Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 523/2011
PDF · 193.83 KB
No categories available
III. ÚS 523/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. V. M.,
P., pre namietané porušenie čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Prešov č. k. 2 T 83/2007-432 z 20. decembra 2010 a uznesením Krajského
súdu v Prešove č. k. 1 Tos 20/2011-469 z 18. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra
2011 doručená sťažnosť Mgr. J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. V. M., P., pre namietané porušenie čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.
2 T 83/2007-432 z 20. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 1 Tos 20/2011-469 z 18. mája 2011.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v trestnej veci sťažovateľa
(obvineného) vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 82/2007 bol na hlavnom
pojednávaní konanom 20. decembra 2010 vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ako aj
uznesenie č. k. 2 T 83/2007-432, ktorým okresný súd rozhodol, že „Podľa § 81 ods. 3 písm.
d) Trestného poriadku peňažná záruka vo výške 1 000 000,- Sk (33 193,91 €), ktorú zložila
RNDr. A. K... dňa 15. 12. 2006 na účet tunajšieho súdu ako náhradu za väzbu obvineného
J. K... pripadá štátu.“. O prijatí peňažnej záruky, prepustení sťažovateľa „zo zadržania“
a iných povinnostiach a obmedzeniach rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 138/06
z 18. decembra 2006. Proti uzneseniu okresného súdu o pripadnutí peňažnej záruky štátu
podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 1 Tos 20/2011-469 z 18. mája
2011 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Krajský súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol:
„V zmysle § 81 ods. 3 písm. d) Tr. poriadku súd a v prípravnom konaní na návrh
prokurátora sudca pre prípravné konanie rozhodne, že peňažná záruka pripadá štátu, ak
obvinený pokračuje v trestnej činnosti alebo sa pokúsi dokonať trestný čin, ktorý prv
nedokonal alebo ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil.
Z pripojeného spisu súd prvého stupňa správne zistil, že obžalovaný Mgr. J. K. bol
rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 4 T 64/2009 zo dňa 30. 11. 2009 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 To 41/2010 zo dňa 28. 10. 2010 uznaný za
vinného pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b) Tr. zákona, a to
za skutok spáchaný dňa 13. 11. 2008. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere
10 mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 20 mesiacov.
Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný napriek tomu, že do väzby nebol vzatý len preto,
že v prebiehajúcom trestnom stíhaní bola väzba nahradená peňažnou zárukou, opätovne
páchal trestnú činnosť, za ktorú bol aj právoplatne odsúdený.“
Sťažovateľ poukázal na to, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu bol na základe
jeho odvolania uznesením krajského súdu č. k. 1 To 30/2011-458 z 18. mája 2011 podľa
§ 321 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku zrušený a vec bola podľa § 322 ods. 1
Trestného poriadku vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu č. k. 1 Tos 20/2011-469 z 18. mája
2011 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 2 T 83/2007-432 z 20. decembra 2010
porušuje jeho základné právo na prezumpciu neviny vyjadrené v čl. 50 ods. 2 ústavy.
Existuje iba jeden odsudzujúci rozsudok (sp. zn. 4 T 64/2009) a jedno prebiehajúce trestné
stíhanie (sp. zn. 2 T 83/2007). Za tejto situácie nebolo možné skonštatovať, že sťažovateľ
opätovne páchal trestnú činnosť, za ktorú bol právoplatne odsúdený, pretože tento stav
vyjadrený slovami „opätovne páchal trestnú činnosť“, resp. „pokračuje v trestnej činnosti“
neexistoval a neexistuje. Vyslovený názor krajského súdu preto považuje za prelomenie
zásady prezumpcie neviny, čo je v rozpore s čl. 50 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu
č. k. 1 Tos 20/2011-469 z 18. mája 2011 v spojení s uznesením okresného súdu č. k.
2 T 83/2007-432 z 20. decembra 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 50
ods. 2 ústavy, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil všeobecným súdom na ďalšie
konanie. Sťažovateľ taktiež žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil
vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že uznesením krajského súdu č. k.
1 Tos 20/2011-469 z 18. mája 2011 a uznesením okresného súdu č. k. 2 T 83/2007-432
z 20. decembra 2010 bolo porušené jeho základné právo zaručené čl. 50 ods. 2 ústavy,
podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým
súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
1. V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre
každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ako je uvedené v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia, sťažovateľ sa ochrany svojho
základného práva vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 2 T 83/2007-432
z 20. decembra 2010 domáhal podaním opravného prostriedku (sťažnosti), o ktorom krajský
súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Ústavná zásada prezumpcie neviny je konkretizovaná v § 2 ods. 4 Trestného
poriadku, podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Z tejto
ústavnej zásady však nevyplýva zákaz, aby s tým, proti komu sa vedie trestné konanie,
nebolo možné zaobchádzať ako s obvineným; obvinený je povinný strpieť určité
obmedzenia, akými sú napríklad väzba a iné. Rôznorodé zákonné obmedzenia a opatrenia,
ktoré je obvinený povinný strpieť, resp. rešpektovať, však nenarušujú zásadu prezumpcie
neviny, keďže ich účelom nie je ani zistenie a ani vyhlásenie viny obžalovaného, t. j.
nahradenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu (m. m. PL. ÚS 12/98).
Väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie
osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu
účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému
stíhaniu, zabránenia v marení objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia
v pokračovaní trestnej činnosti (m. m. III. ÚS 1/2011).
Jedným z prostriedkov nahradzujúcich väzbu obvineného je aj peňažná záruka.
Účelom tohto prostriedku je pôsobiť na vôľu obvineného, aby sa (v budúcnosti) nedopustil
konania zakladajúceho dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
Podmienky prijatia peňažnej záruky súdom alebo sudcom pre prípravné konanie sú
ustanovené § 81 ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť
o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak
obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme...
So súhlasom obvineného môže peňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred jej prijatím
musí byť oboznámená s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza
dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený
a osoba, ktorá peňažnú záruku zložila, vopred upozorniť.
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,...
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 81 ods. 3 písm. d) Trestného poriadku súd a v prípravnom konaní na návrh
prokurátora sudca pre prípravné konanie rozhodne, že peňažná záruka pripadá štátu, ak
obvinený pokračuje v trestnej činnosti alebo sa pokúsi dokonať trestný čin, ktorý prv
nedokonal alebo ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil.
Podľa § 81 ods. 5 Trestného poriadku peňažnú záruku zruší na návrh prokurátora
alebo obvineného, alebo osoby, ktorá ju zložila, alebo aj bez návrhu súd a v prípravnom
konaní sudca pre prípravné konanie, ktorý o jej prijatí rozhodol, ak pominuli alebo sa
zmenili dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli. Ak bol obvinený právoplatne odsúdený na trest
odňatia slobody alebo peňažný trest, alebo trest povinnej práce, môže súd rozhodnúť, že
peňažná záruka trvá do dňa, keď odsúdený nastúpi výkon trestu odňatia slobody alebo
zaplatí peňažný trest, alebo vykoná trest povinnej práce, alebo uhradí náklady trestného
konania...
Ústavný súd zistil, že v trestnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
2 T 83/07 je sťažovateľ za skutky spáchané 6. septembra 2006 obvinený (obžalovaný)
z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu
so zločinom vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prečinom
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Rozsudok okresného súdu č. k. 2 T 83/07-421 z 20. decembra 2010, ktorým bol sťažovateľ
uznaný vinným zo spáchania uvedených skutkov a ktorým bol odsúdený na súhrnno-úhrnný
trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a osem mesiacov za súčasného zrušenia výroku
o treste uloženého mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 64/09 z 30. novembra 2009
v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 64/09 z 22. marca 2010 a uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 To 41/10 z 28. októbra 2010, bol uznesením krajského súdu č. k.
1 To 30/2011-458 z 18. mája 2011 v celom rozsahu zrušený a vec bola vrátená okresnému
súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Sťažovateľ v sťažnosti predloženej ústavnému súdu namietal, že krajský súd
uznesením č. k. 1 Tos 20/2011-469 z 18. mája 2011, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 2 T 83/2007-432 z 20. decembra 2010 o pripadnutí peňažnej
záruky štátu, porušil princíp prezumpcie neviny vyplývajúci z čl. 50 ods. 2 ústavy, pretože
v tomto trestnom konaní dosiaľ nebol právoplatne odsúdený za skutky, ktoré sú mu kladené
za vinu.
Ústavný súd poznamenáva, že v podstate totožnú námietku obsahovala aj sťažnosť
sťažovateľa (opravný prostriedok) proti uzneseniu okresného súdu. V tejto súvislosti
krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okrem iného
(pozri s. 2 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu, pozn.) uviedol:
„... súd prvého stupňa postupoval správne, keď rozhodol, že peňažná záruka pripadá
štátu. Nemožno totiž súhlasiť s námietkou obžalovaného, že takéto rozhodnutie predpokladá
právoplatné skončenie trestného stíhania, v ktorom sa peňažná záruka prijala. Takýto
výklad odporuje zneniu citovaného ust. § 81 ods. 3 písm. d) Tr. poriadku, podľa ktorého
možno rozhodnúť o pripadnutí peňažnej záruky štátu aj v prípravnom konaní a to sudcom
pre prípravné konanie na návrh prokurátora, teda bez toho, aby bol obvinený právoplatne
odsúdený.“
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zisťoval, či krajský súd pri svojom
rozhodovaní správne aplikoval všeobecne záväzné právne predpisy, či dané rozhodnutie je
odôvodnené, resp. či nenesie znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia základného práva
sťažovateľa, porušenie ktorého namietal.
Z uvedeného vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
2 T 83/2007 sťažovateľ dosiaľ nebol za skutky spáchané 6. septembra 2006 právoplatne
odsúdený, pričom v tomto konaní nedošlo ani k zrušeniu peňažnej záruky pre pominutie
alebo zmenu dôvodov, ktoré k jej prijatiu viedli, podľa § 81 ods. 5 Trestného poriadku.
Inými slovami, v čase rozhodovania okresného súdu o pripadnutí peňažnej záruky štátu táto
trvala. Napriek tomu, že sťažovateľ (spolu s matkou, ktorá peňažnú záruku zložila) bol
(okrem iného) podľa § 81 ods. 3 Trestného poriadku riadne poučený o dôvodoch, pre ktoré
peňažná záruka pripadne štátu, pokračoval v trestnej činnosti a rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 4 T 64/2009 z 30. novembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
2 To 41/2010 z 28. októbra 2010 bol (právoplatne) uznaný za vinného pre prečin útoku na
verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, a to za skutok spáchaný
13. novembra 2008. O treste sťažovateľa bude po doplnení dokazovania opätovne
rozhodované v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 T 83/07.
Ústavný súd preskúmaním výroku, ako aj odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
krajského súdu nezistil, že by tento vyslovil, že sťažovateľ je vinný zo spáchania trestnej
činnosti, ktorá mu je na základe dosiaľ zadovážených dôkazov kladená za vinu. Naopak,
krajský súd (aj okresný súd) jasne uviedol, že trestné konanie vedené okresným súdom pod
sp. zn. 2 T 83/2007 nie je právoplatne skončené. Krajský súd v okolnostiach daného prípadu
neprejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a teda neprelomil zásadu prezumpcie neviny
sťažovateľa vyplývajúcu z čl. 50 ods. 2 ústavy.
Záver krajského súdu vyslovený v napadnutom rozhodnutí, t. j. že na rozhodnutie
súdu o pripadnutí peňažnej záruky štátu sa nevyžaduje právoplatné skončenie trestného
konania, v ktorom sa táto záruka prijala, považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný.
S dôvodmi, pre ktoré peňažná záruka pripadne štátu, bol sťažovateľ riadne oboznámený.
Keďže účelom rozhodnutia súdu o prijatí peňažnej záruky nie je nahradenie
právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu, ani rozhodnutie súdu o pripadnutí peňažnej
záruky štátu za zákonom (Trestným poriadkom) ustanovených podmienok nemožno
považovať za také, ktoré je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny vyplývajúcej z čl. 50
ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ak zjavne neopodstatnenú.
Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami
sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011