Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 497/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť C. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť C. P., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011

doručená sťažnosť C. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. F.,

B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako povinný je účastníkom

exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti, okrem iného uviedol:

«1) V apríli 2009 bola na podnet a. s. L. voči sťažovateľovi začatá exekúcia

(exekútorkou je JUDr. H. C., B., príslušným súdom je Okresný súd v Komárne). ,,... OS v

Komárne o sťažovateľovej žiadosti odložiť výkon tohto „paaktu“ rozhodol právne necitlivo

a „bezducho“. Voči Uzneseniu OS v Komárne č. z 04. 08. 2009 sťažovateľ

podal odvolanie 18. 08. 2009 (cit uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom).

Sťažovateľ argumentáciu doplnil podaniami z 29. 09. 2009, 18. 01. 2010 a 13. 05. 2010. O

spomenutom odvolaní z 18. 08. 2009 dodnes nie je z pozície OS v Komárne (porušovateľa)

rozhodnuté. ...

2) ... Ústavný súd SR Nálezom č. z 10. 12. 2009 konštatoval, že

ústavne garantované práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces boli

porušené. Súčasne ÚS SR konštatoval, že Najvyšší súd SR konal o jeho dovolaní voči

rozsudku KS v Bratislave č. z 22. 01. 2007 (paakte, tvoriacom qausi

„exekučný titul“ voči sťažovateľovi) v hrubom rozpore s platným právom. Preto ÚS SR

zrušil rozsudok NS SR č. z 06. 08. 2008 a potom - sťažovateľ tvrdí, že tiež

1

pod tlakom ÚS SR (keď ten prijal jeho ďalšiu ústavnú sťažnosť voči nečinnosti NS SR) -

musel NS SR zrušiť cit. rozsudok KS v Bratislave č. z 22. 01. 2007.

3) Rozsudok KS v Bratislave č. z 22. 01. 2007, ktorý tvoril podklad

na vykonanie exekúcie, bol teda zrušený rozhodnutím NS SR č. z 27. 10.

2010. Tým aj formálnoprávne cca v novembri 2010 zanikla právna báza pre tangované

exekučné konanie.

4) Bolo teda z pozície OS v Komárne nevyhnutné podľa § 57 ods. 1 písm. b/

Exekučného poriadku predmetnú exekúciu zastaviť, lebo rozsudok KS v Bratislave č. 1 Cob

329/2006 z 22. 01. 2007, ktorý tvoril podklad na vykonanie exekúcie, bol v celosti zrušený.

5) ... OS v Komárne má ex offo povinnosť konať (v intenciách § 57 ods. 1 písm. b/

Exekučného poriadku v spojení s cit. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti).»

Podľa názoru sťažovateľa ,,medzi nedostatočným hodnotením podmienok exekučného

konania, ignorovaním faktov, neefektívnou činnosťou a sprievodnými prieťahmi zo strany

porušovateľa na strane jednej a základnými právami sťažovateľov na strane druhej existuje

priama príčinná súvislosť. Postupom porušovateľa (OS v Komárne) došlo k hrubému

porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v súdnom konaní bez

zbytočných prieťahov. Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil

Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter

prejednávanej veci, svojou neefektívnou procesnou prácou a trvajúcou nečinnosťou

spôsoboval a stále spôsobuje sťažovateľom mimoriadne ťažkosti.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Okresný súd v Komárne v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

právo p. C. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48

ods. 2 .

2. Okresnému súdu v Komárne sa v konaní vedenom pod sp. zn.:

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. C. P., bytom: B., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €

(slovom jedentisíc eur), ktoré je Okresný súd v Komárne povinný vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Komárne je povinný uhradiť C. P., bytom: B., trovy konania, tak

ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na

účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F. č. ú.:... vedeného vo V., a. s. B.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenie

okresného súdu.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 319/11 z 27. júna 2011 k veci uviedol:

,,Predmetné exekučné konanie, ktoré sa vedie na Okresnom súde Komárno pod

sp. zn. je t. č. v štádiu kedy bola exekúcia zastavená a to uznesením Okresného

súdu Komárno č. k. -135, zo dňa 20. 4. 2011. Nakoľko povinný podal odvolanie

predmetné uznesenie nenadobudlo právoplatnosť.

V podrobnostiach poukazujem na chronológiu všetkých úkonov vykonaných v rámci

predmetného konania.

Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 5. 2. 2009 domáhal voči

povinnému vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky vo výške 3.488,22 eur a trov

exekúcie, keď exekučným titulom bol právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu

Bratislava III. č. k. -175, zo dňa 18. 4. 2006, v spojitosti s rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -233, zo dňa 22. 2. 2007 a v spojitosti s rozsudkom

Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 6. 8. 2008. Návrh na vykonanie exekúcie

bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 9. 2. 2009.

Dňa 13. 5. 2009 bol Okresnému súdu Komárno doručený návrh povinného na odklad

exekúcie z dôvodu, že má právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Bratislava

III., podľa ktorého on je veriteľom oprávneného, lebo jemu má oprávnený povinnosť

zaplatiť. Tvrdil, že predmetnej exekúcii chýba právny základ. Preto povinný žiadal

rozhodnúť o odklade exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku, lebo vedením exekúcie by

bol priamo existenčne ohrozený a v súlade s § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj preto, že

možno očakávať zastavenie exekúcie. V tom čase však nedisponoval žiadnym právoplatným

rozhodnutím súdu.

Okresný súd Komárno prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol

o nepovolení odkladu exekúcie uznesením č. k. -53, zo dňa 4. 8. 2009. Povinný

podal voči predmetnému rozhodnutiu odvolanie v zákonom stanovenej lehote, preto sa

v zmysle toto uznesenie zo zákona zrušilo a vo veci musel rozhodnúť

sudca. Povinný vo svojom odvolaní uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia Okresného

súdu Bratislava III. vyplýva, že existuje právoplatné rozhodnutie vydané v jeho prospech.

Dňa 5. 10. 2009 bolo na súd doručené doplnenie odvolania povinného, v ktorom uviedol, že

medzičasom si Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. , zo dňa

10. 9. 2009 osvojil podstatnú časť jeho argumentácie. Zároveň povinný pripojil k doplneniu

odvolania kópiu uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -28,

zo dňa 10. 9. 2009, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky prijal sťažnosť povinného

v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv, na ďalšie konanie. Následne

na výzvu súdu zaslal oprávnený svoje vyjadrenie k odvolaniu povinného, v ktorom uviedol,

že zásadne nesúhlasí s návrhom povinného na odklad exekúcie a stotožňuje sa so závermi

a odôvodnením napadnutého uznesenia. Podľa oprávneného odvolanie povinného bolo

nedôvodné, nakoľko neobsahuje preukázanie relevantných dôvodov odvolania. K návrhu

na vykonanie exekúcie boli priložené vykonateľné exekučné tituly, z ktorých nepochybne

vyplýval nárok oprávneného na uplatňované plnenie voči povinnému. Povinný disponoval

iba prvostupňovým rozhodnutím v jeho prospech, ktoré však bolo zmenené a jeho žaloba

v konečnom dôsledku v rámci odvolacieho konania zamietnutá. Povinný teda nemohol

disponovať rozhodnutím v jeho prospech, ktoré by bolo právoplatné a vykonateľné a preto

exekučný súd v tom čase nemal podklad na zastavenie exekúcie.

Dňa 21. 1. 2010 bolo súdu doručené podanie povinného, v ktorom uviedol, že v jeho

prospech existuje nález Ústavného súdu SR č. z 10. 12. 2009, ktorý jasne

a jednoznačne hovorí, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III. č. k. ,

zo dňa 18. 4. 2006 možno považovať za riadne a účinne doručený oprávnenému. Preto

v súlade splatným právom (§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 57 Exekučného

poriadku) treba v predmetnom exekučnom konaní odklad povoliť. Neexistuje totiž právne

relevantný právny titul a možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. K tomuto svojmu

podaniu pripojil povinný kópiu nálezu Ústavného súdu SR č. k. -49, zo dňa

10. 12. 2009.

Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom č. k. -49, zo dňa

10. 12. 2009 rozhodol okrem iného o tom, že sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

25/2007, zo dňa 6. 8. 2008 zrušuje.

Exekučný súd vyzval povinného, aby predložil originál, alebo overenú kópiu

uvedeného nálezu spolu s vyznačenou doložkou právoplatnosti. Povinný namiesto toho

doručil na súd podanie, v ktorom opätovne uviedol, že exekúcii voči nemu chýba právny

základ a aj formálnoprávne zanikla právna báza pre tangované exekučné konanie. Je teda

nevyhnutné podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku predmetnú exekúciu zastaviť,

lebo rozhodnutie (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 22. 1.

2007), ktoré tvorilo podklad na vykonanie exekúcie, bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR č. k. zo dňa 27. 10. 2010 a vo veci samotnej povinný disponuje

titulom na začatie exekúcie voči oprávnenému. K svojmu podaniu povinný pripojil kópiu

uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. -418, zo dňa 19. 1. 2011.

Dňa 7. 3. 2011 boli Okresnému súdu Komárno na základe žiadosti o poskytnutie

súčinnosti doručené z Okresného súdu Bratislava III rozsudky Okresného súdu Bratislava

III. č. k. -175, zo dňa 18. 4. 2006 a Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob

422/2010-418, zo dňa 19. 1. 2011 s vyznačenými doložkami právoplatnosti a

vykonateľnosti.

Nakoľko povinný ani na opakovanú výzvu súdu nepredložil originál, resp. overenú

kópiu nálezu Ústavného súdu SR č. k. -49, zo dňa 10. 12. 2009

s vyznačenou doložkou právoplatnosti, exekučný súd sa priamo obrátil na Ústavný súd

Slovenskej republiky, aby mu oznámil dátum právoplatnosti uvedeného nálezu Ústavný súd

SR. Podľa následného oznámenia Ústavného súdu SR predmetný nález nadobudol

právoplatnosť dňa 11. 1. 2010.

Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že na základe nálezu

Ústavného súdu SR č. k. -49, zo dňa 10. 12. 2009 došlo k zrušeniu

exekučných titulov, a teda ďalšiemu výkonu exekúcie chýba právny základ, preto súd

rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku.

S tvrdeniami pána C. P., ktorý namieta postup súdu v predmetnej veci nie je možné

súhlasiť v celom rozsahu. Sťažovateľ si neuvedomil, že v čase začatia exekučného konania

bol v pozícii povinného, pričom v tom čase skutočne existoval právoplatný a vykonateľný

exekučný titul, ktorý až počas dokazovania, čiže v priebehu exekučného konania, zanikol a

to na základe rozhodnutí súdov, v súvislosti s nálezom Ústavného súdu. V tejto súvislosti

však treba poukázať aj na okolnosti a priebeh vzniku a zániku exekučného titulu, ktorý bol v

konečnom dôsledku zrušený až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v

Bratislave č. k. -418, zo dňa 19. 1. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 23. 2. 2011. V súvislosti so zánikom exekučného titulu, poukazujem predovšetkým na to,

akým spôsobom a v akom časovom horizonte sa o tom súd dozvedel, akým spôsobom

predkladal pán C. P. relevantné rozhodnutia, akým spôsobom si ich mohol súd

zabezpečovať, pretože konanie medzi oprávneným a povinným medzitým ako bol vydaný

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky naďalej pokračovalo vo veci samej, či už na

Krajskom súde v Bratislave, ako aj na Najvyššom súde Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj na základe informácií poskytnutých mu

okresným súdom zistil tento priebeh konania:

Dňa 9. februára 2009 oprávnený (L., a. s.) doručil súdnemu exekútorovi návrh z 5.

februára 2009, ktorým sa domáhal vymoženia pohľadávky proti sťažovateľovi (povinnému)

v celkovej sume 3 488,22 €.

Dňa 30. marca 2009 okresný súd na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho

exekútora vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5401*033003 pre súdnu exekútorku

JUDr. H. C.

Dňa 13. mája 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na odklad exekúcie.

Dňa 4. augusta 2009 okresný súd uznesením č. k. -53 prostredníctvom

vyššieho súdneho úradníka rozhodol o nepovolení odkladu exekúcie, pričom sťažovateľ

podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie.

Dňa 5. októbra 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie odvolania,

v ktorom uviedol, že ústavný súd si v uznesení sp. zn. z 10. septembra

2009 osvojil podstatnú časť jeho argumentácie.

Dňa 21. januára 2010 sťažovateľ doručil okresnému ďalšie doplnenie odvolania,

v ktorom uviedol, že v jeho prospech existuje nález ústavného súdu sp. zn.

z 10. decembra 2009 (ďalej len „nález“), pričom k podaniu pripojil kópiu tohto nálezu.

Dňa 8. decembra 2010 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o podanie

informácie o stave exekučného konania z 3. decembra 2010, v ktorej uviedol, že ,,zanikla

právna báza pre tangované exekučné konanie...“, a to zrušením exekučného titulu v tejto

veci nálezom ústavného súdu.

Dňa 23. decembra 2010 okresný súd zaslal sťažovateľovi výzvu, ktorou ho žiadal

o doloženie jeho procesných podaní týkajúcich sa zastavenia exekúcie, najmä nálezu

ústavného súdu s vyznačenou doložkou právoplatnosti vo forme overenej kópie alebo

originálu.

Dňa 17. februára 2011 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie, v ktorom

opakovane uviedol, že „exekúcia voči nemu stratila právny základ“.

Okresnému súdu 7. marca 2011 doručil Okresný súd Bratislava III svoj rozsudok

č. k. -175 z 18. apríla 2006 a Krajský súd v Bratislave svoj rozsudok č. k.

-418 z 19. januára 2011 aj s vyznačenými doložkami právoplatnosti. Keďže

sťažovateľ ani na opakovanú výzvu okresného súdu nedoložil nález, okresný súd požiadal

o podanie informácie o právoplatnosti nálezu priamo ústavný súd.

Dňa 20. apríla 2011 okresný súd uznesením č. k. -135 rozhodol

o sťažovateľovom návrhu na odklad exekúcie tak, že odklad exekúcie nepovolil, exekúciu

zastavil a rozhodol o trovách exekúcie.

Dňa 3. mája 2011 vydal okresný súd opravné uznesenie sp. zn. , ktorým

zmenil výrok III (týkajúci sa trov exekučného konania) uznesenia.

Vec sa v súčasnosti nachádza (od 31. augusta 2011) na Krajskom súde v Nitre

z dôvodu odvolania podaného sťažovateľom 16. mája 2011.

Ústavný súd zároveň zisťoval, či sťažovateľ využil možnosť podať sťažnosť podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a ako bola jeho sťažnosť

vybavená.

Podľa informácie získanej z okresného súdu sťažovateľ sťažnosť na orgán štátnej

správy do doručenia sťažnosti ústavnému súdu nepodal.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným

postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu (najmä

tým, že ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol okresný súd o návrhu

na odklad exekúcie) v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

(28. marca 2011) okresný súd o návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie nerozhodol;

o návrhu rozhodol až 20. apríla 2011 uznesením č. k. -135 tak, že odklad

exekúcie nepovolil a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Tunajší súd prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol o nepovolení

odkladu exekúcie uznesením č. k. -53 zo dňa 4. 8. 2009. Povinný podal voči

predmetnému rozhodnutiu odvolanie v zákonom stanovenej lehote, preto sa v zmysle § 374

ods. 4 toto uznesenie zo zákona zrušilo a vo veci musí rozhodnúť sudca. Povinný

vo svojom odvolaní uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia Okresného súdu Bratislava

III. vyplýva, že existuje právoplatné rozhodnutie vydané v jeho prospech. Dňa 5. 10. 2009

bolo na súd doručené doplnenie odvolania povinného, v ktorom uviedol, že medzičasom si

Ústavný súd SR uznesením č. k. z 10. 9. 2009 osvojil podstatnú časť jeho

argumentácie. Zároveň povinný pripojil k doplneniu odvolania kópiu uznesenia Ústavného

súdu SR č. k. -28 zo dňa 10. 9. 2009, ktorým ústavný súd prijal sťažnosť

povinného v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv, na ďalšie konanie.

Následne na výzvu súdu zaslal oprávnený svoje vyjadrenie k odvolaniu povinného, v ktorom

uviedol, že zásadne nesúhlasí s návrhom povinného na odklad exekúcie a stotožňuje sa

so závermi a odôvodnením napadnutého uznesenia. Podľa oprávneného odvolanie

povinného je nedôvodné, nakoľko neobsahuje preukázanie relevantných dôvodov odvolania.

K návrhu na vykonanie exekúcie boli priložené vykonateľné exekučné tituly, z ktorých

nepochybne vyplýva nárok oprávneného na uplatňované plnenie voči povinnému. Povinný

môže disponovať iba prvostupňovým rozhodnutím v jeho prospech, ktoré však bolo zmenené

a jeho žaloba zamietnutá. Povinný teda v žiadnom prípade nemôže disponovať rozhodnutím

v jeho prospech, ktoré by bolo právoplatné a vykonateľné.

Dňa 21. 1. 2010 bolo na tunajší súd doručené ďalšie podanie povinného, v ktorom

uviedol, že v jeho prospech existuje nález Ústavného súdu SR č. z 10. 12.

2009, ktorý jasne a jednoznačne hovorí, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III. č. k.

z 18. 4. 2006 možno považovať za riadne a účinne doručený oprávnenému.

Preto v súlade s platným právom (§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 57

Exekučného poriadku) treba v predmetnom exekučnom konám odklad povoliť. Neexistuje

totiž právne relevantný právny titul a možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.

K tomuto svojmu podaniu pripojil povinný kópiu nálezu Ústavného súdu SR č. k.

-49 zo dňa 10. 12. 2009.

Inštitút odkladu exekúcie zabezpečuje ochranu povinného v exekučnom konaní pred

nepriaznivými následkami neodkladnej exekúcie, ktorej dôsledky by sa neskôr mohli ukázať

ako neodvratné, nakoľko už uskutočnenú exekúciu nieje možné vrátiť späť (§ 61

Exekučného poriadku). Konanie o povolenie odkladu exekúcie sa začína na návrh, ale v

prípade, keď sa očakáva zastavenie exekúcie, možno toto konanie začať aj bez návrhu,

spravidla na podnet exekútora. V zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku odklad exekúcie

môže byť spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať, že na základe zákonom

vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Pred povolením odkladu podľa tohto

ustanovenia by malo byť aspoň osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup,

ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie.

Aj bez návrhu môže súd odložiť exekúciu, avšak iba vtedy, ak možno očakávať, že

exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku). Súd pri posudzovaní predpokladov

na odklad exekúcie z tohto dôvodu v podstate iba posudzuje pravdepodobnosť toho, či

v krátkej budúcnosti môže dôjsť k naplneniu niektorého z dôvodov uvedených v § 57

Exekučného poriadku na zastavenie exekúcie. V čase rozhodovania teda nie je tento dôvod

naplnený, len možno dôvodne očakávať, že sa tak stane.

Za danej procesnej situácie nemá povolenie odkladu svoj procesný význam, nakoľko

súd rozhodol o zastavení exekúcie. Tým, že bol exekučný titul právoplatne zrušený, je tu

dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku. Nejde tu len

o pravdepodobnosť vzniku zákonného dôvodu na zastavenie exekúcie, ale o jeho reálnu

existenciu v čase rozhodovania súdu o odklade, resp. o zastavení exekúcie.

Povolenie odkladu zastavenej exekúcie by bolo nezmyselné, pričom rozhodovanie

jedným uznesením zvlášť o odklade exekúcie a druhým uznesením o zastavení exekúcie by

odporovalo zásade hospodárnosti konania. S poukazom na tieto skutočnosti súd odklad

exekúcie nepovolil.

Podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak

rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené

alebo sa stalo neúčinným.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez

návrhu.

Ústavný súd SR svojím nálezom č. k. -49 zo dňa 10. 12. 2009

rozhodol okrem iného o tom, že sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 6. 8. 2008 zrušuje.

Exekučný súd vyzval povinného, aby predložil originál, alebo overenú kópiu

uvedeného nálezu spolu s vyznačenou doložkou právoplatnosti. Povinný namiesto toho

doručil na súd podanie, v ktorom opätovne uviedol, že exekúcii voči nemu chýba právny

základ a aj formálnoprávne zanikla právna báza pre tangované exekučné konanie. Je teda

nevyhnutné podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku predmetnú exekúciu zastaviť,

lebo rozhodnutie (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 22. 1.

2007), ktoré tvorilo podklad na vykonanie exekúcie, bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR č. k. zo dňa 27. 10. 2010 a vo veci samotnej povinný disponuje

titulom na začatie exekúcie voči oprávnenému. K svojmu podaniu povinný pripojil kópiu

uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. -418 zo dňa 19. 1. 2011.

Dňa 7. 3. 2011 boli na tunajší súd na základe žiadosti o poskytnutie súčinnosti

doručené z Okresného súdu Bratislava III. rozsudok Okresného súdu Bratislava III. č. k.

-175 zo dňa 18. 4. 2006 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-418 zo dňa 19. 1. 2011 s vyznačenými doložkami právoplatnosti.

Nakoľko povinný ani na opakovanú výzvu súdu nepredložil originál, resp. overenú

kópiu nálezu Ústavného súdu SR č. k. -49 zo dňa 10. 12. 2009 s vyznačenou

doložkou právoplatnosti, dotazoval sa exekučný súd na dátum právoplatnosti uvedeného

nálezu Ústavný súd SR. Podľa oznámenia Ústavného súdu SR predmetný nález nadobudol

právoplatnosť dňa 11. 1. 2010.

Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že na základe nálezu

Ústavného súdu SR č. k. -49 zo dňa 10. 12. 2009 došlo k zrušeniu

exekučných titulov, a teda ďalšiemu výkonu exekúcie chýba právny základ, preto súd

rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (m. m. ). Uvedený právny

názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05

z 3. marca 2009).

Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavný súd konštatuje, že v čase podania

sťažnosti na základe nálezu ústavného súdu už zanikol exekučný titul, o čom sťažovateľ mal

nepochybne vedomosť, pretože to potvrdzuje aj jeho komunikácia s okresným súdom.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ okresnému súdu náležitú súčinnosť

neposkytol (nepredložil mu napr. nález ústavného súdu, od ktorého závisel jeho ďalší

postup, keďže na jeho základe exekučný titul zanikol). Za tejto procesnej situácie stratilo

opodstatnenie, aby sa sťažovateľ domáhal rozhodnutia o odklade exekúcie; v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu toto muselo byť sťažovateľovi známe. Vzhľadom na zánik

exekučného titulu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 preto z dôvodu, že okresný súd nerozhodol o odklade exekúcie, už nemohlo

v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu dochádzať. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62

a nasl. zákona o súdoch. Sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní orgánu štátnej správy

nepodal.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ),

že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne

prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že

sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2

).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle

zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,

ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom

na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. , ). Zákon

o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej

veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného

zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu

veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. ,

, ) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti danej veci niet

dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch

neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu

podľa .

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh navyše nezistil, že by k nesplneniu

podmienky prípustnosti sťažnosti podľa došlo zo strany

sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti

podľa aj ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa bolo bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby po

splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci za predpokladu,

že by v ďalšom priebehu napadnutého konania v časti týkajúcej sa rozhodovania o trovách

dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011