Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 469/2011
PDF · 172.03 KB
No categories available
II. ÚS 469/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., a. s., právne zastúpenej advokátom
JUDr. R. F., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 67/2011 a jeho rozhodnutím
z 30. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti E., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti E., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 4 Cdo 67/2011 a jeho rozhodnutím z 30. mája 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
na strane žalovanej o náhradu škody z ublíženia na zdraví, v ktorom bola na základe
rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 12/2005-
455 z 21. januára 2009 zaviazaná zaplatiť žalobcovi z titulu zvýšenia bolestného sumu
60 645,29 € a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 53 256,33 €.
Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 4 Co 94/2009 z 29. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil
vo veci samej rozsudok prvostupňového okresného súdu.
Z dôvodu sťažovateľkou podaného dovolania rozhodoval vo veci najvyšší súd.
Sťažovateľka v podanom dovolaní predovšetkým namietala chybný postup odvolacieho
súdu spočívajúci v nedoručení vyjadrenia protistrany, ktoré bolo súdu predložené deň pred
súdnym pojednávaním na odvolacom súde konaným 8. apríla 2010, v dôsledku čoho sa
sťažovateľka nemohla vyjadriť k dôležitým skutočnostiam uvedeným v tomto vyjadrení.
Ďalšou skutočnosťou namietanou sťažovateľkou v dovolaní bol nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, v dôsledku čoho toto
rozhodnutie považoval za nezrozumiteľné a neurčité, keďže odvolací súd v odôvodnení
rozhodnutia neuviedol dostatočne dôvody, pre ktoré rozhodol vo veci tak, ako rozhodol.
Prvostupňový ani odvolací súd sa taktiež nezaoberal dôležitými námietkami účastníkov
konania týkajúcimi sa znaleckého posudku a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi
nevysporiadal.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 67/2011 z 30. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“) dovolanie sťažovateľa odmietol.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd týmto postupom a rozhodnutím porušil
označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, keďže nepovažoval
doručenie predmetného vyjadrenia účastníka konania ostatným účastníkom za nutné,
pretože podľa jeho názoru neobsahovalo skutočnosti obsahovo dôležité pre konanie, a to aj
napriek tomu, že skutočnosti uvedené vo vyjadrení boli smerodajné pre odvolací súd pri
jeho rozhodovaní vo veci. Uvedené skutočnosti, ktoré boli predmetom vyjadrenia, počas
prvostupňového konania namietané neboli, čím bola tiež porušená zásada občianskeho
procesu, a to koncentračná zásada, vyjadrená v ustanovení § 120 ods. 4 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Sťažovateľka k odôvodneniu napadnutého uznesenia uviedla, že neurčitosť
rozhodnutia vidí v tom, že rozhodnutím bola za dopravnú nehodu určená zodpovednosť
dvoch subjektov, a to sťažovateľky ako zamestnávateľa zamestnanca, ktorý svojím
nevhodným pokynom nehodu spôsobil – zodpovednosť podľa ustanovenia § 420 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ako aj sťažovateľky ako prevádzkovateľa motorového vozidla,
ktorý nehodu fakticky spôsobil – zodpovednosť podľa ustanovenia § 427 a § 430
Občianskeho zákonníka. Takéto nejednoznačné a neurčité určenie zodpovednosti vytvára
stav neistoty, keď za sťažovateľku odmietla poskytnúť plnenie poškodenému poisťovňa.
Na základe uvedeného v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti E., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu upravené
v čl. 46 a nasl. Ústavy(...) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru(...) postupom a rozhodnutím Najvyššieho(...) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 67/2011 porušené bolo.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu(...) č. k. 4 Cdo 67/2011 z 30. 05. 2011 sa zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti E., a. s.(...) priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške
10.000,00 EUR(...), ktoré je Najvyšší súd(...) povinný spoločnosti E., a. s. vyplatiť do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).
4. Spoločnosti E., a. s. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia v sume
vo výške 667,08 Eur(...), ktoré je Najvyšší súd(...) povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr.
R. F.(...) do 15 od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 67/2011 z 30. mája 2011
vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 4 Co 94/2009 z 29. apríla 2010 (v spojení s dopĺňacím a opravným uznesením)
z dôvodu jeho neprípustnosti a nezistenia dôvodov dovolania podľa § 237 OSP.
Najvyšší súd k námietke sťažovateľky vystupujúcej na strane žalovanej spočívajúcej
v tom, že odvolací súd jej nedoručil podanie ďalšieho účastníka konania zo 7. apríla 2010,
uviedol, že súd nie je povinný každú písomnosť založenú do spisu účastníkom konania
doručiť protistrane. Takúto povinnosť súdu Občiansky súdny poriadok ukladá len v prípade
takých podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu.
Takýmito podaniami účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú
predovšetkým návrh na začatie konania (§ 79 ods. 4 OSP), odvolanie (§ 209a ods. 1 OSP),
dovolanie, prípadne podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor prerokovávanej
veci. V posudzovanej veci účastník konania vzal označeným podaním svoje odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa späť. Okrem dovtedy tvrdených skutočností týkajúcich sa jeho
pasívnej legitimácie podanie neobsahovalo také relevantné skutočnosti a tvrdenia, prípadne
právny rozbor veci, ktoré by mali určujúci vplyv pre výsledok sporu. Odvolací súd preto
nemal povinnosť toto podanie doručiť sťažovateľke, takáto povinnosť mu zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva.
K námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu
nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho zdôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší
súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní. Zároveň najvyšší súd zdôraznil, že ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prerokovávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prerokovávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu podstaty a zmyslu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádza v zásade z dôvodov, ktoré uviedla aj
v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal, a to v rámci limitu daného mu
procesnými predpismi pri jeho prerokúvaní.
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za
potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že
dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného
ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch
uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade najvyšší súd ustálil že „prípustnosť
dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom
konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237
O. s. p.“.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
a nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone.
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu dostatočným
a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo odmietol dovolanie sťažovateľky. Preto
v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, ale ani za
zjavne neodôvodnené.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne odpovedal na všetky
námietky sťažovateľky v podanom dovolaní, a niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd
do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom
nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv
nezakladá.
Z tohto dôvodu ústavný súd nevidí príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo treba sťažnosť
odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011