Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 496/2011
PDF · 216.33 KB
No categories available
IV. ÚS 496/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2012 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti V. F., K., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., Advokátska
kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 177/2001, za účasti Okresného
súdu Trenčín, takto
rozhodol:
1. Základné právo V. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 177/2001 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Trenčín p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 C 177/2001 konal bez zbytočných prieťahov.
3. V. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý uhradiť V. F. trovy konania v sume
314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. S. R., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2011 doručená sťažnosť V. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
S. R., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 C 177/2001 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 3. marca 2001 proti M.
B., súkromnej podnikateľke so sídlom D. (ďalej len „žalovaná“), žalobu o náhradu škody z
choroby z povolania. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 11 C 177/2001.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Od podania tohto návrhu uplynulo viac ako 10 rokov, za toto obdobie
sa uskutočnilo niekoľko pojednávaní, bolo nariadené znalecké dokazovanie, napriek tomu
nedošlo k ukončeniu veci.
Tvrdím, že takýmto postupom v súdnom konaní, ktoré trvá viac ako 10 rokov došlo
k porušeniu môjho ústavného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR, podľa ktorého
každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Vo veci sa uskutočnili pojednávania: 10. 09. 2001, 21. 10. 2005, 14. 12. 2005,
23. 09. 2009, pojednávanie z 23. 09. 2009 bolo odročené na neurčito. Medzitým došlo
k ustanoveniu znalca MUDr. F. J., CSc., ktorého som písomne urgoval, znalec požadoval
zálohu na znalecké dokazovanie, ja som túto zálohu zložil na účet súdu a z tohto dôvodu
som aj požiadal, aby súd znalcovi poskytol primeranú zálohu.
Poukazujem tiež na to, že ja som v priebehu súdneho konania urgoval postup v tomto
konaní a žiadal som súd o odstránenie prieťahov v konaní, a to najmä listami
z 10. 11. 2008, z 15. 01. 2009. Listom Spr 2004/09 z 20. 01. 2009 som obdržal odpoveď
z OS Trenčín. V tomto liste sa uvádza, že konajúca sudkyňa bola upozornená na povinnosť
konať vo veci plynule a bez zbytočných prieťahov, že plynulosť konania bude sledovaná
v trojmesačných intervaloch a že za dĺžku konania sa mi súd ospravedlňuje. Ani napriek
takémuto stanovisku zo strany súdu nedošlo k urýchleniu konania a zo strany súdu som
naposledy obdržal uznesenie o priznaní odmeny znalcovi MUDr. J., ktoré mi bolo
prostredníctvom právneho zástupcu doručené 18. 05. 2011, predchádzajúce uznesenie súdu
z 09. 11. 2010, ktoré mi bolo doručené 15. 11. 2010 sa týkalo vyššie uvedenej zálohy
znalcovi.
Tvrdím, že postup súdu nie je efektívny, úkony súdu neboli vykonávané účinne, resp.
medzi jednotlivými úkonmi dochádzalo k veľkým časovým odstupom, čo spôsobovalo
nedôvodné prieťahy v konaní.
Náhrada škody z titulu choroby z povolania je takým plnením, ktoré má vplyv
na realizáciu mojich životných potrieb, konanie o takejto náhrade trvá neprimerane dlho
a lehota prekračujúca 10 rokov je nevyhnutne kvalifikovaná ako prieťahy v konaní. Týmto
spôsobom nedošlo k naplneniu príslušného ustanovenia Ústavy SR, čl. 48 ods. 2/, nedošlo
k naplneniu základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorého účelom je
poskytnutie účinnej a spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov.
Základnou zásadou uvedenou v § 6 O. s. p. je, že v konaní postupuje súd v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Trenčín v konaní 11 C 177/2001 v tejto právnej veci porušil ústavné
právo sťažovateľa V. F., nar. ..., aby sa jeho vec o náhradu škody z choroby z povolania
prerokovala bez zbytočných prieťahov čím došlo k porušeniu práva zaručeného v čl. 48
ods. 2/ Ústavy SR.
Okresnému súdu v Trenčíne v konaní 11 C 177/2001 sa prikazuje konať bez
zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi V. F. súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000,-
€ tak, že túto čiastku 2 000,- € vyplatí sťažovateľovi V. F. Okresný súd v Trenčíne do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.
Súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 380,30 € s DPH
sťažovateľovi V. F., ktorú je povinný Okresný súd Trenčín zaplatiť sťažovateľovi k rukám
jeho právneho zástupcu JUDr. S. R. na účet ..., VS: ... do 30 dní od právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu SR.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 496/2011-17
z 22. novembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedu okresného súdu, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedu
okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa
a podpredseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Podpredseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise č. Spr 964/2011
z 2. novembra 2011, v ktorom popísal doterajší postup okresného súdu v namietanom
konaní, pričom v jeho záverečnej časti uviedol, že „k prieťahom v súdnom konaní došlo
i na základe tej skutočnosti, že od nápadu návrhu vo veci koná už piaty sudca“.
Právny zástupca sťažovateľa 16. decembra 2011 reagoval na vyjadrenie podpredsedu
okresného súdu podaním zo 7. novembra 2011, v ktorom okrem iného uviedol, že
„... dôvody uvedené vo vyjadrení nie sú takými dôvodmi, ktoré by vo veci posudzovania
prieťahov boli relevantné, pretože prvostupňový súd mal dostatok možnosti urobiť
opatrenia na urýchlenie konania vo veci aj v tom prípade, že došlo k zmene zákonného
sudcu“.
Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil tento priebeh namietaného konania:
Dňa 8. marca 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu o náhradu škody
z titulu choroby z povolania proti žalovanej.
Dňa 28. marca 2001 okresný súd doručil žalobu na vyjadrenie žalovanej; žalovaná
doručila okresnému súdu vyjadrenie k žalobe 12. apríla 2001.
Dňa 30. apríla 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 21. máj 2001
(žalovaná sa z účasti na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti ospravedlnila podaním
doručeným okresnému súdu 9. mája 2001; preto bol termín pojednávania určený na
14. jún 2001).
Dňa 14. júna 2001 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti právneho zástupcu
sťažovateľa (ospravedlnil sa z dôvodu kolízie pojednávaní, pozn.); pojednávanie bolo
odročené na 10. september 2001.
Na pojednávaní konanom 10. septembra 2001 okresný súd vypočul účastníkov
konania, ako aj vedľajšieho účastníka (S., a. s., pozn.); pojednávanie bolo odročené na
neurčito, s tým, že okresný súd nariadi znalecké dokazovanie z odboru pracovného
lekárstva.
Dňa 30. novembra 2001 zákonná sudkyňa oznámila skutočnosti zakladajúce dôvody
na jej vylúčenie z rozhodovania, keďže otec sťažovateľa je prísediacim okresného súdu;
k tejto skutočnosti sa vyjadrili aj ostatní sudcovia okresného súdu [spis bol predložený
Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) 8. januára 2002].
Krajský súd uznesením z 31. januára 2002 rozhodol o vylúčení zákonnej sudkyne
a ďalších sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, pričom
zároveň rozhodol, že siedmi sudcovia okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci
nie sú vylúčení (spis bol doručený okresnému súdu 15. marca 2002); opatrením
z 5. apríla 2002 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni.
Dňa 9. mája 2002 právny zástupca sťažovateľa oznámil okresnému súdu, kde
sa nachádza zdravotná dokumentácia sťažovateľa; prípisom zo 16. júla 2002 okresný súd
požiadal o zapožičanie zdravotnej dokumentácie sťažovateľa (zdravotná dokumentácia bola
okresnému súdu doručená 29. júla 2002, resp. 8. augusta 2002).
Uznesením z 13. septembra 2002 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie
znalcom z odboru pracovného lekárstva (MUDr. J.); znalec si spis prebral
20. novembra 2002 a 11. decembra 2002 doručil okresnému súdu znalecký posudok spolu
s vyúčtovaním odmeny (okresný súd uznesením z 19. decembra 2002 rozhodol o priznaní
znalečného).
Dňa 22. januára 2003 bolo okresnému súdu doručené oznámenie vedľajšieho
účastníka o tom, že výkon poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom
úraze a chorobe z povolania prešiel s účinnosťou od 1. apríla 2002 do pôsobnosti S.
Dňa 5. februára 2003 zaslala žalovaná okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému
posudku, v nasledujúci deň sa k znaleckému posudku vyjadril aj právny zástupca
sťažovateľa (sťažovateľ so závermi znalca vyslovil súhlas, pozn.). Dňa 14. apríla 2003
sa k znaleckému posudku vyjadrila aj S. a po predchádzajúcej výzve okresného súdu zo
6. mája 2004 v podaní doručenom okresnému súdu 20. mája 2004 oznámila, že vstupuje do
konania ako vedľajší účastník.
Dňa 16. mája 2005 bola vec pridelená novému zákonnému sudcovi a následne
pokynom predsedu okresného súdu z 21. júna 2005 novej zákonnej sudkyni.
Dňa 5. septembra 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania
na 21. október 2005, ktoré sa uskutočnilo za účasti účastníkov konania a znalca;
pojednávanie bolo odročené na 14. december 2005 na účely ďalšieho dokazovania.
Na pojednávaní konanom 14. decembra 2005 okresný súd medzitýmnym rozsudkom
rozhodol, že nárok sťažovateľa je dôvodný (rozsudok nadobudol právoplatnosť
4. februára 2006).
Prípismi z 13. marca 2006 okresný súd vyzval účastníkov konania na predloženie
listinnej dokumentácie (oznámenie doterajších zamestnávateľov sťažovateľa, mzdové listy,
doklady o príjme); žalovaná doručila požadované podklady okresnému súdu 24. marca 2006
a sťažovateľ 5. apríla 2006.
Dňa 3. decembra 2007 bol súdny spis pridelený novej zákonnej sudkyni.
Podaním z 12. novembra 2008 právny zástupca sťažovateľa urgoval ďalší postup
okresného súdu vo veci; v spise sa nachádza úradný záznam z 20. januára 2009, podľa
ktorého bola zákonná sudkyňa upozornená na povinnosť konať z dôvodu podanej sťažnosti
na prieťahy v konaní.
Dňa 3. augusta 2009 okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. september
2009, na ktorom sa nezúčastnila žalovaná; pojednávanie bolo odročené na neurčito na účely
vyžiadania mzdových podkladov od žalovanej (podklady boli okresnému súdu doručené
7. októbra 2009).
Dňa 11. februára 2010 okresný súd uznesením ustanovil znalca z odboru
zdravotníctva a farmácie, odvetvia infektológie; spis bol 6. apríla 2010 zaslaný Okresnému
súdu Košice II na jeho doručenie ustanovenému znalcovi.
Ustanovený znalec 3. mája 2010 okresnému súdu oznámil, že bol vyčiarknutý
zo zoznamu znalcov (spis bol okresnému súdu vrátený 10. mája 2010).
Uznesením z 9. júna 2010 okresný súd ustanovil nového znalca, ktorý doručil
okresnému súdu znalecký posudok 18. februára 2011; uznesením z 18. apríla 2011 okresný
súd rozhodol o priznaní odmeny znalcovi.
V ďalšom období bol okresný súd vo veci v podstate nečinný (termín ďalšieho
pojednávania vo veci do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti nebol nariadený).
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 177/2001.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je
rozhodovanie o jeho žalobe, ktorou sa domáha proti žalovanej zaplatenia náhrady škody
z titulu choroby z povolania. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že povaha
namietaného konania vyžaduje zo strany konajúceho súdu mimoriadnu starostlivosť.
Ústavný súd po preskúmaní spisu dospel k záveru, že vec nie z právneho hľadiska zložitá,
pričom zo skutkového hľadiska pripustil, že vec je pomerne zložitá, a to najmä vzhľadom
na znalecké dokazovanie, ktoré v priebehu konania treba vykonať v záujme spravodlivého
rozhodnutia vo veci. Skutkovou zložitosťou veci ale nemožno ospravedlňovať
neodôvodnenú nečinnosť, príp. neefektívnu činnosť okresného súdu v namietanom konaní.
2. Po preskúmaní spisu ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ ako účastník súdneho
konania neprispel k predĺženiu doterajšieho priebehu namietaného konania, naopak,
v priebehu konania bol aktívny (dvakrát žiadal okresný súd o odstránenie prieťahov
v konaní) a poskytoval vo veci konajúcemu súdu požadovanú súčinnosť.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu v namietanom
konaní. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda
takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že okresný súd vo veci konal v zásade plynulo
od podania žaloby (8. marca 2001) až do 19. decembra 2002 (uznesenie o priznaní znaleckej
odmeny). Následne však v namietanom konaní došlo k viacerým obdobiam neodôvodnenej
nečinnosti okresného súdu; od 19. decembra 2002 do 6. mája 2004 a následne až
do 5. septembra 2005. Rovnako bol okresný súd bez relevantného dôvodu nečinný
od 13. marca 2006 (výzvy účastníkom konania na predloženie listinnej dokumentácie) až
do 5. augusta 2009, keď bol nariadený termín pojednávania na 23. september 2009. Ďalší
postup okresného súdu zameraný na zabezpečenie znaleckého posudku z odboru
zdravotníctva a farmácie, odvetvia infektológie ústavný súd hodnotí ako nesústredený
a neefektívny. V dôsledku neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu
nie je vo veci právoplatne rozhodnuté ani po uplynutí takmer 11 rokov od začatia konania,
čo je z ústavného hľadiska neakceptovateľné (m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04,
IV. ÚS 261/07). Obranu okresného súdu založenú na tom, že v doterajšom priebehu
namietaného konania došlo k piatim zmenám zákonných sudcov, ústavný súd nemohol
akceptovať, keďže ide o dôvody na strane súdu, ktoré nemôžu byť pripísané na ťarchu
účastníka konania, ktorý sa domáha, aby súd vo veci rozhodol v primeranom čase
od podania žaloby.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že v doterajšom priebehu namietaného
konania došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu uložil konať
v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. V čase rozhodovania o sťažnosti nebolo
namietané konanie právoplatne skončené, a preto ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa
a prikázal okresnému súdu, aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov
(bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva alebo
slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Pretože ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj
jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný
súd dospel k záveru, že v danom prípade existujú dôvody na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
s poukazom na to, že „... v dôsledku prieťahov v konaní nebola poskytnutá ochrana mojim
právam, nemohol som sa dlhodobo domôcť uspokojenia môjho nároku, tým som bol
ukrátený na možnosti takýto nárok využiť pri realizácii svojich životných a sociálnych
potrieb...“.
Ústavný súd pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, jeho doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku, ako aj správanie sťažovateľa ako
účastníka konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie
finančného zadosťučinenia v sume požadovanej sťažovateľom primerané konkrétnym
okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľovi, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom (bod 4 výroku tohto nálezu). V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3
a § 14 ods. 1 písm. a), c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí
odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € predstavuje odmenu za jeden úkon
právnej služby 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej
služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume
261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 % DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že
právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH. Celková suma trov konania tak predstavuje
sumu 314,18 €, ktorú je okresný súd povinný uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho
zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012