Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 462/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. K. H., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. novembra

2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011

doručená sťažnosť Ing. I. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným krajskému

súdu 30. apríla 2007 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. KM-315/PK-2006 z 23. februára 2007,

ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené prvostupňové rozhodnutie

odboru sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva, sekcie personálnych a sociálnych činností

ministerstva vnútra (ďalej len „odbor sociálneho zabezpečenia“) č. SPC-34-334-8/3-2006

zo 7. novembra 2006. Týmto rozhodnutím odbor sociálneho zabezpečenia znížil výsluhový

dôchodok sťažovateľa.

Krajský súd rozsudkom č. k. -38 z 13. novembra 2009 návrh

sťažovateľa zamietol, pretože rozhodnutie ministerstva považoval za súladné so zákonom.

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 31. marca 2011 rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svojimi postupmi

a rozhodnutiami porušili jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v dohovoru, čo odôvodnil

takto:

«... žalovaná strana vydala rozhodnutie o znížení, ktorým znížila sumu vyplácaného

výsluhového dôchodku bez zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia o priznaní.

Naviac rozhodnutie o znížení vydala po 7 rokoch od rozhodnutia o priznaní. To je v rozpore

s ustanovením o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho

konania, ktorý umožňuje zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie do 3 rokov od

nadobudnutia právoplatnosti. Rovnako je to i v rozpore s ustanovením § 68 odst. 1

Správneho poriadku.

Okrem iného sťažovateľ poukázal na diskrimináciu dlhšie slúžiacich policajtom

oproti kratšie slúžiacim policajtom. Použitie § 284 pre policajtov nespĺňajúcich niektorú zo

zákonných podmienok podľa § 211 je právne konzistentné len v prípade, že dvojnásobný

zápočet výsluhy sa uzná i policajtom, ktorí zákonné podmienky spĺňajú. Inak by došlo

k diskriminácii, kedy policajtom slúžiacim kratšie sa výhody dvojnásobného zápočtu uzná

a policajtom slúžiacim dlhšie nie, čo je zrejme absurdné. (Policajtovi slúžiacemu 14 rokov

by bolo započítaných 28 rokov a policajtovi slúžiacemu 16 rokov iba 16 rokov.)

, ktorý použil žalovaný nemožno v tomto prípade vôbec

použiť, pretože v čase vydania rozhodnutia o priznaní nebol platný – neexistoval.

V v znení zmien a doplnkov sa ustanovuje: „Pri

preskúmavaní rozhodnutia sa vychádza z právneho stavu a skutkových okolnosti v čase

vydania rozhodnutia. Nemôže sa preto zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho

vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie

vychádzalo.“

Zníženie výsluhového dôchodku (žalovaným o takmer 1/3) podľa právnej normy

(), ktorá v čase vydania rozhodnutia o priznaní neexistovala je

zrejme takouto zmenou rozhodujúcich skutkových okolností.

Naviac zo znenia § 105 ods. 6 rozhodne nemožno vyvodiť, že znížiť dávku je možné

v časovo neobmedzenom období. Naopak, keďže to nie je výslovne uvedené (čo by bolo

v rozpore s celým radom právnych noriem) je potrebné ustanovenie cit. paragrafu aplikovať

v súlade s ostatnými zákonnými ustanoveniami a teda aj v súlade s § 246 odst. 4 zák. č.

73/1998 v znení zmien a doplnkov, ktorý umožňuje ministrovi v prípade, že rozhodnutie bolo

vydané v rozpore s platnými predpismi, rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť iba do troch rokov

od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Pri prípadnej aplikácii § 105 ods. 6 by bolo potrebné začať konanie mimo odvolania

a napadnutú normu zmeniť alebo zrušiť podľa , čo sa v prípade

sťažovateľa nestalo.

Nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že dávka bola priznaná vo vyššej sume, než

sťažovateľovi – žalobcovi patrí. Bola priznaná v správnej sume podľa platných právnych

noriem. Aj podľa v súčasnosti platného sa podľa do výsluhového

dôchodku započítava ministrom priznané zvýhodnené započítanie doby príslušnej funkcie.

Napriek poukázaniu na diskrimináciu a nezákonný postup Najvyšší súd Slovenskej

republiky svojim rozsudkom zo dňa 31. 3. 2011 rozsudok Krajského súdu v Bratislave

potvrdil...

K námietke sťažovateľa odvolací súd udáva, že v danom prípade k zníženiu

výsluhového dôchodku došlo z dôvodu, že sa dodatočne zistilo, že sa dávka priznala vo

vyššej sume ako patrí. K jeho zníženiu potom došlo v súlade s § 105 ods. 6 a 9 zákona

č. Takýto postup je v zákone výslovne uvedený a nemožno ho zamieňať

s postupom podľa ustanovení Správneho poriadku o obnove konania, ktorými sa v danej

veci žalovaný neriadil a ani riadiť nemohol.

Najvyšší súd SR záverom poznamenal, že

jednoznačne ustanovuje, že zvýhodnený zápočet doby služby sa vzťahuje len na vznik

nároku, nie však na jeho výšku.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. a Najvyšší

súd SR v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušili základné právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené mu čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1

SR.

2) Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. z 31. 3. 2011 sa zrušuje

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. z 13. 11. 2009 sa zrušuje a vec sa

vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. novembra 2009

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 31. marca 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 13. novembra 2009

Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu

poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“),

ktorý vyplýva z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ

namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozsudku krajského súdu č. k. -38 z 13. novembra 2009 využitím

riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využil. Na základe ním

podaného odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho

oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými

skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia krajského

súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu)

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. marca 2011

V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd

v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo

nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku sp. zn.

z 31. marca 2011 okrem iného uviedol:

„Predmetom súdneho preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti ,

rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, je zákonnosť

rozhodnutia žalovaného z 23. februára 2007, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o znížení sumy výsluhového dôchodku (do

účinnosti označený ako výsluhový príspevok podľa zákona

č. ).

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ako aj zo súdneho spisu vyplýva, že

súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými

námietkami žalobcu, ktoré uviedol v žalobe. V odvolaní žalobca v podstate namietal

rovnaké skutočnosti ak v žalobe. Odvolací súd preto v plnom rozsahu poukazuje na

skutkový stav zistený súdom prvého stupňa. Odvolací súd po preskúmaní spisov a rozsudku

krajského súdu dospel k záveru o vecnej správnosti jeho právnych záverov uvedených

v odôvodnení rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 0SP ďalej

dopĺňa nasledovné. Žalobca bol prijatý do služobného pomeru v policajnom zbore

1. septembra 1981 ( ) a jeho služobný pomer skončil

30. septembra 1999 uvoľnením (§ 191 cit. zákona). Podľa § 210 cit. zákona v znení platnom

v čase skončenia služobného pomeru, žalobcovi patril služobný príplatok.

Spolu s dobou výkonu základnej vojenskej služby (od 1. septembra 1980 do

31. augusta 1981), ktorá sa hodnotí pre výšku nároku na príspevok podľa odseku 1 (§ 217

ods. 3 cit. zákona), služobný pomer žalobcu trval 19 rokov 1 mesiac a 4 dni. Za tohto stavu

žalobcovi patrila výška výsluhového príspevku podľa § 211 ods. 1 písm. d) cit. zákona, t. j.

30 % zo základu pre výpočet dávky, ak služobný pomer trval aspoň po dobu 15 rokov.

Podľa v znení platnom do 30. júna 2002, za

každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru sa príspevok priznaný podľa odseku 1

písm. d) zvyšuje o 1,5 % zo základu pre výpočet dávky.

Zo znenia jednoznačne vyplýva, že zvýšenie

o 1,5% zo základu pre výpočet dávky sa týka ďalších, nad 15 skončených rokov trvania

služobného pomeru (§211 ods. 1 písm. d/ cit. zákona).

Žalovaný rozhodnutím z 20. októbra 1999, č. p. -99, do doby výkonu

služobného pomeru a pre výpočet výšku výsluhového príspevku započítal zvýhodnenú dobu

9 rokov a 10 mesiacov ako dobu výkonu funkcie osobitnej povahy a osobitného stupňa

nebezpečnosti.

Podľa názoru žalovaného a prvostupňového správneho orgánu ako aj súdu prvého

stupňa, táto zvýhodnene započítaná doba nie je skutočnou dobou trvania služobného

pomeru, a preto zvýšenie podľa § 211 ods. 2 zákona za zvýhodnene započítanú dobu výkonu

funkcií osobitnej povahy a osobitného stupňa nebezpečnosti nepatrí.

Žalobca poukazoval na znenie , podľa ktorého

nárok na príspevok a jeho výšku podľa tohto zákona sa zvýhodnene započítava doba výkonu

funkcií osobitnej povahy a osobitného stupňa nebezpečnosti v ozbrojených silách,

ozbrojených bezpečnostných zboroch, ozbrojených zboroch a v Slovenskej informačnej

službe, ktorá sa zvýhodnene započítala podľa doterajších predpisov.

Ustanovenie sa nachádza v trinástej časti ako

prechodné ustanovenie. Vzhľadom na jeho zaradenie v právnom predpise, jeho použitie pre

priznanie výsluhového príspevku bolo možné aplikovať len ak by oprávnený policajt

nespĺňal zákonnú podmienku uvedenú v ustanovení § 211 ods. 1 písm. d) cit. zákona, čím by

nedošlo k aplikovaniu ustanovenia § 211 ods. 2 zákona. Podľa názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a jeho doterajšej súdnej praxe, pre priznanie výsluhového príspevku je

potrebné prednostne použiť ustanovenie desiatej časti cit. zákona, § 200 a nasl. ustanovenia

označené ako nemocenské zabezpečenie, dôchodkové zabezpečenie a výsluhové

zabezpečenie.

Žalovaný a prvostupňový orgán vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodli o znížení

výsluhového dôchodku (predtým výsluhového príspevku) v súlade so zákonom.

K námietke žalobcu odvolací súd udáva, že v danom prípade k zníženiu výsluhového

dôchodku došlo z dôvodu, že sa dodatočne zistilo, že sa dávka priznala vo vyššej sume, ako

patrí. K jeho zníženiu potom došlo v súlade s a

Takýto postup je v zákone výslovne uvedený a nemožno ho zamieňať s postupom podľa

ustanovení Správneho poriadku o obnove konania, ktorými sa v danej veci žalovaný

neriadil a ani riadiť nemohol.

Treba ešte poznamenať, že jednoznačne

ustanovuje, že zvýhodnený zápočet doby služby sa vzťahuje len na vznik nároku, nie však na

jeho výšku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako vecne správny podľa potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu

vyplýva, že toto dostatočným a presvedčivým spôsobom reaguje na všetky relevantné

otázky súvisiace s prerokúvanou vecou. Odvolací súd jasne a zreteľne uviedol dôvody, pre

ktoré odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil. V žiadnom prípade

nemožno preto považovať rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne

neodôvodnený. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do záverov najvyššieho súdu

zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením

sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Najvyšší súd s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia uviedol, prečo

zvýhodnene započítaná doba nebola skutočnou dobou trvania služobného pomeru

sťažovateľa, a prečo teda sťažovateľovi zvýšenie výsluhového príspevku/dôchodku za túto

dobu nepatrí. Zároveň uviedol, ktoré ustanovenia zákona nemohli byť v prípade sťažovateľa

aplikované a prečo. Tým bola daná sťažovateľovi odpoveď na rozhodujúcu meritórnu

otázku. Najvyšší súd taktiež neopomenul poukázať na to, že o znížení pôvodne určenej

sumy výsluhového príspevku bolo rozhodnuté v súlade so zákonom, konkrétne

s ustanoveniami a o sociálnom zabezpečení

policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

v relevantnom znení, a teda podľa jeho názoru administratívne orgány postupovali správne.

Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s právnym názorom

najvyššieho súdu, najmä s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení upravujúcich podmienky a určenie výšky sumy výsluhových dôchodkov.

Ústavný súd však nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol

vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery

najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré

sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné

s a dohovoru, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri

jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 31. marca 2011 odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodnutie o zrušení

napádaných rozhodnutí a vrátení veci všeobecnému súdu na ďalšie konanie je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ tohto nároku domáhal, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011