Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 190/09
PDF · 306.45 KB
No categories available
I. ÚS 190/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 190/09-53
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť M. H., K. R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. W.,
Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv a slobôd
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 5
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 27/2009 zo 4. mája 2009 a takto
rozhodol:
Základné práva M. H. podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jej práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 27/2009 zo
4. mája 2009 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. júna 2009 doručená sťažnosť M. H., R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou napadla
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 27/2009 zo
4. mája 2009, na základe ktorého bola uznaná vinnou zo zločinu podvodu podľa § 221
ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona, za čo bola odsúdená na trest odňatia slobody vo
výmere troch rokov. Podľa sťažovateľky postupom krajského súdu bolo porušené jej právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj právo na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje hlavne na skutočnosť, že krajský súd
porušenie obchodnoprávnych predpisov riešil trestnoprávnymi prostriedkami, čím porušil
princípy „in dubio pro libertate, in dubio mitius či in dubio pro reo“. Namietala aj nesprávnu
realizáciu dôkazného konania či nesúlad právnych záverov so skutkovými zisteniami, čo
malo za následok porušenie jej základného práva v zmysle dotknutia postulátu
spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku aj práva na osobnú slobodu, keď bolo
kriminalizované typické civilnoprávne konanie, v ktorom sa aj ochrana majetkových
vzťahov navyše účinne uplatnila prostriedkami obchodného práva (určením neplatnosti
zmluvy o prevode obchodného podielu ap.).
3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu pre neodčiniteľné dôsledky pre ňu
výkonom trestu odňatia slobody, ktoré sa nedajú reparovať, a potom vydal nález, v ktorom
vysloví, že:
„1. Základné právo M. H., nar. ... v R., trvalo bytom R., ul. ..., na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy a čl. 5 ods. 1 Dohovoru, rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4. 5. 2009, sp. zn. 3 To 27/2009, v spojení s rozsudkom
Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 4. 11. 2008, sp. zn. 3 T 153/2007 porušené bolo.
2. Uvedené rozsudky sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu
v Trenčíne.
3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť M. H. trovy právneho zastúpenia tak,
ako budú vyčíslené.“
4. Ústavný súd uznesením z 9. júla 2009 prijal sťažnosť na ďalšie konanie
a do meritórneho rozhodnutia odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu
sp. zn. 3 To 27/2009 zo 4. mája 2009.
5. Ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa k podanej sťažnosti vyjadril. Krajský súd
na túto výzvu odpovedal prostredníctvom svojho predsedu podaním z 20. júla 2009. Z jeho
obsahu vyplýva, že krajský súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľkou
označených práv, a okrem iného uviedol: «Z obsahu podanej sťažnosti je evidentné, že
sa napadajú skutkové a právne závery rozhodnutia uvedených všeobecných súdov
a zákonnosť trestnoprávneho postihu v obchodných veciach...
Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že všetky práva odsúdenej na spravodlivý proces,
ktoré sťažovateľka rôznym spôsobom typickým pre súčasné pomery využívala na jeho
oddialenie či zmarenie, boli dôsledne rešpektované a konečne v podanej sťažnosti ani nie sú
namietané. Vec prejednávali, ako je vyššie uvedené, zákonní sudcovia patriaci medzi
najskúsenejších. Z vykonaného dokazovania pred súdmi je zrejmé, že sťažovateľka
sa podieľala v rozsudkoch popísaným spôsobom na podvodnom konaní smerujúcom
k zmocneniu sa spoločnosti E. s. r. o., čo bolo v súlade s Trestným zákonom správne
posúdené ako trestný čin podvodu v zmysle § 221 ods. 1, 3 Tr. zák. účinného od 1. 1. 2006.
V praxi súdov obvodu Krajského súdu Trenčín sú takéto konania vždy posudzované ako
trestné činy podvodu. Konečne aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
i v súčasnej dobe u obdobných trestných vecí prejednávaných krajským súdom sú rovnaké.
Nie je totiž možno podvodné konania v akejkoľvek oblasti, vrátane obchodno-právnej, vyňať
z pôsobnosti trestného práva. V opačnom prípade by aj občianskoprávne podvody mali byť
riešené výlučne normami občianskeho práva. Stanovisko prezentované v podanej sťažnosti
by znamenalo možnosť beztrestne klamať a podvádzať v obchodných vzťahoch,
čo by evidentne viedlo k ohrozeniu hospodárskej sústavy štátu, a k nedôveryhodnosti
subjektov obchodných vzťahov z pohľadu zahraničia. Hrozba riešenia takýchto podvodných
vzťahov len normami občianskeho práva nie je dostatočne účinná pre dodržiavanie
zákonov, pretože by dostatočne neodraďovala eventuálnych nepoctivých obchodníkov
či hospodárske subjekty od ich nezákonného konania.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že vzhľadom na trestné sadzby u trestných činov
podvodu podľa Trestných zákonov z pohľadu doby skutku, doby rozhodovania súdom
a výšky škody, je právne posúdenie jej konania podľa Trestného zákona účinného
od 1. 1. 2006 priaznivejšie. Sťažnosť v tomto smere konkrétne neuvádza aký zákon, teda
podľa nej je pre ňu priaznivejší. Trestný poriadok nevyžaduje v odôvodnení rozhodnutia
podrobne odôvodňovať všeobecne známe skutočnosti a znenia jednotlivých ustanovení
Z uvedených dôvodov považujem napadnutý rozsudok krajského súdu za správny,
spravodlivý a v súlade so zákonom. I keď je napadaný sťažnosťou len tento rozsudok,
vychádza zo skutkových záverov rozsudku okresného súdu a rozsiahleho dokazovania viny
sťažovateľky na jeho pojednávaniach. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem ústavnú
sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.»
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný
súd so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci. Účastníci súhlas poskytli a od ústneho pojednávania bolo
upustené.
6. Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 9. júla 2009
I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová
(sudkyňa) a Peter Brňák (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011
účinného od 1. marca 2011 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Peter Brňák (predseda
senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec
prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
7. Predmetná vec bola pridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, členovi
I. senátu ústavného súdu, ktorý na neverejnom zasadnutí tohto senátu 23. novembra 2011
(predtým 31. marca 2010) predniesol návrh na vyslovenie porušenia sťažovateľkou
uvedených práv, zrušenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 27/2009 a zaplatenie
sťažovateľke náhrady trov konania. Sudkyňa I. senátu ústavného súdu Marianna
Mochnáčová vzniesla na tomto neverejnom zasadnutí senátu protinávrh v znení, ako to je
uvedené vo výroku.
II.
8. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej doplnení a priložených príloh zistil, že
- rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3 T 153/2007 zo 4. novembra 2008
bola sťažovateľka ako obžalovaná uznaná za vinnú zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1
a 3 písm. a) Trestného zákona (ďalej len „Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, že
3. augusta 2005 doručila okresnému súdu zápisnicu z valného zhromaždenia spoločnosti E.,
s. r. o., T., z 28. júla 2005, v ktorej bolo uvedené, že doterajší jediný spoločník tejto
spoločnosti P. D. previedol celý svoj obchodný podiel v uvedenej spoločnosti na
sťažovateľku, ktorú zároveň vymenoval od 28. júla 2005 za konateľa spoločnosti a odvolal
doterajších konateľov, pričom valné zhromaždenie sa neuskutočnilo a podpis doterajšieho
jediného spoločníka P. D. bol na zápisnici sfalšovaný, okresný súd na podklade predloženej
sfalšovanej zápisnice z valného zhromaždenia spoločnosti E., s. r. o., 5. augusta 2005
rozhodol o zmene zápisu v obchodnom registri tak, že vymazal P. D. ako jediného
spoločníka a zároveň konateľa spoločnosti E., s. r. o., a J. J. ako konateľku a zapísal ako
jedinú spoločníčku a konateľku uvedenej spoločnosti sťažovateľku, čím P. D. ako jedinému
spoločníkovi spoločnosti E., s. r. o., T., spôsobila celkovú škodu vo výške 3 530 000 Sk.
- proti prvostupňovému rozsudku podali odvolanie ako sťažovateľka, tak aj okresný
prokurátor.
- následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 27/2009 zo 4. mája 2009 napadnutý
rozsudok okresného súdu zo 4. novembra 2008 podľa § 321 ods. 1 písm. e) a 3 Trestného
poriadku zrušil vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu. Za podmienok
podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľku ako obžalovanú odsúdil podľa § 221
ods. 3 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 3 a § 36 písm. j) Trestného zákona na
trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. a)
Trestného zákona zaradil sťažovateľku na výkon uloženého trestu odňatia slobody
do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 319 Trestného poriadku
odvolanie sťažovateľky ako nedôvodné zamietol.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. O zjavnej neopodstatnenosti (v rámci predbežného prejednania veci), resp.
o nezistení označených porušení ústavy a dohovoru (po prijatí veci na ďalšie konanie)
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nedošlo k porušeniu toho
základného práva alebo slobody podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou podľa ústavy, resp. práva podľa
dohovoru, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
11. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie označených článkov ústavy,
základných práv zaručených ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom napadnutým
rozsudkom krajského súdu najmä z dôvodov uvedených v bode 2.
12. Ústavný súd preto pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľky preskúmal
opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým možnosť
preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právom na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorého sťažovateľka v petite svojej sťažnosti
namietala.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97,
IV. ÚS 248/08). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
14. Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
15. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. Ústavný súd následne posúdil, či účinky výkonu právomoci
krajského súdu v súvislosti s napadnutým rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy a dohovoru.
16. Krajský súd v namietanom rozsudku zo 4. mája 2009, ktorým zrušil rozsudok
okresného súdu zo 4. novembra 2008 vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho
výkonu a zároveň zamietol sťažovateľkou podané odvolanie ako nedôvodné (pozri bod 8),
v podstatnom (krajský súd, pozn.) uviedol:
«Krajský súd, ako súd odvolací na podklade podaných odvolaní preskúmal
napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch preskúmal i správnosť a zákonnosť konania,
ktoré mu prechádzalo. Úvodom je potrebné konštatovať, že okresný súd na hlavných
pojednávaniach vykonal všetky relevantné dôkazy, tieto, hodnotil jednotlivo i v ich súhrne
a jeho skutkové, ale i právne závery zodpovedajú bez rozumných pochybností, že žalovaný
skutok sa stal.
Každý súd pri hodnotení skutkových ;okolností veci prihliada, na všetky vykonané
dôkazy. Nemôže hodnotiť jednostranne len dôkazy svedčiace v prospech obžalovanej
osoby, ale aj na tie, ktoré svedčia v jej neprospech. Obžalovaná vo svojom odvolaní napadá
spôsob hodnotenia dôkazov okresným súdom, pričom za vieryhodné dôkazy pokladá len tie,
ktoré svedčia v jej prospech. Je bez pochybností, ako vyplýva zo znaleckého posudku z
odboru písmoznalectva, že P. D. nepodpísal predmetnú zápisnicu z konania valného
zhromaždenia spoločnosti E. s. r. o., v ktorej previedol celý svoj obchodný podiel na
obžalovanú a jeho podpis je sfalšovaný. Je síce pravdou, že nebol jednoznačne preukázaný
spôsob overovania totožnosti osoby podľa občianskeho preukazu, teda či bol použitý
falšovaný občiansky preukaz, alebo došlo k pochybeniu overovateľky podpisu, ktorým bola
J. J. pri podpise listín na notárskom úrade JUDr. J., ale táto okolnosť z pohľadu ďalších
dôkazov, najmä z hľadiska, prítomnosti poškodeného v dobe podpisov na notárskom úrade
dostatočne vyvracia tvrdenia obžalovanej. Odvolací súd sa stotožnil aj s tým, že žiadny
dôkaz nepotvrdzuje, že by sa obžalovaná stretla s neznámymi mužmi pred obchodným
domom T., kde im mala odovzdať šesť miliónov korún. Jej výpoveď, že pri tomto
odovzdávaní peňazí bola prítomná K. J. bolo vyvrátené výpoveďou tejto svedkyne. Pritom J.
nemala žiadny dôvod v tomto smere vypovedať nepravdu. V neprospech obžalovanej
svedčia aj elementárne logické súvislosti. Je vylúčené a krajne nevierohodné, aby ako
„nová“ konateľka spoločnosti odovzdala neznámym osobám takú sumu peňazí. Taktiež
ďalšie dôkazy, ktoré podrobne rozoberá okresný súd v odôvodnení rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ne odkazuje, svedčia bez akýchkoľvek
pochybností, že z jej strany išlo o podvodné konanie.
Konanie obžalovanej bolo správne posúdené i po právnej stránke a to aj z hľadiska
porovnaní dvoch do úvahy pripadajúcich Trestných zákonov, účinných do 31. 12. 2005 a po
tomto dátume a to ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 Tr. zák. účinného od
1. 1. 2006. Faktom zostáva, že kroky obžalovanej smerovali jednoznačne k tomu, aby sa
podvodným spôsobom zmocnila spoločnosti E. s. r. o. tým, že organizovala prevod tejto
spoločnosti na ňu a doručila sfalšovanú zápisnicu z valného zhromaždenia spoločnosti E., s.
r. o. s dátumom 28. 7. 2005 na Okresný súd Trenčín dňa 3. 8. 2005.
Z týchto dôvodov krajský súd nepovažoval odvolanie obžalovanej za dôvodné, a
preto ho zamietol.
Na druhej strane sa odvolací súd stotožnil s tým, že okresný súd pri rozhodovaní
o treste dostatočne neprihliadal k zásadám pre ukladanie trestov tak, ako sú uvedené v § 34
Tr. zák. Obžalovaná organizovala spáchanie predmetného zločinu a zapojila do priebehu
realizácie svojho úmyslu zmocniť sa cudzieho majetku viaceré osoby. Už samotná trestná
sadzba i s prihliadnutím na výšku spôsobenej škody vyjadruje stupeň nebezpečnosti jej
konania pre vzťahy upravujúce riadny chod hospodárstva štátu. Konala jednoznačne
zo zištných motívov a vedomá si protiprávnosti svojho konania uviedla do omylu ďalšie
osoby, ktorým následne uvedenú spoločnosť predala. Preto je potrebné v záujme ochrany
spoločnosti, ale aj z hľadiska odradenia iných od páchania obdobnej trestnej činnosti
pôsobiť dôraznejšie a to uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody tak, ako navrhol
v odvolaní okresný prokurátor. Preto krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a rozhodol sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Prihliadajúc na jej osobné pomery a doterajšiu bezúhonnosť považuje odvolací súd
za primeraný trest odňatia slobody na samej spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby,
avšak ako nepodmienečný.
Pre účely výkonu trestu ju súd zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia,
keďže v predchádzajúcej dobe nebola ešte vo výkone trestu odňatia slobody.»
17. Keďže proti v prvostupňovom konaní vedenom na okresnom súde mala
sťažovateľka možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci odvolacieho
konania na krajskom súde, v konaní pred ústavným súdom sa v súlade s princípom
subsidiarity ustanoveným v čl. 127 ústavy ústavný súd zaoberal iba právoplatným
rozsudkom krajského súdu v predmetnej veci. Rozsudkom okresného súdu zo 4. novembra
2008 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd.
Z uvedenej časti rozsudku okresného súdu zo 4. novembra 2008 vyplýva: «Na hlavnom
pojednávaní boli predsedníčkou senátu v zmysle § 269 Trestného poriadku oboznámené
listinné dôkazy z trestného spisu, a to: Rozsudok Okresného súdu Ružomberok
sp. zn. 3 C 259/2005 zo dňa 31. 05. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9 Co 279/2007 zo dňa 06. 03. 2008, uznesenie o začatí trestného stíhania, uznesenie
o vznesení obvinenia, sťažnosť obžalovanej, plná moc, zápisnica o vydaní veci, príkaz
na odňatie veci, zápisnica o odňatí veci, uznesenie o zaistení odňatých vecí, sťažnosť,
uznesenie o zamietnutí sťažnosti, príkaz na vyhotovenie písomnej vzorky, žiadosť P. B.,
rozhodnutie jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti
E., s. r. o. zo dňa 28. 07. 2005, zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 28. 07. 2005,
kúpna zmluva zo dňa 08. 08. 2005, doklady ohľadne pridelenia dotácie z fondov Európskej
únie, zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 03. 09. 2004, návrhy a správa katastra
nehnuteľností, predbežné opatrenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 6 C 117/2005
zn. 6 Co 467/2005 zo dňa 19. 12. 2005, rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok
sp. zn. 3 C 259/2005 zo dňa 02. 09. 2005, dôkazy zabezpečené v spisovom materiály
na č. 1. ..., úradné záznamy, výpis z Obchodného registra, odpis z Registra trestov na
obžalovanú, správy o povesti obžalovanej, znalecký posudok č. ... vypracovaný Ústavom
súdneho inžinierstva Ž. v Ž.
O osobe obžalovanej M. H. súd zistil, že táto nebola v minulosti súdne trestaná.
Zároveň zo správy Obvodného úradu v Ružomberku, odbor všeobecnej vnútornej správy
bolo zistené, že obžalovaná nebola doposiaľ priestupkovo riešená.
Na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov má senát okresného súdu
za preukázané, že obžalovaná M. H. sa dopustila v celom rozsahu skutku rozsudku tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku za súčasného upravenia skutkovej vety
obžaloby, kde ako deň spáchania skutku je uvedený 03. 05. 2005, avšak zo všetkých
zabezpečených a vykonaných dôkazov ako aj zo samotného odôvodnenia obžaloby je
zrejmé, že sa jedná o deň 03. 08. 2005. Zo spáchania žalovaného skutku je obžalovaná
usvedčovaná predovšetkým na základe výpovede svedka a poškodeného P. D., svedkyne J.
J., ako aj výpoveďami svedkov F. J. a Z. F., ktorí vypovedali v prípravnom konaní. Rovnako
je vina obžalovanej potvrdená zabezpečenými listinnými dôkazmi, najmä zmluvou o prevode
obchodného podielu zo dňa 28. 07. 2005 na obžalovanú H. a zápisnicou z Valného
zhromaždenia spoločnosti E., s. r. o. T.. Podvodné konanie obžalovanej H. je preukázané
aj vykonaným znaleckým dokazovaním, a to znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva
vypracovaným Mgr. M. Z., znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva vypracovaným
Ústavom súdneho inžinierstva ... v Ž. č. ... a znaleckým posudkom z odboru stavebníctvo,
odvetvie pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností, spracovaným Ing. J. Ž.
Senát okresného súdu dospel k záveru, že výpoveď obžalovanej je nevierohodná,
nepresvedčivá a javí sa ako nelogická vo viacerých smeroch. V danom prípade tejto obrane
obžalovanej súd neuveril a považoval ju za účelovú s cieľom vyviniť sa. Žiadnym
relevantným dôkazom nebolo preukázané, že by sa konalo stretnutie obžalovanej
s neznámymi mužmi pred obchodným domom T. Z výpovede obžalovanej a svedka J. F. nie
sú zrejmé podrobnosti ohľadne stretnutia, nie je zrejmý spôsob, akým bolo stretnutie
dohodnuté, či vôbec bolo vopred dohodnuté a rovnako nie je zrejmý ani čas a spôsob
odovzdania peňazí. Absolútne nelogické je, že odovzdanie peňazí vo výške 6 000 000,- Sk,
teda sumy značne vysokej, sa udialo bez toho, aby bol o tom akýkoľvek doklad potvrdzujúci
ich prevzatie, rovnako nelogicky vyznieva, že takú sumu obžalovaná odovzdala úplne
cudzím ľuďom bez akejkoľvek snahy ich legitimovať. Rovnako o nepravdivosti tohto
stretnutia nasvedčuje skutočnosť, že ani obžalovaná a ani svedok F. nevedeli uviesť zhodne
ich smerovanie od obchodného domu T. po údajnom stretnutí, v tomto boli zistené rozpory,
keď podľa obžalovanej šli najskôr k notárovi, ale svedok F. najskôr tvrdil, že šli priamo na
obchodný register a následne sa poopravil a uviedol, že šli k notárovi. V neposlednom rade
výpoveď svedkyne J., ktorá mala byť priamou účastníčkou stretnutia, dopĺňa celok dôkazov
svedčiacich o tom, že k stretnutiu nikdy nedošlo. Svedkyňa J. uviedla, že si taký obchod
nepamätá, teda nepotvrdila výpoveď obžalovanej a svedka F. Zároveň má súd pochybnosti
o existencii samotnej pôžičky vo výške 6 000 000,- Sk, nakoľko o tejto neexistuje žiaden
doklad a ani jeden zo svedkov, ktorí mali peniaze požičať, t. j. B. a Ch., dodnes údajne
požičané peniaze nedostali späť.
Senát okresného súdu ďalej vyhodnotil výpoveď svedka J. F. ako nevierohodnú a
účelovú s cieľom pomôcť obžalovanej. Svedok na hlavnom pojednávaní vypovedal
spontánne, pričom v jeho výpovedi boli rozpory oproti výpovedi z prípravného konania, a to
v dosť zásadnej veci, keď v prípravnom konaní uviedol, že od T. šli k notárovi a na hlavnom
pojednávaní uviedol, že šli priamo na obchodný register, nakoľko zmluvy už boli overené.
Skutočnosti ohľadne stretnutia pred obchodným domom T. sú nejasné, nepresné, a teda sa
javí, že k stretnutiu nedošlo. Svedok nevedel uviesť presný čas, o koľkej sa mali stretnúť.
Rovnako bolo vyvrátené jeho tvrdenie, že sa s D. dohodli pred svedkom K. na predaji
spoločnosti za sumu 6 000 000,- Sk, svedok K. jednoznačne poprel také stretnutie a zároveň
ani nepozná obžalovanú. Svedok K. tiež s D. a J. ako aj s J. F. nemá žiadne obchodné
aktivity. Svedok v prípravnom konaní uviedol, že doklady o prevode spoločnosti dal vopred
pripraviť, overiť u notára podpisy obžalovanej a po istom mužovi ich poslal vopred D. k
podpisu a až takéto doklady mali byť odovzdané pred obchodným domom T.. Na hlavnom
pojednávaní je však z jeho výpovede zrejmé, že doklady doniesla druhá strana obžalovanej,
ktorá ich šla následne k notárovi dať podpísať a overiť. Vzhľadom k uvedenému súd
nemohol uveriť výpovedi svedka J. F., nakoľko táto bola vyvrátená ostatnými vykonanými
dôkazmi a v žiadnom smere svedok nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia.
Ďalšou skutočnosťou svedčiacou o nelogickosti daného stretnutia pred obchodným
domom T. je skutočnosť, že poškodený ako vtedajší majiteľ spoločnosti mal
z fondov Európskej únie prisľúbených 120 000 000,- Sk, a teda predaj spoločnosti iba za
6 000 000,-Sk by nebol adekvátny.
Následné právne kroky obžalovanej, keď spoločnosť, ktorú sama kúpila za údajných
6 000 000,- Sk, predala iba za 200 000,- Sk, teda „pod cenu“ a previedla na inú osobu,
dopĺňa rámec dôkazov svedčiacich o nereálnosti stretnutia dňa 03. 08. 2005.
Čo sa týka výpovede svedka a poškodeného, o tejto nemal súd dôvod pochybovať,
nakoľko skutočnosti ním uvádzané, súd preveril inými zabezpečenými a vykonanými
dôkazmi a dospel k záveru, že dňa 03. 08. 2005 sa poškodený nachádzal v L., čo potvrdili aj
svedkovia F. J., J. J. a Z. F. Nie je preto možné, aby sa cca o 09.00 hod. nachádzal v B.. Z
vykonaného znaleckého dokazovania je tiež zjavné, že podpisy na dokladoch, ktoré boli
podkladom na prevedenie spoločnosti na obžalovanú, nie sú od P. D., teda u notára J.
sa overoval podpis inej osoby ako P. D., hoci táto osoba predložila občiansky preukaz s
údajmi P. D. V danom prípade tak notár osvedčil iba tú skutočnosť, že osoba vystupujúca
pod menom svedka poškodeného podpísala listiny pred notárom. Žiadnym spôsobom sa
nepodarilo preukázať, že by sa naozaj jednalo o poškodeného D.
Zabezpečené a vykonané dôkazy spoločne s listinnými dôkazmi vytvárajú rad
priamych ako aj nepriamych dôkazov usvedčujúcich obžalovanú zo spáchania skutku
rozsudku uvedeného vo výrokovej časti tohto rozsudku. Obžalovaná M. H. sa svojím
konaním dopustila trestného činu zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Trestného zákona. Obžalovaná M. H. svojím konaním naplnila všetky znaky skutkovej
podstaty uvedeného trestného činu, tak po subjektívnej ako aj objektívnej stránke.
Obžalovaná ako subjekt trestného konania spĺňa podmienky trestnej zodpovednosti
z hľadiska veku a nebola u nej zistená podstatná skutočnosť svedčiaca o jej nepríčetnosti, či
jej znížení. Obžalovaná konala vo forme priameho úmyslu, teda za plného vedomia a vôle
tak konať. Objektom jej útoku bol cudzí majetok, a to bez ohľadu na druh a formu
vlastníctva a tým bola naplnená objektívna stránka, teda také konanie, ktorým obžalovaná
neoprávnene obohatili seba alebo iného, pričom pre tento účel uviedla iného, svedka
poškodeného, do omylu a tento omyl využila na vlastné, resp. cudzie obohatenie sa.
Obžalovaná tak zo zištných dôvodov ohrozila záujem spoločnosti na ochrane majetku, ktorý
je chránený Ústavou Slovenskej republiky a Trestným zákonom. Zároveň súd opätovne
poukazuje na skutočnosť, že došlo k obohateniu obžalovanej na škodu cudzieho majetku ako
následku tohto jej konania.
Nakoľko skutok bol spáchaný za účinnosti Trestného zákona účinného do
01. 01. 2006 a súd rozhodoval už za účinnosti Trestného zákona účinného od 01. 01. 2006,
súd obligatórne skúmal, či použitie nového Trestného zákona nie je pre obžalovanú
priaznivejšie a v danom prípade dospel k záveru, že pre obžalovanú M. H. v zmysle § 2 ods.
1 Trestného zákona je aplikácia Trestného zákona, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 01.
2006 priaznivejšia, preto súd musel uplatniť zásadu retroaktivity v prospech páchateľa.
Trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.01.2006, bol použitý komplexne ako
celok, teda s ohľadom na jeho všeobecnú časť aj osobitnú časť.
Pri výmere trestu obžalovanej M. H. súd prihliadal na mieru zavinenia, pohnútku,
osobu obžalovanej, na okolnosti za akých došlo k vykonaniu trestného činu, na účel trestu
ako i na možnosť nápravy obžalovanej.
Po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery
trestu, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, pohnútku, súd dospel k záveru, že pre
splnenie účelu trestu bude obžalovanej M. H. postačujúce uložiť podmienečný trest odňatia
slobody. Preto okresný súd uložil primeraný trest odňatia slobody za splnenia zákonných
podmienok v danom prípade podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36
písm. j) Trestného zákona vo výmere 3 (tri) roky s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu v trvaní 2 (dva) roky za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním sa
obžalovanej v určenej skúšobnej dobe a uloženia povinnosti obžalovanej podľa § 51 ods. 4
Trestného zákona, pričom mal súd za to, že takýto trest splní individuálnu ako aj generálnu
prevenciu.
O náhrade škody v danom prípade rozhodol súd podľa § 287 ods. 1 a ods. 2
Trestného poriadku tak, že poškodenému P. D., nar. ... priznal nárok na náhradu škody vo
výške 3 530 000,- Sk, ktorý je povinná poškodenému nahradiť obžalovaná M. H.»
18. Ústavný súd v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu uvádza, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
19. Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia sa vzťahuje na každý výrok
súdneho rozhodnutia, teda aj na všetky napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov.
Predmetné (sťažnosťou napadnuté) rozhodnutia obsahujú podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti
napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 346/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
20. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozhodnutí presvedčil, že krajský súd
sa s námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
22. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval tým, že „proti konaniam porušujúcim
práva vyplývajúce z obchodnoprávnych predpisov treba výlučne pôsobiť civilnými
prostriedkami“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že intenzita ochrany jednotlivých
spoločenských vzťahov je určená v právnom systéme prostredníctvom právnych noriem.
Trestný zákon zaisťuje ochranu pred konaním, ktoré útočí proti najdôležitejším právnym
hodnotám našej spoločnosti a v prípadoch konaní tak spoločensky nebezpečných, že v nich
nepostačuje uplatnenie zodpovednosti prostredníctvom prostriedkov iných právnych
odvetví, najmä práva správneho, občianskeho, rodinného, obchodného a pod. Pasivita štátu
pri ochrane elementárnych právnych hodnôt, akým ochrana majetku jednotlivca nepochybne
je, pred činmi nebezpečnými pre spoločnosť, ktorej sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti
domáha, by následne mohla viesť k svojvôli či svojpomoci občanov a k chaosu, preto je
legitimita trestnoprávnych zásahov štátu v takýchto prípadoch plne opodstatnená.
23. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto vo výroku tohto nálezu vyslovil, že tieto práva napadnutým rozsudkom
krajského súdu neboli porušené.
24. Pokiaľ sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu
zo 4. mája 2009 namietala tiež porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2,
ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, sťažnosť ani v tejto časti neobstojí, pretože právne
závery krajského súdu uvedené v rámci tohto uznesenia (pozri bod 16) sú ústavne
udržateľné. Navyše tvrdenia sťažovateľky o porušení jej základného práva na osobnú
slobodu (podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru) sa v okolnostiach
posudzovaného prípadu stretávajú a nachádzajú spoločného menovateľa v ústavou
požadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve čl. 46 ods. 1 ústavy formulujúci
základné právo na súdnu ochranu. Inými slovami, pre rozhodnutie ústavného súdu
o predloženej sťažnosti postačovalo vysporiadať sa s namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu. Ak by totiž ústavný súd dospel k záveru o porušení tohto práva
z dôvodov tvrdených sťažovateľkou, potom by bola založená právomoc ústavného súdu
konštatovať aj prípadné porušenie základného práva na osobnú slobodu.
25. Keďže ústavný súd vo výroku vyslovil, že k porušeniu bližšie označených práv
nedošlo, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci
(návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie náhrady trov
právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
26. Ústavný súd v neposlednom rade v súvislosti s odložením vykonateľnosti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 27/2009 zo 4. mája 2009, a to uznesením
sp. zn. I. ÚS 190/09 z 9. júla 2009, pripomína, že toto dočasné opatrenie zaniká
právoplatnosťou tohto nálezu (§ 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
27. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011