Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 365/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2012 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

o prijatej sťažnosti Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. F. L., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. L., CSc., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom

tisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Ing. F. L., CSc., trovy konania

v sume 471,27 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a dvadsaťsedem centov) na účet jeho

právneho zástupcu advokáta JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 13. septembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. L., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako odporca v konaní pred

krajským súdom vedenom pod sp. zn. si vzájomným návrhom z 20. januára

2003 uplatnil právo na zaplatenie sumy 3 766 433 Sk z titulu neuhradeného nájomného.

Krajský súd uznesením z 29. januára 2004 vylúčil tento vzájomný návrh sťažovateľa

(uplatnený v konaní sp. zn. ) na samostatné konanie, ktoré je v súčasnosti

vedené pod sp. zn. .

Ústavný súd 5. októbra 2011 vyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie sa

k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.

Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené faxom 29. novembra

2011, písomne doplnené 5. decembra 2011. V jeho prílohe predsedníčka krajského súdu

predložila súdny spis a podrobnú chronológiu úkonov krajského súdu i účastníkov

v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti, ktoré sú zhodné

so zisteniami ústavného súdu z predloženého súdneho spisu:

Krajský súd uznesením z 29. januára 2004 vylúčil tento vzájomný návrh sťažovateľa

(uplatnený v konaní sp. zn. ) na samostatné konanie, ktorému bola pridelená

sp. zn. (6. apríla 2004). Prípisom z 3. februára 2005 samosudca previedol

súdny spis do oddelenia senátnych vecí s poukazom na

Zb. vo vtedy (do 1. apríla 2005) platnom znení (ďalej aj „OSP“),

pričom mu bola pridelená nová spisová značka . Krajský súd nesúhlasil

s takto určenou príslušnosťou a postúpil súdny spis na Okresný súd Bratislava II, ktorý

s postúpením tiež nesúhlasil, preto bol súdny spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o príslušnosti. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 28. februára 2006 určil, že príslušným súdom vo veci je krajský

súd. Krajský súd po vrátení súdneho spisu opätovne postúpil súdny spis (2. marca 2007)

Okresnému súdu Nitra, ktorý nesúhlasil s postúpením a predložil súdny spis najvyššiemu

súdu (19. marca 2007). Najvyšší súd vrátil súdny spis Okresnému súdu Nitra s poukazom

na právoplatné rozhodnutie o príslušnosti (sp. zn. z 28. februára 2006).

Po vrátení súdneho spisu na krajský súd (7. mája 2007) mu bola opäť pridelená nová

spisová značka . Krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho

poplatku 11. mája 2007. Sťažovateľ nesúhlasil s vyrubeným poplatkom podaním

doručeným krajskému súdu 31. mája 2007. Krajský súd predložil najvyššiemu súdu

6. októbra 2008 súdny spis v súvislosti s podaním sťažovateľa na zmenu petitu v konaní

vedenom pod sp. zn. (zmena petitu vzájomného návrhu, ktorý už bol

vylúčený na samostatné konanie, pozn.). Najvyšší súd listom doručeným krajskému súdu

19. marca 2009 oznámil, že sťažovateľ bol vyzvaný na zaplatenie poplatku za podaný návrh

10. mája 2004. Vzhľadom na nezaplatenie poplatku mal krajský súd vydať uznesenie

o zastavení konania. Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. mája 2009 zastavil

konanie pre nesplnenie poplatkovej povinnosti. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu

odvolanie 19. júna 2009 (súčasne zaplatil súdny poplatok vo výške 100 €), o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. augusta 2010 tak, že napadnuté

uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému na ďalšie konanie z dôvodu nezrozumiteľnosti

a nepreskúmateľnosti. Krajský súd na pojednávaní konanom 9. februára 2011 uložil

sťažovateľovi písomne oznámiť výšku a dôvod nároku, ktorý si sťažovateľ v konaní

uplatňuje, vzhľadom na viaceré podania sťažovateľa, v ktorých si uplatňoval rozličné sumy

s odlišne stanovenými obdobiami. Sťažovateľ 24. februára 2011 doručil podanie, v ktorom

špecifikoval svoj nárok s uvedením petitu. Krajský súd uznesením sp. zn.

zo 4. marca 2011 pripustil zmenu žaloby a opätovne zaslal výzvu sťažovateľovi

na zaplatenie súdneho poplatku 18. apríla 2011. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 24. júna 2011 zastavil konanie v časti istiny pre nezaplatenie súdneho

poplatku. Sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal odvolanie (27. júla

2011), o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. septembra

2011 tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

podľa (postupom súdu sa účastníkovi odňala možnosť konať pred

súdom, pozn.) a tiež z dôvodu nepreskúmateľnosti jeho postupu (pozri s. 5 rozhodnutia,

pozn.). Súdny spis bol doručený krajskému súdu 7. novembra 2011 a po nevyhnutných

procesných úkonoch bol doručený ústavnému súdu 5. decembra 2011.

Krajský súd vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že „žalobca si vzájomným návrhom

zo dňa 20. 01. 2003, uplatnil právo na zaplatenie 3,174.000,-Sk s úrokom 17,6 % od 18. 08.

2000 až do zaplatenia z titulu úhrady nájomného.

Žalobca neuhradil súdny poplatok. Súd mal konanie zastaviť, pre nezaplatenie

súdneho poplatku. Tým, že konanie nebolo zastavené, a došlo k ďalším podaniam žalobcu,

ktorými sedemkrát menil petit sporu, súd rozhodoval plynulé v zmysle návrhov zmien petitu

zo strany žalobcu, s prihliadnutím na skutkový a právny stav tak, ako ho žalobca v svojich

podania uvádzal.

Na prerokovaní dňa 29. 01. 2004 zmenil návrh stým, že si uplatnil právo

na zaplatenie 3.766.433,-Sk.

Podaním zo dňa 24. 06. 2004 žalobca žiadal zaplatiť 3.119.538,-Sk (103.549,69 €),

z čoho si započítal 370 .000,-Sk, tzn. 2.749.500,-.Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania

od 03.04. 2001 do zaplatenia.

Žalobca dňa 12. 12. 2006 uviedol, že správna výška uplatnenej pohľadávky je

2.749.500,-Sk spolu so 17,6 % úrokom od 03. 04. 2001 do zaplatenia.

Podaním zo dňa 18. 08. 2008 žiadal zaplatiť 2.749.500,-Sk spolu so 17,6 % úrokom

od 03. 04. 2001 do zaplatenia a sumu 730.000,-Sk spolu s úrokom z omeškania za obdobie

od 01. 08. 2000 do septembra 2006.

Podaním zo dňa 19. 06. 2009 zobral čiastočne návrh späť a žiadal, aby bolo

rozhodnuté o vzájomnej pohľadávke v takej výške, aká je súdnym poplatkom 100 €

uhradená.

Na prerokovaní veci dňa 09. 02. 2011 žalobca súdu oznámil, že žalobu v žiadnej

časti neberie späť a podľa jeho názoru NS SR sa pri písaní uznesenia pomýlil pri formulácii

jeho znenia odvolania.

Podaním zo dňa 24. 02. 2011 si žalobca uplatnil právo na zaplatenie 91.266,68 €

spolu so 17,6 % úrokom od 03. 04. 2001 až do zaplatenia a 730.000,-Sk (24.231,56 €) spolu

s úrokom z omeškania od 01. 09. 2000 do 01. 09. 2006 v mesačne menenej sadzbe úrokov a

od 01. 09. 2006 do zaplatenia zo sumy 10.000,-Sk s 9,5 % úrokom ročne.

V danej veci, prieťahy v konaní spôsobil žalobca - sťažovateľ, čoho dôkazom je

vzájomný návrh zo dňa 14. 01. 2003 a následne jeho zmena, uvedená v zápisnici

o pojednávaní dňa 29. 01. 2004 vo veci sp. zn. , kde nebol zmenený skutkový

ani právny stav veci, ale suma uplatneného nároku. S prihliadnutím na všetky vyššie

rozpísané podania žalobcu, týkajúce sa petitu, v časti istiny, ako aj dátumu úrokov

z omeškania, čiastočného späťvzatia žaloby, následne tvrdenia o zlej interpretácie jeho

podania aj zo strany NS SR, že k žiadnemu späťvzatiu žaloby zo strany sťažovateľa nedošlo,

prieťahy v konaní boli spôsobené jednoznačne zo strany žalobcu.

Prieťahy v konaní neboli spôsobené súdom. Vo veci konalo niekoľko sudcov, ako

členovia senátu, alebo samosudcovia, pri množstve veci v jednotlivých súdnych oddeleniach

a podaniach sťažovateľa, ktoré adresoval priebežne do niekoľkých spisov vedených

na Krajskom súde v Bratislave, vychádzajúc z vyššie uvedených procesných úkonov, súd

vo veci konal plynulé.

K záverečnej otázke ÚS SR, či zistené prieťahy považuje súd za zbytočné prieťahy,

zákonná sudkyňa uviedla, že prieťahy v konaní sú zbytočnými prieťahmi, spôsobenými

jednoznačne sťažovateľom.

Dôkazom tohto tvrdenia sudkyňou je v tom, že ak si sťažovateľ uplatnil právo

na zaplatenie za nájom v sume 3.174.000,-Sk vzájomným návrhom zo dňa 14. 01. 2003

a tento bez zmeny skutkového a právneho stavu (alebo čo i len opravy výpočtu), zmení dňa

29. 01. 2004 na zaplatenie sumy 3.766.433,-Sk a približne opäť mesiacov, t. j. podaním

zo dňa 24. 06. 2004, tento návrh zmení na sumu 2.749.500,-Sk spolu s úrokom z omeškania,

atď., je dôvodné konštatovať, že prieťahy v konaní spôsobil sťažovateľ.

Sťažovateľ sa namiesto zaplatenia súdneho poplatku odvolával na výzvy súdu

k zaplateniu súdneho poplatku, zaplatil súdny poplatok v sume 100 € a navrhol, aby súd

konal o jeho pohľadávke, v akej výške je poplatkom 100 € uhradené. V časti, ktorá

uhradený poplatok mala prevyšovať, berie žalobu späť, a následne tvrdí, že došlo k

pochybeniu aj v uznesení NS SR, keď tento súd zle vyhodnotil jeho návrh na čiastočné

späťvzatie návrhu. Časť nároku, ktorý zobral späť, sťažovateľ nešpecifikoval. Ďalej

nešpecifikoval sumu a právny titul, o ktorom mal súd rozhodovať pri uhradení súdneho

poplatku v sume 100 €.

Prieťahy, ktoré v tejto veci nastali, boli spôsobené jedine konaním sťažovateľa.

K jeho namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov postupom súdu, nedošlo.“

V závere svojho vyjadrenia krajský súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa vyjadrením doručeným ústavnému súdu 21. decembra

2011 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s jeho upustením.

Vo svojom vyjadrení nesúhlasiac s vyjadrením krajského súdu uviedol, že „zmenu petitu

konania navrhol len dvakrát a rozšírenie vykonal len raz“. Krajskému súdu tiež vyčítal, že

„hoci sťažovateľ popísané úkony úpravy petitu relevantne vykonal, k žiadnej zmene petitu

nikdy nedošlo, pretože neexistuje žiadne rozhodnutie súdu o predmetných návrhoch

sťažovateľa. Táto okolnosť spôsobila, že dodnes nemožno zistiť, o akej výške uplatneného

nároku v ktorom konaní súd koná“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu.“ ()

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Samosudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) ústavný súd

zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť

prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania je peňažný nárok sťažovateľa z titulu nájmu, ktorý bol

uznesením krajského súdu (sp. zn. z 29. januára 2004) právoplatne vylúčený

na samostatné konanie. Tento druh konania je bežnou agendou všeobecných súdov

a nemožno ho považovať za právne alebo fakticky zložitý aj vzhľadom na existenciu

početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa sporov tohto charakteru.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho

konania. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podstatne prispel k predĺženiu konania

v predmetnej veci tým, že viackrát zmenil vzájomný návrh z 20. januára 2003 v otázke

rozsahu jeho nároku a príslušenstva (podaniami z 29. januára 2004, 24. júna 2004,

6. septembra 2005, 12. decembra 2006, 18. augusta 2008, 19. júna 2009, 9. februára 2011).

Celkovo teda možno konštatovať, že aj sťažovateľ má určitý podiel na zbytočnom

predĺžení doterajšej doby konania pred krajským súdom, na čo ústavný súd prihliadol

pri určení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označeného práva sťažovateľa, bol postup samotného krajského súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z predloženého súdneho spisu a stavu konania konštatuje,

že doterajší priebeh konania nasvedčuje, že prima facie krajský súd nepostupoval v súlade

s už citovanými ustanoveniami . Počas vyše osemročného

konania sa krajský súd doteraz výlučne zaoberal len otázkou svojej príslušnosti

a poplatkovej povinnosti sťažovateľa, pričom k meritu veci sa ešte nedostal. Otázka

príslušnosti krajského súdu bola pritom s konečnou platnosťou vyriešená uznesením sp. zn.

z 28. februára 2006.

Ústavný súd identifikoval niekoľko období nečinnosti krajského súdu. Prvým

obdobím nečinnosti v trvaní desiatich mesiacov (od vylúčenia návrhu na samostatné

konanie a pridelenia spisovej značky 6. apríla 2004 do 3. februára 2005, keď

krajský súd preradil vec do oddelenia senátnych vecí sp. zn. ). Ďalším

obdobím nečinnosti v trvaní desiatich mesiacov bolo obdobie od pridelenia veci

do senátnych vecí krajského súdu 3. februára 2005 do postúpenia veci Okresnému súdu

Bratislava II 8. decembra 2005. Ústavný súd ďalej identifikoval aj obdobie nečinnosti

krajského súdu v trvaní viac ako šesť mesiacov od vrátenia súdneho spisu z Okresného súdu

Bratislava II 6. apríla 2006 do pojednávania na krajskom súde 19. októbra 2006.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho

orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Popri už uvedených obdobiach nečinnosti v celkovom trvaní dvoch rokov a dvoch

mesiacov za nesústredenú činnosť krajského súdu ústavný súd považuje jeho postup

spočívajúci v spochybnení svojej príslušnosti (postúpenie veci Okresnému súdu Nitra

1. marca 2007) po právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. februára 2006. Obdobne za nesústredenú činnosť vyhodnotil ústavný súd aj postup

krajského súdu, keď nerozhodol o navrhovaných zmenách petitu sťažovateľom

a nerešpektoval o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, podľa

ktorého poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov

od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným, v dôsledku čoho krajský súd

zasielal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku v čase, keď už došlo k zániku práva

na vyrubenie súdneho poplatku [pozri s. 9 uznesenia sp. zn. z 30. septembra

2011 (ďalej len „uznesenie“)]. Doručením viacerých podaní sťažovateľa, ktorými navrhoval

zmeny návrhu, a nerozhodnutím súdu o nich vznikla neprehľadná situácia, ktorá spôsobila

nepreskúmateľnosť výziev na zaplatenie súdneho poplatku (celkom štyri, pozn.), ktorú

konštatoval aj najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia (pozri s. 5 uznesenia). Krajský

súd pri vyrubení súdneho poplatku navyše súdny poplatok určil retroaktívne, čo takisto

konštatoval najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia (pozri s. 4. uznesenia).

Uvedený postup krajského súdu spôsobil, že konanie je stále ešte aj po vyše ôsmich

rokov iba na začiatku.

Vychádzajúc z uvedených zistení, najmä zaznamenanej nečinnosti, ako aj

nesústredenej činnosti a neefektívneho postupu krajského súdu v posudzovanom vyše

osemročnom súdnom konaní prebiehajúcom na jednom stupni, ústavný súd dospel k názoru,

že doterajším postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Keďže napadnuté konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu právoplatne

skončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré

odôvodnil dôvodmi uvedenými v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného krajským súdom, ako aj na jeho

nesústredenú činnosť a neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na krajskom

súde a všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa (bod 3

výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré

mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 471,27 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010

v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( )

náhradu trov konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti, písomné podanie vo veci samej)

po 123,50 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu

7,41 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal

sťažovateľovi, takto činí sumu 392,73 € zvýšenú o DPH, čiže spolu 471,27 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012