Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 510/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M., Oblastný výbor – C., R., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. apríla 2010 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M., Oblastný výbor – C., R., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2011 doručená sťažnosť M., Oblastný výbor – C., R. (ďalej len „sťažovateľ“),

pre namietané porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), „na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 48

ods. 2“ a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2010 v znení

opravného uznesenia sp. zn. z 24. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. januára 2009 v spojení

s opravným uznesením sp. zn. zo 16. februára 2011 zaviazaný zaplatiť

žalobcovi sumu 7 634,60 € s príslušenstvom. Podanému odvolaniu sťažovateľa krajský súd

nevyhovel a rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2010 prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne potvrdil. Sťažovateľ následne druhostupňové rozhodnutie napadol

dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. mája 2011 odmietol

podľa ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti formuluje námietku porušenia základných práv «podľa čl. 46

ods. 1 a podľa („Ústava“) a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“)» ktorú opiera o túto

argumentáciu: «v predmetnej veci pred súdom prvého stupňa vystupoval ako účastník

konania subjekt, ktorý nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, pričom ten účastník

konania ktorý vystupoval pred súdom prvého stupňa nemal ani procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, pričom sťažovateľovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom. Pred okresným súdom bývalá štatutárka sťažovateľa, ani nebola vypočutá, ako

zástupkyňa účastníka konania, ale ako „bežná“ svedkyňa, ktorá po výsluchu nemohla

uplatňovať práva účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. Okrem toho v konaní

pred súdom druhého stupňa bola porušená rovnosť a verejnosť konania, súdy extrémne

opomenuli, vykonanie riadneho dokazovania a vyhodnotenie prevedených dôkazov.

Okresný súd svojím rozsudkom č. k. -76 z 15. januára 2009 zaviazal

sťažovateľa zaplatiť Ing. arch. J. R., autorizovanému architektovi (žalobca) zaplatiť sumu

7 634, 60 EUR so 14% úrokmi z omeškania od 30. júna 2006 do zaplatenia, ako aj trovy

právneho zastúpenia. Za účastníka konania bola pritom označená až do vydania opravného

uznesenia č. k. -161 zo 16. februára 2011 skôr celoštátna organizácia C., než

sťažovateľ. Vykonanie diela, za ktoré mal sťažovateľ zaplatiť mala objednať

administratívna pracovníčka a nie štatutárny orgán (!), napriek tomu, že malo ísť o dielo za

230 000 Sk (!). Dielo malo pritom pozostávať zo skice niekoľkých hárkov (!), ktoré boli

použité skôr ako zámienka na získanie obrovského prospechu. Súdy však nezaujímalo to, že

aktívne legitimovaná osoba nebola správne označená, že nekonali so zástupkyňou

sťažovateľa, ako účastníčkou konania, nebolo však vykonané žiadne dokazovanie ani na

okolnosti, že kedy došlo k dohode o diele, nebolo právne relevantné to, kto mal objednať

dielo, či bolo vôbec vykonané dielo a teda či nedošlo k takzvanému tunelárskemu pokusu a

pod. Krajský súd a najvyšší súd napriek tomu, že sťažovateľ vo svojich opravných

prostriedkoch podrobne popísal skutkový stav a ponúkol dôkazy, neposkytli sťažovateľovi

ochranu.»

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ ďalej uvádza:

«Skutočnosť, že v napadnutom konaní došlo k extrémnym pochybeniam sťažovateľ

poukázal už vo svojom odvolaní a dovolaní, na ktorých aj v daných súvislostiach trvá,

pričom krajský súd v napadnutom rozhodnutí uznal, že „M., Oblastný výbor – C., R.

existuje“. Niet sporu o tom, že tento subjekt existuje, lenže nemožno súhlasiť s tým, že

s týmto subjektom súd prvého stupňa aj konal a stačí opraviť jeho označenie „postupom

podľa “ Jednak je sťažovateľ presvedčený o tom, že ako účastník vystupoval

v napadnutom konaní subjekt, ktorý nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (pred

okresným súdom bola za odporcu označená celoštátna organizácia so sídlom v Rožňave,

teda celkom iný subjekt, než sťažovateľ), pričom ten účastník konania ktorý vystupoval pred

súdom prvého stupňa nemal ani procesnú spôsobilosť. Je nepochopiteľné tiež, že odvolací

súd rozhodol o odvolaní v danej veci na neverejnom pojednávaní bez prípadného vypočutia

účastníka, ktorý by už mal spôsobilosť nato, aby vôbec bol účastníkom konania, týmto

spôsobom bola sťažovateľovi nepochybne odňatá možnosť konať pred súdom. Týmto

postupom teda sťažovateľovi neboli garantované ani základné princípy spravodlivého

procesu.

Poukazujeme na to, že právom účastníka konania je inter alia predkladať súdu

skutkové a právne argumenty vzťahujúce sa k výkladu právneho predpisu a právnej stránke

veci. S týmto právom korelujúcou povinnosťou súdu je to, aby sa súd s takýmito

argumentmi, pokiaľ sú relevantné, vysporiadal a takéto vysporiadanie premietol aj

do odôvodnenia svojho rozhodnutia (rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veciach H. proti Belgicku z roku 1987, Van de Hurk proti Holandsku z roku 1994 alebo

Ruiz Torija proti Španielsku z roku 1994). Súdny spor je tak spravidla stretom a aj súťažou

minimálne dvoch právnych názorov. V danom prípade však súdy takmer vôbec neprihliadli

ani na skutkovú, ale ani na právnu argumentáciu sťažovateľa, ktorý v skutočnosti ani

nepožíval práva účastníka konania a jeho argumentmi a dôkaznými návrhmi vôbec nebolo

vysporiadané.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd sa v danom prípade dopustil aj závažných

iných vád, keď vôbec neprihliadol k tomu, že ustálenie skutkového stavu bolo

prvostupňovým súdom uskutočnené povrchne, keď prvostupňový súd nevykonal navrhnuté

dôkazy. Znovu treba zvýrazniť, že z celého dokazovania vyplýva, že k údajnému rozšíreniu

spornej projektovej dokumentácie malo dôjsť na základe podpisu objednávky, ktorá mala

podpísať jedna z administratívnych pracovníčok a nie štatutárny orgán !!! Pre

prvostupňový súd nebolo relevantné ani to, že táto administratívna pracovníčka bola

uvedená do omylu, na ktorú skutočnosť boli ponúknuté dôkazy, ktoré však vykonané neboli.

Vôbec nebolo predmetom preskúmania, či rozšírený projekt nebol obsahom pôvodnej

zmluvy a najmä či dielo za 230 000 bolo vôbec vyhotovené. Skutočnosť je taká, že „skica“,

ktorú podľa odborníkov je možné vyhotoviť za nesmierne krátku dobu, je označená za

projekt, za ktorú sa požaduje neprimerane vysoká až „tunelárska“ finančná čiastka. O tom

už ani netreba hovoriť, že toto „dielo“ (údajne administratívnou pracovníčkou objednané)

nikdy realizované ani nebolo. V podrobnostiach poukazujem tiež na podané odvolanie a

dovolanie v tejto veci, ktoré je súčasťou súvisiaceho spisu.»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby o jeho

sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu

ochranu podľa a „na spravodlivé súdne konanie zaručené “

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 30. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

19/2011 z 31. mája 2011, uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie

konanie.

V závere sťažnosti sťažovateľ žiada o odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu, čo odôvodňuje

skutočnosťou, že „prípadné vykonanie uvedených rozhodnutí by bolo pre sťažovateľa priam

likvidačným, ohrozilo by jeho základné práva na vlastníctvo a bolo by ohrozené jeho

spoločenské poslanie“.

Súčasne sťažovateľ žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom, pričom túto žiadosť odôvodňuje postavením neziskovej organizácie, ktorá

nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, a poukazuje na dovolacie konanie,

v ktorom jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu bolo vyhovené.

II.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti predostrel námietku porušenia práva na spravodlivý proces

podľa dohovoru a základných práv na súdnu ochranu podľa

a na verejné prerokovanie veci podľa (aj keď sťažovateľ základné

právo, námietku porušenia ktorého predostrel, označil ako „základné právo na spravodlivé

súdne konanie“, z obsahu argumentácie vyplýva, že ide o základné právo na verejné

prerokovanie veci).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto pre rozhodnutie relevantné

skutočnosti:

1. Okresný súd rozsudkom, sp. zn. z 15. januára 2009 v spojení

s opravným uznesením sp. zn. zo 16. februára 2011 zaviazal sťažovateľa

na zaplatenie sumy 7 634,60 € s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení svojho

rozsudku prezentoval svedecké výpovede, ako aj listinné dôkazy, na základe ktorých dospel

k ustáleniu skutkového stavu posúdeného ako právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o dielo

uzavretej medzi žalovaným a žalobcom v zmysle ustanovení § 536 a nasledujúcich zákona

č. v znení neskorších predpisov.

2. Sťažovateľ napadol predmetný rozsudok odvolaním, v ktorom namietal, že

«pokiaľ za účastníka konania v napadnutom rozsudku bol označený za žalovaného „M.,

so sídlom v R.“ - organizácia takéhoto názvu úradne neexistuje a preto ani nemala

spôsobilosť byť účastníkom konania ( ) a teda rozsudok s takto

označeným účastníkom konania nemôže byť ani vykonateľný.

Súd prvého stupňa v danej veci neúplné zistil skutkový stav, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré žalovaný vidí v tom,

že uzavrel so spoločnosťou P. a.s., so sídlom v L. zmluvu o dielo č.

z 19. 12.2005 predmetom ktorej bola „Rekonštrukcia areálu v G.“. Spracovateľom

projektovej dokumentácie, ktorá tvorila prílohu uvedenej zmluvy bol žalobca. Sporná

„rozšírená" projektová dokumentácia nebola prílohou zmluvy o dielo č. 15/11/2005. Podľa

žalobcu medzi ním a žalovaným došlo k dohode o zhotovení spornej „rozšírenej“

projektovej dokumentácie. Z prevedeného dokazovania však nevyplýva kto uzavrel

so žalobcom takúto dohodu. Na túto otázku ani jeden z vypočutých svedkov konkrétne

neodpovedal. Žalobca na pojednávaní 14.10.2008 uviedol, že „v marci alebo apríli 2006

na zasadnutí výboru sa dohodli, že projektovú dokumentáciu na inžinierske siete zabezpečí

on, ako žalobca“. S kým sa žalobca dohodol a bol ten subjekt kompetentný uzatvoriť vôbec

takúto dohodu.

Napadnuté rozhodnutie je založené, v podstate iba na pochybnej „objednávke“

z 15.5.2006, ktorú mala spísať svedkyňa F., ktorá však podľa svojej výpovede konala pod

nátlakom žalobu, ktorý ju aj uviedol do omylu, naliehal na ňu, že uvedená objednávka súvisí

so zmluvou o dielo č. 15/11/2005. Napriek tomu, že svedkyňou tejto situácie bola aj E. E.,

súd prvého stupňa túto svedkyňu, ale ani ostatných odporcom označených svedkov vo veci

nevypočul. Súd prvého stupňa neskúmal ani to, či bola svedkyňa F. kompetentná urobiť

právne relevantnú objednávku na spornú projektovú dokumentáciu. Takúto právomoc

menovaná svedkyňa nemala, takže rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza aj

z nesprávneho právneho posúdenia veci.».

3. Krajský súd odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a rozsudkom sp. zn.

z 30. apríla 2010 rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení

svojho rozhodnutia poukázal na správnosť jednak skutkových zistení, jednak právneho

posúdenia veci prvostupňovým súdom, pričom v súlade s ustanovením

odkázal na podľa jeho názoru náležité odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Zároveň

predmetné odôvodnenie dodatočne doplnil argumentáciou, v ktorej uviedol, že „M.,

Oblastný výbor – C., R. existuje a s týmto subjektom súd prvého stupňa konal. Pokiaľ

v napadnutom rozsudku (žalobca v žalobe to uviedol správne) nie je úplné označenie, bude

potrebné opraviť toto označenie postupom podľa “.

Ďalej k odvolacím námietkam sťažovateľa dodal, že „z vykonaného dokazovania

vyplýva, že objednávku vyhotovila A. F., tajomníčka žalovaného, ktorá s ňou oboznámila

predsedníctvo oblastného výboru a nikto jej nenariadil, aby ju zrušila. Žalobca na jej

základe dielo vykonal, avšak do dnešného dňa cena diela mu nebola zaplatená.“.

4. V dovolaní podanom proti právoplatnému rozsudku sťažovateľ namietal, že

„v danej veci vystupoval ako účastník subjekt, ktorý nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, pričom ten účastník nemal ani procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený

a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom ( )“.

Sťažovateľ nesúhlasil ani so záverom odvolacieho súdu, ktorý poukázal na potrebu

opravy označenia žalovaného v prvostupňovom rozhodnutí postupom v zmysle ustanovenia

. Sťažovateľ tiež namietal, že možnosť konať pred súdom mu bola odňatá aj tým,

že odvolací súd prerokoval odvolanie na neverejnom zasadnutí a nezohľadnil tak

skutočnosť, že skutkový stav prerokúvanej veci bol prvostupňovým súdom zistený

povrchne, bez vykonania navrhovaných dôkazov.

Podané dovolanie doplnil aj sťažovateľovi ustanovený právny zástupca, ktorý

dovolacie dôvody oprel o ustanovenia , a , namietajúc

nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného, keď označenie žalovaného v podanej žalobe

nekorešponduje s jeho označením v rozsudku odvolacieho súdu. Ďalej právny zástupca

poukázal na nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu

opierajúceho sa o nekompletné doklady. Na tomto mieste právny zástupca konkrétne

uviedol: „Predmetná objednávka nie je vystavená osobou konať v mene odberateľa,

v objednávke nie je obsiahnutá cena diela. Faktúra na žalovanú sumu bola adresovaná

na subjekt, ktorý neexistuje. V konaní nebolo preukázané, kedy došlo k dohode o diele, kedy

sa tak stalo, s kým sa žalobca dohodol na realizácii diela, kedy a s kým bola dohodnutá

cena diela. Neboli vypočutý kompetentní štatutárni zástupcovia, vtedajší predseda

žalovaného, neboli objasnené okolnosti samotnej realizácie diela. Pri vybavovaní

stavebného vodoprávneho konania nebol preukázaný rozsah splnomocnenia konať

za žalovaného. Predmetom skúmania neboli údajné projekty (dielo) a zistenie ceny diela.“

5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. mája 2011 dovolanie

sťažovateľa odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento

opravný prostriedok prípustný.

V úvode odôvodnenia najvyšší súd poukázal na stanovisko žalobcu, ktorý sa vyjadril,

že sťažovateľa na pojednávaniach pred okresným súdom zastupovala predsedníčka

sťažovateľa, ďalej že objednávka predmetnej projektovej dokumentácie (diela) bola

podpísaná tajomníčkou sťažovateľa za účasti jeho predsedníčky a člena „oblastného

výboru“, a to s vedomím „oblastného výboru“ a že vypracovaná projektová dokumentácia

(dielo) bola ako dôkaz predložená aj prvostupňovému súdu.

Najvyšší súd vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ prípustnosť podaného

dovolania založil na existencii dovolacích dôvodov podľa , a síce že ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania [§ 237

písm. b) ], ďalej že žalovaný nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený

[ ] a že účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom [ ].

Najvyšší súd poukázal v konkrétnosti na tvrdenia sťažovateľa, ktorý naplnenie

označených dovolacích dôvodov videl v skutočnosti, že žalovaný bol v žalobe,

v prvostupňovom rozhodnutí a i v rozhodnutí odvolacieho súdu nesprávne označený, čo

považoval sťažovateľ za nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v danom konaní, čím

mu mala byť podľa jeho názoru odňatá možnosť konať pred súdom, pretože nebol

účastníkom konania a mal ním byť. Takisto najvyšší súd poukázal na námietku sťažovateľa,

ktorý vytýkal odvolaciemu súdu, že odvolanie prerokoval bez nariadenia pojednávania, teda

bez vypočutia sťažovateľa ako účastníka konania.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia formuloval argumentáciu, v ktorej

uviedol, že „žalovaný – M. – C. oblastný výbor, R.“, teda sťažovateľ vznikol na základe

o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o združovaní občanov“) a v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 citovaného zákona je

právnickou osobou, ktorej ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) priznáva právnu

subjektivitu a z nej vyplývajúcu procesnú spôsobilosť v zmysle ustanovenia , teda

spôsobilosť byť účastníkom konania.

Najvyšší súd poukázal na to, že skutočnosť, že sťažovateľ bol v prvostupňovom

rozhodnutí nesprávne označený ešte neznamená spornosť toho, kto je účastníkom konania,

a že napokon tento nedostatok bol postupom v zmysle ustanovenia následne aj

odstránený. Najvyšší súd uviedol, že zo žaloby jednoznačne vyplývalo, kto bol vo veci

pasívne legitimovaný, teda proti komu žaloba smerovala, pretože aj keď bol slovosled

názvu žalovaného (sťažovateľa) v žalobe nesprávny, v žalobe bolo uvedené správne sídlo

a identifikačné číslo, a preto bol sťažovateľ jednoznačne identifikovateľný. Podľa

vyjadrenia najvyššieho súdu obsah spisového materiálu jednoznačne preukazuje, že

v posudzovanom konaní sa konalo s účastníkom konania, ktorý bol v žalobe špecifikovaný

ako žalovaný, táto skutočnosť nebola v priebehu konania sporná, sťažovateľ sa vyjadril

k meritu veci a nebol zamieňaný s inou právnickou osobou.

Najvyšší súd predostrel výklad dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237

písm. f) : „Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým

znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by

inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu

bol vylúčený.“

Na tomto mieste najvyšší súd dôvodil, že po preskúmaní rozhodnutí tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu nezistil, že by sťažovateľovi bola znemožnená

realizácia procesných práv priznaných mu , pričom

skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá aj požiadavke

preskúmateľnosti, pretože je odôvodnené v súlade s ustanoveniami § 157 ods. 2 a § 219

ods. 2 .

Najvyšší súd sa v závere vyjadril aj k otázke prerokovania odvolania na neverejnom

zasadnutí poukazujúc na ustanovenie vymedzujúce prípady, v ktorých je

odvolací súd povinný pojednávanie nariadiť, pričom uviedol, že vo veci sťažovateľa nešlo

ani o jednu z tu vymedzených situácií, a bolo teda na úvahe súdu, či pojednávanie nariadi.

Takáto situácia podľa názoru najvyššieho súdu vylučovala, aby došlo označeným postupom

odvolacieho súdu k porušeniu práv sťažovateľa.

Najvyšší súd preto uzavrel, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou

v zmysle ustanovenia a ani žiadnou z ďalších ustanovením

taxatívne vymedzených vád.

K námietke sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci a o nedostatočnom

zistení skutkového stavu konajúcimi súdmi najvyšší súd poznamenal, že správnosť

skutkových a právnych záverov založených na vykonanom dokazovaní by bolo možné

v rámci dovolacieho konania posúdiť iba v prípade prípustnosti podaného dovolania,

pretože ide o dôvody, ktoré potenciálne môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho

procesnú prípustnosť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2010

Pri preskúmaní uvedenej časti sťažnosti sa ústavný súd riadil zásadou materiálnej

ochrany ústavnosti a judikatúrou reflektujúcou na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu

pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54), ktorá v prípade procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň

garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne

).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu.

Krajský súd odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie ako vecne

správne potvrdil.

Podľa ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd vo svojom rozsudku aplikujúc citované ustanovenie Občianskeho

súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie okresného súdu už v úvode posúdil ako náležite

odôvodnené, založené na vecne správnych dôvodov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil

a na ktoré sa odvolal.

Napriek aplikácii tohto ustanovenia krajský súd neopomenul ústavné limity, ktoré

musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu.

Preto na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového rozhodnutia doplnil argumentáciu

reflektujúcu na základné argumentačné východisko odvolania sťažovateľa. Krajský súd

uviedol, že v napadnutom konaní okresný súd konal so sťažovateľom, na čom nemení nič

ani skutočnosť, že sťažovateľ bol v napadnutom rozsudku „neúplne“ označený, pretože ide

o formálny nedostatok konvalidovateľný postupom v zmysle ustanovenia (oprava

pisárskych chýb v rozsudku). Krajský súd pre účely vyvrátenia odvolacích námietok

sťažovateľa o neexistencii právneho vzťahu bližšie špecifikoval dôkaznú situáciu

opodstatňujúcu skutkový záver o vzniku právneho vzťahu zmluvy o dielo medzi žalobcom

a sťažovateľom.

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Opierajúc sa o tieto východiská ústavný súd konštatuje, že z obsahu rozsudku

krajského súdu vyplýva, že sťažovateľom prezentované zásadné argumentačné otázky

formulované v podanom odvolaní boli krajským súdom dostatočne zodpovedané.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Rozsudok

krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného

súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu

jeho rozhodnutia v súlade s limitmi a dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti námietky porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. apríla

2010 odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietke porušenia označeným rozsudkom

krajského súdu, ktoré vidí sťažovateľ v skutočnosti, že podané odvolanie bolo krajským

súdom prerokované bez nariadenia pojednávania, ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu

tejto časti sťažnosti mu bráni prekážka nedostatku procesnej podmienky konania, a síce

nedostatok právomoci ústavného súdu. Poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa

v uvedenom smere a preskúmať opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o závažnom

procesnom pochybení bolo v právomoci najvyššieho súdu posudzujúceho prípustnosť

podaného dovolania, ktorý ju, tak ako to vyplýva z nasledujúceho bodu 2 II. časti

odôvodnenia uznesenia ústavného súdu, aj realizoval.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2011

Sťažovateľ porušenie základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje zároveň za naplnenie dovolacích dôvodov

podľa ustanovení , a a , a a v postupe

najvyššieho súdu, ktorý ním podané dovolanie odmietol, vidí porušenie označených článkov

a dohovoru.

Ústavný súd hneď v úvode pripomína, že nejde o porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použitia relevantných právnych

noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné

a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces ().

Práve o tieto rámcové východiská sa ústavný súd opieral pri posúdení otázky, či

výkon právomoci najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania neprekročil limity

sťažovateľom označeného a dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia predostrel interpretáciu ustanovenia

zakotvujúceho jeden z dovolacích dôvodov, ku ktorému vlastne

smerovala celá podstata sťažovateľom predostretej argumentácie, a síce že účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Tvrdenia sťažovateľa smerujúce k námietke odňatia možnosti konať pred súdom

vyvrátil najvyšší súd logickou argumentáciou opierajúcou sa o interpretáciu relevantnej

právnej úpravy (ustanovenia zákona o združovaní občanov,

a ), kde poukázal na to, že v rámci dotknutého konania sa

konalo práve so sťažovateľom ako účastníkom konania, ktorý bol v žalobe a aj vo vydanom

rozhodnutí jednoznačne a správne identifikovaný prostredníctvom identifikačného čísla,

ďalej že sťažovateľ v postavení neziskovej organizácie mal status právnickej osoby, a teda

disponoval procesnou spôsobilosťou a že teda v konečnom dôsledku svoje procesné práva

realizoval a k meritu veci sa vyjadril. Najvyšší súd neuznal v tomto smere ani argumentáciu

sťažovateľa o porušení jeho práv rozhodovaním veci v rámci odvolacieho konania bez

nariadenia pojednávania. Najvyšší súd poukázal na výklad ustanovenia ,

pri aplikácii ktorého je potrebné vychádzať zo základného účelu dotknutej právnej úpravy,

a síce z požiadavky hospodárnosti a racionalizácie odvolacieho konania, ktorej

korešponduje ako základná forma odvolacieho konania konanie bez pojednávania

s výnimkou taxatívne vymedzených prípadov, o ktoré vo veci sťažovateľa nešlo.

V namietanom konaní a prijatom uznesení najvyšší súd prostredníctvom interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení týkajúcich sa inštitútu

dovolania vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa ustanovení , na základe

čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa.

Nad rámec vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, ktorou tento prezentoval naplnenie

dovolacích dôvodov v zmysle a –

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;

§ 241 ods. 2 písm. c) – rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

najvyšší súd uviedol, že posúdeniu dôvodnosti tejto argumentácie bráni prekážka procesnej

neprípustnosti podaného dovolania.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd dospel k záveru o nenaplnení dovolacích

dôvodov podľa citovaných ustanovení prostredníctvom

logického výkladu a vyčerpávajúceho odôvodnenia. Konštatovaniu o neprípustnosti

dovolania sťažovateľa predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad

relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol

ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých

právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje konformnosť odôvodnenia

rozhodnutia v súlade s limitmi a dohovoru, čo súčasne

vylučuje aj možnosť sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu do jeho základného

práva na verejné prerokovanie veci podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája

2011 v zmysle posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších návrhoch v nej

uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011