Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 482/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra

2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

G., P., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. júna 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom

súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť

upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti šírením nepravdivých

údajov o tom, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti bližšie určenej v žalobe. Spôsob, akým

nakladal so svojou nehnuteľnosťou, podľa sťažovateľa vyvolal u žalobcu rozruch a záujem

médií, konkrétne S., v ktorej žalovaný uviedol o sťažovateľovi nepravdivú informáciu.

Prvostupňový súd jeho žalobu zamietol, pretože usúdil, že žalovaný neuniesol dôkazné

bremeno. Poukázal tiež na premlčanie nároku sťažovateľa. Na základe odvolania

sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazal

žalobcu na náhradu trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«K zásahu do práva na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa súdom,

v zmysle článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru, došlo tým, že všeobecný súd neposkytol

v danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť

ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu na ochranu osobnosti, aj keď bolo

v konaní nepochybne preukázané, že daný výrok odznel, že odznel prostredníctvom

masovokomunikačného prostriedku, (čo je zvlášť nebezpečným zásahom, rozhodnutie

Rc 103/67, sp. zn. ), že je nepravdivý a že spôsobil sťažovateľovi majetkovú

ujmu.

Všeobecný súd sa nezaoberal dôkazmi, na ktoré poukazoval sťažovateľ, a to

so spisom OS v Prešove, sp. zn. . V odôvodnení rozsudku sťažovateľ nedostal

žiadnu odpoveď, prečo porušovateľ nemal za preukázané vlastníctvo sťažovateľa k pozemku

- parcele KN-C č. 128/1, (v zmysle LV č. 2295 v kat, úz. N.), o ktorej primátor tvrdil, „že nie

je to jeho pozemok“, a že vyjadrenie žalovaného je teda nepravdivé, resp, neodôvodnil jeho

irelevantnosť.

... Poukazujeme na skutočnosť, že porušovateľ sa nevysporiadal zákonným spôsobom

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa. Pri svojej rozhodovacej činnosti nepreskúmal

rozhodujúce otázky, uspokojil sa s tým, že iba prevzal závery súdu prvého stupňa. Uviedol,

že takýto výrok však treba považovať iba za primeranú reakciu na vzniknutú situáciu

vyvolanú žalobcom a nebol spôsobilý objektívne privodiť zásah do práv na ochranu

osobnosti žalobcu. Nezaoberal sa dôvodmi, na ktoré poukazoval sťažovateľ, že výrok je

nepravdivý a že objektívne zasiahol do osobnostných práv sťažovateľa.

Porušovateľ nezdôvodnil, prečo nepovažoval okolnosti, za ktorých došlo k vysloveniu

predmetného výroku, ako aj použitých slov a samotného vetného spojenia, za možné,

(zo strany tretích nezainteresovaných osôb) dospieť k inému záveru než k takému, aký si

sťažovateľ vypočul bezprostredne po odvysielaní uvedeného výroku. Uvedeným výrokom

žalovaný „v očiach širokej verejnosti urobil“ zo sťažovateľa podvodníka, ktorý koná

nezákonne a to z dôvodu, že nie je vlastníkom pozemku - na ktorý pozemok - za vstup -

vyberá poplatky.

Takzvané opomenuté dôkazy, t. j. dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom

rozhodnuté, prípadne dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa zásady voľného hodnotenia

dôkazov nezaoberal, preto skoro vždy založia nielen nepreskúmateľnosť vydaného

rozhodnutia, ale súčasne aj jeho protiústavnosť.

V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými

skutkovými zisteniami, alebo v rozpore so zákonom alebo z nich v žiadnej možnej

interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto rozhodnutie

považovať za rozporné s , a listiny.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. – C. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa

27. 06. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 06. 2011, sp. zn. ,

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 305,86 €

(2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný

súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech JUDr.

J. G., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o nesprávnosti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 27. júna 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu

č. k. -92 z 22. apríla 2010 týkajúci sa zamietnutia jeho návrhu v konaní

o ochranu osobnosti. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd odmietajúc aplikovať

hmotnopráve i procesné normy platného práva, ktorými sú chránené jeho dotknuté práva,

porušil jeho základné právo zakotvené v . Krajský súd sa podľa

sťažovateľa nezaoberal dôkazmi, na ktoré on poukazoval a v odôvodnení rozsudku nedal

ani odpoveď na spornú otázku vlastníctva nehnuteľnosti, ktorej sa výrok žalovaného týkal.

Súdom opomenuté dôkazy založili nepreskúmateľnosť a aj protiústavnosť sťažovateľom

napadnutého rozhodnutia. Celkovo sa odvolací súd nevysporiadal zákonným spôsobom

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, jeho právne závery boli v extrémnom nesúlade

s vykonanými skutkovými zisteniami, ako aj so zákonom, a preto je rozhodnutie nutné

považovať za porušujúce základné práva sťažovateľa.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca

jednoznačne nepreukázal, žeby výrok, ktorý učil premetom žaloby a dôvodom pre ochranu

vlastníckeho práva odznel v S., v hlavných správach. Predmetný výrok zrejme odznel v T.,

a žalovaný to ani v konaní nespochybnil. Takýto výrok však treba považovať

iba za primeranú reakciu na vzniknutú situáciu vyvolanú žalobcom a nebol spôsobilý

objektívne privodiť zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Ako bolo preukázané, išlo

iba o jedno vyhlásenie a preukázateľne iba v T. Pre vyhovenie návrhu na odstránenie

zásahu by musela byť splnená podmienka trvania zásahu, ktorá preukázateľne nie je

splnená. Z uvedeného dôvodu zamietnutie návrhu v prvej časti uplatneného nároku

žalobcom na odstránenie neoprávnených zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti súd

prvého stupňa posúdil správne. Za správne považuje súd prvého stupňa aj zamietnutie

žalobného návrhu z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že k zásahu do jeho osobnostných práv

došlo. Výrok štatutárneho zástupcu žalovaného, tak ako ho žalobca Špecifikoval v žalobe

a v priebehu konania, nemožno považovať za zásah do práv na ochranu osobnosti. Podľa

názoru odvolacieho súdu nebol spôsobilý vyvolať následok a to zníženie vážnosti žalobcu

v spoločenskom živote. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal reakciu verejnosti vo

vzťahu k výrokom štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorá z hľadiska miery a intenzity

zasahuje kritériom pre posúdenie zásahom spôsobeného zníženia dôstojnosti alebo vážnosti

v spoločnosti. Nepreukázal existenciu telefonátov a či hanlivé a urážajúce telefonáty

v súvislosti s výrokom, alebo situáciou na verejnej komunikácii, ktorú sám spôsobil. Iba

samotné telefonáty nemohli znížiť jeho dôstojnosť v spoločnosti, keďže v takomto prípade

chýbalo splnenie podmienky verejnosti.. S ohľadom na uvedené je potom bezvýznamná

otázka premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.“

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na

spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.

, , ).

Predmetom sporu, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie krajského (odvolacieho)

súdu sp. zn. z 27. júna 2010, bol návrh na ochranu osobnosti. V tomto

prípade bolo úlohou všeobecných súdov posúdiť, či spomínaným konaním žalovaného

došlo k ohrozeniu vážnosti, cti a dôstojnosti sťažovateľa, čo má rozhodný význam pre jeho

vzťah k iným účastníkom spoločenských vzťahov a determinuje to jeho postavenie v

spoločnosti.

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, na základe akých skutočností dospel

k záveru o potrebe potvrdenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Uviedol tiež okolnosti, za

ktorých môže fyzická osoba vo všeobecnosti uplatňovať prostriedky ochrany svojich práv

spojených s ochranou osobnosti a aké skutočnosti musí preukázať, aby súd vyslovil

dôvodnosť jej návrhu. Keďže v danom prípade bola predmetom záujmu vážnosť, dôstojnosť

a občianska česť, krajský súd uviedol, aké podmienky by útok do tejto oblasti ľudskej

integrity mal napĺňať, aby došlo k jej ohrozeniu alebo porušeniu, a tým aj k zníženiu

vážnosti konkrétnej osoby v spoločnosti. Krajský súd tiež uviedol dôvody, prečo nemožno

sporné vyjadrenia žalovaného považovať za také, ktoré by sťažovateľovi umožnili dôvodne

sa domáhať svojho nároku. Pri uvedených tvrdeniach krajský súd vychádzal aj z poznatkov

zistených z pripojených spisov.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu

a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení týkajúcich sa práv

fyzickej osoby spojených s ochranou osobnosti, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

so základným právom podľa .

Ústavný súd tiež konštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, s ktorým

sa krajský súd stotožnil, je dostatočné a zrozumiteľné. Úloha ústavného súdu nemôže

spočívať v skúmaní procesu hodnotenia dôkazov. Tie všeobecný súd hodnotí podľa svojej

úvahy, pri splnení ďalších zákonných podmienok uvedených v § 132 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu

a sťažovateľom označenými právami, a preto jeho sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011