Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 523/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. V. M.,

P., pre namietané porušenie uznesením

Okresného súdu Prešov č. k. -432 z 20. decembra 2010 a uznesením Krajského

súdu v Prešove č. k. -469 z 18. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra

2011 doručená sťažnosť Mgr. J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. V. M., P., pre namietané porušenie (ďalej

len „ústava“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-432 z 20. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -469 z 18. mája 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v trestnej veci sťažovateľa

(obvineného) vedenej okresným súdom pod sp. zn. bol na hlavnom

pojednávaní konanom 20. decembra 2010 vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ako aj

uznesenie č. k. -432, ktorým okresný súd rozhodol, že „Podľa § 81 ods. 3 písm.

d) peňažná záruka vo výške 1 000 000,- Sk (33 193,91 €), ktorú zložila

RNDr. A. K... dňa 15. 12. 2006 na účet tunajšieho súdu ako náhradu za väzbu obvineného

J. K... pripadá štátu.“. O prijatí peňažnej záruky, prepustení sťažovateľa „zo zadržania“

a iných povinnostiach a obmedzeniach rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

z 18. decembra 2006. Proti uzneseniu okresného súdu o pripadnutí peňažnej záruky štátu

podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. -469 z 18. mája

2011 podľa zamietol. Krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol:

„V zmysle súd a v prípravnom konaní na návrh

prokurátora sudca pre prípravné konanie rozhodne, že peňažná záruka pripadá štátu, ak

obvinený pokračuje v trestnej činnosti alebo sa pokúsi dokonať trestný čin, ktorý prv

nedokonal alebo ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil.

Z pripojeného spisu súd prvého stupňa správne zistil, že obžalovaný Mgr. J. K. bol

rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 30. 11. 2009 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 28. 10. 2010 uznaný za

vinného pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b) Tr. zákona, a to

za skutok spáchaný dňa 13. 11. 2008. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere

10 mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 20 mesiacov.

Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný napriek tomu, že do väzby nebol vzatý len preto,

že v prebiehajúcom trestnom stíhaní bola väzba nahradená peňažnou zárukou, opätovne

páchal trestnú činnosť, za ktorú bol aj právoplatne odsúdený.“

Sťažovateľ poukázal na to, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu bol na základe

jeho odvolania uznesením krajského súdu č. k. -458 z 18. mája 2011 podľa

, a zrušený a vec bola podľa

vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol.

Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu č. k. -469 z 18. mája

2011 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. -432 z 20. decembra 2010

porušuje jeho základné právo na prezumpciu neviny vyjadrené v .

Existuje iba jeden odsudzujúci rozsudok (sp. zn. ) a jedno prebiehajúce trestné

stíhanie (sp. zn. ). Za tejto situácie nebolo možné skonštatovať, že sťažovateľ

opätovne páchal trestnú činnosť, za ktorú bol právoplatne odsúdený, pretože tento stav

vyjadrený slovami „opätovne páchal trestnú činnosť“, resp. „pokračuje v trestnej činnosti“

neexistoval a neexistuje. Vyslovený názor krajského súdu preto považuje za prelomenie

zásady prezumpcie neviny, čo je v rozpore s .

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu

č. k. -469 z 18. mája 2011 v spojení s uznesením okresného súdu č. k.

-432 z 20. decembra 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 50

ods. 2 , aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil všeobecným súdom na ďalšie

konanie. Sťažovateľ taktiež žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že uznesením krajského súdu č. k.

-469 z 18. mája 2011 a uznesením okresného súdu č. k. -432

z 20. decembra 2010 bolo porušené jeho základné právo zaručené ,

podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým

súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

1. V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplývajúci z je ústavným príkazom pre

každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ako je uvedené v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia, sťažovateľ sa ochrany svojho

základného práva vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. -432

z 20. decembra 2010 domáhal podaním opravného prostriedku (sťažnosti), o ktorom krajský

súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavná zásada prezumpcie neviny je konkretizovaná v § 2 ods. 4 Trestného

poriadku, podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Z tejto

ústavnej zásady však nevyplýva zákaz, aby s tým, proti komu sa vedie trestné konanie,

nebolo možné zaobchádzať ako s obvineným; obvinený je povinný strpieť určité

obmedzenia, akými sú napríklad väzba a iné. Rôznorodé zákonné obmedzenia a opatrenia,

ktoré je obvinený povinný strpieť, resp. rešpektovať, však nenarušujú zásadu prezumpcie

neviny, keďže ich účelom nie je ani zistenie a ani vyhlásenie viny obžalovaného, t. j.

nahradenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu (m. m. ).

Väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie

osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu

účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému

stíhaniu, zabránenia v marení objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia

v pokračovaní trestnej činnosti (m. m. ).

Jedným z prostriedkov nahradzujúcich väzbu obvineného je aj peňažná záruka.

Účelom tohto prostriedku je pôsobiť na vôľu obvineného, aby sa (v budúcnosti) nedopustil

konania zakladajúceho dôvody väzby podľa a .

Podmienky prijatia peňažnej záruky súdom alebo sudcom pre prípravné konanie sú

ustanovené .

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť

o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak

obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme...

So súhlasom obvineného môže peňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred jej prijatím

musí byť oboznámená s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza

dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený

a osoba, ktorá peňažnú záruku zložila, vopred upozorniť.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,...

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa súd a v prípravnom konaní na návrh

prokurátora sudca pre prípravné konanie rozhodne, že peňažná záruka pripadá štátu, ak

obvinený pokračuje v trestnej činnosti alebo sa pokúsi dokonať trestný čin, ktorý prv

nedokonal alebo ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil.

Podľa peňažnú záruku zruší na návrh prokurátora

alebo obvineného, alebo osoby, ktorá ju zložila, alebo aj bez návrhu súd a v prípravnom

konaní sudca pre prípravné konanie, ktorý o jej prijatí rozhodol, ak pominuli alebo sa

zmenili dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli. Ak bol obvinený právoplatne odsúdený na trest

odňatia slobody alebo peňažný trest, alebo trest povinnej práce, môže súd rozhodnúť, že

peňažná záruka trvá do dňa, keď odsúdený nastúpi výkon trestu odňatia slobody alebo

zaplatí peňažný trest, alebo vykoná trest povinnej práce, alebo uhradí náklady trestného

konania...

Ústavný súd zistil, že v trestnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

je sťažovateľ za skutky spáchané 6. septembra 2006 obvinený (obžalovaný)

z prečinu výtržníctva podľa v jednočinnom súbehu

so zločinom vydierania podľa a a prečinom

obmedzovania osobnej slobody podľa a .

Rozsudok okresného súdu č. k. -421 z 20. decembra 2010, ktorým bol sťažovateľ

uznaný vinným zo spáchania uvedených skutkov a ktorým bol odsúdený na súhrnno-úhrnný

trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a osem mesiacov za súčasného zrušenia výroku

o treste uloženého mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 30. novembra 2009

v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. z 22. marca 2010 a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. októbra 2010, bol uznesením krajského súdu č. k.

-458 z 18. mája 2011 v celom rozsahu zrušený a vec bola vrátená okresnému

súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Sťažovateľ v sťažnosti predloženej ústavnému súdu namietal, že krajský súd

uznesením č. k. -469 z 18. mája 2011, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -432 z 20. decembra 2010 o pripadnutí peňažnej

záruky štátu, porušil princíp prezumpcie neviny vyplývajúci z , pretože

v tomto trestnom konaní dosiaľ nebol právoplatne odsúdený za skutky, ktoré sú mu kladené

za vinu.

Ústavný súd poznamenáva, že v podstate totožnú námietku obsahovala aj sťažnosť

sťažovateľa (opravný prostriedok) proti uzneseniu okresného súdu. V tejto súvislosti

krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okrem iného

(pozri s. 2 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu, pozn.) uviedol:

„... súd prvého stupňa postupoval správne, keď rozhodol, že peňažná záruka pripadá

štátu. Nemožno totiž súhlasiť s námietkou obžalovaného, že takéto rozhodnutie predpokladá

právoplatné skončenie trestného stíhania, v ktorom sa peňažná záruka prijala. Takýto

výklad odporuje zneniu citovaného ust. , podľa ktorého

možno rozhodnúť o pripadnutí peňažnej záruky štátu aj v prípravnom konaní a to sudcom

pre prípravné konanie na návrh prokurátora, teda bez toho, aby bol obvinený právoplatne

odsúdený.“

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zisťoval, či krajský súd pri svojom

rozhodovaní správne aplikoval všeobecne záväzné právne predpisy, či dané rozhodnutie je

odôvodnené, resp. či nenesie znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia základného práva

sťažovateľa, porušenie ktorého namietal.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

sťažovateľ dosiaľ nebol za skutky spáchané 6. septembra 2006 právoplatne

odsúdený, pričom v tomto konaní nedošlo ani k zrušeniu peňažnej záruky pre pominutie

alebo zmenu dôvodov, ktoré k jej prijatiu viedli, podľa .

Inými slovami, v čase rozhodovania okresného súdu o pripadnutí peňažnej záruky štátu táto

trvala. Napriek tomu, že sťažovateľ (spolu s matkou, ktorá peňažnú záruku zložila) bol

(okrem iného) podľa riadne poučený o dôvodoch, pre ktoré

peňažná záruka pripadne štátu, pokračoval v trestnej činnosti a rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 30. novembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. októbra 2010 bol (právoplatne) uznaný za vinného pre prečin útoku na

verejného činiteľa podľa , a to za skutok spáchaný

13. novembra 2008. O treste sťažovateľa bude po doplnení dokazovania opätovne

rozhodované v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

Ústavný súd preskúmaním výroku, ako aj odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

krajského súdu nezistil, že by tento vyslovil, že sťažovateľ je vinný zo spáchania trestnej

činnosti, ktorá mu je na základe dosiaľ zadovážených dôkazov kladená za vinu. Naopak,

krajský súd (aj okresný súd) jasne uviedol, že trestné konanie vedené okresným súdom pod

sp. zn. nie je právoplatne skončené. Krajský súd v okolnostiach daného prípadu

neprejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a teda neprelomil zásadu prezumpcie neviny

sťažovateľa vyplývajúcu z .

Záver krajského súdu vyslovený v napadnutom rozhodnutí, t. j. že na rozhodnutie

súdu o pripadnutí peňažnej záruky štátu sa nevyžaduje právoplatné skončenie trestného

konania, v ktorom sa táto záruka prijala, považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný.

S dôvodmi, pre ktoré peňažná záruka pripadne štátu, bol sťažovateľ riadne oboznámený.

Keďže účelom rozhodnutia súdu o prijatí peňažnej záruky nie je nahradenie

právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu, ani rozhodnutie súdu o pripadnutí peňažnej

záruky štátu za zákonom () ustanovených podmienok nemožno

považovať za také, ktoré je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny vyplývajúcej z čl. 50

ods. 2 .

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ak zjavne neopodstatnenú.

Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami

sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011