Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 448/2011
PDF · 195.13 KB
No categories available
III. ÚS 448/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
a upovedomením Krajskej prokuratúry v Žiline zo 4. marca 2011 vo veci sp. zn. 1 Kn 10/11
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca
2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a upovedomením Krajskej prokuratúry
v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) zo 4. marca 2011 vo veci sp. zn. 1 Kn 10/11.
Sťažovateľ v sťažnosti pomerne obsiahlo popísal okolnosti jeho doktorandského
štúdia na P. v R. (ďalej len „pedagogická fakulta“), ktoré ho viedli k podaniu trestného
oznámenia 30. septembra 2010 na dekana a prodekana pedagogickej fakulty pre podozrenie
zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov.
Trestné oznámenie sťažovateľa vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v R. (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) uznesením
ČVS: ORP-387/JP-RK-2010 zo 16. novembra 2010 odmietol, keď dospel k záveru, že
konanie žiadneho z akademických funkcionárov pedagogickej fakulty „nezakladá trestnú
zodpovednosť... pre absenciu úmyslu predpokladaného pri spáchaní trestného činu“.
Sťažovateľ podal proti odmietavému uzneseniu sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra
Ružomberok (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. 1 Pn 377/10-4
z 22. decembra 2010 zamietla ako nedôvodnú. Odôvodnenie uznesenia sa zakladalo
predovšetkým na zistení, že „u osôb, ktoré by mali byť podozrivé z trestnej činnosti, už
v tomto štádiu trestného konania absentuje jedna zo základných zložiek a znakov skutkovej
podstaty trestného činu a to subjektívna stránka s dôrazom na zavinenie a úmysel“.
Sťažovateľ 3. januára 2011 adresoval Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) trestné oznámenie na prokurátorku okresnej prokuratúry
pre podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov, ktorých sa mala dopustiť spôsobom
vybavovania sťažnosti sťažovateľa proti odmietavému uzneseniu vyšetrovateľa PZ.
Generálna prokuratúra trestné oznámenie sťažovateľa posúdila ako podnet na preskúmanie
postupu prokurátorky okresnej prokuratúry, a preto ho postúpila na vybavenie krajskej
prokuratúre.
Krajská prokuratúra prípisom č. k. 1 Kn 10/11-6 zo 4. marca 2011 sťažovateľovi
oznámila, že jeho podnet ako nedôvodný odkladá, keďže nebola zistená žiadna nezákonnosť
v postupe a rozhodovaní prokurátorky okresnej prokuratúry.
Porušenie označeného základného práva sa podľa sťažovateľa zakladá
na skutočnosti, že prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý vybavoval jeho podnet
na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátorky okresnej prokuratúry, bol zaujatý.
Zaujatosť prokurátora krajskej prokuratúry mala vyplývať z toho, že tento v inej veci
sťažovateľa jeho podnet na preskúmanie zákonnosti postupu inej prokurátorky okresnej
prokuratúry odložil, o čom sťažovateľa vyrozumel upovedomením č. k. 1 Kn 232/10-7
zo 14. decembra 2010.
Preto, keďže prokurátor krajskej prokuratúry „dokázateľne vedel, že som dňa
03.01.2011 podal na Generálnej prokuratúre SR žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho
vyrozumenia 1 Kn 232/10-7 zo dňa 14. decembra 2010, a nevylúčil podľa trestného
poriadku sám seba z dôvodu zaujatosti z konania, hoci tak urobiť mal, a toto konanie
vyvrcholilo predmetným vyrozumením 1 Kn 10/11-6 zo dňa 04.03.2011, porušil čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, keďže mi znemožnil domáhať sa zákonom ustanoveným postupom môjho práva.
Takto zároveň porušil článok 13 Dohovoru..., ktorý zaručuje právo na účinný opravný
prostriedok. Rozhodne nemôže byť účinným opravným prostriedkom, keď o opravnom
prostriedku rozhodovala osoba, ktorej rozhodnutie ohľadom súvisiacej veci je napadnuté
mimoriadnym opravným prostriedkom.“.
Podľa sťažovateľa prokurátor krajskej prokuratúry „vyrozumením 1 Kn 10/11-6
zo dňa 04.03.2011 znova porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 13 Dohovoru tým,
že pri konaní o podaní z 03.01.2011 o zákonnosti postupu prokurátorky okresnej
prokuratúry... nebral do úvahy text môjho podania. Okrajovo sa dotkol len nelegálneho
vyberania školného, avšak znovu tu presadzuje súkromnú zásadu, že predstieranie
neznalosti zákona vylučuje zlý úmysel. Týmto prokurátor krajskej prokuratúry... porušil
čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR, keďže uvedeným postupom vylúčil rovnosť ľudí pred zákonom.
Takto porušil aj čl. 1 Dohovoru, ktorý zakotvuje záväzok dodržiavať ľudské práva. Takto
zároveň porušil čl. 14 Dohovoru, ktorý zakotvuje zákaz diskriminácie. Takto zároveň
porušil čl. 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru zo 04.XI.2000, ktorý zakotvuje všeobecný zákaz
diskriminácie.“.
Sťažovateľ požaduje „zrušenie rozhodnutia krajskej prokuratúry v Žiline 1 Kn
10/11-6 zo dňa 04.03.2011 a zároveň žiadam o riadne zákonné konanie voči prokurátorke
okresnej prokuratúry...“, a rovnako aj priznanie finančného zadosťučinenia v sume
120 000 €.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd považoval v prvom rade potrebné za potrebné ustáliť rozsah svojho
prieskumu pri predbežnom prerokovaní podanej sťažnosti, keďže v nej sťažovateľ
explicitne neuviedol, akým zásahom zo strany krajskej prokuratúry malo dôjsť k porušeniu
jeho základného práva na inú právnu ochranu. Aj napriek tomu, že sťažovateľ v III. časti
sťažnosti požaduje „zrušenie rozhodnutia krajskej prokuratúry v Žiline 1 Kn 10/11-6 zo dňa
04.03.2011“, charakter sťažnostnej námietky založenej na tvrdení o zaujatosti prokurátora
krajskej prokuratúry, ktorý vybavoval sťažovateľov podnet, podľa názoru ústavného súdu
celkom jednoznačne predznamenáva aj sťažovateľovo presvedčenie o ústavne významnej
vadnosti postupu krajskej prokuratúry. Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní
zameral svoju pozornosť nielen na predmetné upovedomenie krajskej prokuratúry,
ale aj na postup, ktorý mu predchádzal.
Zároveň pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti
naznačil aj prípadné porušenie niektorých ďalších ustanovení ústavy (čl. 12 ods. 1 a 2),
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1, čl. 13 a čl. 14) a Protokolu
č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1). Názor o porušení
uvedených ustanovení však sťažovateľ bližšie nezdôvodnil. Uviedol iba, že spôsobom
vybavenia jeho podnetu prokurátorom krajskej prokuratúry tento „porušil čl. 12 ods. 1, 2
Ústavy SR, keďže uvedeným postupom vylúčil rovnosť ľudí pred zákonom. Takto porušil
aj čl. 1 Dohovoru, ktorý zakotvuje záväzok dodržiavať ľudské práva. Takto zároveň porušil
čl. 14 Dohovoru, ktorý zakotvuje zákaz diskriminácie. Takto zároveň porušil čl. 1 Protokolu
číslo 12 k Dohovoru zo 04.XI.2000, ktorý zakotvuje všeobecný zákaz diskriminácie.“.
Citované neurčité a nedostatočne konkrétne odôvodnenie neumožňuje podľa názoru
ústavného súdu zahrnúť porušenie uvedených ustanovení ústavy a medzinárodných zmlúv
do obsahu pre ústavný súd záväzného sťažnostného petitu, a tak ho možno považovať len
za súčasť sťažovateľovej právnej argumentácie.
Navyše, vo vzťahu k sťažovateľovým náznakom o porušení čl. 1 Protokolu č. 12
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ústavný súd dodáva,
že Slovenská republika uvedený protokol podpísala, avšak zatiaľ ho neratifikovala,
preto ústavný súd viazaný čl. 127 ods. 1 ústavy („...vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom...“) by ani nemal dostatok právomoci na konanie o takto vymedzenom predmete.
2. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky
na konanie pred ním.
2.1. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor musí byť vylúčený z konania
a rozhodovania veci a vybavovania podnetu, ak so zreteľom na jeho pomer k prejednávanej
veci, účastníkom konania, stranám v konaní alebo k ich zástupcom, alebo k podávateľovi
podnetu možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o prokuratúre postup pri vylúčení prokurátora v trestnom
konaní ustanovuje osobitný zákon.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o prokuratúre v ostatných prípadoch prokurátor, len čo sa
dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to svojmu bezprostredne
nadriadenému prokurátorovi (§ 53 ods. 1), ktorý najneskôr do troch dní rozhodne o tom,
či je prokurátor vylúčený, a urobí potrebné opatrenia. Bezprostredne nadriadený prokurátor
rozhoduje o vylúčení prokurátora aj na základe námietky uplatnenej dotknutou osobou
uvedenou v odseku 1.
Z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ bol využil námietku
zaujatosti prokurátora krajskej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu na preskúmanie
zákonnosti postupu prokurátorky okresnej prokuratúry, čo svedčí v prospech posúdenia jeho
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako neprípustnej.
2.2 Sťažnosť sťažovateľa je však neprípustná predovšetkým z dôvodu, že ústavný
súd nepovažoval za preukázané využitie inštitútu opakovaného podnetu podľa § 34 zákona
o prokuratúre.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona
o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú
sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (m. m.
IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06,
I. ÚS 112/06). Podnet, ako aj opakovaný podnet zakladajú povinnosť príslušného
prokurátora, resp. nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob
vybavenia oznámiť podnecovateľovi.
Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie
nielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako právneho prostriedku nápravy v rámci
sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti
v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov
prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ,
ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu
procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05,
Ústavný súd nevidí dôvod na to, aby sa vo veci sťažovateľa odchýlil od uvedeného
právneho názoru. Zákon o prokuratúre poskytoval a stále poskytuje sťažovateľovi aj ďalší
prostriedok nápravy, a to opakovaný podnet (podľa § 34 zákona o prokuratúre), ktorým sa
môže domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu okresnej
aj krajskej prokuratúry v predmetnej veci. Uvedený právny prostriedok umožňoval,
resp. umožňuje sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc
nadriadeného prokurátora záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení
v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu krajskej prokuratúry, ak by na základe
opakovaného podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutie okresnej
prokuratúry, príp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti netvrdil, ani v jej prílohách nijako nepreukázal
využitie opakovaného podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre, preto ústavný súd
vychádzal zo skutkového záveru, že opakovaný podnet podaný nebol. Zároveň žiadne
okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú možnosť výskytu dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ktoré by ústavnému súdu bránili
odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre neprípustnosť. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to
je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
3. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že odôvodnenie predbežne
prerokúvanej sťažnosti v komplexnej perspektíve poukazuje na nespokojnosť sťažovateľa
s vybavením jeho trestného oznámenia na dekana a prodekana pedagogickej fakulty
pre podozrenie zo spáchania zločinu vydierania. To následne sťažovateľa viedlo
k spochybneniu postupu a rozhodnutia okresnej prokuratúry (pri vybavovaní sťažnosti proti
odmietavému uzneseniu vyšetrovateľa PZ), ako aj k spochybneniu postupu krajskej
prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľa, pričom práve postup a spôsob vybavenia
podnetu sťažovateľa krajskou prokuratúrou predstavuje predmet tu predbežne prerokúvanej
sťažnosti.
Ústavný súd stabilne judikuje, že z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť
subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania.
Aj keď podľa § 2 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok je prokurátor zastupujúci
v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie
otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci
(na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených
preverením trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní
(policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné
oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť
ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis
mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03). Rovnako
súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie,
v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ
ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo domáhať sa toho, aby sa jeho
oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal, čo sa v tomto prípade aj stalo.
Nemá však nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal
jeho predstave (II. ÚS 88/99).
4. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (finančné zadosťučinenie) a procesne
neefektívnym by bolo aj odstraňovanie vád jeho podania (nedostatok v povinnom právnom
zastúpení).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2011