Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 469/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., a. s., právne zastúpenej advokátom

JUDr. R. F., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

z 30. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti E., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod

sp. zn. a jeho rozhodnutím z 30. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

na strane žalovanej o náhradu škody z ublíženia na zdraví, v ktorom bola na základe

rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 12/2005-

455 z 21. januára 2009 zaviazaná zaplatiť žalobcovi z titulu zvýšenia bolestného sumu

60 645,29 € a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 53 256,33 €.

Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 29. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil

vo veci samej rozsudok prvostupňového okresného súdu.

Z dôvodu sťažovateľkou podaného dovolania rozhodoval vo veci najvyšší súd.

Sťažovateľka v podanom dovolaní predovšetkým namietala chybný postup odvolacieho

súdu spočívajúci v nedoručení vyjadrenia protistrany, ktoré bolo súdu predložené deň pred

súdnym pojednávaním na odvolacom súde konaným 8. apríla 2010, v dôsledku čoho sa

sťažovateľka nemohla vyjadriť k dôležitým skutočnostiam uvedeným v tomto vyjadrení.

Ďalšou skutočnosťou namietanou sťažovateľkou v dovolaní bol nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, v dôsledku čoho toto

rozhodnutie považoval za nezrozumiteľné a neurčité, keďže odvolací súd v odôvodnení

rozhodnutia neuviedol dostatočne dôvody, pre ktoré rozhodol vo veci tak, ako rozhodol.

Prvostupňový ani odvolací súd sa taktiež nezaoberal dôležitými námietkami účastníkov

konania týkajúcimi sa znaleckého posudku a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi

nevysporiadal.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“) dovolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd týmto postupom a rozhodnutím porušil

označené základné práva podľa a práva podľa dohovoru, keďže nepovažoval

doručenie predmetného vyjadrenia účastníka konania ostatným účastníkom za nutné,

pretože podľa jeho názoru neobsahovalo skutočnosti obsahovo dôležité pre konanie, a to aj

napriek tomu, že skutočnosti uvedené vo vyjadrení boli smerodajné pre odvolací súd pri

jeho rozhodovaní vo veci. Uvedené skutočnosti, ktoré boli predmetom vyjadrenia, počas

prvostupňového konania namietané neboli, čím bola tiež porušená zásada občianskeho

procesu, a to koncentračná zásada, vyjadrená v ustanovení

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka k odôvodneniu napadnutého uznesenia uviedla, že neurčitosť

rozhodnutia vidí v tom, že rozhodnutím bola za dopravnú nehodu určená zodpovednosť

dvoch subjektov, a to sťažovateľky ako zamestnávateľa zamestnanca, ktorý svojím

nevhodným pokynom nehodu spôsobil – zodpovednosť podľa ustanovenia § 420 ods. 2

, ako aj sťažovateľky ako prevádzkovateľa motorového vozidla,

ktorý nehodu fakticky spôsobil – zodpovednosť podľa ustanovenia § 427 a § 430

. Takéto nejednoznačné a neurčité určenie zodpovednosti vytvára

stav neistoty, keď za sťažovateľku odmietla poskytnúť plnenie poškodenému poisťovňa.

Na základe uvedeného v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti E., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu upravené

v a nasl. (...) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru(...) postupom a rozhodnutím Najvyššieho(...) v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu(...) č. k. z 30. 05. 2011 sa zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti E., a. s.(...) priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške

10.000,00 EUR(...), ktoré je Najvyšší súd(...) povinný spoločnosti E., a. s. vyplatiť do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. Spoločnosti E., a. s. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia v sume

vo výške 667,08 Eur(...), ktoré je Najvyšší súd(...) povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr.

R. F.(...) do 15 od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2011

vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 29. apríla 2010 (v spojení s dopĺňacím a opravným uznesením)

z dôvodu jeho neprípustnosti a nezistenia dôvodov dovolania podľa .

Najvyšší súd k námietke sťažovateľky vystupujúcej na strane žalovanej spočívajúcej

v tom, že odvolací súd jej nedoručil podanie ďalšieho účastníka konania zo 7. apríla 2010,

uviedol, že súd nie je povinný každú písomnosť založenú do spisu účastníkom konania

doručiť protistrane. Takúto povinnosť súdu ukladá len v prípade

takých podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu.

Takýmito podaniami účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú

predovšetkým návrh na začatie konania ( ), odvolanie ( ),

dovolanie, prípadne podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor prerokovávanej

veci. V posudzovanej veci účastník konania vzal označeným podaním svoje odvolanie proti

rozsudku súdu prvého stupňa späť. Okrem dovtedy tvrdených skutočností týkajúcich sa jeho

pasívnej legitimácie podanie neobsahovalo také relevantné skutočnosti a tvrdenia, prípadne

právny rozbor veci, ktoré by mali určujúci vplyv pre výsledok sporu. Odvolací súd preto

nemal povinnosť toto podanie doručiť sťažovateľke, takáto povinnosť mu zo žiadneho

ustanovenia nevyplýva.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu

nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho zdôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní. Zároveň najvyšší súd zdôraznil, že ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého

stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prerokovávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na

prerokovávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu podstaty a zmyslu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádza v zásade z dôvodov, ktoré uviedla aj

v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal, a to v rámci limitu daného mu

procesnými predpismi pri jeho prerokúvaní.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za

potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v . V posudzovanom prípade najvyšší súd ustálil že „prípustnosť

dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia a v dovolacom

konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237

“.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

a nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo odmietol dovolanie sťažovateľky. Preto

v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, ale ani za

zjavne neodôvodnené.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne odpovedal na všetky

námietky sťažovateľky v podanom dovolaní, a niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd

do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom

nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv

nezakladá.

Z tohto dôvodu ústavný súd nevidí príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo treba sťažnosť

odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011