Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 591/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátkou JUDr. K. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 5. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra

2011 doručená sťažnosť M. M., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1234

z 5. septembra 2011.

Zo sťažnosti vyplýva:

«Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. z 30.05.2011 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. - 1234 z 05.09.2011 bol sťažovateľ

uznaný vinným, že:

najmenej od začiatku roku 2008 až do 11.02.2009 opakovane kupoval, zadovažoval,

prechovával a následne ďalej distribuoval a predával viacerým osobám v meste Ž.

a blízkom okolí marihuanu, pričom počas osobnej prehliadky dňa 11.02.2009 dobrovoľne

vydal 1 ks vrecúško o rozmeroch 7,3 x 4,2 cm s usušeným rastlinným materiálom zelenej

farby, pri prehliadke motorového vozidla dobrovoľne vydal igelitovú tašku s vrecúškom

o rozmeroch 22 x 24 cm s obsahom sušeného rastlinného materiálu zelenej farby, pričom

podľa znaleckého posudku vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym PZ S.

bolo zistené, že vo vrecúšku o rozmeroch 7,3 x 4,2 cm sa nachádza rastlinný materiál rodu

cannabis o hmotnosti 0,451 g s priemerným obsahom THC 18,6% hmotnostných, čo podľa

znaleckého posudku vypracovaného RNDr. Mgr. V. K. predstavuje 1 obvykle jednorazovú

dávku a vo vrecku o rozmeroch 22 x 24 cm bol zistený rastlinný materiál rodu cannabis

o hmotnosti 219g s priemerným obsahom THC 21,7% hmotnostných, čo podľa znaleckého

posudku vypracovaného RNDr. Mgr. V. K. predstavuje najmenej 438 obvykle

jednorazových dávok, v celkovej cene najmenej 878,-EUR, rastliny rodu cannabis sú

uvedené v I. skupine omamných látok a THC v I. skupine látok v zozname omamných a

psychotropných látok uvedených v , ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.

o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení zákona

č. ; marihuanu predával aj osobám mladším ako osemnásť rokov, a to M. M.,

a F. J.,

teda neoprávnene kúpil, predal, zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu omamnú

a psychotropnú látku a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas a na

viacerých osobách) a taký čin spáchal na chránenej osobe (na dieťati),

čím spáchal obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

§ 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. c/, d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/, j/ Tr. zák.

a § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

za to ho odsudzuje: podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr.

zák. na trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. a § 78 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému ukladá ochranný

dohľad na 1 (jeden) rok.

Podľa § 77 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. obžalovaný bude povinný po prepustení z výkonu

trestu odňatia slobody jedenkrát v kalendárnom týždni osobne sa hlásiť u probačného

a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho pobytu.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. ukladá obžalovanému trest prepadnutia veci, a to:

1 ks digitálna váha zn. Proscale XX 250 s papierovým obalom, 1 ks sklenená trubička tzv.

sukovka.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., § 74 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému ukladá

ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. ...

Podľa ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne

uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera

a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom

odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo

nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval,

keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny

a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

V napadnutom rozsudku odporca nedal relevantné odpovede na základné dôvody

odvolania, ktoré mali podstatný význam pre posúdenie zákonnosti rozsudku súdu prvého

stupňa a jeho postup, ktorý predchádzal vyhláseniu rozsudku súdu prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní má odpovedať na tie otázky

nastolené odvolaním, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali

sporné.

Odporca v napadnutom rozsudku na otázky nastolené odvolaním odpovedal buď

spôsobom , ktorý je v úplnom rozpore s judikatúrou všeobecných súdov bez toho, aby

vysvetlil dôvod svojho odlišného právneho stanoviska, alebo na ne neodpovedal vôbec.

Rozhodnutie odporcu potom považuje sťažovateľ za svojvoľné a arbitrárne, ktoré je

v konečnom dôsledku porušením práva na spravodlivý proces.

Základná odvolacia námietka sťažovateľa je argumentácia o podstatných chybách

konania, ktoré predchádzali rozsudku súdu prvého stupňa, pričom sa opieral o aktuálnu

judikatúru všeobecných súdov. ...

Najdôležitejším procesným úkonom v začiatočnej fáze trestného konania je vznesenie

obvinenia. Jeho zásadný význam spočíva v tom, že trestné stíhanie sa začína viesť proti

určitej osobe pre konkrétny trestný čin a zároveň sa definuje jeho procesné postavenie ako

obvineného. Od tohto okamihu možno proti tejto osobe použiť trestnoprocesné prostriedky

proti obvinenému. Na druhej strane však táto osoba môže uplatňovať práva, ktoré jej práve

ako obvinenému poskytuje .

Odkladanie, resp. posúvanie vznesenia obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre

takýto postup splnené podmienky, je porušením ustanovenia

a podstatnou chybou prípravného konania, eventuálne aj podstatnou chybou celého

konania, ktoré predchádza rozsudku ( účinného od 1. januára

2006), (Zo súdnej praxe 4/2006 čl. č. 60). ...

Ak odporca súd čo i len v najmenšej by rešpektoval ústavu (čl. 17 ods. 2), Dohovor

(čl. 6 ods. 3 písm. a/, b/, c/) a zákon, nemohol rozhodnúť inak, len konštatovať podstatnú

chybu celého konania, ktoré predchádzalo rozsudku prvého stupňa.

Zo skutkovej vety uznesenia z 02.07.2008 o začatí trestného stíhania vo veci úplne

jednoznačne vyplýva, že páchateľ skutku je známy, pretože je v nej uvedené meno

a priezvisko páchateľa a také detaily ako jeho prechodný pobyt, typ a evidenčné číslo

osobného motorového vozidla, ktoré používa.

Zákonu (a teda i článku 17 ods. 2 a Dohovoru) by

zodpovedal taký postup, keď by zároveň s uznesením podľa veci bolo

vznesené aj obvinenie podľa

Vznesenie obvinenia s odstupom viac ako sedem mesiacov je v rozpore so zákonom

(, ) a teda aj s článkom 17 ods. 2 a

písm. a/ Dohovoru a na podklade nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, nemohol

byť sťažovateľ nielenže odsúdený, ale ani postavený pred súd.

Popísaná základná nezákonnosť v postupe orgánov činných v prípravnom konaní

plodí ďalšiu nezákonnosť, keď v uznesení o vznesení obvinenia vykonaného vyšetrovateľom

PZ dňa 11.02.2009 pod ČVS: ORP-687/OVK-ZA-2008 je sťažovateľovi kladený za vinu aj

skutok, pre ktorý nebolo začaté trestné stíhanie. V zmysle obvinenie je

možné vzniesť len pre skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a z ustanovenia § 199

ods. 1 vyplýva, že trestné stíhanie je možné začať len pre skutok, ktorý sa už stal.

Porovnaním skutku v uznesení o začatí trestného stíhania z 02.07.2008 a skutku

z uznesenia o vznesení obvinenia z 11.02.2009 je úplne jasné, že ide o rozdielne skutky

a hlavne pre časť skutku od 02.07.2008 (uznesenie o začatí trestného stíhania pre skutok,

ktorý sa už mal stať) do 11.02.2009 (uznesenie o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr.

por.) vôbec nebolo začaté zákonom predpísaným spôsobom trestné stíhanie vo veci. Trestné

stíhanie v prípravnom konaní nebolo vedené zákonným spôsobom a preto nespĺňa

podmienky článku 17 ods. 2 veta prvá , pism. a/ Dohovoru

a sťažovateľove odsúdenie je v rozpore s garantovaným zákonným postupom.

Túto podstatnú právnu argumentáciu odporca doslova „odbil“ konštatovaním, že ide

o procesný „prehrešok“ vyšetrovateľa, ktorý nemá za následok nezákonnosť celého

trestného konania (str. č. 24, 25 rozsudku). ...

1. Odporca v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval na námietku nezákonného

dôkazu - znaleckého posudku znalcov psychiatrov. Zostal pasívny k tejto odvolacej

námietke, napriek tomu, že znalecký posudok v náleznej časti vychádza z dôkazov, ktoré

sám odporca označil za nezákonné. Týmito dôkazmi sú výpovede sťažovateľa do

16.02.2009, teda do doby, kedy mu bol otcom zvolený obhajca.

Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 119 ods. 2

treba považovať jednak splnenie formálnych, t.j. procesných podmienok

vyžadovaných alebo iným osobitným zákonom na vykonanie

konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych podmienok), t.j., aby úkon

- použitý dôkazný prostriedok na vykonanie, resp. získanie dôkazu bol zameraný na zistenie

tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť. Dôkaz získaný v rozpore so

zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý

vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu (výpoveď pred vznesením obvinenia, ktorá

je podkladom pre vypracovaný znalecký posudok).

2. Odporca v napadnutom rozsudku nereagoval na odvolaciu námietku vo vzťahu

k nezákonnému postupu podľa orgánmi činnými v prípravnom konaní.

Možno síce pripustiť, že trestné stíhanie vo veci podľa začalo

vykonaním zaisťovacieho úkonu dňa 11.02.2009, ale policajt nepostupoval podľa § 199

ods. 1 veta štvrtá a po vykonaní zaisťovacieho úkonu nevyhotovil uznesenie o začatí

trestného stíhania a teda neexistuje uznesenie o začatí trestného stíhania s náležitosťami

veta štvrtá a Z týchto dôvodov nie je možné zistiť, pre ktorý

skutok začalo trestné stíhanie.

3. Odporca vôbec nereagoval na odvolaciu námietku sťažovateľa, podľa ktorej jeho

obmedzenie osobnej slobody dňa 11.02.2009 bolo výsledkom nezákonného sledovania,

pretože súdu nebol predložený príkaz na sledovanie osôb a vecí v zmysle § 113 ods. 2 Tr.

por. Vyšetrovací ani súdny spis neobsahuje žiaden údaj o dôvodoch zákroku polície, ktorá

sťažovateľa ako vodiča zastavila na ceste prvej triedy a vyzvala ho k vystúpeniu

z motorového vozidla. Tvrdenie odporcu o tom, že sťažovateľ bol nespochybniteľne

pristihnutý pri trestnom čine, je vzhľadom na skutkové okolnosti v rozpore s aktuálnou

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn.

zo 16.12.2010).

4. Odporca vôbec v napadnutom rozsudku nereagoval na odvolaciu námietku, podľa

ktorej prehliadka iných priestorov bola vykonaná v rozpore so zákonom, pretože po jej

vykonaní policajt neupovedomil príslušný orgán o vykonaní prehliadky, ako mu to ukladá

zákon v ust. veta druhá V tejto súvislosti nereagoval ani na nález

Ústavného súdu SR vyslovený v konaní sp. zn. na str. č. 14 a 15, ktorý

argumentuje sťažovateľ v odvolaní.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1/ Základné práva sťažovateľa M. M. podľa ,

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č.k. -1234

z 05.09.2011 porušené boli.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -1234 z 05.09.2011 zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na nové prejednanie a rozhodnutie.

3/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu

nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. K. M. tak ako budú

vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd sa nevyporiadal

so všetkým relevantnými skutočnosťami odvolania, ktoré mali podstatný vplyv na

rozhodnutie vo veci, že rozhodnutie ako celok je svojvoľné a arbitrárne a v konečnom

dôsledku došlo k porušeniu na práva na spravodlivý proces.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré

označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecných súdov

môže byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol:

«Dlhším časom sa rozumie časový úsek, ktorého dĺžka je ovplyvnená „intenzitou“

trestného činu (to znamená závažnosťou trestného činu z hľadiska výšky zákonom

ustanovenej trestnej sadzby). Všeobecne pre všetky prípady nemožno vymedziť, aký čas sa

považuje za dlhší. V prípade, ak pôjde o trestný čin s vyššou trestnou sadzbou, bude „dlhší

čas“ kratší ako pri trestnom čine s nižšou trestnou sadzbou. Podstatné je, že nejde

o jednorazovú trestnú činnosť alebo trestnú činnosť krátkeho trvania. Páchanie trestných

činov po dlhší čas prichádza do úvahy najmä pri trestných činoch trvácich (§ 122 ods. 12

Tr. zák.), ak páchateľ udržiava protiprávny stav po dobu podstatne dlhšiu, než stačí

k dokonaniu tohto trestného činu.

Nakoľko zákonodarca nevymedzil presne, koľko to je „po dlhší čas“, bolo a je na

úvahe orgánov činných v trestnom konaní a v konečnom dôsledku súdu, aby určil v tej-

ktorej veci, kedy páchateľ už konal tak, že naplnil pojmový znak skutkovej podstaty

trestného činu v zmysle § 138 písm. b) Tr. zák., a teda, kedy konal „po dlhší čas“. Pokiaľ

vyšetrovateľ pri vznesení obvinenia a prokurátor a sudca pre prípravné konanie

v počiatočnom štádiu vyšetrovania nepovažovali obdobie jeden rok, jeden mesiac a

jedenásť dní za obdobie, ktoré by zodpovedalo pojmu „po dlhší čas“ v zmysle § 138 písm.

b) Tr. zák., nemožno im to vyčítať, pretože v čase ich rozhodovania bolo posúdenie tejto

otázky na ich úvahe. Aj táto úvaha však musí byť konformná a nie svojvoľná. Istý návod,

ako vykladať pojem „po dlhší čas“, poskytol až Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím

judikátom Tpj 32/2011-11 prijatým 30.5.2011, podľa ktorého „doba páchania trestného

činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. obžalovaným, ktorý je

sám závislým užívateľom drogy, nepresahujúca jeden rok, spravidla nemôže byť

považovaná za závažnejší spôsob konania v dôsledku páchania trestného činu po dlhší čas v

zmysle § 138 písm. b) Tr. zák., pretože neprekračuje obvyklú dobu páchania takéhoto činu

závislou osobou“.

Krajský súd poznamenáva, že označený judikát akceptuje a považuje ho za dobrý

návod, ako postupovať v obdobných prípadoch, pričom ale treba zdôrazniť, že tento judikát

ešte nebol publikovaný a zrejme prevažná väčšina orgánov činných v trestnom konaní a ani

sudcov doposiaľ s ním nebola oboznámená.

Krajský súd rešpektuje označený judikát Najvyššieho súdu SR, a preto z neho v rámci

svojho rozhodovania vyvodzoval i právne závery. Preto niet žiadnych pochýb o tom, že

skutok, pre ktorý bolo obžalovanému M. M. vznesené obvinenie, mal byť od začiatku

posúdený ako trestný čin páchaný „po dlhší čas“, a teda mal byť kvalifikovaný ako obzvlášť

závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. z dôvodu podľa § 138

písm. b) Tr. zák. ...

Označený trestný čin je spáchaný vo väčšom rozsahu vtedy, ak by hodnota zaistenej

drogy presiahla sumu presahujúcu 2 660,- Eur (väčšia škoda - § 125 ods. 1 Tr. zák.).

Súd prvého stupňa v rozsudku na str. 29-31 excelentným a vyčerpávajúcim spôsobom

vysvetlil, prečo obžalovaný nespáchal trestný čin „vo väčšom rozsahu“, a preto a aj

s ohľadom k tomu, že v čase vznášania obvinenia nebola známa hodnota zaistenej drogy,

nebolo možné použiť kvalifikáciu skutku podľa písmena e) odseku 2 § 172 Tr. zák. Právny

záver okresného súdu v tomto smere si krajský súd v celom rozsahu osvojil ako správny,

a preto neprijal argumenty prokurátora v podanom odvolaní. ...

Naviac, krajský súd dopĺňa, že závery Ústavného súdu SR sú súladné s

rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých prípadoch

nekonštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru ani v takých prípadoch, keď bol obvinený odsúdený

na základe usvedčujúcej (nekontradiktórnej) výpovede svedka z prípravného konania, keďže

v konaní pred súdom bol takýto svedok kontradiktórne vypočutý, pričom svoju

predchádzajúcu usvedčujúcu výpoveď odvolal (Camilleri vs. Malta zo 16.3.2000). V inom

prípade Európsky súd pre ľudské práva nekonštatoval porušenie práva takého odsúdeného,

voči ktorému boli použité (prečítané) nekontradiktórne výpovede usvedčujúcich svedkov z

prípravného konania, keď považoval za postačujúce, ak boli títo svedkovia vypočutí

kontradiktórne (až) v konaní pred odvolacím súdom (Doorson vs. Holandsko z 20.2.1996).

Dokonca, ak by nedostatok kontradiktórnosti nebol ani dodatočne odstránený, ani to ešte

nebráni použiteľnosti takéhoto dôkazu, avšak odsúdenie nemôže byť výlučne alebo v

rozhodujúcej miere založené na takej výpovedi (Unterpetinger vs. Rakúsko z 24.11.1986,

Kostowski vs. Holandsko z 20.11.1999, Delta vs. Francúzsko z 19.12.1990, A.M. vs. Malta

zo 14.12.1999, Luca vs. Taliansko z 27.2.2001).

Krajský súd teda uzatvára, že pokiaľ išlo o výsluchy obvineného v prípravnom

konaní, nesprávnym postupom vyšetrovateľa i sudcu pre prípravné konanie došlo

k zmareniu práva obvineného na obhajobu, a preto krajský, súd na priznávajúce sa

výpovede obžalovaného neprihliadal. Pokiaľ však ide o výpovede svedkyne M. M. a svedkov

J. H. a M. C., bolo právo obvineného na obhajobu obmedzené, nie však zmarené. ...

Podľa osobu podozrivú zo spáchania trestného činu môže

policajt zadržať, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 alebo ak ide

o podozrivú osobu podľa § 204 ods. 1, aj keď proti nej doteraz nebolo vznesené obvinenie.

Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora. Bez takého súhlasu možno

zadržanie vykonať, len ak vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť, najmä

ak bola taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku.

Podľa domovú prehliadku možno vykonať, ak je dôvodné

podozrenie, že v byte alebo v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k

nim patriacim (ďalej len „obydlie“) je vec dôležitá pre trestné konanie alebo že sa tam

skrýva osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, alebo je potrebné vykonať zaistenie

hnuteľných vecí na uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody. ...

Ak obhajobe nie je zrejmé, čo vlastne obvinený vydával, či „marihuanu alebo

rastlinný materiál neznámeho pôvodu“, potom krajský súd upriamuje pozornosť na

vyjadrenie obžalovaného M. M. na č.l. 155, ktoré znie: „Dobrovoľne vydávam marihuanu,

je na zemi pod sedadlom spolujazdca v aute, v igelitke.“ Takéto vyjadrenie obžalovaný

učinil ešte predtým, než bola igelitka nájdená, a teda vedel, čo obsahuje, a policajti sa to

v podstate dozvedeli od neho. Aj napriek tomu policajt profesionálne označil obsah igelitky

ako „sušený rastlinný materiál neznámeho pôvodu zelenej farby...“ (č.l. 154). Týmto svojím

tvrdením obžalovaný sám vysvetlil, čo preváža, a preukázal tak svoju vedomosť o obsahu

tašky. Aj preto považuje krajský súd za nadbytočné vypočuť k obsahu tašky svedka K.

a osvojil si v tomto smere postup okresného súdu i odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto

časti. ...

Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že štruktúra

usvedčujúcich dôkazov tvorená výpoveďami svedkov M. M., J. H., M. C., F. J., T. H., R. F.,

M. J., prepismi telefonických hovorov, zaistenou drogou pri osobnej prehliadke

a prehliadke iných priestorov a znaleckými posudkami, či už k určeniu množstva, kvality

a hodnoty drogy, ale aj k osobe obžalovaného, vytvára taký silný usvedčujúci dôkazný stav,

z ktorého vyplýva jednoznačný a presvedčivý záver, že obžalovaný M. M. bol v žalovanom

období hlavným, ak nie najväčším dílerom drog na viac ako dvadsaťtisícovom sídlisku v Ž.,

že drogy predával aj osobám mladším ako 18 rokov a že 11.2.2009 bol pristihnutý pri

prevoze a prechovávaní marihuany v množstve zodpovedajúcom najmenej 438 obvyklým

jednorazovým dávkam v hodnote najmenej 878,- Eur.

Okresný súd vo svojom rozsudku podrobne a výstižne rozobral a hodnotil vyššie

uvedené dôkazné prostriedky a odvolací súd bez toho, aby hodnotenie dôkazov stroho

opakoval, odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré si s výnimkou

určitých odlišností uvedených aj vyššie osvojil. Na rozdiel od okresného súdu krajský súd na

jednej strane neprihliadol na výpovede obžalovaného z prípravného konania, na druhej

strane ale do štruktúry usvedčujúcich dôkazov zaradil výpovede svedkov H. a C.

Súd druhého stupňa konštatuje, že skutkový stav uvedený v tomto rozsudku je

obrazom reálnej situácie v žalovanom období a bol ustálený na základe dôkazných

prostriedkov získaných a vykonaných zákonným spôsobom.

Okresný súd správne právne kvalifikoval konanie obžalovaného ako obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm.

c), d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a

správne v odôvodnení rozsudku vysvetlil v tomto smere svoje právne úvahy, ktoré si krajský

súd v celom rozsahu osvojil. Preto krajský súd nemal dôvod meniť právnu kvalifikáciu

konania obžalovaného oproti okresnému súdu a z toho dôvodu v tejto časti rozhodol

rovnako ako súd prvého stupňa. Takisto krajský súd nezistil pochybenie okresného súdu,

pokiaľ tento rozhodol o uložení ochranného dohľadu obžalovanému a uložení ochranného

protitoxikomanického liečenia, teda ani v týchto častiach nemal odvolací súd dôvod

rozhodnúť inak ako súd prvého stupňa. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu, týkajúce sa

vyššie uvedených výrokov, považuje krajský súd za kompletné a vyčerpávajúce, bez toho,

aby bolo odôvodnenie nutné dopĺňať, a preto odkazuje na rozsudok okresného súdu.

Krajský súd rozhodol rozdielne vo výroku o treste odňatia slobody a vo výroku

o treste prepadnutia veci, keď obžalovanému M. M. uložil miernejší trest odňatia slobody,

a to trest na spodnej hranici trestnej sadzby (10 rokov) a na výkon trestu menovaného

zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a vo

výroku o treste prepadnutia veci, keď vypustil konštatáciu, že vlastníkom prepadnutých vecí

sa stáva štát.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie

obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosť jeho nápravy

a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal odvolací súd

zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný

k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným

z prostriedkov na dosiahnutie účelu . Tým je určená aj jeho funkcia v tých

smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom

trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti)

a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu -rehabilitácia), a jednak aj voči

ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej

prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme

musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.»

Z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že

v odôvodnení uznesenia o preskúmaní zákonnosti rozhodnutí súdov tieto nemusia dať

odpoveď na všetky otázky, len na tie, ktoré sú podstatné pre záver rozhodnutia.

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( )

nie je konať ako súd tretej inštitúcie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,

ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a slobodách ().

Ústavný súd konštatuje, že vyvodené právne a skutkové závery krajského súdu

nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Rovnako výklad zákonov

krajským súdom bol ústavne konformný, čo je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúcou

skutočnosťou. To, že sa sťažovateľ so závermi toho súdu nestotožňuje, nemôže samo osebe

viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského

súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011