Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 375/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti Ing. F. B., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného

súdu Žilina, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. F. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a podľa Listiny základných práv a

slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v

konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť Ing. F. B. trovy konania v sume

261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. M. R., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2011

doručená sťažnosť Ing. F. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.

R., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. o zaplatenie sumy

5 640 € s príslušenstvom.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že okresnému súdu podal 20. apríla

2009 návrh na vydanie platobného rozkazu „na zaplatenie 5 640 € istiny s prísl. a trov

konania“ od odporcov v 1. a 2. rade, ktorí bývajú v jeho byte bez právneho dôvodu a bez

jeho súhlasu a odmietli mu platiť za užívanie bytu.

Namietané konanie bolo vedené pod sp. zn. , pričom okresný súd podľa

sťažovateľa namiesto vydania platobného rozkazu previedol vec do oddelenia „6 C“, kde je

vedená pod sp. zn. , a v tejto veci nekoná.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd mu nedoručil ani vyjadrenie

odporcov, ktoré zaslali okresnému súdu ešte v roku 2009, a preto podal 6. decembra 2010

sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Okresný súd vo vyjadrení

z 22. decembra 2010 sťažovateľovi oznámil, že jeho sťažnosť nie je odôvodnená, pretože

okresný súd zadovažoval listiny od tretích osôb a sudca žiadal pripojiť k namietanej veci aj

spis sp. zn. , v ktorom malo byť rozhodnuté o obdobnej veci. V ďalšom

priebehu konania okresný súd vydal rozhodnutie o prerušení konania, ktoré po podaní

odvolania Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zrušil uznesením sp. zn.

a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa

sťažovateľa okresný súd ani ďalej vo veci nekoná.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Základné právo Ing. F. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v

SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 38 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd bolo postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod č. k. porušené.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k.

konal bez zbytočných prieťahov.

Ing. F. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3. 500,- eur, ktoré

je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť Ing. F. B. trovy konania z titulu právneho

zastúpenia vo výške 261,82 eur (2 úkony á 123,50 + 2x režijný paušál á 7,41 eur), na účet

advokáta JUDr. M. R... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -11

z 8. septembra 2011 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)].

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,

aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania a aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej

prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu k svojmu vyjadreniu k sťažnosti z 25. októbra 2011 (sp. zn.

, doručenému ústavnému súdu 3. novembra 2011) priložil stanovisko

zákonného sudcu v tejto veci, ktorý okrem iného uviedol:

„Uvedená vec napadla na Okresnom súde Žilina dňa 20. 04. 2009.

Vo veci boli vykonávané úkony s prípravou pojednávania vyrubenie súdneho

poplatku, doručenie návrhu navrhovateľom spolu s poučením, žiadosť na Správu katastra Ž.

na predloženie dokladov), pričom spis mi bol predložený po prvý krát dňa 13. 07. 2009.

Dňa 09. 12. 2009 som dal pokyn kancelárii, aby od Správy katastra Ž. vyžiadala

ďalšie listiny, a to aj s poukazom na návrh odporcov na vykonanie dokazovania dopytom

na Správu katastra Ž. Po urgencii zo dňa 13. 10. 2010 Správa katastra Ž. súdu doručila

žiadané listiny dňa 26. 01. 2010.

Dňa 26. 01. 2010 mi bol spis opätovne predložený.

Vzhľadom k mojej zaťaženosti, ktorá vyplynula zo skutočnosti, že pri mojom nástupe

do funkcie dňa 17. 01. 2007 mi bolo pridelených 313 nerozhodnutých vecí registra C,

z ktorých bolo množstvo reštančných, a to aj s časom nápadu hlboko v 90-tych rokoch,

súčasne mi počas roku 2007 napadlo cca 370 vecí registra C, počas roku 2008 to bolo cca

250 vecí registra C, počas roku 2009 244 vecí registra C + prerozdelené veci

po odchádzajúcich sudcoch + počas roku 2010 cca 290 vecí, nebolo možné konať

vo všetkých mne pridelených veciach bez prieťahov, čo sa týka aj tejto veci (na uvedenú

situáciu som poukazoval v písomných námietkach podľa ust.

Z. z. zo dňa 20. 08. 2007, ako aj zo dňa 30. 09. 2011 adresovaných predsedovi súdu spolu

s upozornením podľa ust. ) a k ďalšiemu úkonu som sa

tak dostal až dňa 12. 01. 2011, kedy bolo vydané uznesenie o prerušení konania, ktoré bolo

následne na základe podaného odvolania navrhovateľa odvolacím súdom zrušené z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia tohto postupu.

Dňa 16. 08. 2011 bolo vydané ďalšie uznesenie o prerušení konania s upresnením

dôvodov prerušenia konania v zmysle záverov v odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu,

ktorým bolo prvé uznesenie o prerušení konania zrušené. Aj ďalšie uznesenie o prerušení

konania bolo opätovne zo strany navrhovateľa napadnuté odvolaním, o ktorom bude musieť

opätovne rozhodnúť odvolací súd.“

Predseda okresného súdu súčasne oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

Sťažovateľ k stanovisku okresného súdu na výzvu ústavného súdu uviedol:

„Naďalej trváme na dôvodoch a skutočnostiach uvedených v sťažnosti zo dňa 1. 8.

2011 a zároveň poukazujeme na tú skutočnosť, že súd po obdržaní zrušujúceho uznesenia

dňa 20. 4. 2011 opätovne rozhodol vo veci až dňa 16. 8. 2011, t. j. po ďalších štyroch

mesiacoch.

Máme za to, že prieťahy v konaní a neefektívny postup súdu nemožno odôvodňovať

poukazovaním na počet vecí napadnutých zákonnému sudcovi po jeho nástupe do funkcie

ako aj vyjadrením, že nebolo možné konať vo všetkých jemu pridelených veciach bez

prieťahov, čo sa týka aj tejto veci.“

Sťažovateľ opakovane potvrdil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania o prijatom návrhu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a podľa listiny, podľa ktorého každý má právo, aby

sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v a listiny osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto dvoch práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o

dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej rozhodnutia neodstraňuje.

K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným

zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako

právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov

tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a podľa

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa

na zaplatenie sumy 5 640 € s príslušenstvom z dôvodu bezdôvodného obohatenia odporcov

v 1. a 2. rade užívajúcich jeho byt bez právneho dôvodu a bez úhrady za užívanie tohto

bytu. Zo skutočností uvedených sťažovateľom a okresným súdom ani z obsahu na vec sa

vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver

o právnej zložitosti veci. Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, je potrebné poukázať na to, že

v okolnostiach danej veci bolo pre rozhodnutie potrebné zabezpečiť listinné dôkazy

a prihliadnuť aj na súvisiace konanie vedené pod sp. zn. ; nemožno však

hovoriť o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné odôvodniť nečinnosť a neefektívnosť

okresného súdu v danom konaní.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané

na ťarchu sťažovateľa, ktorý je v tomto spore žalobcom, v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných podľa

a podľa listiny, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom

konaní.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

a podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru

môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,

resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. ,

, ).

Namietané konanie začalo 20. apríla 2009 doručením návrhu sťažovateľa na vydanie

platobného rozkazu pod sp. zn. na zaplatenie sumy 5 640 € s príslušenstvom.

Okresný súd uznesením č. k. -15 z 26. mája 2009 uložil odporcom v 1.

a 2. rade, aby sa v lehote 15 dní k veci písomne vyjadrili, a poučil ich o následkoch

nesplnenia tejto povinnosti. Odporcovia sa vyjadrili k návrhu sťažovateľa podaním

z 22. júna 2009 (doručeným okresnému súdu 26. júna 2009).

Okresný súd vyzval 26. júna 2009 Správu katastra Ž. (ďalej „správa katastra“) na

predloženie listinných dôkazov vo vzťahu k predmetnému konaniu, pričom správa katastra

predložila dokumenty ku vkladovému konaniu (kúpna zmluva) 8. júla 2009. Okresný súd

vykonal prípravné úkony 9. decembra 2009, keď vyžiadal ďalšie listiny od správy katastra.

Po urgencii 13. januára 2010 okresný súd opätovne požiadal správu katastra o zaslanie

relevantných listín, ktoré mu boli doručené 26. januára 2010.

Okresný súd ďalší úkon vo veci sťažovateľa vykonal až 12. januára 2011, t. j.

približne po roku nečinnosti od doručenia listinných dôkazov, pričom uznesením č. k.

-93 z 12. januára 2011 prerušil konanie „do právoplatného rozhodnutia vo veci

samej vedenej na Okresnom súde v Žiline pod spisovou značkou č. k. “.

Sťažovateľ proti označenému uzneseniu podal 20. januára 2011 odvolanie. Krajský

súd na základe sťažovateľom podaného odvolania uznesením č. k. -105

z 29. marca 2011 zrušil označené uznesenie okresného súdu. V odôvodnení svojho

uznesenia uviedol:

„Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel

V. záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné najmä preto, lebo prvostupňový súd

v dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia nedostatočne odôvodnil to, v čom môže mať

rozhodnutie v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. význam

pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Podľa § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2

je súd povinný dôvody rozhodnutia formulovať tak, aby bolo presvedčivé. V danom

prípade okresný súd popisným spôsobom uviedol stav a priebeh oboch konaní vedených

na Okresnom súde v Žiline, absentuje však zdôvodnenie prečo mal za to, že je potrebné

konanie prerušiť. Inak povedané, v čom môže mať význam vyriešenie otázky existencie

nájomného vzťahu odporcov k bytu. vypratania ktorého sa navrhovateľ domáhal v konaní

vedenom pod sp. zn. pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Okresný súd

mohol napr. poukázať na možnosť zaujatia dvoch rozdielnych (protichodných) stanovísk

v prejednávaných veciach ohľadom existencie nájomného vzťahu, čo by mohlo vytvoriť stav

právnej neistoty, tiež na duplicitu vykonávaného dokazovania a pod. Odvolaciemu súdu sú

tieto skutočnosti známe, mali sa však objaviť aj v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Samotná existencia dvoch z hľadiska predmetu a účastníkov navonok javiacich sa

obdobných (súvisiacich) konaní ešte nemusí znamenať, že rozhodnutie v jednej z vecí môže

mať význam pre rozhodnutie v druhej, navyše je tu aj možnosť posudzovania spoločnej

spornej otázky (nájomného vzťahu) v rámci riešenia tzv. predbežnej otázky, keďže sa

nejedná o prípad kedy by bol súd rozhodnutím iného orgánu viazaný ( ).

V konečnom dôsledku, ak bude preukázané, že odporcovia navrhovateľovi za užívanie bytu

neplatili ide v prejednávanej veci len o to. či navrhovateľom uplatnené právo na zaplatenie

žalovanej sumy kvalifikovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení resp. ide o právo

vyplývajúce z existencie nájomného vzťahu.“

Po vrátení veci okresný súd uznesením č. k. -108 zo 16. augusta 2011

(už po doručení sťažnosti ústavnému súdu) opätovne konanie prerušil. Svoje rozhodnutie

odôvodnil takto:

„S poukazom na skutkový stav v prejednávanej veci, všetky uvedené skutočnosti, ako

aj s poukazom na prebiehajúce konanie vedené pod sp. zn. , v ktorom sa

navrhovateľ domáha proti odporcom vypratania nehnuteľnosti a v ktorom zároveň súd

riešil ako prejudiciálnu otázku - existenciu nájomného vzťahu odporcov k predmetnému

bytu (v danej veci prvostupňový súd dospel k záveru, že odporcovia nemajú právny titul

na užívanie predmetného bytu, nie sú spoločnými nájomcami predmetného bytu, proti

rozsudku bolo podanie odvolanie, vec nie je právoplatne skončená), čo môže mať podstatný

význam aj pre rozhodnutie súdu v danej prejednávanej veci, v ktorej sa navrhovateľ

domáha proti odporcom zaplatenia sumy 5.640,-eur a to na základe užívania predmetného

bytu bez platenia nájomného. Teda otázkou existencie, či neexistencie nájomného vzťahu

odporcov k predmetnému bytu by sa súd opätovne zaoberal a riešil túto otázku opätovne aj

v danej prejednávanej veci.

Vyriešenie otázky existencie nájomného vzťahu odporcov k bytu, vypratania ktorého

sa navrhovateľ domáha v konaní sp. zn. , môže mať význam pre rozhodnutie

súdu v danej prejednávanej veci, nakoľko otázkou existencie nájomného vzťahu odporcov

k predmetnému bytu sa súd podrobne zaoberal v konaní sp. zn. a v danej

prejednávanej veci sp. zn. je tiež existencia nájomného vzťahu odporcov k bytu

podstatnou otázkou pre právnu kvalifikáciu žalovaného nároku navrhovateľa. Mohlo by

teda dôjsť k vzniku dvoch rozdielnych protichodných stanovísk v prejednávaných veciach

ohľadom existencie nájomného vzťahu, čo by mohlo vytvoriť stav právnej neistoty. Taktiež

pri vyriešení otázky existencie, neexistencie nájomného vzťahu bolo potrebné vykonať

rozsiahle a podrobné dokazovanie, ktoré z hľadiska hospodárnosti, efektívnosti a rýchlosti

konania by bolo zbytočné duplicitne opakovať aj v tomto konaní sp. zn. . Ide

o existenciu dvoch, z hľadiska predmetu konania a účastníkov konania, navonok javiacich

sa obdobných (súvisiacich) konaní - ide tu v oboch konaniach o spoločnú spornú otázku -

otázku existencie nájomného vzťahu v rámci riešenia tzv. predbežnej otázky. Právo

navrhovateľa na zaplatenie dlžnej sumy tak na základe vyriešenia tejto predbežnej otázky

a za preukázania, že odporcovia za užívanie bytu neplatili, bude len o tom, či uplatnené

právo navrhovateľa kvalifikovať podľa ustanovení o bezdôvodnom

obohatení, resp. ide o právo vyplývajúce z existencie nájomného vzťahu.“

Sťažovateľ podal 6. septembra 2011 proti tomuto uzneseniu okresného súdu

odvolanie; krajský súd dosiaľ o odvolaní nerozhodol.

Zo súvisiaceho spisu ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. okresný súd

rozhodol 4. augusta 2010 tak, že uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť vypratať byt

sťažovateľa. Proti rozsudku č. k. -222 zo 4. augusta 2010 sa odporcovia

odvolali. Vec bola predložená krajskému súdu 15. októbra 2010; krajský súd uznesením

sp. zn. z 13. júla 2011 zrušil rozsudok okresného súdu č. k.

-222 zo 4. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený

okresnému súdu 24. októbra 2011; rozhodnutie krajského súdu sa v súčasnosti doručuje

účastníkom konania a nie je dosiaľ právoplatné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd bol vo veci

nečinný bez akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu od januára 2010 do januára 2011.

Ústavný súd vo vzťahu k uvedenej nečinnosti nemohol akceptovať argumenty uvedené

vo vyjadrení okresného súdu z 21. októbra 2011 o tom, že „vzhľadom k mojej zaťaženosti,

ktorá vyplynula zo skutočnosti, že pri mojom nástupe do funkcie dňa 17. 01. 2007 mi bolo

pridelených 313 nerozhodnutých vecí registra C, z ktorých bolo množstvo reštančných...

nebolo možné konať vo všetkých mne pridelených veciach bez prieťahov, čo sa týka aj tejto

veci... a k ďalšiemu úkonu som sa tak dostal až dňa 12. 01. 2011“. Ústavný súd už vo svojej

predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý

oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom

na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. , ).

Okresný súd okrem označenej nečinnosti podľa názoru ústavného súdu konal aj

neefektívne. Za neefektívny považuje ústavný súd postup okresného súdu smerujúci

k vydaniu rozhodnutia o prerušení konania 12. januára 2011. Krajský súd toto uznesenie

č. k. -93 z 12. januára 2011 pre nedostatočné zistenie skutkového a právneho

stavu a označenie dôvodov na prerušenie konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Okresný súd v novom rozhodnutí o prerušení konania svojím uznesením

zo 16. augusta 2011 akceptoval v zásade názor krajského súdu, ktorý uviedol v odôvodnení

svojho uznesenia č. k. -105 z 29. marca 2011.

Ústavný súd postup okresného súdu v období od januára 2010 do augusta 2011

považuje za postup so zbytočnými prieťahmi. V nadväznosti na uvedené preto rozhodol, že

okresný súd porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa listiny, ako aj právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127

ods. 3 ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať

tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V súlade s ústavný súd prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia odôvodňujúc ho

„pretrvávajúcim pocitom neistoty, márnosti a nespravodlivosti, pričom tieto negatívne

pocity vyvolané postupom súdu spôsobujú sťažovateľovi permanentný stres, ohrozujú aj

jeho zdravie, zaťažujú ho po finančnej stránke a sťažovateľ i napriek tomu, že ničím

nespôsobil prieťahy v konaní, sa nemôže dočkať spravodlivého rozhodnutia s poukazom

na to, že ešte v roku 2007 na základe kúpnej zmluvy... sa stal výlučným vlastníkom

nehnuteľnosti – bytu... Odporcovia, ktorí jeho byt užívajú bez právneho dôvodu sa

dobrovoľne odmietajú vysťahovať z bytu sťažovateľa a platiť sťažovateľovi za užívanie jeho

nehnuteľnosti.“. Z uvedených dôvodov sťažovateľ považuje finančné zadosťučinenie

3 500 € za primerané.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

viac ako dva a pol roka, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu

(správanie sťažovateľa), zistené obdobie nečinnosti a aj neefektívnej činnosti okresného

súdu, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi sumu 1 000 € ako

primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. R.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní

trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 247,00 € (za dva úkony právnej služby

po 123,50 €) a 2 x 7,41 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v

celkovej sume 261,82 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011