Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 488/2011
PDF · 184.26 KB
No categories available
IV. ÚS 488/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., S., zastúpenej
spoločnosťou N., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. D. N.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob 173/2010-143 z 30.
septembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej spoločnosťou N., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
Mgr. D. N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Cob 173/2010-143 z 30. septembra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť CH., a. s., S. (ďalej
len „navrhovateľka“), sa návrhom doručeným Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom
(ďalej len „okresný súd“) 19. júla 2010 domáhala nariadenia predbežného opatrenia proti
sťažovateľke ako odporkyni v 1. rade spočívajúceho v zákaze nakladania s nehnuteľnosťami
zapísanými na LV č. 4377, katastrálne územie S., podrobne špecifikovanými v predmetnom
návrhu, ako aj proti obchodnej spoločnosti CH., a. s., S. (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“),
spočívajúceho v zákaze nakladania s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. 6372,
katastrálne územie S., podrobne špecifikovanými v predmetnom návrhu. Vec bola
okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 8 Cb 389/2010. Následne žalobou doručenou
okresnému súdu 29. júla 2010 sa navrhovateľka domáhala proti odporcom určenia
vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 2104/10852 k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. 4377 a LV č. 6372, katastrálne územie S. Konanie v uvedenej veci je
vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 Cb 422/2010.
Okresný súd uznesením sp. zn. 8 Cb 389/2010 z 18. augusta 2010 návrhu
navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel a sťažovateľke, ako aj
odporkyni v 2. rade zakázal, aby v ňom označené nehnuteľnosti predali, darovali, vložili
ako vklad do obchodnej spoločnosti alebo akýmkoľvek iným spôsobom scudzili alebo
zaťažili právami tretích osôb.
Podľa sťažovateľky „konajúci súd tak učinil“ z týchto dôvodov:
„Dňa 25. 5. 2001 spoločnosť T., a. s. (v súčasnosti CH., a. s.) uzatvorila so
spoločnosťou S., a. s. (v súčasnosti S., a. s.) kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudla
spoločnosť T., a. s. menšinový spoluvlastnícky podiel vo výške 2104/10852 na nehnuteľnosti
2
- parc. č. 1167/1 o výmere 10852 m, zastavané plochy, k. ú. S. a budovu výrobnú halu
postavenú na parcele č. 1167/1, k. ú. S. Navrhovateľ bol ako vlastník v podiele 2104/10852
zapísaný aj na LV č. 5306 pre k. ú. S... Väčšinovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností
zostala spoločnosť S., a. s., S. v podiele 8748/10852.
Dňa 22. 11. 2001 bol na spoločnosť S., a. s. (pôvodne S., a. s.) vyhlásený konkurz,
pričom správca konkurznej podstaty zahrnul do konkurznej podstaty aj menšinový
spoluvlastnícky podiel k horeuvedeným Nehnuteľnostiam, ktorý ešte pred vyhlásením
konkurzu predala spoločnosť navrhovateľovi spornou kúpnou zmluvou zo dňa 25. 5. 2001.
Ohľadne tohto postupu správcu je na základe podaného dovolania zo strany navrhovateľa
vedené súdne konanie, ktorým sa navrhovateľ domáha vylúčenia uvedených Nehnuteľností
(menšinového spoluvlastníckeho podielu k Nehnuteľnostiam) z konkurznej podstaty. Toto
súdne konanie doposiaľ právoplatne skončené nie je.
Medzičasom správca konkurznej podstaty S., a. s. previedol Nehnuteľnosti na
spoločnosť D., a. s., tá následne previedla spoluvlastnícky podiel 8748/10852 k
Nehnuteľnostiam na sťažovateľa.
Následne Geometrickým plánom vypracovaným Ing. R. B. dňa 14. 2. 2009 dňa 14. 2.
2009 došlo k rozčleneniu parcely č. 1167/1, k. ú. S. a časť ako parcelu č. 1167/14 k. ú. S.
vrátane stavby na tejto parcele previedol sťažovateľ na odporcu 2/.
Dňa 29. 07. 2010 podal navrhovateľ na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom návrh
voči sťažovateľovi ako aj odporcovi 2/, ktorým sa domáha určenia, že je vlastníkom
horeuvedených nehnuteľností (pôvodnej parcely č. 1167/1 k. ú. S. a stavieb na nej sa
nachádzajúcich).“
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie. V odvolaní
namietala, že
„- ... absentujú základné predpoklady pre jeho vydanie, a že vydané predbežné
opatrenie je neprimerané a zasahuje do nespochybniteľného vlastníckeho práva
sťažovateľa,
- ... konajúci súd neskúmal či existujú dôkazy o skutočnostiach, ktoré navrhovateľ
uvádzal v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zdôraznil, že nemá záujem
uskutočňovať ďalšie prevody predmetných nehnuteľností až do právoplatného vyriešenia
súdneho sporu a dobrovoľne doručil Správe katastra späťvzatie návrhu na vklad Kúpnej
zmluvy zo dňa 30. 6. 2010 po tom, čo sa dozvedel o podanom dovolaní zo strany
navrhovateľa,
- ... Predbežným opatrením súd zakázal sťažovateľovi nakladať s Nehnuteľnosťami
ako celkom i napriek tomu, že predmetným návrhom na určenie vlastníctva sa navrhovateľ
domáha určenia iba spoluvlastníckeho podielu. Sťažovateľ je tak obmedzený aj v nakladaní
so svojim podielom, ktorý nie je žiadnou skutočnosťou spochybnený.“.
Krajský súd namietaným uznesením o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd sa s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní
voči nariadeniu predbežného opatrenia vôbec nevysporiadal, „iba jednoducho skonštatoval,
že je nesporné, že došlo k viacerým prevodom nehnuteľností, ku ktorým vedie vlastnícke
právo navrhovateľa a vzťahy medzi účastníkmi sú neprehľadné a komplikované a sťažovateľ
podľa súdu nepreukázal, či k rozdeleniu pôvodnej parcely č. 1167/1 k. ú. S. a stavieb na nej
stojacich dal súhlas aj navrhovateľ v zmysle § 141 Občianskeho zákonníka. Odvolaciemu
súdu sa javí, že sťažovateľ konal svojvoľne a nesledoval uzavretie dohody o zrušení
spoluvlastníctva s navrhovateľom, preto správne postupoval súd prvého stupňa, keď
konštatoval, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia je dôvodný, lebo sa ním
zamedzia ďalšie prevody.“.
Sťažovateľka tvrdí, že uznesením krajského súdu č. k. 8 Cob 173/2010-143
z 30. septembra 2010, ktorým tento súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.
8 Cb 389/2010 z 18. augusta 2010, boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 a čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože
„* závery krajského súdu v predmetnej veci je možné kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené a arbitrárne vyúsťujúce k porušenie vyššie označených práv,
* z napadaného Uznesenia Krajského súdu vyplýva jednostrannosť, ktorá zakladá
svojvôľu a taký výklad na vec sa vzťahujúcich právnych aktov, ktorý do istej miery znamená
popretie ich podstaty a zmyslu. Uvedenú jednostrannosť je potrebné vnímať aj pri
odôvodnení uznesenia krajského súdu, keď sa v ňom krajský súd aj napriek závažnosti
predmetu súdneho sporu - obmedzenie vlastníckeho práva - nevysporiadal so všetkými
podstatnými námietkami sťažovateľa, neprihliadal na jeho argumentáciu obsiahnutú
v odvolaní a zreteľne nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
* krajský súd neposúdil vec s ohľadom na dôsledky zákazu nakladania s
predmetnými nehnuteľnosťami v celom ich rozsahu a vydaním rozhodnutia prekročil tak
primeranú mieru ochrany práv navrhovateľa a únosný rámec miery zásahu do vlastníckeho
práva sťažovateľa.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob/173/2010-143 zo dňa
30. septembra 2010 o potvrdení uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom,
č. k. 8 Cb/389/2010-105 zo dňa 18. augusta 2010 bolo porušené základné právo
sťažovateľa zakotvené v čl. 20, v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 8 Cob/173/2010-143 zo dňa 30. septembra 2010 o potvrdení uznesenia Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 8 Cb/389/2010-105 zo dňa 18. augusta 2010 a vec
vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trenčíne je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo
výške 10.000,- eur (slovom desaťtisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa za
zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 314,18 EUR /za dva úkony
právnej služby po 157,09 EUR (123,50 EUR + režijný paušál 7,41 EUR + 20 % DPH)/ na
účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 8 Cob 173/2010-143 z 30. septembra 2010, ktorým tento súd potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa z 18. augusta 2010 o nariadení predbežného opatrenia; týmto
predbežným opatrením bolo sťažovateľke zakázané nakladať s nehnuteľnosťami vedenými
na LV č. 4377 v kat. území S.
Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu oznámila, že v predmetnej veci podala tiež
okresnému súdu návrh na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv,
porušenie ktorých sťažovateľka namieta, neposkytujú všeobecné súdy na základe
sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov, prostredníctvom ktorých možno
zabezpečiť účinnú ochranu týchto práv. Rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia
vydaným v občianskoprávnom konaní nepochybne môže všeobecný súd porušiť základné
právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie sa môže však stať
predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo
možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy
dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (m. m. I. ÚS 102/05).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal predovšetkým
právnou povahou inštitútu predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych
prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje,
domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Z tohto hľadiska bolo v danom prípade podstatné aj to, že sťažnosť smerovala proti
rozhodnutiu krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné
opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 222/04, II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00).
Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno
napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku
v spojitosti s predbežnými opatreniami. Sťažovateľka (podobne ako hociktorý iný účastník
občianskeho súdneho konania) musí byť pripravená na to, že pomery účastníkov konania sa
môžu dočasne upraviť predbežným opatrením. Tento účel predbežného opatrenia sa
dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú rozsudkom
všeobecného súdu vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru
ústavného súdu nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu
právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. Sťažovateľka je zároveň tiež oprávnená
navrhnúť (domáhať sa) aj zrušenie predbežného opatrenia, ak podľa jej názoru pominuli
alebo vôbec neexistovali dôvody jeho nariadenia. Táto možnosť vyplýva priamo zo zákona
[§ 77 ods. 2 OSP (I. ÚS 148/03, I. ÚS 102/05, II. ÚS 159/09)].
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že v predmetnej veci podala zároveň so
sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanou ústavnému súdu aj návrh na zrušenie
predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP, v ktorom uplatnila argumentáciu
porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.
Ústavný súd z vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn. 8 Cb 389/2010, sp. zn.
8 Cb 422/2010 a sp. zn. 8 Cb 7/2011 zistil, že okresný súd vo veci návrhu sťažovateľky na
zrušenie predbežného opatrenia nariadeného uznesením okresného súdu sp. zn.
8 Cb 389/2010 z 18. augusta 2010 v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 8 Cob 173/2010-143 z 30. septembra 2010 medzičasom opätovne preskúmal
podmienky, za ktorých bolo nariadené predbežné opatrenie, a to z hľadiska podmienok, za
akých súd zruší (môže zrušiť) predbežné opatrenie. Na tomto základe okresný súd
uznesením sp. zn. 8 Cb 7/2011 z 25. marca 2011 predmetný návrh sťažovateľky zamietol,
čo odôvodnil tým, že neboli naplnené predpoklady na zrušenie predbežného opatrenia,
ktorým bolo sťažovateľke zakázané nakladať s nehnuteľnosťami vedenými na LV č. 4377
v kat. území S.
Ústavný súd zistil, že predmetné uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľke
doručené 1. apríla 2011, ktorá proti nemu nepodala odvolanie, aj keď jej to zákon
umožňoval. Predmetné uznesenie okresného súdu v dôsledku toho nadobudlo právoplatnosť
19. apríla 2011.
Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
k záveru, že sťažovateľka mala s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný právny prostriedok na dosiahnutie nápravy
základných práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto
účinným právnym prostriedkom bol v danom prípade návrh na zrušenie predbežného
opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP, ktorý sťažovateľka aj využila, hoci neúspešne.
Sťažovateľka ale nevyužila ďalší opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii v rámci
všeobecného súdnictva – odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Cb 7/2011
z 25. marca 2011, o ktorom by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní vylučuje v danom prípade právomoc
ústavného súdu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2011