Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 483/2011
PDF · 219.57 KB
No categories available
IV. ÚS 483/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C/17/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2011 doručená sťažnosť MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/17/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Konanie o ochranu vlastníckych práv na Okresnom súde Humenné vedené pod
sp. zn. 15 C/17/2006, pôvodne vedené na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.
2 C 396/1999, bolo uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. 1. 2006 prikázané
na ďalšie konanie Okresnému súdu Humenné, pričom toto konanie nie je právoplatne
skončené.
Dňa 9. 2. 2006 bolo právnej zástupkyni navrhovateľa doručené uznesenie Krajského
súdu v Prešove, ktorý uznesením rozhodol o prikázaní veci vedenej pod sp. zn.
2 C 396/1999 na ďalšie konanie Okresnému súdu Humenné.
Dňa 10. 2. 2006 bol spis 2 C/396/1999 postúpený Okresným súdom Vranov nad
Topľou na ďalšie konanie Okresnému súdu Humenné.“
Sťažovateľ uviedol v sťažnosti chronologický prehľad procesných úkonov
uskutočnených v priebehu napadnutého konania až do 2. júna 2009 a ďalej uviedol:
„Dňa 3. 6. 2009 navrhovateľ podal vo veci sp. zn. 15 C/17/2006 podanie, ktorým
svoj návrh na začatie konania berie v celkom rozsahu spať a žiada konanie zastaviť.
Zároveň žiada o priznanie náhrady trov konania.
Dňa 4. 6. 2009 Okresný súd Humenné vydal uznesenie, ktorým rozhodol o zastavení
konania vo veci sp. zn. 15 C/17/2006, pričom žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.
Dňa 21. 7. 2009 podal navrhovateľ voči uzneseniu Okresného súdu Humenné
odvolanie v časti nepriznania náhrady trov.
Dňa 23. 7. 2009 podal navrhovateľ žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov
z dôvodu vážneho zdravotného stavu, ťažkého postihnutia a ohrozenia základných životných
potrieb v prípade zaplatenia súdnych poplatkov.
Dňa 4. 9. 2009 Krajský súd v Prešove v právnej veci sp. zn. 15 C/17/2006 rozhodol
uznesením o vrátení veci súdu prvého stupňa, pričom úlohou súdu prvého stupňa má byť
aj rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 24. 3. 2010 bola právnej zástupkyni navrhovateľa doručená výzva súdu prvého
stupňa na podanie správy, či navrhovateľ trvá na žiadosti o oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov.
Dňa 24. 3. 2010 poslala právna zástupkyňa podanie k výzve, s tým že súdu oznámila,
že navrhovateľ netrvá na svojej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Dňa 3. 6. 2010 vydal Krajský súd v Prešove uznesenie v právnej veci sp. zn.
15 C/17/2006, ktorým zrušil uznesenie Okresného .súdu Humenné zo dňa 4. 6. 2009, ktorým
bolo zastavené súdne konanie. Zároveň Krajský súd týmto rozhodnutím zrušil aj uznesenie
Okresného súdu Humenné zo dňa 23. 11. 2007, ktorým bola uložená právnej zástupkyni
navrhovateľa poriadková pokuta. Úlohou súdu prvého stupňa má byť rozhodnutie o trovách
konania.
Vzhľadom na uvedené vec vedená pod sp. zn. 15 C/17/2006, nie je právoplatne
skončená.“
Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Po tom, čo navrhovateľ zobral podaním zo dňa
3. 6. 2009 svoj návrh späť súd nerozhodol v celosti o skončení konania, teda doposiaľ nie je
právoplatne skončené konanie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania. Je potrebné mať
na zreteli, že o tejto pomerne jednoduchej otázke súd koná viac než dva a štvrť roka, pričom
od 3. 6. 2010 kedy Krajský súd v Prešove zrušil uznesenie okresného súdu zo dňa 4. 6. 2009
tento nevykonal vo veci prakticky žiadny úkon.“, a preto navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené
v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, bolo postupom Okresného súdu Humenné vo veci sp. zn. 15 C/17/2006 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Humenné konal vo veci
vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15 C/17/2006 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Humenné pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.“
Okrem uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal finančné
zadosťučinenie v sume 2 500 € a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní ako celku, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci je
potrebné pri posudzovaní namietaného porušenia v sťažnosti označených práv osobitne sa
vysporiadať s postupom okresného súdu pri rozhodovaní v merite veci a osobitne pri
rozhodovaní o trovách namietaného konania.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
pri rozhodovaní v merite veci
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Zo zistení ústavného súdu, ako aj zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že
sťažovateľ podaním z 3. júna 2009 adresovaným okresnému súdu zobral svoj návrh v celom
rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Okresný súd na základe uvedeného uznesením
zo 4. júna 2009 napadnuté konanie zastavil, pričom účastníci konania sa proti tomuto
výroku neodvolali, odvolali sa iba proti výroku o trovách konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu (21. september 2011) už okresný súd nemohol porušovať sťažovateľom
označené práva v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej.
Keďže sťažovateľ, ako už bolo uvedené, namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 21. septembra 2011,
t. j. v čase, keď okresný súd na základe späťvzatia návrhu sťažovateľom uznesením
zo 4. júna 2009 konanie zastavil, a teda v merite veci už nekonal, a teda k porušovaniu ním
označených práv už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa
rozhodovania vo veci samej v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
pri rozhodovaní o trovách konania
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62
a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že
sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,
ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Zákon
o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej
veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného
zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu
veci prešetriť všetky skutočnosti“.
Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním
sťažností zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení
na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči
zodpovedným osobám dôsledky“.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ pred uplatnením sťažnosti doručenej ústavnému
súdu nepodal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní.
Ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03,
II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti danej veci niet
dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch
neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh navyše nezistil, že by k nesplneniu
podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany
sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľa v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania v časti týkajúcej sa
rozhodovania o trovách dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu
novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2011