Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 480/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. N., B., pre

namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. marca

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2011

doručená sťažnosť F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. marca 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ je žalovaným v konaní o náhradu

škody vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. . Rozsudkom

z 9. januára 2006 súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O odvolaní žalobcu rozhodoval

najvyšší súd, ktorý rozsudkom sp. zn. zo 6. februára 2008 rozhodnutie súdu

prvého stupňa potvrdil. Na základe podnetu žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky proti rozsudku najvyššieho súdu o odvolaní mimoriadne dovolanie, v ktorom

žiadal, aby najvyšší súd rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj odvolací rozsudok z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil na konanie súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2011 vyhovel mimoriadnemu

opravnému prostriedku a napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd porušil podľa sťažovateľa jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru z dôvodu, že odôvodnenie uznesenia

o mimoriadnom odvolaní je „nedostatočne, resp. nie ústavne konformne odôvodnené“.

Nedostatky samotného uznesenia najvyššieho súdu, ktoré zasahujú do práva

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (nedostatočné odôvodnenie), vidí sťažovateľ aj

v problematickom koncipovaní odôvodnenia a jeho štruktúre. Ako je v sťažnosti ďalej

uvedené, „ako ústavnoprávne relevantný nedostatok vníma sťažovateľ najmä tú skutočnosť,

že najvyšší súd v tejto podstatnej časti svojho odôvodnenia ako svoje logické úvahy

a myšlienkové pochody prezentoval takmer výlučne skutočnosti uvedené v mimoriadnom

dovolaní... Sťažovateľ si je vedomý, že súd môže pri argumentácií v odôvodnení prevziať aj

názory účastníkov konania ale v danom prípade má za to, že najvyšší súd v konečnom

dôsledku úplne prevzal všetky tvrdenia, uvedené v mimoriadnom dovolaní, neuviedol žiadne

vlastné zistenia, z ktorých vychádzal a ktoré boli pre neho rozhodujúce. Dokonca aj

štruktúra samotného odôvodnenia je identická so štruktúrou mimoriadneho dovolania.

Najvyšší súd nepredostrel žiadny výklad resp. teoretické poznatky, ktoré ho viedli k danému

rozhodnutiu a de facto opätovne uviedol skutočnosti, ktoré už uviedol pri prezentovaní

obsahu mimoriadneho dovolania v uznesení o mimoriadnom dovolaní.“.

Ďalším nedostatkom odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu podľa sťažovateľa je,

že „napriek skutočnosti, že najvyšší súd vo väčšej časti odôvodnenia prezentoval názory

uvedené v mimoriadnom dovolaní, ani na jednom mieste v odôvodnení sa nezaoberal so

skutočnosťami prezentovanými sťažovateľom v jeho vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu

zo dňa 19. 11. 2009, doručeným najvyššiemu súdu dňa 26. 11. 2009...“.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

«Vychádzajúc z opísaného „významu a výnimočnosti“ právneho inštitútu

mimoriadneho dovolania, sa javí ako pochopiteľné, že dovolací súd v odôvodňovaní svojho

rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní by mal:

i. zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti,

ii. vysporiadať sa so všetkými relevantnými otázkami,

iii. predostrieť svoje myšlienkové pochody a úvahy a

iv. dostatočne, vlastnou argumentáciou odôvodniť opodstatnenosť tak v právnom

štáte významného zásahu do stability a nemennosti súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade odôvodnenie uznesenia

o mimoriadnom dovolaní, ako už bolo uvedené v úvode časti II tejto sťažnosti, vyššie

uvedené atribúty nespĺňa.»

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na skutočnosť, že „najvyšší súd v rámci konania

o mimoriadnom dovolaní má okrem iného, podobne ako v konaní o dovolaní, povinnosť

prihliadať resp. aj skúmať, či neboli v konkrétnom konaní dané dôvody zmätočnosti

rozhodnutia, ktoré sú zakotvené v ustanovení . Táto povinnosť vyplýva

dovolaciemu súdu z analogického uplatnenia ustanovení až 243d na konanie

o mimoriadnom dovolaní na ktoré odkazuje aj . Napriek tejto povinnosti nie je

v celom uznesení o mimoriadnom dovolaní ani zmienka o takýchto úvahách súdu, čo taktiež

môže nasvedčovať nedostatočnému odôvodneniu príslušného rozhodnutia.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci jeho

sťažnosti týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil v konaní vedenom pod sp. zn.

1 MObdV/5/2009 právo F., B. na spravodlivý proces podľa a

dohovoru.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 3. 2011, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi na účet jeho

právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 . Toto citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd zistil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. marca 2011 bol rozsudok odvolacieho súdu (rozsudok najvyššieho

súdu č. k. -286 zo 6. februára 2008) a rozsudok súdu prvého stupňa

(rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -241 z 9. januára 2006) zrušený

a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že konanie vo veci ešte trvá a úlohou všeobecných súdov je aj

dodržiavanie ústavnosti pri svojom rozhodovaní.

Podľa všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych veciach,

ak tak ustanoví zákon.

Podľa všeobecné súdy rozhodujú v občianskom

súdnom konaní.

Ústavný súd podľa je jediným súdnym orgánom, ktorý zabezpečuje

ochranu ústavnosti.

Predmetom jeho kontroly preto môžu byť skutkové a právne závery všeobecného

súdu, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, a iné).

Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry preskúmal aj z tohto pohľadu napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu, pričom zistil, že skutočnosti vytýkané sťažovateľom

nevykazujú taký stupeň porušenia právnych predpisov, ktoré by mali vo svojom súhrne

porušiť a medzinárodnými zmluvami garantované základné práva a slobody, a tak

okamžite dať ústavnému súdu možnosť vo veci zasiahnuť s cieľom ochrany garantovaných

práv a slobôd. To, že najvyšší súd v tejto podstatnej časti svojho odôvodnenia ako svoje

„logické úvahy a myšlienkove pochody prezentoval takmer výlučne skutočnosti uvedené

v mimoriadnom dovolaní“, nemožno najvyššiemu súdu vytýkať ako porušenie základných

práv, pretože text mimoriadneho dovolania musel podrobiť právnej úvahe tak, ako mu to

prikazuje ustanovenie .

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal so všetkými

otázkami nastoleným mimoriadnym dovolaním. Vychádzajúc z týchto aspektov ústavný súd

rozhodne nemohol posúdiť postup najvyššieho súdu a jeho rozhodnutie ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tým z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti

signalizujúce možnosť zistenia porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

zaručeného v rámci meritórneho prerokovania predmetnej sťažnosti,

a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011