Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 190/09

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť M. H., K. R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. W.,

Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv a slobôd

podľa a a 2 a a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 4. mája 2009 a takto

rozhodol:

Základné práva M. H. podľa a 2 a Slovenskej

republiky, ako aj jej práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo

4. mája 2009 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. júna 2009 doručená sťažnosť M. H., R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou napadla

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

4. mája 2009, na základe ktorého bola uznaná vinnou zo zločinu podvodu podľa § 221

ods. 1 a 3 písm. a) , za čo bola odsúdená na trest odňatia slobody vo

výmere troch rokov. Podľa sťažovateľky postupom krajského súdu bolo porušené jej právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj právo na osobnú slobodu podľa

a 2 a dohovoru.

2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje hlavne na skutočnosť, že krajský súd

porušenie obchodnoprávnych predpisov riešil trestnoprávnymi prostriedkami, čím porušil

princípy „in dubio pro libertate, in dubio mitius či in dubio pro reo“. Namietala aj nesprávnu

realizáciu dôkazného konania či nesúlad právnych záverov so skutkovými zisteniami, čo

malo za následok porušenie jej základného práva v zmysle dotknutia postulátu

spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku aj práva na osobnú slobodu, keď bolo

kriminalizované typické civilnoprávne konanie, v ktorom sa aj ochrana majetkových

vzťahov navyše účinne uplatnila prostriedkami obchodného práva (určením neplatnosti

zmluvy o prevode obchodného podielu ap.).

3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu pre neodčiniteľné dôsledky pre ňu

výkonom trestu odňatia slobody, ktoré sa nedajú reparovať, a potom vydal nález, v ktorom

vysloví, že:

„1. Základné právo M. H., nar. ... v R., trvalo bytom R., ul. ..., na súdnu a inú právnu

ochranu podľa SR a spravodlivý proces podľa Dohovoru,

na osobnú slobodu podľa , 2 a Dohovoru, rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4. 5. 2009, sp. zn. , v spojení s rozsudkom

Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 4. 11. 2008, sp. zn. porušené bolo.

2. Uvedené rozsudky sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu

v Trenčíne.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť M. H. trovy právneho zastúpenia tak,

ako budú vyčíslené.“

4. Ústavný súd uznesením z 9. júla 2009 prijal sťažnosť na ďalšie konanie

a do meritórneho rozhodnutia odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 4. mája 2009.

5. Ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa k podanej sťažnosti vyjadril. Krajský súd

na túto výzvu odpovedal prostredníctvom svojho predsedu podaním z 20. júla 2009. Z jeho

obsahu vyplýva, že krajský súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľkou

označených práv, a okrem iného uviedol: «Z obsahu podanej sťažnosti je evidentné, že

sa napadajú skutkové a právne závery rozhodnutia uvedených všeobecných súdov

a zákonnosť trestnoprávneho postihu v obchodných veciach...

Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že všetky práva odsúdenej na spravodlivý proces,

ktoré sťažovateľka rôznym spôsobom typickým pre súčasné pomery využívala na jeho

oddialenie či zmarenie, boli dôsledne rešpektované a konečne v podanej sťažnosti ani nie sú

namietané. Vec prejednávali, ako je vyššie uvedené, zákonní sudcovia patriaci medzi

najskúsenejších. Z vykonaného dokazovania pred súdmi je zrejmé, že sťažovateľka

sa podieľala v rozsudkoch popísaným spôsobom na podvodnom konaní smerujúcom

k zmocneniu sa spoločnosti E. s. r. o., čo bolo v súlade s správne

posúdené ako trestný čin podvodu v zmysle § 221 ods. 1, 3 Tr. zák. účinného od 1. 1. 2006.

V praxi súdov obvodu Krajského súdu Trenčín sú takéto konania vždy posudzované ako

trestné činy podvodu. Konečne aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

i v súčasnej dobe u obdobných trestných vecí prejednávaných krajským súdom sú rovnaké.

Nie je totiž možno podvodné konania v akejkoľvek oblasti, vrátane obchodno-právnej, vyňať

z pôsobnosti trestného práva. V opačnom prípade by aj občianskoprávne podvody mali byť

riešené výlučne normami občianskeho práva. Stanovisko prezentované v podanej sťažnosti

by znamenalo možnosť beztrestne klamať a podvádzať v obchodných vzťahoch,

čo by evidentne viedlo k ohrozeniu hospodárskej sústavy štátu, a k nedôveryhodnosti

subjektov obchodných vzťahov z pohľadu zahraničia. Hrozba riešenia takýchto podvodných

vzťahov len normami občianskeho práva nie je dostatočne účinná pre dodržiavanie

zákonov, pretože by dostatočne neodraďovala eventuálnych nepoctivých obchodníkov

či hospodárske subjekty od ich nezákonného konania.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že vzhľadom na trestné sadzby u trestných činov

podvodu podľa z pohľadu doby skutku, doby rozhodovania súdom

a výšky škody, je právne posúdenie jej konania podľa účinného

od 1. 1. 2006 priaznivejšie. Sťažnosť v tomto smere konkrétne neuvádza aký zákon, teda

podľa nej je pre ňu priaznivejší. nevyžaduje v odôvodnení rozhodnutia

podrobne odôvodňovať všeobecne známe skutočnosti a znenia jednotlivých ustanovení

.

Z uvedených dôvodov považujem napadnutý rozsudok krajského súdu za správny,

spravodlivý a v súlade so zákonom. I keď je napadaný sťažnosťou len tento rozsudok,

vychádza zo skutkových záverov rozsudku okresného súdu a rozsiahleho dokazovania viny

sťažovateľky na jeho pojednávaniach. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem ústavnú

sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.»

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) môže ústavný

súd so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci. Účastníci súhlas poskytli a od ústneho pojednávania bolo

upustené.

6. Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 9. júla 2009

I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová

(sudkyňa) a Peter Brňák (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011

účinného od 1. marca 2011 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Peter Brňák (predseda

senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec

prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto nálezu.

7. Predmetná vec bola pridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, členovi

I. senátu ústavného súdu, ktorý na neverejnom zasadnutí tohto senátu 23. novembra 2011

(predtým 31. marca 2010) predniesol návrh na vyslovenie porušenia sťažovateľkou

uvedených práv, zrušenie rozsudku krajského súdu sp. zn. a zaplatenie

sťažovateľke náhrady trov konania. Sudkyňa I. senátu ústavného súdu Marianna

Mochnáčová vzniesla na tomto neverejnom zasadnutí senátu protinávrh v znení, ako to je

uvedené vo výroku.

II.

8. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej doplnení a priložených príloh zistil, že

- rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo 4. novembra 2008

bola sťažovateľka ako obžalovaná uznaná za vinnú zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1

a 3 písm. a) (ďalej len „“) na tom skutkovom základe, že

3. augusta 2005 doručila okresnému súdu zápisnicu z valného zhromaždenia spoločnosti E.,

s. r. o., T., z 28. júla 2005, v ktorej bolo uvedené, že doterajší jediný spoločník tejto

spoločnosti P. D. previedol celý svoj obchodný podiel v uvedenej spoločnosti na

sťažovateľku, ktorú zároveň vymenoval od 28. júla 2005 za konateľa spoločnosti a odvolal

doterajších konateľov, pričom valné zhromaždenie sa neuskutočnilo a podpis doterajšieho

jediného spoločníka P. D. bol na zápisnici sfalšovaný, okresný súd na podklade predloženej

sfalšovanej zápisnice z valného zhromaždenia spoločnosti E., s. r. o., 5. augusta 2005

rozhodol o zmene zápisu v obchodnom registri tak, že vymazal P. D. ako jediného

spoločníka a zároveň konateľa spoločnosti E., s. r. o., a J. J. ako konateľku a zapísal ako

jedinú spoločníčku a konateľku uvedenej spoločnosti sťažovateľku, čím P. D. ako jedinému

spoločníkovi spoločnosti E., s. r. o., T., spôsobila celkovú škodu vo výške 3 530 000 Sk.

- proti prvostupňovému rozsudku podali odvolanie ako sťažovateľka, tak aj okresný

prokurátor.

- následne krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 4. mája 2009 napadnutý

rozsudok okresného súdu zo 4. novembra 2008 podľa § 321 ods. 1 písm. e) a 3 Trestného

poriadku zrušil vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu. Za podmienok

podľa sťažovateľku ako obžalovanú odsúdil podľa

ods. 3 s prihliadnutím na a na

trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. a)

zaradil sťažovateľku na výkon uloženého trestu odňatia slobody

do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa

odvolanie sťažovateľky ako nedôvodné zamietol.

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. O zjavnej neopodstatnenosti (v rámci predbežného prejednania veci), resp.

o nezistení označených porušení a dohovoru (po prijatí veci na ďalšie konanie)

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nedošlo k porušeniu toho

základného práva alebo slobody podľa , resp. práva podľa dohovoru, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou podľa , resp. práva podľa

dohovoru, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

11. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie označených článkov ,

základných práv zaručených , ako aj práva zaručeného dohovorom napadnutým

rozsudkom krajského súdu najmä z dôvodov uvedených v bode 2.

12. Ústavný súd preto pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľky preskúmal

opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým možnosť

preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným

právom na súdnu ochranu podľa a tiež právom na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorého sťažovateľka v petite svojej sťažnosti

namietala.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd vo vzťahu k a

dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (,

). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

14. Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

15. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

a tiež jej práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. Ústavný súd následne posúdil, či účinky výkonu právomoci

krajského súdu v súvislosti s napadnutým rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom

a dohovoru.

16. Krajský súd v namietanom rozsudku zo 4. mája 2009, ktorým zrušil rozsudok

okresného súdu zo 4. novembra 2008 vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho

výkonu a zároveň zamietol sťažovateľkou podané odvolanie ako nedôvodné (pozri bod 8),

v podstatnom (krajský súd, pozn.) uviedol:

«Krajský súd, ako súd odvolací na podklade podaných odvolaní preskúmal

napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch preskúmal i správnosť a zákonnosť konania,

ktoré mu prechádzalo. Úvodom je potrebné konštatovať, že okresný súd na hlavných

pojednávaniach vykonal všetky relevantné dôkazy, tieto, hodnotil jednotlivo i v ich súhrne

a jeho skutkové, ale i právne závery zodpovedajú bez rozumných pochybností, že žalovaný

skutok sa stal.

Každý súd pri hodnotení skutkových ;okolností veci prihliada, na všetky vykonané

dôkazy. Nemôže hodnotiť jednostranne len dôkazy svedčiace v prospech obžalovanej

osoby, ale aj na tie, ktoré svedčia v jej neprospech. Obžalovaná vo svojom odvolaní napadá

spôsob hodnotenia dôkazov okresným súdom, pričom za vieryhodné dôkazy pokladá len tie,

ktoré svedčia v jej prospech. Je bez pochybností, ako vyplýva zo znaleckého posudku z

odboru písmoznalectva, že P. D. nepodpísal predmetnú zápisnicu z konania valného

zhromaždenia spoločnosti E. s. r. o., v ktorej previedol celý svoj obchodný podiel na

obžalovanú a jeho podpis je sfalšovaný. Je síce pravdou, že nebol jednoznačne preukázaný

spôsob overovania totožnosti osoby podľa občianskeho preukazu, teda či bol použitý

falšovaný občiansky preukaz, alebo došlo k pochybeniu overovateľky podpisu, ktorým bola

J. J. pri podpise listín na notárskom úrade JUDr. J., ale táto okolnosť z pohľadu ďalších

dôkazov, najmä z hľadiska, prítomnosti poškodeného v dobe podpisov na notárskom úrade

dostatočne vyvracia tvrdenia obžalovanej. Odvolací súd sa stotožnil aj s tým, že žiadny

dôkaz nepotvrdzuje, že by sa obžalovaná stretla s neznámymi mužmi pred obchodným

domom T., kde im mala odovzdať šesť miliónov korún. Jej výpoveď, že pri tomto

odovzdávaní peňazí bola prítomná K. J. bolo vyvrátené výpoveďou tejto svedkyne. Pritom J.

nemala žiadny dôvod v tomto smere vypovedať nepravdu. V neprospech obžalovanej

svedčia aj elementárne logické súvislosti. Je vylúčené a krajne nevierohodné, aby ako

„nová“ konateľka spoločnosti odovzdala neznámym osobám takú sumu peňazí. Taktiež

ďalšie dôkazy, ktoré podrobne rozoberá okresný súd v odôvodnení rozsudku, s ktorými sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ne odkazuje, svedčia bez akýchkoľvek

pochybností, že z jej strany išlo o podvodné konanie.

Konanie obžalovanej bolo správne posúdené i po právnej stránke a to aj z hľadiska

porovnaní dvoch do úvahy pripadajúcich , účinných do 31. 12. 2005 a po

tomto dátume a to ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 Tr. zák. účinného od

1. 1. 2006. Faktom zostáva, že kroky obžalovanej smerovali jednoznačne k tomu, aby sa

podvodným spôsobom zmocnila spoločnosti E. s. r. o. tým, že organizovala prevod tejto

spoločnosti na ňu a doručila sfalšovanú zápisnicu z valného zhromaždenia spoločnosti E., s.

r. o. s dátumom 28. 7. 2005 na Okresný súd Trenčín dňa 3. 8. 2005.

Z týchto dôvodov krajský súd nepovažoval odvolanie obžalovanej za dôvodné, a

preto ho zamietol.

Na druhej strane sa odvolací súd stotožnil s tým, že okresný súd pri rozhodovaní

o treste dostatočne neprihliadal k zásadám pre ukladanie trestov tak, ako sú uvedené v § 34

Tr. zák. Obžalovaná organizovala spáchanie predmetného zločinu a zapojila do priebehu

realizácie svojho úmyslu zmocniť sa cudzieho majetku viaceré osoby. Už samotná trestná

sadzba i s prihliadnutím na výšku spôsobenej škody vyjadruje stupeň nebezpečnosti jej

konania pre vzťahy upravujúce riadny chod hospodárstva štátu. Konala jednoznačne

zo zištných motívov a vedomá si protiprávnosti svojho konania uviedla do omylu ďalšie

osoby, ktorým následne uvedenú spoločnosť predala. Preto je potrebné v záujme ochrany

spoločnosti, ale aj z hľadiska odradenia iných od páchania obdobnej trestnej činnosti

pôsobiť dôraznejšie a to uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody tak, ako navrhol

v odvolaní okresný prokurátor. Preto krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku

o treste a rozhodol sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Prihliadajúc na jej osobné pomery a doterajšiu bezúhonnosť považuje odvolací súd

za primeraný trest odňatia slobody na samej spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby,

avšak ako nepodmienečný.

Pre účely výkonu trestu ju súd zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia,

keďže v predchádzajúcej dobe nebola ešte vo výkone trestu odňatia slobody.»

17. Keďže proti v prvostupňovom konaní vedenom na okresnom súde mala

sťažovateľka možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci odvolacieho

konania na krajskom súde, v konaní pred ústavným súdom sa v súlade s princípom

subsidiarity ustanoveným v ústavný súd zaoberal iba právoplatným

rozsudkom krajského súdu v predmetnej veci. Rozsudkom okresného súdu zo 4. novembra

2008 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd.

Z uvedenej časti rozsudku okresného súdu zo 4. novembra 2008 vyplýva: «Na hlavnom

pojednávaní boli predsedníčkou senátu v zmysle oboznámené

listinné dôkazy z trestného spisu, a to: Rozsudok Okresného súdu Ružomberok

sp. zn. zo dňa 31. 05. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 06. 03. 2008, uznesenie o začatí trestného stíhania, uznesenie

o vznesení obvinenia, sťažnosť obžalovanej, plná moc, zápisnica o vydaní veci, príkaz

na odňatie veci, zápisnica o odňatí veci, uznesenie o zaistení odňatých vecí, sťažnosť,

uznesenie o zamietnutí sťažnosti, príkaz na vyhotovenie písomnej vzorky, žiadosť P. B.,

rozhodnutie jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti

E., s. r. o. zo dňa 28. 07. 2005, zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 28. 07. 2005,

kúpna zmluva zo dňa 08. 08. 2005, doklady ohľadne pridelenia dotácie z fondov Európskej

únie, zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 03. 09. 2004, návrhy a správa katastra

nehnuteľností, predbežné opatrenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.

zn. zo dňa 19. 12. 2005, rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok

sp. zn. zo dňa 02. 09. 2005, dôkazy zabezpečené v spisovom materiály

na č. 1. ..., úradné záznamy, výpis z Obchodného registra, odpis z Registra trestov na

obžalovanú, správy o povesti obžalovanej, znalecký posudok č. ... vypracovaný

súdneho inžinierstva Ž. v Ž.

O osobe obžalovanej M. H. súd zistil, že táto nebola v minulosti súdne trestaná.

Zároveň zo správy Obvodného úradu v Ružomberku, odbor všeobecnej vnútornej správy

bolo zistené, že obžalovaná nebola doposiaľ priestupkovo riešená.

Na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov má senát okresného súdu

za preukázané, že obžalovaná M. H. sa dopustila v celom rozsahu skutku rozsudku tak, ako

je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku za súčasného upravenia skutkovej vety

obžaloby, kde ako deň spáchania skutku je uvedený 03. 05. 2005, avšak zo všetkých

zabezpečených a vykonaných dôkazov ako aj zo samotného odôvodnenia obžaloby je

zrejmé, že sa jedná o deň 03. 08. 2005. Zo spáchania žalovaného skutku je obžalovaná

usvedčovaná predovšetkým na základe výpovede svedka a poškodeného P. D., svedkyne J.

J., ako aj výpoveďami svedkov F. J. a Z. F., ktorí vypovedali v prípravnom konaní. Rovnako

je vina obžalovanej potvrdená zabezpečenými listinnými dôkazmi, najmä zmluvou o prevode

obchodného podielu zo dňa 28. 07. 2005 na obžalovanú H. a zápisnicou z Valného

zhromaždenia spoločnosti E., s. r. o. T.. Podvodné konanie obžalovanej H. je preukázané

aj vykonaným znaleckým dokazovaním, a to znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva

vypracovaným Mgr. M. Z., znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva vypracovaným

súdneho inžinierstva ... v Ž. č. ... a znaleckým posudkom z odboru stavebníctvo,

odvetvie pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností, spracovaným Ing. J. Ž.

Senát okresného súdu dospel k záveru, že výpoveď obžalovanej je nevierohodná,

nepresvedčivá a javí sa ako nelogická vo viacerých smeroch. V danom prípade tejto obrane

obžalovanej súd neuveril a považoval ju za účelovú s cieľom vyviniť sa. Žiadnym

relevantným dôkazom nebolo preukázané, že by sa konalo stretnutie obžalovanej

s neznámymi mužmi pred obchodným domom T. Z výpovede obžalovanej a svedka J. F. nie

sú zrejmé podrobnosti ohľadne stretnutia, nie je zrejmý spôsob, akým bolo stretnutie

dohodnuté, či vôbec bolo vopred dohodnuté a rovnako nie je zrejmý ani čas a spôsob

odovzdania peňazí. Absolútne nelogické je, že odovzdanie peňazí vo výške 6 000 000,- Sk,

teda sumy značne vysokej, sa udialo bez toho, aby bol o tom akýkoľvek doklad potvrdzujúci

ich prevzatie, rovnako nelogicky vyznieva, že takú sumu obžalovaná odovzdala úplne

cudzím ľuďom bez akejkoľvek snahy ich legitimovať. Rovnako o nepravdivosti tohto

stretnutia nasvedčuje skutočnosť, že ani obžalovaná a ani svedok F. nevedeli uviesť zhodne

ich smerovanie od obchodného domu T. po údajnom stretnutí, v tomto boli zistené rozpory,

keď podľa obžalovanej šli najskôr k notárovi, ale svedok F. najskôr tvrdil, že šli priamo na

obchodný register a následne sa poopravil a uviedol, že šli k notárovi. V neposlednom rade

výpoveď svedkyne J., ktorá mala byť priamou účastníčkou stretnutia, dopĺňa celok dôkazov

svedčiacich o tom, že k stretnutiu nikdy nedošlo. Svedkyňa J. uviedla, že si taký obchod

nepamätá, teda nepotvrdila výpoveď obžalovanej a svedka F. Zároveň má súd pochybnosti

o existencii samotnej pôžičky vo výške 6 000 000,- Sk, nakoľko o tejto neexistuje žiaden

doklad a ani jeden zo svedkov, ktorí mali peniaze požičať, t. j. B. a Ch., dodnes údajne

požičané peniaze nedostali späť.

Senát okresného súdu ďalej vyhodnotil výpoveď svedka J. F. ako nevierohodnú a

účelovú s cieľom pomôcť obžalovanej. Svedok na hlavnom pojednávaní vypovedal

spontánne, pričom v jeho výpovedi boli rozpory oproti výpovedi z prípravného konania, a to

v dosť zásadnej veci, keď v prípravnom konaní uviedol, že od T. šli k notárovi a na hlavnom

pojednávaní uviedol, že šli priamo na obchodný register, nakoľko zmluvy už boli overené.

Skutočnosti ohľadne stretnutia pred obchodným domom T. sú nejasné, nepresné, a teda sa

javí, že k stretnutiu nedošlo. Svedok nevedel uviesť presný čas, o koľkej sa mali stretnúť.

Rovnako bolo vyvrátené jeho tvrdenie, že sa s D. dohodli pred svedkom K. na predaji

spoločnosti za sumu 6 000 000,- Sk, svedok K. jednoznačne poprel také stretnutie a zároveň

ani nepozná obžalovanú. Svedok K. tiež s D. a J. ako aj s J. F. nemá žiadne obchodné

aktivity. Svedok v prípravnom konaní uviedol, že doklady o prevode spoločnosti dal vopred

pripraviť, overiť u notára podpisy obžalovanej a po istom mužovi ich poslal vopred D. k

podpisu a až takéto doklady mali byť odovzdané pred obchodným domom T.. Na hlavnom

pojednávaní je však z jeho výpovede zrejmé, že doklady doniesla druhá strana obžalovanej,

ktorá ich šla následne k notárovi dať podpísať a overiť. Vzhľadom k uvedenému súd

nemohol uveriť výpovedi svedka J. F., nakoľko táto bola vyvrátená ostatnými vykonanými

dôkazmi a v žiadnom smere svedok nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia.

Ďalšou skutočnosťou svedčiacou o nelogickosti daného stretnutia pred obchodným

domom T. je skutočnosť, že poškodený ako vtedajší majiteľ spoločnosti mal

z fondov Európskej únie prisľúbených 120 000 000,- Sk, a teda predaj spoločnosti iba za

6 000 000,-Sk by nebol adekvátny.

Následné právne kroky obžalovanej, keď spoločnosť, ktorú sama kúpila za údajných

6 000 000,- Sk, predala iba za 200 000,- Sk, teda „pod cenu“ a previedla na inú osobu,

dopĺňa rámec dôkazov svedčiacich o nereálnosti stretnutia dňa 03. 08. 2005.

Čo sa týka výpovede svedka a poškodeného, o tejto nemal súd dôvod pochybovať,

nakoľko skutočnosti ním uvádzané, súd preveril inými zabezpečenými a vykonanými

dôkazmi a dospel k záveru, že dňa 03. 08. 2005 sa poškodený nachádzal v L., čo potvrdili aj

svedkovia F. J., J. J. a Z. F. Nie je preto možné, aby sa cca o 09.00 hod. nachádzal v B.. Z

vykonaného znaleckého dokazovania je tiež zjavné, že podpisy na dokladoch, ktoré boli

podkladom na prevedenie spoločnosti na obžalovanú, nie sú od P. D., teda u notára J.

sa overoval podpis inej osoby ako P. D., hoci táto osoba predložila občiansky preukaz s

údajmi P. D. V danom prípade tak notár osvedčil iba tú skutočnosť, že osoba vystupujúca

pod menom svedka poškodeného podpísala listiny pred notárom. Žiadnym spôsobom sa

nepodarilo preukázať, že by sa naozaj jednalo o poškodeného D.

Zabezpečené a vykonané dôkazy spoločne s listinnými dôkazmi vytvárajú rad

priamych ako aj nepriamych dôkazov usvedčujúcich obžalovanú zo spáchania skutku

rozsudku uvedeného vo výrokovej časti tohto rozsudku. Obžalovaná M. H. sa svojím

konaním dopustila trestného činu zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a)

. Obžalovaná M. H. svojím konaním naplnila všetky znaky skutkovej

podstaty uvedeného trestného činu, tak po subjektívnej ako aj objektívnej stránke.

Obžalovaná ako subjekt trestného konania spĺňa podmienky trestnej zodpovednosti

z hľadiska veku a nebola u nej zistená podstatná skutočnosť svedčiaca o jej nepríčetnosti, či

jej znížení. Obžalovaná konala vo forme priameho úmyslu, teda za plného vedomia a vôle

tak konať. Objektom jej útoku bol cudzí majetok, a to bez ohľadu na druh a formu

vlastníctva a tým bola naplnená objektívna stránka, teda také konanie, ktorým obžalovaná

neoprávnene obohatili seba alebo iného, pričom pre tento účel uviedla iného, svedka

poškodeného, do omylu a tento omyl využila na vlastné, resp. cudzie obohatenie sa.

Obžalovaná tak zo zištných dôvodov ohrozila záujem spoločnosti na ochrane majetku, ktorý

je chránený a . Zároveň súd opätovne

poukazuje na skutočnosť, že došlo k obohateniu obžalovanej na škodu cudzieho majetku ako

následku tohto jej konania.

Nakoľko skutok bol spáchaný za účinnosti účinného do

01. 01. 2006 a súd rozhodoval už za účinnosti účinného od 01. 01. 2006,

súd obligatórne skúmal, či použitie nového nie je pre obžalovanú

priaznivejšie a v danom prípade dospel k záveru, že pre obžalovanú M. H. v zmysle § 2 ods.

1 je aplikácia , ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 01.

2006 priaznivejšia, preto súd musel uplatniť zásadu retroaktivity v prospech páchateľa.

, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.01.2006, bol použitý komplexne ako

celok, teda s ohľadom na jeho všeobecnú časť aj osobitnú časť.

Pri výmere trestu obžalovanej M. H. súd prihliadal na mieru zavinenia, pohnútku,

osobu obžalovanej, na okolnosti za akých došlo k vykonaniu trestného činu, na účel trestu

ako i na možnosť nápravy obžalovanej.

Po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery

trestu, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, pohnútku, súd dospel k záveru, že pre

splnenie účelu trestu bude obžalovanej M. H. postačujúce uložiť podmienečný trest odňatia

slobody. Preto okresný súd uložil primeraný trest odňatia slobody za splnenia zákonných

podmienok v danom prípade podľa s prihliadnutím na

písm. j) vo výmere 3 (tri) roky s podmienečným odkladom na skúšobnú

dobu v trvaní 2 (dva) roky za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním sa

obžalovanej v určenej skúšobnej dobe a uloženia povinnosti obžalovanej podľa § 51 ods. 4

, pričom mal súd za to, že takýto trest splní individuálnu ako aj generálnu

prevenciu.

O náhrade škody v danom prípade rozhodol súd podľa § 287 ods. 1 a ods. 2

tak, že poškodenému P. D., nar. ... priznal nárok na náhradu škody vo

výške 3 530 000,- Sk, ktorý je povinná poškodenému nahradiť obžalovaná M. H.»

18. Ústavný súd v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu uvádza, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

19. Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia sa vzťahuje na každý výrok

súdneho rozhodnutia, teda aj na všetky napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov.

Predmetné (sťažnosťou napadnuté) rozhodnutia obsahujú podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti

napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozhodnutí presvedčil, že krajský súd

sa s námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval tým, že „proti konaniam porušujúcim

práva vyplývajúce z obchodnoprávnych predpisov treba výlučne pôsobiť civilnými

prostriedkami“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že intenzita ochrany jednotlivých

spoločenských vzťahov je určená v právnom systéme prostredníctvom právnych noriem.

zaisťuje ochranu pred konaním, ktoré útočí proti najdôležitejším právnym

hodnotám našej spoločnosti a v prípadoch konaní tak spoločensky nebezpečných, že v nich

nepostačuje uplatnenie zodpovednosti prostredníctvom prostriedkov iných právnych

odvetví, najmä práva správneho, občianskeho, rodinného, obchodného a pod. Pasivita štátu

pri ochrane elementárnych právnych hodnôt, akým ochrana majetku jednotlivca nepochybne

je, pred činmi nebezpečnými pre spoločnosť, ktorej sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti

domáha, by následne mohla viesť k svojvôli či svojpomoci občanov a k chaosu, preto je

legitimita trestnoprávnych zásahov štátu v takýchto prípadoch plne opodstatnená.

23. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa , ako aj jej práva podľa

dohovoru, a preto vo výroku tohto nálezu vyslovil, že tieto práva napadnutým rozsudkom

krajského súdu neboli porušené.

24. Pokiaľ sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu

zo 4. mája 2009 namietala tiež porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2,

ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, sťažnosť ani v tejto časti neobstojí, pretože právne

závery krajského súdu uvedené v rámci tohto uznesenia (pozri bod 16) sú ústavne

udržateľné. Navyše tvrdenia sťažovateľky o porušení jej základného práva na osobnú

slobodu (podľa a 2 a podľa dohovoru) sa v okolnostiach

posudzovaného prípadu stretávajú a nachádzajú spoločného menovateľa v

požadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve formulujúci

základné právo na súdnu ochranu. Inými slovami, pre rozhodnutie ústavného súdu

o predloženej sťažnosti postačovalo vysporiadať sa s namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu. Ak by totiž ústavný súd dospel k záveru o porušení tohto práva

z dôvodov tvrdených sťažovateľkou, potom by bola založená právomoc ústavného súdu

konštatovať aj prípadné porušenie základného práva na osobnú slobodu.

25. Keďže ústavný súd vo výroku vyslovil, že k porušeniu bližšie označených práv

nedošlo, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci

(návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie náhrady trov

právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

26. Ústavný súd v neposlednom rade v súvislosti s odložením vykonateľnosti

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 4. mája 2009, a to uznesením

sp. zn. z 9. júla 2009, pripomína, že toto dočasné opatrenie zaniká

právoplatnosťou tohto nálezu ( ).

27. Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011