Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 525/2011
PDF · 198.42 KB
No categories available
II. ÚS 525/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia K., P., zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prijímanie informácií
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva životného prostredia
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3950/2011-2.2, ktorým neumožnil
vyhotovenie zvukového záznamu o priebehu ústneho pojednávania konaného 4. apríla 2011,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2011
faxom a 2. júna 2011 poštou doručená sťažnosť občianskeho združenia K., P. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prijímanie informácií podľa
čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, sekcie ochrany prírody
a tvorby krajiny, odboru výkonu štátnej správy (ďalej len „ministerstvo“ alebo „konajúci
správny orgán“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3950/2011-2.2 (ďalej aj „namietané
konanie“) neumožnením vyhotovenia zvukového záznamu o priebehu ústneho pojednávania
konaného 4. apríla 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že „Ministerstvo životného prostredia SR
vedie pod spisovou značkou 3950/2011 - 2.2 konanie o žiadosti žiadateľa L., š.p. Odštepný
závod B. o udelení súhlasov a výnimiek podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny (ZOPK).
Sťažovateľ je účastníkom tohto konania ako občianske združenie zaoberajúce sa
ochranou životného prostredia. Na deň 4.4.2011 nariadil odporca v predmetnej veci ústne
pojednávanie.
Na toto ústne pojednávanie prizval okrem iného sťažovateľa, ktorý sa na ňom
zúčastnil zastúpený štatutárnym orgánom Mgr. J. S. Na tomto ústnom pojednávaní Mgr. J.
S. mal v úmysle zaznamenať si jeho priebeh zhotovením zvukového záznamu. Zamestnanec
správneho orgánu – odporcu, ktorý viedol pojednávanie, upozornil Mgr. J. S., aby konanie
nenahrával. Mgr. J. S. oznámil správnemu orgánu – odporcovi, že možnosť vyhotoviť
nahrávku považuje za právo účastníka konania. Vzhľadom na to, že správny orgán vyjadril
jednoznačné stanovisko o tom, že Mgr. J. S. v priebehu ústneho pojednávania nemá
nahrávať, Mgr. J. S. opustil pojednávanie.
Po uplynutí určitého času, asi tridsiatich minút, sa Mgr. J. S. na ústne pojednávanie
vrátil a opätovne sa pokúsil jeho priebeh nahrávať. V tejto situácii správny orgán –
odporca ústne pojednávanie prerušil a stanovil nový termín ústneho pojednávania.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
„Postupom odporcu na ústnom pojednávaní konanom dňa 4.4.2011 bolo porušené
právo sťažovateľa na prijímanie a rozširovanie informácií zakotvené v čl. 26 ods. 1 Ústavy
SR a právo slobodne vyhľadávať a prijímať informácie zakotvené v článku 26 ods. 2 Ústavy
SR, a právo na slobodu prejavu zakotvené v čl. 10 ods. 1 vety druhej Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Ako je zrejmé z ustanovení Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na informácie zahŕňa právo tieto informácie slobodne prijímať
akýmkoľvek spôsobom.
V predmetnej veci sťažovateľovi ako účastníkovi konania prislúcha právo
zúčastňovať sa na ústnom pojednávaní, a teda vlastnými zmyslami prijímať informácie,
ktoré sú predmetom ústneho pojednávania.
Ako vyplýva z ust § 23 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania má právo
nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov.
Z ust. § 22 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že správny orgán je povinný spísať
o ústnom pojednávaní zápisnicu.
Z citovaných ustanovení právneho predpisu – Správneho poriadku vyplýva..., že
účastník konania má právo prijímať informácie, ktoré sú predmetom ústneho pojednávania.
Z práva účastníka byť na ústnom pojednávaní a vnímať jeho priebeh svojimi zmyslami
nemožno vyvodiť, že by tieto informácie, ktoré sa mu zdajú známe účasťou na ústnom
pojednávaní nemohli byť predmetom zaznamenávania na zvukový záznam, aby sa s nimi
mohol oboznámiť aj v inom čase. Navyše pokiaľ má účastník konania právo oboznámiť sa
so zápisnicou o ústnom pojednávaní a z tejto zápisnice si dať vyhotoviť kópiu, neexistuje
potom žiaden legitímny dôvod, bez ohľadu na neverejnosť pojednávania, aby tá osoba,
ktorá sa má právo oboznámiť s obsahom ústneho pojednávania či už svojou prítomnosťou
na ňom alebo zo zápisnice o ústnom pojednávaní, nemohla informácie – priebeh ústneho
pojednávania zaznamenávať na zvukový záznam. ...
V predmetnej veci správny orgán – odporca odvodzoval svoje rozhodnutie neumožniť
sťažovateľovi zaznamenávať priebeh ústneho pojednávania na zvukový záznam nesúhlasom
jedného z účastníkov konania. Zákon (Správny poriadok) však neumožňuje odoprieť právo
na prijímanie informácii nahrávaním na zvukový záznam jednému z účastníkov pre nesúhlas
iného účastníka, rovnako ako by nemohol odoprieť účasť na takomto pojednávaní jednému
z účastníkov pre nesúhlas iného účastníka. ...
Sťažovateľ je presvedčený, že význam porušovaného práva odôvodňuje priznanie
finančného zadosťučinenia vo výške 1000 Eur. možnosť takéhoto postupu vyplýva
zo skutočnosti, že ústne pojednávanie naradené na deň 4.4.2011 bolo zmarené odporcom
práve v dôsledku porušenia práv sťažovateľa. Odporca odmietol vykonať nariadený úkon
v správnom konaní len z dôvodu, že nebol ochotný akceptovať realizáciu základného práva
účastníka konania.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí
jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa občianskeho združenia K.
- na informácie zakotvené v čl. 26 ods. 1 Ústavy SR,
- na slobodné prijímanie informácií zakotveného v čl. 26 ods. 2 Ústavy SR
- a právo na slobodu prejavu vrátane práva prijímať informácie zakotveného v čl.10 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo neumožnením zaznamenávať
priebeh ústneho pojednávania konaného dňa 4.4.2011 vo veci vedenej na Ministerstve
životného prostredia SR , Sekcia ochrany prírody a tvorby krajiny, odbor výkonu štátnej
správy vo veci sp. zn 3950/2011-2.2 štatutárnemu orgánu sťažovateľa Ministerstvom
životného prostredia SR porušené.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi občianskemu združeniu K. všetky trovy
tohto konania.“
Zo súvisiaceho spisu ministerstva životného prostredia vedeného pod sp. zn.
3950/2011-2.2, ktorého kópiu si ústavný súd zadovážil, vyplynulo, že predmetom tohto
konania je žiadosť štátneho podniku L., Odštepný závod B. (ďalej len „žiadateľ“),
o udelenie súhlasu podľa § 14 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z. z.“ alebo „zákon
o ochrane prírody a krajiny“) na pozemnú aplikáciu chemických látok v Národnom parku
(ďalej len „NP“) Nízke Tatry, NP Slovenský raj a NP Muránska planina a o udelenie
výnimky z § 35 ods. 1 písm. a) až d) citovaného zákona.
Ministerstvo upovedomilo o začatí konania občianske združenia (okrem iných aj
sťažovateľa), ktorých predmetom činnosti je ochrana prírody a krajiny a ktoré požiadali
v zmysle § 82 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z., aby boli písomne upovedomené o začatých
správnych konaniach, v ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny podľa
tohto zákona.
Sťažovateľ 8. marca 2011 doručil ministerstvu podanie, v ktorom sa domáhal
postavenia účastníka konania v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), pretože
rozhodnutím vydaným v predmetnom konaní môžu byť dotknuté práva a právom chránené
záujmy sťažovateľa. Ministerstvo rozhodnutím z 30. marca 2011 nepriznalo sťažovateľovi
postavenie účastníka konania, keď dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky
ustanovené v § 14 Správneho poriadku, pričom takéto postavenie nie je možné vyvodiť ani
zo zákona č. 543/2002 Z. z. Sťažovateľ môže mať v označenom konaní len postavenie
zúčastnenej osoby v súlade s ustanovením § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. Proti
rozhodnutiu ministerstva o nepriznaní postavenia účastníka v označenom konaní podal
sťažovateľ rozklad, ktorému ministerstvo rozhodnutím z 26. apríla 2011 v rámci
autoremedúry vyhovelo a napadnuté rozhodnutie ministerstva zrušilo.
V namietanom konaní ministerstvo nariadilo ústne pojednávanie na 4. apríl 2011, na
ktoré bol predvolaný ako účastník konania aj sťažovateľ. Sťažovateľ, konajúci na ústnom
pojednávaní prostredníctvom štatutárneho orgánu Mgr. J. S., mal v úmysle zaznamenať si
jeho priebeh vyhotovením zvukového záznamu. Z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní
uskutočneného 4. apríla 2011 vyplynul takýto priebeh konania:
„Prítomní predložili potrebné splnomocnenia, doklady oprávňujúce na účasť na
konaní. Zástupkyňa OZ N. pre Sad Janka Kráľa, E. P. nemala u seba potrebné doklady.
Opustila konanie a odišla pre doklady. Správny orgán upozornil, že konanie je neverejné
a vyzval predstaviteľa OZ K., Mgr. J. S., aby konanie nenahrával. Účastník konania L. Š.p
s nahrávaním nesúhlasil. Mgr. J. S. oznámil, že sa ústneho pojednávania bez možnosti
nahrávať pojednávanie nezúčastní. Možnosť vyhotoviť nahrávku považuje za právo
účastníka konania. V prípade, že mu nahrávanie nebude umožnené, požiada o vytýčenie
nového pojednávania s možnosťou nahrávania. Opustil miestnosť konania.
Za cca 30 min. sa Mgr. J. S. a E. P. vrátili na pojednávanie a trvali na nahrávaní
ústneho konania. Nakoľko účastník konania – L. Š.p. nesúhlasili, ústne konanie sme
prerušili. Pani E. P. poznamenala, že sú na pojednávaní dvaja zástupcovia verejnosti
a ostatní účastníci sú zástupcovia štátnych organizácii.
...
Na záver sa prítomní dohodli na termíne nového ústneho pojednávania na 11.4.2011
o 10.00 h. na Š., B.“
Ministerstvo ako konajúci správny orgán po prerušení ústneho pojednávania listom
z 5. apríla 2011 požiadalo odbor právnych služieb a odvolacích konaní ministerstva (ďalej
len „právny odbor“) o stanovisko k možnosti nahrávania priebehu ústneho pojednávania
účastníkmi konania. V stanovisku právneho odboru z 8. apríla 2011 sa okrem iného uvádza:
„Odbor právnych služieb a odvolacích konaní sa stotožňuje s názorom uvedeným
v stanovisku Konzultačného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre aplikáciu
správneho poriadku zo dňa 16. januára 2003, v zmysle ktorého je účastník konania
oprávnený vyhotovovať si zvukový záznam z priebehu ústneho pojednávania. ... Zastávame
názor, že na oprávnení účastníka konania vyhotovovať si zvukový záznam nemení nič ani
prípadný nesúhlas ostatných účastníkov, resp. zúčastnených osôb (berúc ho úvahy
skutočnosť, že správnemu orgánu nie je daná kompetencia o tom rozhodnúť).“
Ústne pojednávanie zvolané na 11. apríl 2011 bolo 8. apríla 2011 zrušené z dôvodu
účastníkmi konania podaných námietok zaujatosti proti zamestnancom ministerstva
konajúcim v označenom konaní. Po tom, čo bolo rozhodnuté vo veci podaných námietok,
ktoré rozhodnutia potvrdili nezaujatosť zamestnancov konajúceho správneho orgánu,
ministerstvo nariadilo ústne pojednávanie na 18. apríl 2011, na ktoré predvolalo aj
sťažovateľa. Zo zápisnice z ústneho pojednávania uskutočneného 18. apríla 2011 vyplýva,
že Mgr. J. S., ktorý na pojednávaní konal v mene sťažovateľa, bolo umožnené nahrávať
priebeh ústneho pojednávania zvukovým záznamovým zariadením, a to aj napriek
nesúhlasu žiadateľa s nahrávaním. V zápisnici z ústneho pojednávania sa v tejto súvislosti
uvádza:
„... správny orgán v zmysle usmernenia odboru právnych služieb MŽP SR povoľuje
nahrávanie tohto správneho konania účastníkovi konania OZ K. Mgr. J. S., pre jeho vlastné
potreby.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prijímanie
informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru postupom
ministerstva v namietanom konaní, ktorým sťažovateľovi neumožnilo vyhotovenie
zvukového záznamu o priebehu ústneho pojednávania konaného 4. apríla 2011.
Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv
alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa
sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa
porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto
právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej
ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má
fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo
slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť stav, v ktorom vidí
porušenie svojich základných práv alebo slobôd (I. ÚS 36/96, I. ÚS 118/04).
Uvedený záver potvrdzuje aj § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy (všeobecné) súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí a opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom
súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy
a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.
Podľa § 244 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola
ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo
v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti
zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo vzťahu k namietanému nezákonnému
postupu ministerstva ako orgánu verejnej správy je na základe návrhu sťažovateľa
oprávnený rozhodnúť v rámci správneho súdnictva všeobecný súd. Túto právomoc
všeobecného súdu nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom (mutatis mutandis
Ústava a zákon o ústavnom súde vylučujú, aby si sťažovateľ vyberal spôsob ochrany
svojho základného práva a orgán, pred ktorým ho uplatní, čo je vyjadrené princípom
subsidiarity právomoci ústavného súdu. Princíp subsidiarity je v prípade sťažovateľa aj
v dôsledku účinnosti zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) rozšírený aj na ochranu základného
práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v konaní pred
orgánom verejnej správy a súdom vykonávajúcim svoju právomoc v správnom súdnictve
(m. m. II. ÚS 147/02).
Je v právomoci správneho súdu preskúmať napadnutý postup ministerstva
a rozhodnúť o tom, či bol, alebo nebol v súlade s platným právnym poriadkom vrátane jeho
časti, v ktorej je upravené a konkretizované základné právo na informácie, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta. Takáto právomoc správneho súdnictva vylučuje právomoc
ústavného súdu (princíp subsidiarity). Sťažovateľ tiež nevyužil účinné právne možnosti
ochrany svojho základného práva na informácie aj podľa zákona o slobode informácií
a rozhodol sa požiadať o ochranu svojich práv priamo ústavný súd. Takýto postup však
ústava a zákon o ústavnom súde nepripúšťajú.
Podľa § 1 zákona o slobode informácií tento zákon upravuje podmienky, postup
a rozsah slobodného prístupu k informáciám. V poznámke k tomuto ustanoveniu je citovaný
aj čl. 26 ústavy, ktorá síce nemá normatívnu povahu, ale vyjadruje zámer zákonodarcu, čo
sa týka účelu zákona o slobode informácií, chrániť aj reálne uplatnenie čl. 26 ústavy.
Navyše, ako to vyplýva zo skutkových okolností prípadu sťažovateľa, po prerušení
ústneho pojednávania uskutočneného 4. apríla 2011 na novom ústnom pojednávaní, ktoré sa
uskutočnilo 18. apríla 2011, bolo sťažovateľovi umožnené realizovať právo na prijímanie
informácií zvoleným spôsobom, teda vyhotovením zvukového záznamu. Sťažovateľ sa tak
domohol ochrany ním označených práv, ktorých porušenie namietal, priamo v konaní pred
správnym orgánom, resp. ministerstvo ako konajúci správny orgán samo zjednalo nápravu
namietaného porušenia označených práv sťažovateľa. Uvedený stav preto vylučuje
duplicitné poskytnutie ochrany aj zo strany ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa
uplatnenými v sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011