Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 436/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva podľa

čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.

zn. a na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna

2011 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom na

Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a na Krajskom

súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a z prílohy k nej priloženej vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom

podaným na okresný súd domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým požadoval

zmenu úpravy rodičovských práv k jeho maloletým deťom. Sťažovateľ navrhol, aby boli

jeho maloleté deti zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov tak, aby boli jeden deň

u matky a druhý u sťažovateľa ako otca. Okresný súd návrh sťažovateľa uznesením sp. zn.

zo 14. apríla 2011 zamietol, pretože sťažovateľ nedostatočne preukázal potrebu

dočasnej úpravy pomerov účastníkov a ani závažnú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala

nariadenie predbežného opatrenia formou striedavej starostlivosti. Proti uzneseniu

okresného súdu zo 14. apríla 2011 podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom navrhol, aby bolo

toto uznesenie okresného súdu zrušené, pretože je nezákonné a nerešpektuje práva dieťaťa.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 26. mája

2011 tak, že potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.

3. Podľa sťažovateľa „... porušil týmto aj prvostupňový aj druhostupňový súd moje

základné právo domáhať sa zákonom upraveným postupom svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde upravené v nakoľko v konaniach,

ktoré môže súd začať aj bez návrhu ( ) platí záasada vyšetrovacia (

ods. 2 ) a v takýchto konaniach nemajú účastníci postavenie navrhovateľov a

odporcov ( ), preto je aplikácia a v týchto konaniach

vylúčená“.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie práv svojich maloletých detí. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, a to

právo byť vypočuté v konaní. K porušeniu tohto práva malo dôjsť tým, že okresný súd

v konaní o nariadenie predbežného opatrenia maloleté deti nevypočul, hoci sa toho listom,

„... ktorý iniciatívne spísali samé na podnet sťažovateľa“, dožadovali. Tento podľa

sťažovateľa nesprávny postup odobril aj krajský súd, čím boli porušené práva jeho

maloletých detí.

4. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1. Základné právo domáhať sa zákonom upraveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde upravené v

postupom Okresného súdu Košice 1 v konaní vedenom pod sp. zn. -8 a Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. -16 p o r u š e n é b o l o .

2. Právo maloletých detí sťažovateľa M. a P. P. obsiahnutých v Dohovore o právach

dieťaťa, bližšie obsiahnuté vo všeobecnom komentári č. 12 k právu dieťaťa byť vypočuté,

prijatom v Ženeve v dňoch 25.5 - 12.6. 2009 p o r u š e n é b o l o .

3. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. -16 zo dňa

26.5.2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Okresnému súdu Košice 1 prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje obnoviť stav

pred porušením základného práva a práva obsiahnutého vo všeobecnom komentári č. 12 k

právu dieťaťa byť vypočuté, prijatom v Ženeve v dňoch 25.5 -12.6. 2009.

5. Sťažovateľovi J. P. priznáva finančné zadosťučinenie 1 500 EUR (slovom

jedentisícpäťsto EUR), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný sťažovateľovi vyplatiť do

15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažovateľovi J. P. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia

advokáta, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta, ktorého

sťažovateľovi pridelí Ústavný súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

7. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom okresného súdu a krajského súdu. Z obsahu

sťažnosti, ako aj jej petitu (body 2 a 4) však vyplýva, že sťažovateľ sa dovoláva tiež

ochrany práva svojich maloletých detí podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavný

súd k záveru, že sťažovateľ sa v tejto časti mal domôcť ochrany svojho základného práva

využitím opravných prostriedkov. V danom prípade bol proti uzneseniu okresného súdu

prípustný opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj sťažovateľ včas využil. Krajský súd

o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. z 26. mája 2011, v ktorom sa

vysporiadal s obdobnou argumentáciou, akú sťažovateľ uviedol aj v sťažnosti ústavnému

súdu. Z toho potom vyplýva, že bolo plne v právomoci krajského súdu poskytnúť

sťažovateľovi ochranu jeho práv, ak by dospel k záveru, že jeho práva boli skutočne

porušené. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti postupu okresného

súdu, odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie

podľa .

10. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa postupom krajského súdu

v konaní pod sp. zn. , je sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu

zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ neodôvodnil, čím konkrétne mal krajský súd porušiť jeho základné právo

podľa . Z obsahu sťažnosti však ústavný súd usúdil, že sťažovateľ vyčíta

krajskému súdu potvrdenie uznesenia okresného súdu zo 14. apríla 2011. Podľa sťažovateľa

neboli pri rozhodovaní o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia splnené podmienky

na postup podľa a (ďalej len „OSP“), podľa

ktorých môže súd vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov

a bez nariadenia pojednávania. Tým, že krajský súd potvrdil a teda odobril takto vydané

uznesenie okresného súdu, mal tým tiež porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu. Sťažovateľ sa v sťažnosti dožadoval, aby bol pred rozhodnutím o predbežnom

opatrení vypočutý a zároveň aby sa aj jeho maloleté deti mohli k tomuto návrhu vyjadriť.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Postup

okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia vychádzal

z platnej procesnoprávnej úpravy ( ), ktorá sa vyznačuje osobitosťami na účely

urýchlenia rozhodovania o takomto návrhu. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd tým, že

ako súd odvolací potvrdil takýto postup a uznesenie okresného súdu, nemohol v žiadnom

prípade porušiť základné práva sťažovateľa podľa .

Ústavný súd uvádza, že za porušenie základného práva pritom nemožno považovať

neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ).

11. Sťažovateľ sa v petite sťažnosti domáha tiež zrušenia uznesenia krajského súdu

z 26. mája 2011. Z uvedeného dôvodu preto preskúmal ústavný súd aj uvedené uznesenie

krajského súdu.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu je náležite odôvodnené, pričom ho nemožno

považovať za arbitrárne ani z toho hľadiska, že svoje odôvodnenie obmedzil len na

zdôraznenie správnosti uznesenia okresného súdu, pretože sa stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia prvostupňového súdu. Takýto postup krajského súdu je navyše plne v súlade

s . Krajský súd zdôraznil, že sťažovateľ v návrhu na vydanie predbežného

opatrenia nepreukázal okolnosti svedčiace o možnosti čo len ohrozenia na právach jeho

alebo maloletých detí, pretože matka o ne zabezpečuje riadnu starostlivosť a sťažovateľ sa

s nimi pravidelne stretáva. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd potvrdil uznesenie

okresného súdu zo 14. apríla 2011.

12. Ústavný súd nezistil v postupe krajského súdu a ani v uznesení z 26. mája 2011

žiadnu možnosť ohrozenia či porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,.

a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

13. Sťažovateľ v sťažnosti namieta tiež porušenie práva svojich maloletých detí byť

v konaní vypočuté podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľ nie je v tejto časti oprávnený na podanie sťažnosti.

Stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že fyzická osoba

alebo právnická osoba môže uplatňovať ochranu na ústavnom súde v zásade iba v prípade,

ak ide o ochranu jej základných práv alebo slobôd (m. m. ).

Čo sa týka oprávnenej osoby na podanie sťažnosti, ústavný súd už pri svojej

rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných práv na súde môže

fyzická osoba alebo právnická osoba, ak ide o ochranu jej základných práv. Namietať

porušenie práv inej osoby môže iba zákonný zástupca takej osoby. Zákonný zástupca

v takom prípade môže namietať porušenie práv, dokiaľ zákonné zastúpenie trvá, ak to nie je

v rozpore s účelom zastúpenia (m. m. ).

V konaní na okresnom súde a následne na krajskom súde išlo o rozhodovanie

o návrhu sťažovateľa ako otca maloletých detí na nariadenie predbežného opatrenia formou

striedavej starostlivosti. Účastníkmi konania bol sťažovateľ ako otec, matka, ktorej boli deti

zverené do osobnej starostlivosti, ale aj maloleté deti, ktoré v konaní boli zastúpené

kolíznym opatrovníkom (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice I). Podľa sťažovateľa

právo maloletých detí podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa malo byť porušené tým, že

v tomto konaní neboli vypočuté. Keďže účastníkmi konania boli rodičia, ako aj ich maloleté

deti, z dôvodu možného stretu záujmov maloleté deti zastupoval kolízny opatrovník, aj

keď zákonnými zástupcami detí sú aj naďalej obaja rodičia. Právo podľa čl. 12 Dohovoru

o právach dieťaťa sa týkalo uvedeného konania, v ktorom boli maloleté deti zastúpené

kolíznym opatrovníkom. Preto je v tomto prípade oprávneným na podanie sťažnosti

týkajúcej sa týchto konaní práve kolízny opatrovník. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ (hoci

je zákonným zástupcom detí) nie je osobou aktívne legitimovanou na podanie sťažnosti,

ktorá sa týka tohto práva v uvedených konaniach.

Ústavný súd preto v súlade s a a s prihliadnutím

na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť odmietol v tejto časti sťažnosť ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou podľa .

14. Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011