Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 487/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. P., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. L., N., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 12. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením zo 17. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011

doručená sťažnosť P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods.1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. mája 2011 a postupom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 17. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin podvodu podľa a .

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2010 bol sťažovateľ

vzatý do väzby z dôvodov podľa a . Väzba začala

plynúť od 5. februára 2010. Dňa 4. apríla 2011 podal sťažovateľ na okresnom súde žiadosť

o prepustenie z väzby a Krajská prokuratúra v N. (ďalej len „krajská prokuratúra“) podaním

sp. zn. zo 14. apríla 2011 doručeným okresnému súdu 15. apríla 2011 navrhla

predĺženie lehoty trvania jeho väzby do 21. júla 2011 z dôvodu potreby vykonania

vyšetrovacieho úkonu - preštudovania spisu.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne o návrhu

krajského prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby rozhodol okresný súd uznesením

sp. zn. z 12. mája 2011 tak, že lehotu väzby predĺžil do 21. júla 2011 a jeho

žiadosť zamietol, neprijal jeho písomný sľub, neprijal ponuku peňažnej záruky a nenahradil

väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ ústne 12. mája 2011 priamo do

zápisnice sťažnosť, ktorú bližšie písomne odôvodnil podaniami z 12. a 13. mája 2011.

O sťažnosti rozhodol krajský súd 17. mája 2011 uznesením sp. zn.

tak, že ju podľa zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že „Už rozhodnutie prvostupňového súdu je zmätočné,

nedostatočné a vágne v otázke dôvodov väzby. Súd prvého stupňa ohľadne dôvodu väzby

podľa rutinne konštatoval, že som naďalej dôvodne podozrivý

zo spáchania trestnej činnosti, hrozí mi vysoký trest a poukázal na jednoznačnú potrebu

vykonania a zabezpečenia všetkých vyšetrovacích úkonov...“.

Podľa neho nie sú v jeho prípade ani žiadne dôvody útekovej väzby, ako to

konštatoval okresný súd, a keďže ani nadriadený súd sa jeho argumentmi bližšie nezaoberal,

považoval ich za zjavne irelevantné, tým sa stalo napadnuté uznesenie nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov...

K predĺženiu lehoty väzby sťažovateľ tiež namietal, že v návrhu krajského

prokurátora na predĺženie lehoty väzby absentujú dôvody obťažnosti veci, pre ktorú nie je

vec možné skončiť v rámci základnej lehoty väzby v prípravnom konaní v zmysle

ustanovenia . Od marca 2011 totiž bol vykonaný iba jediný

vyšetrovací úkon, a to je výsluch, a vyšetrovateľ mal dostatok času na vykonanie

preštudovania spisu, pričom vyšetrovanie v tom čase trvajúce už 16 mesiacov sa malo

dávno skončiť.

V konaní a rozhodovaní súdov oboch stupňov sa vyskytli tiež viaceré závažné

procesné porušenia zákona, konkrétne sťažovateľ poukazuje na to, že „konanie vedené na

Okresnom súde Nitra pod sp. zn. som nebol predvolaný, rovnako ako ani

moja obhajkyňa, obdržal som len vyrozumenie na výsluch k sp. zn. (bol som

teda vyrozumený iba o konaní vo veci mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, nie o

predĺžení lehoty väzby, napriek tomu sa však konalo a rozhodlo v oboch veciach)...

... v spise absentuje listinný dôkaz preukazujúci, že spis bol krajskej prokuratúre v N.

vrátený dňa 21. 10. 2011 a teda nie je preukázané odkedy vôbec plynie nová základná 7-

mesačná lehota väzby, v nadväznosti na túto skutočnosť je vysoko relevantná aj zákonnosť

predĺženia lehoty väzby do 21. 05. 2011.

Uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 12. 05. 2011 obsahuje

nesprávne poučenie o podaní opravného prostriedku, kde v poučení sa uvádza, že sťažnosť

možno podať len ihneď po vyhlásení uznesenia, podľa Predmetné

ustanovenie však upravuje iba lehotu na podanie sťažnosti v prípade,

ak sudca pre prípravné konanie rozhodoval podľa alebo 4 , t. j. o

predĺžení lehoty väzby. Pre sťažnosť proti výrokom o zamietnutí žiadosti o prepustenie na

slobodu, neprijatí písomného sľubu, peňažnej záruky a nenahradeniu väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka, však platí trojdňová lehota a v tomto smere je

poučenie napadnutého uznesenia nesprávne, čím mi súd odňal možnosť podania opravného

prostriedku proti určitým výrokom v zákonnej lehote, nebolo vypracované uznesenie o

spojení vecí

a 21 /40/2011.Moja žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 04. 04. 2011 bola

prijatá pod č. k. a k tomuto číslu konania mi bolo i zaslané upovedomenie o

výsluchu obvineného zo dňa 09. 05. 2011. Návrh Krajskej prokuratúry Nitra na predĺženie

lehoty väzby bol podaný dňa 15. 04. 2011 a zaregistrovaný pod č. k. . Súd

prvého stupňa rozhodol v oboch veciach dňa 12. 05. 2011 jedným uznesením pod sp. zn.

bez predchádzajúceho rozhodnutia o spojení vecí, resp. mal o každom z

podaní rozhodovať v samostatnom konaní, dňa 12. 05. 2011 som na Okresnom súde Nitra

do zápisnice o výsluchu obvineného k väzbe zároveň s podaním sťažnosti uviedol, že

žiadam, aby som bol vypočutý Krajským súdom Nitra k otázkam z väzby. Túto žiadosť som

opätovne zdôraznil aj v písomnom odôvodnení sťažnosti zo dňa 12. 05. 2011. Napriek

uvedenému rozhodol Krajský súd Nitra dňa 17. 05. 2011 na neverejnom zasadnutí bez toho,

aby mi umožnil vyjadriť sa k veci. K základným právam obvineného patrí vyjadriť sa a

uvádzať okolnosti na svoju obranu. Podľa SR má každý právo, aby sa

jeho vec prerokovala verejne bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Toto právo mi bolo postupom Krajského súdu

odňaté a preto nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom.

Krajský súd Nitra nemal pri svojom rozhodovaní dňa 17. 05. 2011 o mojej sťažnosti

k dispozícii písomné odôvodnenie mojej sťažnosti (vypracované mojou obhajkyňou), hoci

podľa pečiatky podateľne Okresného súdu Nitra, toto písomné odôvodnenie bolo podané

dňa 13. 05. 2011, t. j. 4 dni pred rozhodovaním nadriadeného súdu. Písomné podanie

zrejme zadržiaval Okresný súd Nitra.

Okresný súd Nitra o mojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 04. 04. 2011

nekonal 38 dní, čo pri trvaní mojej 16-mesačnej (v súčasnosti už 18-mesačnej) väzby v

prípravnom konaní považujem za prieťahy v konaní. Dňa 09. 05. 2011 som podal námietku

zaujatosti na Krajskú prokuratúru v N. z dôvodu podania žaloby na ochranu osobnosti proti

prokurátorovi Krajskej prokuratúry v N. JUDr. J. P., pričom tento spor bol vedený na

Okresnom súde Levice pod č. k. . Som toho názoru, že toto podanie bolo až do

vyriešenia veci samej procesnou prekážkou na účasť prokurátorov Krajskej prokuratúry na

konaní o mojej väzbe, napriek tomu sa konania zúčastnil prokurátor dotknutej prokuratúry,

tejto námietke však časovo predchádzala námietka voči Krajskej prokuratúre v N., ktorú

som podal dňa 15. 03. 2011 na Generálnu prokuratúru SR, ktorá bránila podaniu

samotného návrhu na predĺženie lehoty väzby, nakoľko nešlo o nariadený úkon a v čase

podania návrhu na predĺženie lehoty väzby o námietke nebolo rozhodnuté ani v prvom

stupni, a nakoniec dňa 26. 04. 2011 som podal proti sudcom Krajskému súdu Nitra písomne

odôvodnenú námietku zaujatosti, o ktorej nebolo v čase rozhodovania Krajského súdu Nitra

(t. j. dňa 17. 05. 2011) a doposiaľ rozhodnuté, ani v prvom stupni, a táto procesná prekážka

jednoznačne bránila rozhodnutiu vo veci samej.

Všetky uvedené procesné pochybenia som uvádzal, či už osobne na výsluchu, alebo

vo svojej sťažnosti, avšak ani Okresný súd Nitra a v rámci svojej prieskumnej povinnosti ani

Krajský súd Nitra sa s mojimi námietkami v napadnutých uzneseniach nezaoberali a

nevysporiadali.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo P. P. podľa , 2, 5 a

ods. 1, 3, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom a

Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 12. 05. 2011 a postupom a

Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 17. 05. 2011 porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 12. 05. 2011 a Uznesenie

Krajského súdu Nitra zo dňa 17. 05. 2011 sa zrušujú.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby bol P. P. bezodkladne prepustený

z väzby na slobodu.

4. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom

päťtisíc eur), ktoré sú Okresný súd Nitra a Krajský súd Nitra povinné vyplatiť spoločne a

nerozdielne do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

5. P. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur osemdesiatdva centov), ktoré sú Okresný súd Nitra a Krajský súd

Nitra povinné zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods.1, 2 a 5 a , 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 21

z 12. mája 2011.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o

sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k

základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý mu umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich práv podaním

sťažnosti proti postupu a uzneseniu okresného súdu z 12. mája 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. , a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využil a o jeho

sťažnosti krajský súd aj rozhodol. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa vo vzťahu k okresnému súdu mal krajský súd ako nadriadený súd v rámci

opravného konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, okrem posúdenia

rýchlosti konania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti proti uzneseniu okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 a tiež práv podľa , 3 a 4 dohovoru postupom

a uzneseniami okresného súdu z 12. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a krajského súdu zo 17. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

(rýchlosť rozhodovania v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby), odmietol

ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa , 2 a 5 osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať

alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Do väzby

možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený osobnej slobody

v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu... a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený

počas konania.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

Sťažovateľ v sťažnosti vidí porušenie , 2 a 5 a , 3 a 4

dohovoru v tom, že v napadnutom konaní okresný súd rozhodoval o jeho žiadosti o

prepustenie z väzby podanej 4. apríla 2011 až 38 dní, čo je v rozpore s judikatúrou nielen

ústavného súdu, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“).

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má

byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru

použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „á bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - § 36).

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním požiadaviek neodkladnosti alebo

urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby obvineného v trestnom konaní viackrát

uviedol, že tejto požiadavke vyplývajúcej z a 5 , resp. z

dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Uvedenej požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne ().

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ prostredníctvom obhajkyne 4. apríla 2011 podal na

okresnom súde žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú okresný súd odstúpil na rozhodnutie

krajskej prokuratúre 7. apríla 2011 z dôvodu, že obhajkyňa nesprávne podala žiadosť o

prepustenie z väzby na okresnom súde, keďže išlo iba o prípravné konanie.

Krajská prokuratúra podala 15. apríla 2011 na okresnom súde návrh na predĺženie

lehoty trvania väzby sťažovateľa a vyjadrenie k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorej

nevyhovela. Konanie bolo vedené pod sp. zn. a vec bola predložená na

rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie.

Dňa 18. apríla 2011 podal sťažovateľ na okresnom súde námietku zaujatosti proti

sudcovi a tiež ostatným sudcom okresného súdu. Po vyjadrení sudcu pre prípravné konanie

a všetkých sudcov okresného súdu bola vec predložená krajskému súdu 28. apríla 2011.

Predtým sťažovateľ ešte 27. apríla 2011 vzniesol námietku zaujatosti aj proti sudcom

krajského súdu, preto bol spis 3. mája 2011 predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý 5. mája 2011 uznesením sp. zn.

6 rozhodol tak, že vec vedená na okresnom súde sa mu neodníma.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené krajskému súdu a tiež okresnému súdu 6.

mája 2011. Dňa 9. mája 2011 bol stanovený termín výsluchu sťažovateľa na 12. máj 2011,

ktorý bol obhajkyni a sťažovateľovi oznámený 10. mája 2011. Súčasne im bol doručený

návrh krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby a uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 5. mája 2011.

Sťažovateľ bol 12. mája 2011 o 09.00 h predvedený z Ústavu na výkon väzby Nitra

na okresný súd pre účely jeho vypočutia a rozhodnutia o návrhu na predĺženie lehoty trvania

väzby, ktorý podala krajská prokuratúra. Výsluchu sa zúčastnila i obhajkyňa sťažovateľa.

Sťažovateľ sa k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a svojej žiadosti o prepustenie z

väzby vyjadril, takisto podala stanovisko jeho obhajkyňa i krajský prokurátor.

Okresný súd 12. mája 2011 rozhodol o návrhu krajského prokurátora tak, že podľa

predĺžil lehotu trvania väzby u sťažovateľa do 21. júla 2011

a ďalej rozhodol podľa , že žiadosť obvineného o prepustenie

z väzby, ktorú nesprávne podal na okresnom súde 4. apríla 2011, zamietol z toho dôvodu,

že trvajú dôvody väzby podľa a . Ďalej rozhodol,

že podľa neprijal písomný sľub a ďalej podľa

ods. 2 písm. b) neprijal ponúknutú peňažnú záruku sťažovateľa, a podľa

tak, že väzbu sťažovateľa nenahradzuje dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Po vyhlásení uznesenia sťažovateľ podal sťažnosť proti predmetnému uzneseniu,

ktoré bolo doručené krajskej prokuratúre, sťažovateľovi a jeho obhajkyni tohto istého dňa,

t. j. 12. mája 2011. Sťažnosť bola následne predložená krajskému súdu tiež 12. mája 2011,

ktorý o nej rozhodol uznesením sp. zn. zo 17. mája 2011 tak, že ju zamietol.

Uznesenie krajského súdu spolu so spisovým materiálom sp. zn. bolo

doručené okresnému súdu 18. mája 2011 a 23. mája 2011 expedované tak, že sťažovateľovi,

jeho obhajkyni i krajskému prokurátorovi bolo doručené už 24. mája 2011.

Z uvedeného je teda zrejmé, že sťažovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa podala

žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu 4. apríla 2011, avšak túto žiadosť

podala nesprávne na okresnom súde, a nie krajskej prokuratúre, ktorá mala o tom najprv

rozhodnúť. Okresný súd po zistení tohto pochybenia ihneď konal a 7. apríla 2011 žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu zaslal na rozhodnutie krajskej prokuratúre, ktorá o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodla tak, že jej nevyhovela a svoje

rozhodnutie spolu s návrhom na predĺženie lehoty trvania väzby predložila okresnému súdu

15. apríla 2011. Ústavný súd je toho názoru, že až od tejto doby začala okresnému súdu

plynúť lehota na rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby a samozrejme o návrhu na

predĺženie lehoty väzby.

Navyše, v tejto dobe okresný súd správne nestanovil výsluch sťažovateľa, pretože ten

podal 18. apríla 2011 aj námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu,

v dôsledku čoho bola vec predložená na rozhodnutie krajskému súdu, a 27. apríla 2011 aj

proti všetkým sudcom krajského súdu, a preto dobu od 18. apríla 2011 až do rozhodnutia

najvyššieho súdu o námietkach (5. mája 2011), resp. vrátenia spisu okresnému súdu, t. j.

do 6. mája 2011, nemožno pripísať na vrub okresného súdu. V dôsledku námietok

sťažovateľa nemohol okresný súd konať o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pričom

ihneď po vrátení spisu okresný súd 10. mája 2011 určil termín výsluchu sťažovateľa

a 12. mája 2011 aj rozhodol, čiže okresný súd rozhodol do 28 kalendárnych dní. Vzhľadom

na uvedené okolnosti daného prípadu preto nemožno okresnému súdu vytýkať prieťahy

v konaní, a teda porušenie základných práv tak, ako to konštatuje právna zástupkyňa

sťažovateľa vo svojej sťažnosti z 9. júna 2011.

Ani ďalšie úkony okresného súdu urobené 12. mája 2011 (vypracovanie uznesenia,

jeho doručenie sťažovateľovi, ako i jeho obhajkyni, predloženie sťažnosti obvineného

v tento deň na rozhodnutie odvolaciemu súdu) nesignalizujú možnosť porušenia základných

práv sťažovateľa. Aj krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa už 17. mája 2011, pričom

okresný súd urýchlene doručoval predmetné uznesenie krajského súdu všetkým účastníkom

konania, a títo ho aj prevzali 24. mája 2011. Ani v tomto časovom rozpätí nemožno

konštatovať, že by vznikli nejaké prieťahy v konaní.

Túto dobu (od 15. apríla 2011 do 24. mája 2011) preto nemožno považovať za dobu,

ktorá by zásadným spôsobom prekračovala dobu primeranú na preskúmanie a posúdenie

zákonnosti ďalšieho trvania väzby obvineného v iných prípadoch spadajúcich pod režim čl.

17 ods. 5 a dohovoru, ak navyše z konkrétnych okolností daného prípadu

vyplývalo, že predmetom rozhodovania neboli iba otázky týkajúce sa väzby sťažovateľa, ale

najmä otázky rozhodovania o nedôvodných námietkach sťažovateľa, týkajúce sa zaujatosti

sudcov, ktorými bránil všeobecnému súdu v rozhodovaní o jeho žiadosti.

Tento skutkový stav bol dôvodom na vyslovenie záveru, že sťažnosť je v tejto časti

zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením jeho základného práva

podľa postupom a uznesením krajského súdu zo 17. mája 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti najprv tvrdí, že sa krajský súd nezaoberal a

nevysporiadal riadne s dôvodmi útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, keď iba „rutinne konštatoval, že som naďalej dôvodne podozrivý zo spáchania

trestnej činnosti, hrozí mi výnimočný trest a poukázal na potrebu vykonania ďalších

vyšetrovacích úkonov... považoval ich za zjavne irelevantné, v napadnutom uznesení sa

stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa a odkázal naň. Tým sa stalo

napadnuté uznesenie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov,

nadriadený súd mi odňal právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (analog. R ÚS SR

24/2006, 7/2005)...“.

Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa a je toho názoru, že krajský súd

sťažovateľovi svoj postup pri posudzovaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby riadne

odôvodnil s ohľadom na existenciu dôvodov väzby nielen podľa § 71 ods. 1 písm. a)

(sťažovateľ dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu vystupoval

pod cudzou identitou), ale i podľa (čin mal spáchať

v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného trestu), a preto ho nemožno považovať

v tejto dobe za nezákonný, resp. nesprávny. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu

ústavný súd považuje ako jasné a zrozumiteľné a z okolností danej veci nemožno urobiť

záver, že rozhodnutia všeobecných súdov sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo

nedostatok dôvodov, ako to tvrdí sťažovateľ vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu.

Takýto postup všeobecného súdu bol v súlade s aj preto, že dal odpoveď na

všetky zásadné námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti z 12. mája 2011 (s. 3, 4 a 5

rozhodnutia krajského súdu). Toto konštatovanie nemôže spochybniť ani tvrdenie

sťažovateľa, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti napriek tomu, že nepoznal dôvody

sťažnosti podanej jeho obhajkyňou 13. mája 2011, pretože tie odkazovali najmä na dôvody

podané na výsluchu konanom 12. mája 2011, ktoré krajský súd dobre poznal. Ani ďalší

dôvod, že mal okresný súd vypracovať uznesenie o spojení vecí sp. zn.

a sp. zn. , neobstojí vzhľadom na to, že zo spisu okresného súdu ústavný súd

nezistil, že by došlo k závažnému procesnému pochybeniu, pretože sťažovateľ podal síce

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu k sp. zn. , ale krajský prokurátor

sa k žiadosti obvineného vyjadril a následne podal návrh na predĺženie lehoty trvania väzby,

a preto vec bola správne vedená pod sp. zn. ako nová vec.

Takisto ani prípadné nesprávne poučenie okresného súdu nemôže spochybniť to, že

sťažovateľ napokon sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu podal a krajský súd o nej

následne aj rozhodol. Rovnako zo spisu vyplýva, že sťažovateľ evidentne vedel, že 12. mája

2011 bude okresný súd rozhodovať o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu a tiež o návrhu

na predĺženie lehoty trvania väzby (je to zjavné i z jeho výpovede, ktorú urobil pred sudcom

pre prípravné konanie v ten istý deň).

Napokon krajský súd vo svojom rozhodnutí na s. 4 vysvetlil sťažovateľovi, prečo

rozhodoval na neverejnom zasadnutí a prečo nebola prekročená zákonná lehota trvania

väzby v prípravnom konaní, a ústavný súd nemá žiadny dôvod po preskúmaní rozhodnutia

krajského súdu na prehodnocovanie jeho záverov.

Ústavný súd v závere konštatuje, že nemá žiadny dôvod na podrobné vysvetlenie

dôvodov tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ tvrdí, že krajský súd rozhodol o jeho

žiadosti bez toho, aby ho vypočul, a to napriek tomu, že v sťažnosti výslovne žiadal

o vypočutie, čím došlo k porušeniu jeho označených základných práv podľa

a dohovoru, pretože táto totožná otázka bola podrobne rozobratá už aj v rozhodnutí

ústavného súdu sp. zn. zo 14. júna 2011 (s. 9 až 11). Ústavný súd sa

v plnom rozsahu stotožňuje s týmito dôvodmi a ďalej sa nimi nezaoberal, pretože sa

v podstatnom rozsahu opakujú.

Ústavný súd preto podľa aj v tejto časti odmietol

sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011