Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 462/2011
PDF · 234.57 KB
No categories available
II. ÚS 462/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. K. H., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 119/2007 a jeho rozsudkom z 13. novembra
2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Sžso 2/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011
doručená sťažnosť Ing. I. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 S 119/2007 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Sžso 2/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným krajskému
súdu 30. apríla 2007 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. KM-315/PK-2006 z 23. februára 2007,
ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené prvostupňové rozhodnutie
odboru sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva, sekcie personálnych a sociálnych činností
ministerstva vnútra (ďalej len „odbor sociálneho zabezpečenia“) č. SPC-34-334-8/3-2006
zo 7. novembra 2006. Týmto rozhodnutím odbor sociálneho zabezpečenia znížil výsluhový
dôchodok sťažovateľa.
Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 119/2007-38 z 13. novembra 2009 návrh
sťažovateľa zamietol, pretože rozhodnutie ministerstva považoval za súladné so zákonom.
Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 2/2010
z 31. marca 2011 rozhodnutie krajského súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svojimi postupmi
a rozhodnutiami porušili jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil
takto:
«... žalovaná strana vydala rozhodnutie o znížení, ktorým znížila sumu vyplácaného
výsluhového dôchodku bez zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia o priznaní.
Naviac rozhodnutie o znížení vydala po 7 rokoch od rozhodnutia o priznaní. To je v rozpore
s ustanovením § 246 odst. 4 zák. č. 73/1998 o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho
konania, ktorý umožňuje zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie do 3 rokov od
nadobudnutia právoplatnosti. Rovnako je to i v rozpore s ustanovením § 68 odst. 1
Správneho poriadku.
Okrem iného sťažovateľ poukázal na diskrimináciu dlhšie slúžiacich policajtom
oproti kratšie slúžiacim policajtom. Použitie § 284 pre policajtov nespĺňajúcich niektorú zo
zákonných podmienok podľa § 211 je právne konzistentné len v prípade, že dvojnásobný
zápočet výsluhy sa uzná i policajtom, ktorí zákonné podmienky spĺňajú. Inak by došlo
k diskriminácii, kedy policajtom slúžiacim kratšie sa výhody dvojnásobného zápočtu uzná
a policajtom slúžiacim dlhšie nie, čo je zrejme absurdné. (Policajtovi slúžiacemu 14 rokov
by bolo započítaných 28 rokov a policajtovi slúžiacemu 16 rokov iba 16 rokov.)
Zákon č. 328/2002 Z. z., ktorý použil žalovaný nemožno v tomto prípade vôbec
použiť, pretože v čase vydania rozhodnutia o priznaní nebol platný – neexistoval.
V § 246 ods. 3 zák. č. 73/1998 v znení zmien a doplnkov sa ustanovuje: „Pri
preskúmavaní rozhodnutia sa vychádza z právneho stavu a skutkových okolnosti v čase
vydania rozhodnutia. Nemôže sa preto zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho
vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie
vychádzalo.“
Zníženie výsluhového dôchodku (žalovaným o takmer 1/3) podľa právnej normy
(zákon č. 328/2002 Z. z.), ktorá v čase vydania rozhodnutia o priznaní neexistovala je
zrejme takouto zmenou rozhodujúcich skutkových okolností.
Naviac zo znenia § 105 ods. 6 rozhodne nemožno vyvodiť, že znížiť dávku je možné
v časovo neobmedzenom období. Naopak, keďže to nie je výslovne uvedené (čo by bolo
v rozpore s celým radom právnych noriem) je potrebné ustanovenie cit. paragrafu aplikovať
v súlade s ostatnými zákonnými ustanoveniami a teda aj v súlade s § 246 odst. 4 zák. č.
73/1998 v znení zmien a doplnkov, ktorý umožňuje ministrovi v prípade, že rozhodnutie bolo
vydané v rozpore s platnými predpismi, rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť iba do troch rokov
od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.
Pri prípadnej aplikácii § 105 ods. 6 by bolo potrebné začať konanie mimo odvolania
a napadnutú normu zmeniť alebo zrušiť podľa § 246 zák. č. 73/1998, čo sa v prípade
sťažovateľa nestalo.
Nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že dávka bola priznaná vo vyššej sume, než
sťažovateľovi – žalobcovi patrí. Bola priznaná v správnej sume podľa platných právnych
noriem. Aj podľa v súčasnosti platného zák. č. 328/2002 Z. z. sa podľa § 59 do výsluhového
dôchodku započítava ministrom priznané zvýhodnené započítanie doby príslušnej funkcie.
Napriek poukázaniu na diskrimináciu a nezákonný postup Najvyšší súd Slovenskej
republiky svojim rozsudkom zo dňa 31. 3. 2011 rozsudok Krajského súdu v Bratislave
potvrdil...
K námietke sťažovateľa odvolací súd udáva, že v danom prípade k zníženiu
výsluhového dôchodku došlo z dôvodu, že sa dodatočne zistilo, že sa dávka priznala vo
vyššej sume ako patrí. K jeho zníženiu potom došlo v súlade s § 105 ods. 6 a 9 zákona
č. 328/2002 Z. z. Takýto postup je v zákone výslovne uvedený a nemožno ho zamieňať
s postupom podľa ustanovení Správneho poriadku o obnove konania, ktorými sa v danej
veci žalovaný neriadil a ani riadiť nemohol.
Najvyšší súd SR záverom poznamenal, že § 59 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z.
jednoznačne ustanovuje, že zvýhodnený zápočet doby služby sa vzťahuje len na vznik
nároku, nie však na jeho výšku.»
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 119/2007 a Najvyšší
súd SR v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso/2/2010 porušili základné právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené mu čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1
Ústavy SR.
2) Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 7 Sžso/2/2010 z 31. 3. 2011 sa zrušuje
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 119/2007 z 13. 11. 2009 sa zrušuje a vec sa
vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 115/2007 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2009
a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 2/2010 a jeho
rozsudkom z 31. marca 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 119/2007 a jeho
rozsudkom z 13. novembra 2009
Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu
poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“),
ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ
namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 119/2007-38 z 13. novembra 2009 využitím
riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využil. Na základe ním
podaného odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho
oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými
skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia krajského
súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu)
už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 2/2010
a jeho rozsudkom z 31. marca 2011
V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd
v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo
nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku sp. zn. 7 Sžso 2/2010
z 31. marca 2011 okrem iného uviedol:
„Predmetom súdneho preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti OSP,
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, je zákonnosť
rozhodnutia žalovaného z 23. februára 2007, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o znížení sumy výsluhového dôchodku (do
účinnosti zákon č. 328/2002 Z. z. označený ako výsluhový príspevok podľa zákona
č. 73/1998 Z. z.).
Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ako aj zo súdneho spisu vyplýva, že
súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými
námietkami žalobcu, ktoré uviedol v žalobe. V odvolaní žalobca v podstate namietal
rovnaké skutočnosti ak v žalobe. Odvolací súd preto v plnom rozsahu poukazuje na
skutkový stav zistený súdom prvého stupňa. Odvolací súd po preskúmaní spisov a rozsudku
krajského súdu dospel k záveru o vecnej správnosti jeho právnych záverov uvedených
v odôvodnení rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 0SP ďalej
dopĺňa nasledovné. Žalobca bol prijatý do služobného pomeru v policajnom zbore
1. septembra 1981 (§ 16 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.) a jeho služobný pomer skončil
30. septembra 1999 uvoľnením (§ 191 cit. zákona). Podľa § 210 cit. zákona v znení platnom
v čase skončenia služobného pomeru, žalobcovi patril služobný príplatok.
Spolu s dobou výkonu základnej vojenskej služby (od 1. septembra 1980 do
31. augusta 1981), ktorá sa hodnotí pre výšku nároku na príspevok podľa odseku 1 (§ 217
ods. 3 cit. zákona), služobný pomer žalobcu trval 19 rokov 1 mesiac a 4 dni. Za tohto stavu
žalobcovi patrila výška výsluhového príspevku podľa § 211 ods. 1 písm. d) cit. zákona, t. j.
30 % zo základu pre výpočet dávky, ak služobný pomer trval aspoň po dobu 15 rokov.
Podľa § 211 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v znení platnom do 30. júna 2002, za
každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru sa príspevok priznaný podľa odseku 1
písm. d) zvyšuje o 1,5 % zo základu pre výpočet dávky.
Zo znenia § 211 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. jednoznačne vyplýva, že zvýšenie
o 1,5% zo základu pre výpočet dávky sa týka ďalších, nad 15 skončených rokov trvania
služobného pomeru (§211 ods. 1 písm. d/ cit. zákona).
Žalovaný rozhodnutím z 20. októbra 1999, č. p. SPC-34.334/5-S-99, do doby výkonu
služobného pomeru a pre výpočet výšku výsluhového príspevku započítal zvýhodnenú dobu
9 rokov a 10 mesiacov ako dobu výkonu funkcie osobitnej povahy a osobitného stupňa
nebezpečnosti.
Podľa názoru žalovaného a prvostupňového správneho orgánu ako aj súdu prvého
stupňa, táto zvýhodnene započítaná doba nie je skutočnou dobou trvania služobného
pomeru, a preto zvýšenie podľa § 211 ods. 2 zákona za zvýhodnene započítanú dobu výkonu
funkcií osobitnej povahy a osobitného stupňa nebezpečnosti nepatrí.
Žalobca poukazoval na znenie § 284 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého
nárok na príspevok a jeho výšku podľa tohto zákona sa zvýhodnene započítava doba výkonu
funkcií osobitnej povahy a osobitného stupňa nebezpečnosti v ozbrojených silách,
ozbrojených bezpečnostných zboroch, ozbrojených zboroch a v Slovenskej informačnej
službe, ktorá sa zvýhodnene započítala podľa doterajších predpisov.
Ustanovenie § 284 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. sa nachádza v trinástej časti ako
prechodné ustanovenie. Vzhľadom na jeho zaradenie v právnom predpise, jeho použitie pre
priznanie výsluhového príspevku bolo možné aplikovať len ak by oprávnený policajt
nespĺňal zákonnú podmienku uvedenú v ustanovení § 211 ods. 1 písm. d) cit. zákona, čím by
nedošlo k aplikovaniu ustanovenia § 211 ods. 2 zákona. Podľa názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a jeho doterajšej súdnej praxe, pre priznanie výsluhového príspevku je
potrebné prednostne použiť ustanovenie desiatej časti cit. zákona, § 200 a nasl. ustanovenia
označené ako nemocenské zabezpečenie, dôchodkové zabezpečenie a výsluhové
zabezpečenie.
Žalovaný a prvostupňový orgán vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodli o znížení
výsluhového dôchodku (predtým výsluhového príspevku) v súlade so zákonom.
K námietke žalobcu odvolací súd udáva, že v danom prípade k zníženiu výsluhového
dôchodku došlo z dôvodu, že sa dodatočne zistilo, že sa dávka priznala vo vyššej sume, ako
patrí. K jeho zníženiu potom došlo v súlade s § 105 ods. 6 a 9 zákona č. 328/2002 Z. z.
Takýto postup je v zákone výslovne uvedený a nemožno ho zamieňať s postupom podľa
ustanovení Správneho poriadku o obnove konania, ktorými sa v danej veci žalovaný
neriadil a ani riadiť nemohol.
Treba ešte poznamenať, že § 59 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. jednoznačne
ustanovuje, že zvýhodnený zápočet doby služby sa vzťahuje len na vznik nároku, nie však na
jeho výšku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu rozsudok Krajského súdu
v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu
vyplýva, že toto dostatočným a presvedčivým spôsobom reaguje na všetky relevantné
otázky súvisiace s prerokúvanou vecou. Odvolací súd jasne a zreteľne uviedol dôvody, pre
ktoré odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil. V žiadnom prípade
nemožno preto považovať rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne
neodôvodnený. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do záverov najvyššieho súdu
zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením
sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.
Najvyšší súd s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia uviedol, prečo
zvýhodnene započítaná doba nebola skutočnou dobou trvania služobného pomeru
sťažovateľa, a prečo teda sťažovateľovi zvýšenie výsluhového príspevku/dôchodku za túto
dobu nepatrí. Zároveň uviedol, ktoré ustanovenia zákona nemohli byť v prípade sťažovateľa
aplikované a prečo. Tým bola daná sťažovateľovi odpoveď na rozhodujúcu meritórnu
otázku. Najvyšší súd taktiež neopomenul poukázať na to, že o znížení pôvodne určenej
sumy výsluhového príspevku bolo rozhodnuté v súlade so zákonom, konkrétne
s ustanoveniami § 105 ods. 6 a 9 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
v relevantnom znení, a teda podľa jeho názoru administratívne orgány postupovali správne.
Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s právnym názorom
najvyššieho súdu, najmä s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných
ustanovení upravujúcich podmienky a určenie výšky sumy výsluhových dôchodkov.
Ústavný súd však nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol
vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery
najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré
sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných
predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti.
V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri
jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 2/2010 a jeho rozsudkom
z 31. marca 2011 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodnutie o zrušení
napádaných rozhodnutí a vrátení veci všeobecnému súdu na ďalšie konanie je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ tohto nároku domáhal, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011