákonné konanie voči prokurátorke

okresnej prokuratúry...“, a rovnako aj priznanie finančného zadosťučinenia v sume

120 000 €.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd považoval v prvom rade potrebné za potrebné ustáliť rozsah svojho

prieskumu pri predbežnom prerokovaní podanej sťažnosti, keďže v nej sťažovateľ

explicitne neuviedol, akým zásahom zo strany krajskej prokuratúry malo dôjsť k porušeniu

jeho základného práva na inú právnu ochranu. Aj napriek tomu, že sťažovateľ v III. časti

sťažnosti požaduje „zrušenie rozhodnutia krajskej prokuratúry v Žiline -6 zo dňa

04.03.2011“, charakter sťažnostnej námietky založenej na tvrdení o zaujatosti prokurátora

krajskej prokuratúry, ktorý vybavoval sťažovateľov podnet, podľa názoru ústavného súdu

celkom jednoznačne predznamenáva aj sťažovateľovo presvedčenie o ústavne významnej

vadnosti postupu krajskej prokuratúry. Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní

zameral svoju pozornosť nielen na predmetné upovedomenie krajskej prokuratúry,

ale aj na postup, ktorý mu predchádzal.

Zároveň pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti

naznačil aj prípadné porušenie niektorých ďalších ustanovení ( a 2),

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1, čl. 13 a čl. 14) a Protokolu

č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1). Názor o porušení

uvedených ustanovení však sťažovateľ bližšie nezdôvodnil. Uviedol iba, že spôsobom

vybavenia jeho podnetu prokurátorom krajskej prokuratúry tento „porušil čl. 12 ods. 1, 2

SR, keďže uvedeným postupom vylúčil rovnosť ľudí pred zákonom. Takto porušil

aj čl. 1 Dohovoru, ktorý zakotvuje záväzok dodržiavať ľudské práva. Takto zároveň porušil

čl. 14 Dohovoru, ktorý zakotvuje zákaz diskriminácie. Takto zároveň porušil čl. 1 Protokolu

číslo 12 k Dohovoru zo 04.XI.2000, ktorý zakotvuje všeobecný zákaz diskriminácie.“.

Citované neurčité a nedostatočne konkrétne odôvodnenie neumožňuje podľa názoru

ústavného súdu zahrnúť porušenie uvedených ustanovení a medzinárodných zmlúv

do obsahu pre ústavný súd záväzného sťažnostného petitu, a tak ho možno považovať len

za súčasť sťažovateľovej právnej argumentácie.

Navyše, vo vzťahu k sťažovateľovým náznakom o porušení čl. 1 Protokolu č. 12

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ústavný súd dodáva,

že Slovenská republika uvedený protokol podpísala, avšak zatiaľ ho neratifikovala,

preto ústavný súd viazaný („...vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom...“) by ani nemal dostatok právomoci na konanie o takto vymedzenom predmete.

2. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného

ustanovenia v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky

na konanie pred ním.

2.1. Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor musí byť vylúčený z konania

a rozhodovania veci a vybavovania podnetu, ak so zreteľom na jeho pomer k prejednávanej

veci, účastníkom konania, stranám v konaní alebo k ich zástupcom, alebo k podávateľovi

podnetu možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o prokuratúre postup pri vylúčení prokurátora v trestnom

konaní ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o prokuratúre v ostatných prípadoch prokurátor, len čo sa

dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to svojmu bezprostredne

nadriadenému prokurátorovi (§ 53 ods. 1), ktorý najneskôr do troch dní rozhodne o tom,

či je prokurátor vylúčený, a urobí potrebné opatrenia. Bezprostredne nadriadený prokurátor

rozhoduje o vylúčení prokurátora aj na základe námietky uplatnenej dotknutou osobou

uvedenou v odseku 1.

Z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ bol využil námietku

zaujatosti prokurátora krajskej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu na preskúmanie

zákonnosti postupu prokurátorky okresnej prokuratúry, čo svedčí v prospech posúdenia jeho

sťažnosti podľa ako neprípustnej.

2.2 Sťažnosť sťažovateľa je však neprípustná predovšetkým z dôvodu, že ústavný

súd nepovažoval za preukázané využitie inštitútu opakovaného podnetu podľa § 34 zákona

o prokuratúre.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona

o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú

sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (m. m.

, , , , , ,

). Podnet, ako aj opakovaný podnet zakladajú povinnosť príslušného

prokurátora, resp. nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob

vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie

nielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako právneho prostriedku nápravy v rámci

sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti

v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov

prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ,

ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu

procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. ,

).

Ústavný súd nevidí dôvod na to, aby sa vo veci sťažovateľa odchýlil od uvedeného

právneho názoru. Zákon o prokuratúre poskytoval a stále poskytuje sťažovateľovi aj ďalší

prostriedok nápravy, a to opakovaný podnet (podľa § 34 zákona o prokuratúre), ktorým sa

môže domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu okresnej

aj krajskej prokuratúry v predmetnej veci. Uvedený právny prostriedok umožňoval,

resp. umožňuje sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc

nadriadeného prokurátora záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení

v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu krajskej prokuratúry, ak by na základe

opakovaného podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutie okresnej

prokuratúry, príp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti netvrdil, ani v jej prílohách nijako nepreukázal

využitie opakovaného podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre, preto ústavný súd

vychádzal zo skutkového záveru, že opakovaný podnet podaný nebol. Zároveň žiadne

okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú možnosť výskytu dôvodov hodných

osobitného zreteľa ( ), ktoré by ústavnému súdu bránili

odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre neprípustnosť. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to

je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že odôvodnenie predbežne

prerokúvanej sťažnosti v komplexnej perspektíve poukazuje na nespokojnosť sťažovateľa

s vybavením jeho trestného oznámenia na dekana a prodekana pedagogickej fakulty

pre podozrenie zo spáchania zločinu vydierania. To následne sťažovateľa viedlo

k spochybneniu postupu a rozhodnutia okresnej prokuratúry (pri vybavovaní sťažnosti proti

odmietavému uzneseniu vyšetrovateľa PZ), ako aj k spochybneniu postupu krajskej

prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľa, pričom práve postup a spôsob vybavenia

podnetu sťažovateľa krajskou prokuratúrou predstavuje predmet tu predbežne prerokúvanej

sťažnosti.

Ústavný súd stabilne judikuje, že z ustanovení nemožno vyvodiť

subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania.

Aj keď podľa je prokurátor zastupujúci

v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie

otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci

(na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených

preverením trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní

(policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné

oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť

ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy (mutatis

mutandis , , , , ). Rovnako

súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie,

v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ

ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo domáhať sa toho, aby sa jeho

oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal, čo sa v tomto prípade aj stalo.

Nemá však nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal

jeho predstave ().

4. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (finančné zadosťučinenie) a procesne

neefektívnym by bolo aj odstraňovanie vád jeho podania (nedostatok v povinnom právnom

zastúpení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011