Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 375/2011
PDF · 242.63 KB
No categories available
IV. ÚS 375/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti Ing. F. B., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 65/2009, za účasti Okresného
súdu Žilina, takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. F. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v
konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 65/2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 65/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. F. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť Ing. F. B. trovy konania v sume
261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. M. R., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2011
doručená sťažnosť Ing. F. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.
R., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 65/2009 o zaplatenie sumy
5 640 € s príslušenstvom.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že okresnému súdu podal 20. apríla
2009 návrh na vydanie platobného rozkazu „na zaplatenie 5 640 € istiny s prísl. a trov
konania“ od odporcov v 1. a 2. rade, ktorí bývajú v jeho byte bez právneho dôvodu a bez
jeho súhlasu a odmietli mu platiť za užívanie bytu.
Namietané konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 Ro 49/2009, pričom okresný súd podľa
sťažovateľa namiesto vydania platobného rozkazu previedol vec do oddelenia „6 C“, kde je
vedená pod sp. zn. 6 C 65/2009, a v tejto veci nekoná.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd mu nedoručil ani vyjadrenie
odporcov, ktoré zaslali okresnému súdu ešte v roku 2009, a preto podal 6. decembra 2010
sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Okresný súd vo vyjadrení
z 22. decembra 2010 sťažovateľovi oznámil, že jeho sťažnosť nie je odôvodnená, pretože
okresný súd zadovažoval listiny od tretích osôb a sudca žiadal pripojiť k namietanej veci aj
spis sp. zn. 27 C 117/2009, v ktorom malo byť rozhodnuté o obdobnej veci. V ďalšom
priebehu konania okresný súd vydal rozhodnutie o prerušení konania, ktoré po podaní
odvolania Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zrušil uznesením sp. zn.
8 Co 99/2011 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa
sťažovateľa okresný súd ani ďalej vo veci nekoná.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Základné právo Ing. F. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd bolo postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod č. k. 6 C 65/2009 porušené.
Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 6 C 65/2009
konal bez zbytočných prieťahov.
Ing. F. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3. 500,- eur, ktoré
je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.
Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť Ing. F. B. trovy konania z titulu právneho
zastúpenia vo výške 261,82 eur (2 úkony á 123,50 + 2x režijný paušál á 7,41 eur), na účet
advokáta JUDr. M. R... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 375/2011-11
z 8. septembra 2011 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,
aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania a aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej
prijatiu na ďalšie konanie.
Predseda okresného súdu k svojmu vyjadreniu k sťažnosti z 25. októbra 2011 (sp. zn.
1 SprS 402/2011, doručenému ústavnému súdu 3. novembra 2011) priložil stanovisko
zákonného sudcu v tejto veci, ktorý okrem iného uviedol:
„Uvedená vec napadla na Okresnom súde Žilina dňa 20. 04. 2009.
Vo veci boli vykonávané úkony s prípravou pojednávania vyrubenie súdneho
poplatku, doručenie návrhu navrhovateľom spolu s poučením, žiadosť na Správu katastra Ž.
na predloženie dokladov), pričom spis mi bol predložený po prvý krát dňa 13. 07. 2009.
Dňa 09. 12. 2009 som dal pokyn kancelárii, aby od Správy katastra Ž. vyžiadala
ďalšie listiny, a to aj s poukazom na návrh odporcov na vykonanie dokazovania dopytom
na Správu katastra Ž. Po urgencii zo dňa 13. 10. 2010 Správa katastra Ž. súdu doručila
žiadané listiny dňa 26. 01. 2010.
Dňa 26. 01. 2010 mi bol spis opätovne predložený.
Vzhľadom k mojej zaťaženosti, ktorá vyplynula zo skutočnosti, že pri mojom nástupe
do funkcie dňa 17. 01. 2007 mi bolo pridelených 313 nerozhodnutých vecí registra C,
z ktorých bolo množstvo reštančných, a to aj s časom nápadu hlboko v 90-tych rokoch,
súčasne mi počas roku 2007 napadlo cca 370 vecí registra C, počas roku 2008 to bolo cca
250 vecí registra C, počas roku 2009 244 vecí registra C + prerozdelené veci
po odchádzajúcich sudcoch + počas roku 2010 cca 290 vecí, nebolo možné konať
vo všetkých mne pridelených veciach bez prieťahov, čo sa týka aj tejto veci (na uvedenú
situáciu som poukazoval v písomných námietkach podľa ust. § 34 ods. 3 zákona č. 385/2000
Z. z. zo dňa 20. 08. 2007, ako aj zo dňa 30. 09. 2011 adresovaných predsedovi súdu spolu
s upozornením podľa ust. § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.) a k ďalšiemu úkonu som sa
tak dostal až dňa 12. 01. 2011, kedy bolo vydané uznesenie o prerušení konania, ktoré bolo
následne na základe podaného odvolania navrhovateľa odvolacím súdom zrušené z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia tohto postupu.
Dňa 16. 08. 2011 bolo vydané ďalšie uznesenie o prerušení konania s upresnením
dôvodov prerušenia konania v zmysle záverov v odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu,
ktorým bolo prvé uznesenie o prerušení konania zrušené. Aj ďalšie uznesenie o prerušení
konania bolo opätovne zo strany navrhovateľa napadnuté odvolaním, o ktorom bude musieť
opätovne rozhodnúť odvolací súd.“
Predseda okresného súdu súčasne oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
Sťažovateľ k stanovisku okresného súdu na výzvu ústavného súdu uviedol:
„Naďalej trváme na dôvodoch a skutočnostiach uvedených v sťažnosti zo dňa 1. 8.
2011 a zároveň poukazujeme na tú skutočnosť, že súd po obdržaní zrušujúceho uznesenia
dňa 20. 4. 2011 opätovne rozhodol vo veci až dňa 16. 8. 2011, t. j. po ďalších štyroch
mesiacoch.
Máme za to, že prieťahy v konaní a neefektívny postup súdu nemožno odôvodňovať
poukazovaním na počet vecí napadnutých zákonnému sudcovi po jeho nástupe do funkcie
ako aj vyjadrením, že nebolo možné konať vo všetkých jemu pridelených veciach bez
prieťahov, čo sa týka aj tejto veci.“
Sťažovateľ opakovane potvrdil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania o prijatom návrhu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto dvoch práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1
dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej rozhodnutia neodstraňuje.
K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným
zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako
právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2
listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa
na zaplatenie sumy 5 640 € s príslušenstvom z dôvodu bezdôvodného obohatenia odporcov
v 1. a 2. rade užívajúcich jeho byt bez právneho dôvodu a bez úhrady za užívanie tohto
bytu. Zo skutočností uvedených sťažovateľom a okresným súdom ani z obsahu na vec sa
vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver
o právnej zložitosti veci. Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, je potrebné poukázať na to, že
v okolnostiach danej veci bolo pre rozhodnutie potrebné zabezpečiť listinné dôkazy
a prihliadnuť aj na súvisiace konanie vedené pod sp. zn. 27 C 117/2009; nemožno však
hovoriť o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné odôvodniť nečinnosť a neefektívnosť
okresného súdu v danom konaní.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané
na ťarchu sťažovateľa, ktorý je v tomto spore žalobcom, v súvislosti s prieťahmi v konaní.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom
konaní.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,
resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Namietané konanie začalo 20. apríla 2009 doručením návrhu sťažovateľa na vydanie
platobného rozkazu pod sp. zn. 6 Ro 49/2009 na zaplatenie sumy 5 640 € s príslušenstvom.
Okresný súd uznesením č. k. 6 C/65/2009-15 z 26. mája 2009 uložil odporcom v 1.
a 2. rade, aby sa v lehote 15 dní k veci písomne vyjadrili, a poučil ich o následkoch
nesplnenia tejto povinnosti. Odporcovia sa vyjadrili k návrhu sťažovateľa podaním
z 22. júna 2009 (doručeným okresnému súdu 26. júna 2009).
Okresný súd vyzval 26. júna 2009 Správu katastra Ž. (ďalej „správa katastra“) na
predloženie listinných dôkazov vo vzťahu k predmetnému konaniu, pričom správa katastra
predložila dokumenty ku vkladovému konaniu (kúpna zmluva) 8. júla 2009. Okresný súd
vykonal prípravné úkony 9. decembra 2009, keď vyžiadal ďalšie listiny od správy katastra.
Po urgencii 13. januára 2010 okresný súd opätovne požiadal správu katastra o zaslanie
relevantných listín, ktoré mu boli doručené 26. januára 2010.
Okresný súd ďalší úkon vo veci sťažovateľa vykonal až 12. januára 2011, t. j.
približne po roku nečinnosti od doručenia listinných dôkazov, pričom uznesením č. k.
6 C/65/2009-93 z 12. januára 2011 prerušil konanie „do právoplatného rozhodnutia vo veci
samej vedenej na Okresnom súde v Žiline pod spisovou značkou č. k. 27 C/117/2009“.
Sťažovateľ proti označenému uzneseniu podal 20. januára 2011 odvolanie. Krajský
súd na základe sťažovateľom podaného odvolania uznesením č. k. 8 Co/99/2011-105
z 29. marca 2011 zrušil označené uznesenie okresného súdu. V odôvodnení svojho
uznesenia uviedol:
„Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel
V. záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné najmä preto, lebo prvostupňový súd
v dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia nedostatočne odôvodnil to, v čom môže mať
rozhodnutie v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 27C/117/2009 význam
pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Podľa § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2
O. s. p. je súd povinný dôvody rozhodnutia formulovať tak, aby bolo presvedčivé. V danom
prípade okresný súd popisným spôsobom uviedol stav a priebeh oboch konaní vedených
na Okresnom súde v Žiline, absentuje však zdôvodnenie prečo mal za to, že je potrebné
konanie prerušiť. Inak povedané, v čom môže mať význam vyriešenie otázky existencie
nájomného vzťahu odporcov k bytu. vypratania ktorého sa navrhovateľ domáhal v konaní
vedenom pod sp. zn. 27C/117/2009 pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Okresný súd
mohol napr. poukázať na možnosť zaujatia dvoch rozdielnych (protichodných) stanovísk
v prejednávaných veciach ohľadom existencie nájomného vzťahu, čo by mohlo vytvoriť stav
právnej neistoty, tiež na duplicitu vykonávaného dokazovania a pod. Odvolaciemu súdu sú
tieto skutočnosti známe, mali sa však objaviť aj v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
Samotná existencia dvoch z hľadiska predmetu a účastníkov navonok javiacich sa
obdobných (súvisiacich) konaní ešte nemusí znamenať, že rozhodnutie v jednej z vecí môže
mať význam pre rozhodnutie v druhej, navyše je tu aj možnosť posudzovania spoločnej
spornej otázky (nájomného vzťahu) v rámci riešenia tzv. predbežnej otázky, keďže sa
nejedná o prípad kedy by bol súd rozhodnutím iného orgánu viazaný (§ 135 ods. 1 O. s. p.).
V konečnom dôsledku, ak bude preukázané, že odporcovia navrhovateľovi za užívanie bytu
neplatili ide v prejednávanej veci len o to. či navrhovateľom uplatnené právo na zaplatenie
žalovanej sumy kvalifikovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení resp. ide o právo
vyplývajúce z existencie nájomného vzťahu.“
Po vrátení veci okresný súd uznesením č. k. 6 C/65/2009-108 zo 16. augusta 2011
(už po doručení sťažnosti ústavnému súdu) opätovne konanie prerušil. Svoje rozhodnutie
odôvodnil takto:
„S poukazom na skutkový stav v prejednávanej veci, všetky uvedené skutočnosti, ako
aj s poukazom na prebiehajúce konanie vedené pod sp. zn. 27C 117/2009, v ktorom sa
navrhovateľ domáha proti odporcom vypratania nehnuteľnosti a v ktorom zároveň súd
riešil ako prejudiciálnu otázku - existenciu nájomného vzťahu odporcov k predmetnému
bytu (v danej veci prvostupňový súd dospel k záveru, že odporcovia nemajú právny titul
na užívanie predmetného bytu, nie sú spoločnými nájomcami predmetného bytu, proti
rozsudku bolo podanie odvolanie, vec nie je právoplatne skončená), čo môže mať podstatný
význam aj pre rozhodnutie súdu v danej prejednávanej veci, v ktorej sa navrhovateľ
domáha proti odporcom zaplatenia sumy 5.640,-eur a to na základe užívania predmetného
bytu bez platenia nájomného. Teda otázkou existencie, či neexistencie nájomného vzťahu
odporcov k predmetnému bytu by sa súd opätovne zaoberal a riešil túto otázku opätovne aj
v danej prejednávanej veci.
Vyriešenie otázky existencie nájomného vzťahu odporcov k bytu, vypratania ktorého
sa navrhovateľ domáha v konaní sp. zn. 27C 117/2009, môže mať význam pre rozhodnutie
súdu v danej prejednávanej veci, nakoľko otázkou existencie nájomného vzťahu odporcov
k predmetnému bytu sa súd podrobne zaoberal v konaní sp. zn. 27C 117/2009 a v danej
prejednávanej veci sp. zn. 6C 65/2009 je tiež existencia nájomného vzťahu odporcov k bytu
podstatnou otázkou pre právnu kvalifikáciu žalovaného nároku navrhovateľa. Mohlo by
teda dôjsť k vzniku dvoch rozdielnych protichodných stanovísk v prejednávaných veciach
ohľadom existencie nájomného vzťahu, čo by mohlo vytvoriť stav právnej neistoty. Taktiež
pri vyriešení otázky existencie, neexistencie nájomného vzťahu bolo potrebné vykonať
rozsiahle a podrobné dokazovanie, ktoré z hľadiska hospodárnosti, efektívnosti a rýchlosti
konania by bolo zbytočné duplicitne opakovať aj v tomto konaní sp. zn. 6C 65/2009. Ide
o existenciu dvoch, z hľadiska predmetu konania a účastníkov konania, navonok javiacich
sa obdobných (súvisiacich) konaní - ide tu v oboch konaniach o spoločnú spornú otázku -
otázku existencie nájomného vzťahu v rámci riešenia tzv. predbežnej otázky. Právo
navrhovateľa na zaplatenie dlžnej sumy tak na základe vyriešenia tejto predbežnej otázky
a za preukázania, že odporcovia za užívanie bytu neplatili, bude len o tom, či uplatnené
právo navrhovateľa kvalifikovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom
obohatení, resp. ide o právo vyplývajúce z existencie nájomného vzťahu.“
Sťažovateľ podal 6. septembra 2011 proti tomuto uzneseniu okresného súdu
odvolanie; krajský súd dosiaľ o odvolaní nerozhodol.
Zo súvisiaceho spisu ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. 27 C 117/2009 okresný súd
rozhodol 4. augusta 2010 tak, že uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť vypratať byt
sťažovateľa. Proti rozsudku č. k. 27 C 117/2009-222 zo 4. augusta 2010 sa odporcovia
odvolali. Vec bola predložená krajskému súdu 15. októbra 2010; krajský súd uznesením
sp. zn. 6 Co 359/2010 z 13. júla 2011 zrušil rozsudok okresného súdu č. k.
27 C 117/2009-222 zo 4. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený
okresnému súdu 24. októbra 2011; rozhodnutie krajského súdu sa v súčasnosti doručuje
účastníkom konania a nie je dosiaľ právoplatné.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd bol vo veci
nečinný bez akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu od januára 2010 do januára 2011.
Ústavný súd vo vzťahu k uvedenej nečinnosti nemohol akceptovať argumenty uvedené
vo vyjadrení okresného súdu z 21. októbra 2011 o tom, že „vzhľadom k mojej zaťaženosti,
ktorá vyplynula zo skutočnosti, že pri mojom nástupe do funkcie dňa 17. 01. 2007 mi bolo
pridelených 313 nerozhodnutých vecí registra C, z ktorých bolo množstvo reštančných...
nebolo možné konať vo všetkých mne pridelených veciach bez prieťahov, čo sa týka aj tejto
veci... a k ďalšiemu úkonu som sa tak dostal až dňa 12. 01. 2011“. Ústavný súd už vo svojej
predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom
na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).
Okresný súd okrem označenej nečinnosti podľa názoru ústavného súdu konal aj
neefektívne. Za neefektívny považuje ústavný súd postup okresného súdu smerujúci
k vydaniu rozhodnutia o prerušení konania 12. januára 2011. Krajský súd toto uznesenie
č. k. 6 C 65/2009-93 z 12. januára 2011 pre nedostatočné zistenie skutkového a právneho
stavu a označenie dôvodov na prerušenie konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Okresný súd v novom rozhodnutí o prerušení konania svojím uznesením
zo 16. augusta 2011 akceptoval v zásade názor krajského súdu, ktorý uviedol v odôvodnení
svojho uznesenia č. k. 8 Co/99/2011-105 z 29. marca 2011.
Ústavný súd postup okresného súdu v období od januára 2010 do augusta 2011
považuje za postup so zbytočnými prieťahmi. V nadväznosti na uvedené preto rozhodol, že
okresný súd porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/65/2009 konal bez zbytočných
prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia odôvodňujúc ho
„pretrvávajúcim pocitom neistoty, márnosti a nespravodlivosti, pričom tieto negatívne
pocity vyvolané postupom súdu spôsobujú sťažovateľovi permanentný stres, ohrozujú aj
jeho zdravie, zaťažujú ho po finančnej stránke a sťažovateľ i napriek tomu, že ničím
nespôsobil prieťahy v konaní, sa nemôže dočkať spravodlivého rozhodnutia s poukazom
na to, že ešte v roku 2007 na základe kúpnej zmluvy... sa stal výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti – bytu... Odporcovia, ktorí jeho byt užívajú bez právneho dôvodu sa
dobrovoľne odmietajú vysťahovať z bytu sťažovateľa a platiť sťažovateľovi za užívanie jeho
nehnuteľnosti.“. Z uvedených dôvodov sťažovateľ považuje finančné zadosťučinenie
3 500 € za primerané.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
6 C/65/2009 viac ako dva a pol roka, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu
(správanie sťažovateľa), zistené obdobie nečinnosti a aj neefektívnej činnosti okresného
súdu, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi sumu 1 000 € ako
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. R.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní
trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby
(prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 247,00 € (za dva úkony právnej služby
po 123,50 €) a 2 x 7,41 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v
celkovej sume 261,82 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011